Krátky prejav pri prijímaní doktorátu h. c. na Trnavskej univerzite (22. novembra 2004)Vaša Magnificencia, Vaša Spektabilita, vážený akademický senát, drahý Brat kardinál, Vaša Excelencia pán apoštolský nuncius, Otcovia arcibiskupi a biskupi, vážený pán primátor mesta Trnavy a iní zodpovední predstavitelia verejného, kultúrneho a politického života, milí študenti, vzácni hostia.
Ponajprv ďakujem Trnavskej univerzite za udelenie čestného doktorátu, ako aj všetkým, čo sa o to rôznym spôsobom pričinili.
Dovoľte mi však, aby som použil, tých niekoľko minút k tomu, aby som aspoň telegraficky nadhodil interdisciplinárnu problematiku, ktorá ma stále viac zaujíma, lebo je mimoriadne dôležitá pre dnešnú Európu, ba aj pre svet, a čo najviac zaváži, hlboko sa týka aj nášho Slovenska. Ide o otázku našej civilizácie. Tzv. západná civilizácia smeruje napriek všetkým zdanlivo pozitívnym javom do obdobia úpadku, ktorý charakterizuje vývoj rôznych civilizácií, čo sa vymenili v dejinách ako morské vlny na spôsob vzostupného „prílivu“ až k zostupu „odlivu“, = „flusso e riflusso“, ako nazval tento historický proces striedania civilizačných období Gian Battista Vico. V akom štádiu sa nachádza dnes Európa a my v nej? A prečo táto otázka na univerzitnej pôde?
Nuž, ponajprv preto, lebo sa o nej už niekoľko desaťročí diskutuje a z hypotézy o fáze úpadku sa stáva čím viac vedecká téza, ktorú prijímajú historici a sociológovia ako Arnold Toynbee, Oswald Spengler, Christopher Dawson, Anderle a iní. Samuel P. Huntington pokročil ďalej, keď v knihe „The Clash of Civilization and the Remarking of World Order“ tvrdí, že riešenie príde z konfliktu a zo zrážky medzi teraz panujúcimi hlavnými civilizáciami, ktoré sa už po páde dvoch blokov nedefinujú ideológiou alebo hospodárskym systémom, ale skôr podľa reči, náboženstva a tradícií, čiže podľa kultúrne-náboženského obsahu. Preto si kladie otázku, ako skončí „zrážka“ medzi „západnou“ civilizáciou, ktorú stotožňuje s kresťanstvom, a medzi islamom inšpirovanou civilizáciou. Napriek tomu, že mnohé konflikty v posledných desaťročiach (Bosna, Čečensko, Predná Ázia, Indonézia, Sudan) majú náboženskú zložku, Huntington príliš zjednodušuje celú problematiku. Veď aj hospodárske a demografické, ba aj ideologické a mocenské dôvody sú ešte stále silnou príčinou spomínaných rozporov.
Okrem toho sme svedkami toho, že západná civilizácia odmieta sa priznať ku kresťanským koreňom, ako sme to videli v debate o Ústave spojenej Európy, ba komisia terajšieho európskeho parlamentu odmietla schváliť katolíckeho politika za komisára, keď prejavil svoje presvedčenie protiviace sa homosexuálnym manželstvám a obhajoval prirodzenú úlohu matky v rodine.
Aj iné útoky na kresťanské znaky, napr. v Tolone (Francúzsko), v Badene (Nemecko) a známy prípad protestantského pastora vo Švédsku svedčia o protikresťanských tendenciách v západnej civilizácii.
Laicistické (nie iba laické) chápanie štátu vytláča náboženstvo z verejného života do čisto súkromnej sféry a zaháňa Cirkev do sakristie, zakazuje náboženské symboly, ale pritom si dovoľuje ukladať na ľudí novú. Vlastnú „morálku“ v otázkach bioetiky, života a smrti.
V mene nového chápania ľudského šťastia, ktoré pripúšťa iba pôžitok a nelieči, ale odstraňuje každú bolesť, sa pretláča do zákonov legalizované zabíjanie starých a chorých ľudí, keď sme si už zastreli oči pred zabíjaním nenarodených, V mene humanity a kvality ľudského života sa začínajú zabíjať ľudia, ba už aj deti, ako o tom svedčí prípad v Groningen v Holandsku, kde po zavedení eutanázie sudca povolil na návrh lekárskej komisie zabiť so súhlasom rodičov dospievajúce dieťa. V zásadných mravných a etických otázkach si politická moc nárokuje výsostnú a záväznú autoritu. Osvietenskú bohyňu rozumu „la Raison“, známu z francúzskej revolúcie, sa snažia niektorí znovu posadiť na Boží trón. Dnes viacerí neuznávajú zásadu: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie“, lebo cisár si osvojuje božskú autoritu na poli mravnosti. Až teraz sa začína rodiť hrôzostrašná neľudská spoločnosť, ako ju pred polstoročím opísal Aldous Huxley vo fantastickom románe „The brave new world“ („Prekrásny nový svet“): kde noví a šťastnejší, zdravší ľudia sa rodia z umelo oplodnených vajíčok, zrodiť sa z lásky otca a matky bude skoro hanbou, stále manželstvo a rodina sú zbytočným prežitkom, alebo prinajviac alternatívou. Šťastie sa dá dosiahnuť mechanicky, alebo chemicky.
