Predseda Pápežskej rady pre kultúru kardinál Paul Poupard poskytol interview rímskej katolíckej agentúre ZENIT, v ktorom potvrdil, že náboženská nevera už nie je zriedkavá a varoval: „Nevera už nie je jav obmedzený na niekoľkých jednotlivcov, ale skôr masový jav. Prejavuje sa najmä v krajinách, kde prevláda sekulárny model.“ V interview kardinál zmapoval náboženskú neveru vo svete, problém, ktorý analyzovala Pápežská rada pre kultúru na svojom zasadnutí v marci 2004 vo Vatikáne.Nehovorí mnoho sociológov o „návrate k posvätnému“?
Kardinál Poupard: Mnohí hovoria o „návrate k posvätnému“ bez toho, že by špecifikovali, že to je skôr zrod novej slabej religiozity bez súvislosti s osobným Bohom. Je to skôr niečo emocionálnejšie ako založené na náuke. Sme svedkami odosobňovania Boha. Táto nová religiozita sa nespája s návratom ku viere a je skutočnou výzvou pre kresťanstvo.
Aký vzťah má táto religiozita k ateizmu?
Kardinál Poupard: Bojový ateizmus vo svete ustupuje, ale šíri sa praktická nevera, ktorá sa rozrastá v kultúrnom prostredí preniknutom sekularizmom. Je to kultúrna forma, ktorú by som opísal ako „novopohanstvo“, v ktorej náboženstvo je modloslužbou materiálnym statkom, vágnym náboženským cítením, ktoré je skôr panteistické a ktoré si nerobí problémy s kozmologickými teóriami, ako sú teórie New Age. Je zrejmé, že je potrebné zamyslieť sa nad týmto javom typickým pre sekularizované kultúry Západu.
Aké sú výsledky štúdie Pápežskej rady pre kultúru?
Kardinál Poupard: Situácia je v každej krajine a na každom svetadiele odlišná. V Afrike nevera zasahuje populáciu európskeho pôvodu a jej vplyv je citeľný vo veľkých mestách. Napríklad v Južnej Afrike je viac ako 6000 rôznych cirkví. Preto je tam ťažké hovoriť o nevere.
V Severnej Amerike, v USA, je 1 % ateistov, zatiaľ ľudí „bez vyznania“ je 15 %. Väčšina Američanov sa modlí a iba 1 % sa nemodlí vôbec.
V Južnej Amerike je Kuba jedinou krajinou, kde je stále pri moci oficiálny ateistický režim. Je príznačné, že po 40 rokoch ateistickej výchovy sa až 86 % Kubáncov označuje za veriacich, hoci iba 15 % chodí do kostola.
Ďalším zvláštnym prípadom je Mexiko, kde 70 rokov vládne režim kontrolovaný slobodomurárskou skupinou protiklerikálnej orientácie. Napriek tomu 90 % Mexičanov sú katolíci a 100 % si uctieva Guadalupskú Pannu Máriu. To svedčí o hlbokých koreňoch ľudovej zbožnosti.
V Strednej Amerike ľudová zbožnosť takisto odoláva „sirénam“ sekularizovaného modelu spoločnosti. V Brazílii, kde žije najväčší počet katolíkov sveta, sme svedkami pohybu veriacich z Katolíckej cirkvi do iných cirkví. V 50. rokoch tu bolo 93,5 % katolíkov, dnes ich je 73,8 %. V tom istom období vzrástol počet kresťanských cirkví z 0,5 % na 15 %.
V Argentíne sa 4 % obyvateľstva označuje za ateistov a 12 % za agnostikov.
V Ázii je situácia úplne odlišná. Istý ázijský biskup to komentoval slovami: „Neexistuje tu jav nevery, pretože tu neexistuje viera.“
V Japonsku je napríklad skutočný „supermarket“ náboženstiev. Ak spočítame množstvo šintoistov, taoistov, budhistov a kresťanov, dostaneme údaj 125 % obyvateľstva, pretože mnohí z nich sú prívržencami niekoľkých náboženstiev súčasne.
Na Filipínach, jedinej krajine v Ázii s početnou kresťanskou väčšinou, kde je 82,9 % katolíkov a 4,57 % moslimov, sa iba 0,3 % obyvateľstva nehlási k žiadnemu náboženstvu.
Južná Kórea je zaujímavou krajinou s najväčším počtom konverzií na katolícku vieru.
Ale kde sa prejavuje jav nevery?
Kardinál Poupard: Bolestné správy prichádzajú z Európy s pozoruhodnými rozdielmi medzi stredozemnou oblasťou, stredom a severom nášho svetadielu.
