Svätý Otec po rannom prílete do hlavného mesta Tallin (Tallinn) ako zvyčajne najprv absolvoval návštevu u prezidentky republiky. S Kersti Kaljulaidovou sa stretol v prezidentskom paláci a na nádvorí potom prehovoril k verejným predstaviteľom krajiny a diplomatickému zboru.

Stretnutie s predstaviteľmi verejného života

Estónsko sa nazýva aj „Máriinou zemou“, pripomenula prezidentka v uvítacej reči. Neobišla 100. výročie nezávislosti krajiny, ktoré je príležitosťou pre pápežovu návštevu. Zdôraznila dobré vzťahy so Svätou stolicou a podotkla, že v ťažkých časoch dejín Svätá stolica nikdy neuznala okupáciu Estónska:

„So svojou morálnou a politickou autoritou bola Svätá stolica zdrojom duchovnej sily pre európske národy, ktoré boli v zajatí komunizmu. Dávala im inšpiráciu znovuzískať ich slobodu a pripomínala slová apoštola Pavla: «Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo»“.

Prezidentka Kaljulaidová pripomenula aj slová sv. Jána Pavla II., ktorý krajinu navštívil pred 25 rokmi, že slobodu, ktorá je darom, si treba neustále vydobýjať. Prezidentka zdôraznila aj spoločnú zodpovednosť pri hľadaní riešení svetových problémov, akými sú migrácia ľudí utekajúcich pred vojnami a násilím, ekologické problémy a chudoba.

Pri stretnutí, ktoré sa konalo pod holým nebom za pomerne chladného, ale slnečného počasia, pápež František v súvislosti s Estónskom zdôraznil dva momenty: pamäť a plodnosť. Najprv spomenul, ako estónsky ľud musel v priebehu dejín znášať ťažké utrpenia a mnohé strasti, musel zápasiť o slobodu a nezávislosť, ktoré boli neustále spochybňované alebo ohrozované.

Za posledné štvrťstoročie však Estónsko urobilo „kroky hodné obra“ a táto malá krajina sa dnes nachádza „na popredných miestach indexu ľudského rozvoja“:

„Byť krajinou pamäte znamená pripomínať si, že to, čo dnes máte, ste dosiahli vďaka úsiliu, práci, duchu a viere vašich otcov. Udržiavanie vďačnej spomienky vám umožňuje stotožniť všetko, z čoho sa dnes tešíte, s dejinami mužov a žien, ktorí bojovali za to, aby dosiahli túto slobodu. Je to pre vás výzva vzdať im úctu tým, že budete dláždiť nové cesty pre generácie, ktoré prídu po vás.“

Stretnutie s verejnými predstaviteľmi Estónska

Svätý Otec však zároveň upozornil, že blahobyt nie je vždy synonymom dobrého života:

„Jedným z fenoménov, ktoré si môžeme všimnúť v našich technokratických spoločnostiach, je strata zmyslu života, radosti zo života a následne pomalá a tichá strata schopnosti žasnúť, ktorá často spôsobuje u ľudí existenčnú nudu. Vedomie, že niekam patríme a že za ostatných bojujeme, že sme zakorenení v národe, v kultúre, v rodine, sa môže postupne vytratiť a pripraviť najmä najmladšiu generáciu o korene a o základ potrebný pre budovanie ich prítomnosti a budúcnosti, pretože prídu o schopnosť snívať, riskovať a tvoriť.

Vložiť všetku našu dôveru do technologického pokroku ako do jedinej možnej cesty, môže viesť k strate schopnosti vytvárať medziľudské, medzigeneračné a medzikultúrne putá. K strate živnej pôdy tak veľmi dôležitej pre pocit, že k sebe navzájom patríme a že sa podieľame na spoločnom projekte v najširšom zmysle tohto slova. Napokon, jeden z najväčších záväzkov nás všetkých, ktorí máme sociálnu, politickú, výchovnú a náboženskú zodpovednosť, súvisí s tým, ako dokážeme budovať vzájomné putá.