Jedno je jasné: naša civilizácia je v ťažkej kríze najmä v oblasti dvoch najzákladnejších ľudských hodnôt: ohľadne života a ohľadne lásky.
Pojem lásky sa stále viac zužuje z oblasti vôle, ducha, citu a telesných prejavov pod kontrolou rozumu a vôle a presunuje sa smerom k pudovosti, nespútanej vášnivosti a iracionálnosti. Teda od romantiky ružových románov plných lásky ako slepého, náhodného citu k freudovskému chápaniu lásky ako živelnej pohlavnosti, ktorú netreba nijako upravovať a riadiť rozumom a vôľou, aby nevznikli psychické zábrany a komplexy, až po materialistické zúženie lásky a šťastia na čisto živočíšnu rozkoš, ako ju aj teoreticky hlásal Wilhelm Reich. Predmet a cieľ lásky je stále menej iná osoba, ktorej chceme dobro a šťastie, ale skôr aby som sa ja „cítil dobre“. Ak sa niekto už „necíti“ šťastným s druhou osobou, prestáva platiť akýkoľvek záväzok. Dieťa je tu viac prekážkou ako bohatstvom a naplnením. Láska a šťastie sa teda stále viac chápu sebecky, individualisticky aj keď môže ísť o egoizmus pestovaný vo dvojici. Tu niet miesta pre súvisiace hodnoty, ako je dobro rodiny, dobro detí, obetavosť, vernosť, schopnosť darovať sa, rásť, slúžiť druhému, životu, ľudstvu. Také chápanie „lásky“ ju samozrejme vyprázdňuje ako hodnotu a má nedozerné následky na poli rodiny a ľudského spoločenstva vôbec.
Láska a život úzko súvisia. Hodnota ľudského života sa pomaly stráca. Západná civilizácia si tu často protirečí. Na jednej strane vie vynaložiť veľké úsilie a techniku len aby zachránila jeden ľudský život. Ale na druhej strane je schopná jednou bombou zničiť státisíce ľudí, uzákoňuje slobodu zabíjať nenarodené deti, ba eutanáziou usmrtiť starých a chorých ľudí, vraj na ich želanie, ale teraz už aj narodené deti do dvanástich rokov. Dokonca proti ich vôli, ako o tom svedčí prípad z Groningu. Život ako výsostné dobro ľudskej osoby sa obetuje na oltári účelnosti a užitočnosti pre spoločnosť. Užitočné je však iba to, čo prináša zisk, alebo čo sa páči. „Pokrok“ sa stáva okrídleným slovom a ospravedlnením pre hocaké zákroky do ľudského života, lebo dobro ľudskej osoby už nie je najvyšším kritériom. Klonácia, sterilizácia, umelé oplodnenie, genetické inžinierstvo sú len technickým problémom. Ako tvrdí Jean-Claude Guillebaud vo svojom diele „Le principe d´humanité“, tu sa už siaha na samotný princíp ľudskosti, ľudskej prirodzenosti. Ak štátna alebo iná politická moc dovolí také zásahy, tak sa považujú za mravne dovolené a legitímne. Nepodlieha však technika, hmotný úžitok a zisk, pokrok, ba aj veda nejakým vyšším normám? Akú platnosť a šírku má dnes „Nezabiješ“? A čo bioetika? A čo ľudský cit a čo ľudská prirodzenosť a hodnosť človeka?
Nuž, život ako hodnota je naozaj v kríze v západnej civilizácii. Ešte pred päťdesiatimi rokmi americký profesor ruského pôvodu Pitirim Sorokin, autor štvorzväzkového diela „Social and Cultural Dynamics“ (American Book Co., 1937-1985), preštudoval spoločenské javy, ktoré sprevádzali úpadok a zánik jednotlivých civilizácií, ako sa postupne vystriedali. Medzi nimi našiel práve mravný úpadok v oblasti pohlavnej lásky a života. S jej úpadkom upadá a zaniká každá civilizácia. Kresťanská antropológia má tu svoju jasnú odpoveď, ktorú čerpá z biblického chápania človeka a rodiny z pozorovania ľudskej prirodzenosti a zo skúsenosti nahromadenej v rozličných kultúrach a svetadieloch. Na Slovensku tieto hodnoty sa ešte pomerne dosť dobre zachovali, i keď nie na každej úrovni. Prehĺbiť a osvetliť tieto základné hodnoty z rôznych hľadísk môže byť dôležitou úlohou univerzity. Pritom to môže byť aj náš slovenský cenný prínos do európskej a vôbec západnej kultúry.
Kardinál Jozef Tomko