V Taliansku sa hlásia k ateizmu 4 % ľudí a za ľahostajných sa považuje 14 % obyvateľstva. Väčšina sú veriaci, ale iba občas sa zúčastňujú na živote Cirkvi.
V Španielsku prebieha proces kultúrnej i náboženskej deštrukcie, ktorý podporujú vlády socialistickej kultúry.
V západnej Európe sa dostávame k trom krajinám s najväčším počtom ľudí bez náboženstva – v Belgicku 37 %, vo Francúzsku 43 % a v Holandsku 54 %.
Francúzsko je krajina s najväčším počtom ateistov – 14 %. V tomto prípade som v pokušení porovnávať tento stav s koncom Rímskej ríše.
Vo Veľkej Británii sa 77 % obyvateľstva hlási ku kresťanstvu. Anglikáni tvoria väčšinu, ale počet katolíkov, ktorí chodia do kostola, je vyšší ako počet praktizujúcich anglikánov. V tejto krajine je 14 % ľudí bez vyznania.
V Škandinávskych krajinách – na Islande, v Dánsku, Švédsku a Nórsku – sú katolíci rastúcou menšinou vďaka príchodu prisťahovalcov z Filipín a Kórey.
V Dánsku je 11 % ľudí bez vyznania, v Nórsku 11,6 % a vo Fínsku 12,7 %. V týchto krajinách je na jednej strane sekularizácia a na druhej strane sa rozmáha uctievanie prírody, pohanské vplyvy, ktoré považujú prírodu za posvätnú.
V Nemecku treba rozlišovať východnú a západnú časť. 60 % ľudí v bývalej NDR je bez vyznania, kým v západnej časti Nemecka je to iba 15 % a to najmä vo veľkých mestách.
V Poľsku je iba veľmi málo neveriacich. No možno povedať, že marxistický materializmus bol nahradený konzumným materializmom a to je najväčší problém.
V Maďarsku z 10 miliónov obyvateľov sa iba 887 ľudí vyhlasuje za ateistov. Avšak väčšina obyvateľstva žije svoje náboženstvo svojím vlastným spôsobom.
V Českej republike sa polovica obyvateľstva vyhlasuje za ateistov alebo za ľudí bez vyznania, zatiaľ čo na Slovensku majú katolíci väčšinu.
Ako možno štatisticky zhodnotiť moslimské krajiny?
Kardinál Poupard: O krajinách s moslimskou väčšinou neexistujú spoľahlivé údaje, pretože ak je niekto neveriaci, nemôže sa k tomu hlásiť. To je dôvod, prečo sú všetky údaje sfalšované.
Aké závery by ste urobili po tomto prehľade situácie viery vo svete?
Kardinál Poupard: Bojový ateizmus ustupuje, ale klesá aj aktívna príslušnosť k Cirkvi. Nevera vo svete nerastie s výnimkou krajín, kde prevláda sekularizovaný model spoločnosti.
Náboženská ľahostajnosť rastie vo forme praktického ateizmu.
Z pastoračného hľadiska robí najväčšie starosti to, že ateizmus a nevera sa šíri medzi ženami. Po celé tisícročia vieru odovzdávali v rodine matky, kým teraz v tom pozorujeme zlom. Navyše je tu nová skutočnosť – rast počtu ľudí ľahostajných ku viere, to znamená ľudí, ktorí veria bez toho že by patrili do cirkvi, a patria do cirkvi bez toho, že by praktizovali vieru. Rastie počet tých, ktorí tvrdia, že sú nábožensky založení, ale nechodia do kostola, i tých, ktorí veria v množstvo praktík hraničiacich s mágiou.
Sú v tejto situácii znamenia nádeje pre Katolícku cirkev?
Kardinál Poupard: Samozrejme. Spomeniem najmä nové náboženské hnutia: Neokatechumenálnu cestu, Fokoláre, Spoločenstvo a oslobodenie, Charizmatická obnova. Už štvrť storočia vidíme, ako sa rozmáhajú počtom i zemepisne. Stretávam sa s nimi všade na svete a rastú v duchovnej intenzite a hĺbke.
Je to reakcia na život inšpirovaný Duchom Svätým ako odpoveď na sekularizovanú kultúru. V čase, keď sa zdá, že sa rozpadáme, oni prejavujú silný zmysel pre vzájomnosť a spolupatričnosť a svedčia o mocnej religiozite zakorenenej v cirkevnom i osobnom stretnutí s Kristom – vo sviatostiach, v modlitbe, v liturgii, pri slávení svätej omše.