Krajina plodnosti si vyžaduje kontexty, do ktorých môžu byť zasadené korene živej siete schopnej zabezpečiť, že sa členovia jej spoločenstiev cítia „doma“. Neexistuje horšia forma odcudzenia ako pocit vykorenenia a toho, že k nikomu nepatríme. Krajina bude plodná a jej ľudia budú prinášať ovocie a dávať zrod budúcnosti iba vtedy, ak budú cítiť že sú jej súčasťou, ak sa budú vytvárať putá integrácie medzi generáciami a rôznymi komunitami a ak sa ľudia budú vyhýbať všetkému, čo ich robí necitlivými voči ostatným a čo vedie k ďalšiemu vzájomnému odcudzovaniu.

Chcem vás uistiť, drahí priatelia, že v tomto úsilí stále môžete počítať s podporou a pomocou Katolíckej cirkvi, ktorá – hoci je iba malou komunitou medzi vami – veľmi túži prispieť k plodnosti tejto krajiny.“

- -

Príhovor pápeža Františka v Estónsku na stretnutí s predstaviteľmi verejného života dňa 25. septembra 2018 na nádvorí Prezidentského paláca v Tallinne.

Pani prezidentka, členovia vlády a vládnych inštitúcií, vážení členovia diplomatického zboru, Vaše excelencie, dámy a páni,

Som veľmi šťastný, že tu medzi vami môžem byť, tu v Talline – najsevernejšom hlavnom meste, ktoré mi Pán doprial navštívil. Ďakujem vám, pani prezidentka, za vaše uvítacie slová a za príležitosť stretnúť sa so zástupcami estónskeho národa. Viem, že je medzi vami aj delegácia predstaviteľov z rôznych sektorov občianskej spoločnosti a zo sveta kultúry. To mi umožňuje vyjadriť moju túžbu dozvedieť sa viac o vašej kultúre, zvlášť o vašej životaschopnosti, ktorá vám umožnila začať odznova napriek toľkým protivenstvám.

Už celé stáročia sa toto územie nazýva „Máriinou krajinou“, Maarjamaa. Je to pomenovanie, ktoré nie je len súčasťou vašich dejín, ale aj vašej kultúry. Keď myslím na Máriu, prichádzajú mi na um dve slová: pamäť a plodnosť. Mária je ženou pamäte, ktorá uchováva všetko živé ako poklad vo svojom srdci (Lk 2,19); a je plodnou matkou, ktorá dala život svojmu Synovi. Preto by som rád premýšľal o Estónsku ako o krajine pamäte a plodnosti.

Krajina pamäte

Váš ľud musel v rôznych historických obdobiach znášať ťažké chvíle utrpenia a strastí. Zápasiť o slobodu a nezávislosť, ktoré boli neustále spochybňované alebo ohrozované. Ale počas uplynulých niečo vyše 25 rokov, kedy ste naplno zaujali svoje miesto v rodine národov, estónska spoločnosť urobila kroky vpred „hodné obra“ a vaša krajina – hoci je malá – sa nachádza na popredných miestach indexu ľudského rozvoja, vďaka svojej schopnosti inovovať a vysokej úrovni slobody tlače, demokracie a politickej slobody.  Okrem toho, posilňujete putá spolupráce a priateľstva s rôznymi krajinami. Zamýšľajúc sa nad vašou minulosťou a prítomnosťou nachádzame dobré dôvody pozerať sa do budúcnosti s nádejou zoči-voči novým výzvam, ktoré prichádzajú. Byť krajinou pamäte znamená pripomínať si, že to, čo dnes máte, ste dosiahli vďaka úsiliu, práci, duchu a viere vašich otcov. Udržiavanie vďačnej spomienky vám umožňuje stotožniť všetko, z čoho sa dnes tešíte, s dejinami mužov a žien, ktorí bojovali za to, aby dosiahli túto slobodu. Je to pre vás výzva vzdať im úctu tým, že budete dláždiť nové cesty pre generácie, ktoré prídu po vás.

Krajina plodnosti

Ako som zdôraznil na začiatku mojej služby v úrade rímskeho biskupa, „ľudstvo v tejto chvíli prežíva historickú zmenu, ktorú vidíme v pokroku týkajúcom sa rozličných oblastí. Treba pochváliť úspechy prispievajúce k blahobytu ľudí“ (Evangelii gaudium, 52). No netreba zabúdať, že „blahobyt“ nie je vždy synonymom „dobrého života“.

Jedným z fenoménov, ktoré si môžeme všimnúť v našich technokratických spoločnostiach, je strata zmyslu života, radosti zo života a následne pomalá a tichá strata schopnosti žasnúť, ktorá často spôsobuje u ľudí existenčnú nudu. Vedomie, že niekam patríme a že za ostatných bojujeme, že sme zakorenení v národe, v kultúre, v rodine, sa môže postupne vytratiť a pripraviť najmä najmladšiu generáciu o korene a o základ potrebný pre budovanie ich prítomnosti a budúcnosti, pretože prídu o schopnosť snívať, riskovať a tvoriť. Vložiť všetku našu dôveru do technologického pokroku ako do jedinej možnej cesty, môže viesť k strate schopnosti vytvárať medziľudské, medzigeneračné a medzikultúrne putá. K strate živnej pôdy tak veľmi dôležitej pre pocit, že k sebe navzájom patríme a že sa podieľame na spoločnom projekte v najširšom zmysle tohto slova. Napokon, jeden z najväčších záväzkov nás všetkých, ktorí máme sociálnu, politickú, výchovnú a náboženskú zodpovednosť, súvisí s tým, ako dokážeme budovať vzájomné putá.

Krajina plodnosti si vyžaduje kontexty, do ktorých môžu byť zasadené korene živej siete schopnej zabezpečiť, že sa členovia jej spoločenstiev cítia „doma“. Neexistuje horšia forma odcudzenia ako pocit vykorenenia a toho, že k nikomu nepatríme. Krajina bude plodná a jej ľudia budú prinášať ovocie a dávať zrod budúcnosti iba vtedy, ak budú cítiť že sú jej súčasťou, ak sa budú vytvárať putá integrácie medzi generáciami a rôznymi komunitami a ak sa ľudia budú vyhýbať všetkému, čo ich robí necitlivými voči ostatným a čo vedie k ďalšiemu vzájomnému odcudzovaniu. Chcem vás uistiť, drahí priatelia, že v tomto úsilí stále môžete počítať s podporou a pomocou Katolíckej cirkvi, ktorá – hoci je iba malou komunitou medzi vami – veľmi túži prispieť k plodnosti tejto krajiny.

Pani prezidentka, dámy a páni, ďakujem vám ešte raz za prijatie a pohostinnosť. Nech Pán žehná vás a milovaný estónsky ľud. Zvlášť nech žehná starších ľudí a mládež, aby uchovávaním pamäte a jej oživovaním robili túto krajinu vzorom plodnosti.

Preložila: TV LUX v spolupráci so Slovenskou redakciou VR

- -

Ekumenické stretnutie s mládežou Estónska

Pápež František sa z prezidentského paláca presunul do luteránskeho chrámu (Kaarli Lutheran Church), kde ho už čakalo množstvo mladých z Estónska, ale aj z Fínska, Ruska a Poľska. Okrem mladých kresťanov i neveriacich boli na ekumenickom stretnutí plnom spevov prítomní predstavitelia rozličných kresťanských cirkví Estónska i prezidentka krajiny.

Ako v úvode povedali samotní mladí, hudba a predovšetkým spev zohráva v živote Estóncov veľmi dôležitú úlohu: „Hudba nám pomohla udržať si vlastnú identitu v priebehu storočí, a to predovšetkým v tých najtvrdších momentoch naše histórie.“

Traja zástupcovia mladých – luteránka, pravoslávny a katolík – sa v priebehu stretnutia podelili so svedectvami o svojej ceste objavovania Boha.

Najsilnejšie svedectvo ponúkla 18-ročná Lisbel, ktorá pochádza z rodiny s otcom alkoholikom, ktorý bol neraz násilný. Ako povedala, pociťovala voči nemu strach, ktorý sa postupne premenil na nenávisť. Pocity nenávisti, prázdnoty a neistoty u nej pokračovali aj vtedy, keď otec rodinu opustil. „V istom momente som si uvedomila, že ak by som sa nenaučila odpustiť a zabudnúť na zlo, nemohla by som takto v živote napredovať“, povedala Lisbel. Zlom v jej živote nastal, keď ju na sociálnych médiách okúzlila radosť istej skupiny mladých ľudí. Išlo o kresťanov – Lisbel vedela, že zdrojom ich radosti bol Boh. A tak začala Boha hľadať. Postupne sa dostala do kontaktu s luteránskou komunitou a nakoniec sa dala pokrstiť.

„Stretávajúc sa s Bohom som sa naučila, že moja minulosť nevymedzuje moju budúcnosť, že všetko to zlo, ktoré som zažila, ako aj zlo, ktoré som sama vykonala, Ježiš vzal na seba. Ježišova láska mi dala silu úplne odpustiť môjmu otcovi a oslobodiť sa od všetkých zlých spomienok. Toto mi dalo tú radosť, o ktorej som vždy snívala.  Nemusím sa už spoliehať len sama na seba - teraz viem, že láska Boha je väčšia než čokoľvek iné. Boh kompletne premenil môj život a za to som mu nekonečne vďačná.“

Ekumenické stretnutie s mladými

Luteránsky arcibiskup Urmas Viilma v pozdrave Svätému Otcovi poukázal na paradox Estónska – krajiny s kresťanskými koreňmi, zvanej „Máriina zem“: „Nové generácie narodené v slobodnom a modernom Estónsku dneška sa vyznačujú skutočným a pravým náboženským analfabetizmom“.

Svätého Otca krátko pozdravil aj predseda Rady cirkví Estónska arcibiskup Andres Põder i apoštolský administrátor Estónska Mons. Philippe Jourdan, ktorý v kontexte stretnutia s mládežou spomenul blížiacu sa Synodu o mladých.

Pápež František začal svoj príhovor od ekumenického významu stretnutia: „Tieto stretnutia uskutočňujú Ježišov sen pri poslednej večeri: «Aby všetci boli jedno, (...) aby svet uveril, že si ma ty poslal» (Jn 17,21). Ďalej sa sústredil na očakávania mladých voči dospelým, ktoré mladí z celého sveta vyjadrili v dotazníku k októbrovej Synode o mladých. Nie vždy členovia kresťanských Cirkví vedia mladým načúvať bez odsudzovania, chápať ich a sprevádzať. „Mnohokrát sa kresťanské komunity uzatvárajú bez toho, aby si to všimli a nepočúvajú, čo vás trápi“, uviedol Svätý Otec. Ako dodal, mladých tiež odrádzajú sexuálne a ekonomické škandály členov Cirkví, najmä ak k tomu Cirkev nezaujme jasné stanovisko.

„Chceme, ako vy sami hovoríte, byť „spoločenstvom, ktoré je transparentné, prijímajúce, čestné, príťažlivé, komunikatívne, prístupné, radostné a interaktívne“ (Synoda o mladých – Instrumentum laboris, 67), čiže spoločenstvom bez strachu. Strachy nás uzatvárajú. Strachy nás tlačia byť prozelytistami. A bratstvo je niečo iné: otvorené srdce a bratské objatie.“

Ako povedal Svätý Otec, „tam, kde je Ježiš, tam je vždy obnova, tam je vždy príležitosť ku konverzii, príležitosť zanechať všetko to, čo nás oddeľuje od neho a od našich bratov. Kde je Ježiš, život má vždy chuť Ducha Svätého. Vy ste tu dnes sprítomnením tohto Ježišovho úžasu“.

„Jedna vaša speváčka, asi tak pred desiatimi rokmi, v jednej zo svojich piesní spievala: „Láska je mŕtva, láska odišla, lásky tu viac niet“ (Kerli Kõiv, Láska je mŕtva). Prosím vás, nie! Konajme tak, aby láska žila, a musíme sa o to pričiniť my všetci! Je mnoho tých, čo majú takúto skúsenosť: vidia, ako sa končí láska medzi ich rodičmi; vidia ako sa vytráca láska medzi len nedávno zosobášenými pármi; zažívajú vnútornú bolesť, keď nikoho netrápi, že musia emigrovať za prácou alebo keď sa tam na nich pozerajú nedôverčivo, pretože sú cudzincami. Mohlo by sa zdať, že láska je mŕtva (...), ale vieme, že tomu tak nie je, a máme ešte čo povedať, máme čo ohlasovať, ale menej slovami a viac skutkami. Lebo vy ste generáciou obrazu, generáciou činu, skôr než špekulácie a teórie.“

Ježiš očakáva, „že ho prinesieme všetkým mladým, ktorí stratili zmysel svojho života“, uviedol pápež a mladých vyzval vyjsť zo seba samých, zo svojich egoizmov a ísť na periférie.

„Chlapci a dievčatá, láska nie je mŕtva, volá a pozýva nás. Žiada len otvoriť si srdce. Prosme o apoštolskú silu prinášať Evanjelium druhým – ale ponúknuť ho, nie ho nanucovať – a nerobiť z nášho kresťanského života múzeum spomienok. Kresťanský život je životom, je budúcnosťou, je nádejou! Nie je to múzeum. Dovoľme Duchu Svätému, aby nám umožnil kontemplovať dejiny z perspektívy zmŕtvychvstalého Ježiša.“

- -

Slová Svätého Otca Františka pri ekumenickom stretnutí s mládežou v estónskom Tallinne dňa 25. septembra 2018 v Luteránskom kostole Kaarli.

Drahá mládež,

ďakujem vám za vrelé prijatie, za vaše spevy, a ďakujem Lisbele, Taurimu a Mirkovi za ich svedectvá. Za milé a bratské slová ďakujem arcibiskupovi Evanjelickej luteránskej cirkvi, Urmasovi Viilmaovi, a za prítomnosť predsedovi Rady cirkví Estónska, arcibiskupovi Andresovi Põderovi, biskupovi Philippe Jourdanovi, apoštolskému administrátorovi v Estónsku, a ostatným predstaviteľom rozličných kresťanských vierovyznaní prítomným v tejto krajine. Som vďačný aj za prítomnosť prezidentky republiky.

Je vždy pekné sa stretnúť, zdieľať životné svedectvá, vyjadriť to, čo si myslíme a chceme; a je veľmi pekné, keď sme spolu my, čo veríme v Ježiša Krista. Takéto stretnutia sú naplnením Ježišovho sna z Poslednej večere: „Aby všetci boli jedno, […] aby svet uveril“ (Jn 17,21). Ak sa posnažíme vidieť sa ako pútnici na spoločnej ceste, naučíme sa s dôverou otvárať srdce svojim spolupútnikom na ceste bez pochybovania, nedôverčivosti, zameriavajúc sa iba na to, čo reálne hľadáme: pokoj pred tvárou jediného Boha. A keďže pokoj sa tvorí dômyselnou prácou, dôvera v druhých je tiež niečím dômyselným a je to zdrojom šťastia: „Blahoslavení tí, čo tvoria pokoj“ (Mt 5,9). A touto pútnickou cestou nekráčame len s veriacimi, ale so všetkými. Všetci nám majú čo povedať. Všetkým máme čo povedať. 

Súčasťou veľkej maľby, čo sa nachádza v apside tohto chrámu, je veta z Evanjelia podľa Matúša: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Vy, mladí kresťania, sa môžete stotožniť s niekoľkými prvkami tejto evanjeliovej state.

V príbehoch, ktoré jej predchádzajú, nám Matúš hovorí, ako sa Ježišovi množia sklamania. Posťažuje si ponajprv preto, lebo sa zdá, že tým, na ktorých sa obracia, sa nič nepozdáva (porov. Mt 11,16-19). Vám, mladým, sa často stáva, že dospelí okolo vás nevedia, čo od vás chcú alebo čo od vás očakávajú; alebo inokedy, keď vás vidia príliš šťastných, tak vám nedôverujú; a ak vás vidia utrápených, zľahčujú to, čo sa s vami deje. V prípravnom dotazníku pred synodou, ktorú budeme zakrátko sláviť a pri ktorej sa budeme zamýšľať nad otázkou mladých, mnohí z vás žiadate, aby vás niekto sprevádzal a mal s vami pochopenie bez toho, aby vás hneď súdil, aby vás vedel počúvať, a aj odpovedať na vaše otázky (porov. Synoda venovaná mladým, Instrumentum laboris, 132).

Naše kresťanské cirkvi – a dovolím si tvrdiť, že každý náboženský proces s inštitucionálnou štruktúrou – sa neraz drží takých prístupov, pri ktorých je ľahšie hovoriť, radiť, navrhovať niečo podľa našej skúsenosti, než počúvať, nechať iných, aby sa nás pýtali a nechať si vysvetliť to, čím žijete vy. Naozaj veľmi často sa kresťanské komunity uzatvárajú bez toho, aby si to uvedomili a nepočúvajú, čo vás trápi. Vieme, že chcete a očakávate, že „vás bude niekto sprevádzať, no nemá to byť nijaký neúprosný sudca, ani úzkostlivý a prehnane ochraňujúci rodič, ktorý spôsobuje iba závislosť, ale má to byť niekto, kto nemá obavy z vlastnej slabosti a vie ako nechať zažiariť poklad, ktorý si ako hlinená nádoba nesie vo svojom vnútri“ (porov. 2 Kor 4,7) (tamtiež, 142). Dnes vám tu chcem povedať, že ak plačete, chceme plakať s vami a sprevádzať vaše radosti naším aplauzom a úsmevom, pomáhať vám vo vašom živote nasledovania Pána. Vy, chlapci a dievčatá, mladí, vedzte toto: ak je kresťanská komunita skutočne kresťanská, nerobí prozelytizmus. Len počúva, prijíma, sprevádza a nechá kráčať, ale nenatíska sa.

Ježiš tiež lamentuje nad mestami, ktoré navštívil, a kde vykonal viacero zázrakov a ktorým venoval tie najväčšie prejavy nehy a blízkosti. Plače nad ich nedostatkom zmyslu uvedomiť si, že zmena, ktorú im prišiel ponúknuť bola naliehavá, nemohla počkať. Preto o nich nakoniec prehlasuje, že sú tvrdohlavejšie a zaslepenejšie než Sodoma (porov. Mt 11,20-24).

Keď sa my dospelí uzatvárame pred realitou, ktorá je už jasným faktom, poviete nám to priamo: „Nevidíte to?“ A niektorí odvážnejší sa neboja povedať: „Neuvedomujete si, že vás už nikto nepočúva, ani vám neverí?“ Naozaj sa potrebujeme obrátiť, uvedomiť si, že ak máme byť po vašom boku, musíme kompletne prehodnotiť mnohé situácie, ktoré sú v končenom dôsledku tými, čo vás odďaľujú.

Vieme – ako ste nám to povedali – že mnoho mladých ľudí sa nás na nič nepýta, lebo nás nepovažujú za takých, čo im môžu povedať niečo dôležité pre ich život. Je to smutné, keď sa jedna cirkev, jedna komunita správa tak, že mladí si povedia: „Títo mi nepovedia nič užitočné pre môj život.“ Iní si dokonca výslovne žiadajú, aby sme ich nechali na pokoji, lebo prítomnosť Cirkvi vnímajú ako niečo, čo ich unúva, ba ich až znervózňuje. A je to pravda, či nie?

Pohoršujú ich sexuálne a ekonomické škandály, ak nevidia ich jasné odsúdenie; neschopnosť adekvátne interpretovať život a cítenie mladých z dôvodu nedostatočnej prípravy; alebo jednoducho pasívna úloha, ktorú im pripisujeme (porov. Synoda o mládeži, Instrumentum laboris, 66). Toto boli iba niektoré z vašich požiadaviek. Chceme na ne odpovedať, chceme, ako vy sami hovoríte, byť „spoločenstvom, ktoré je transparentné, prijímajúce, čestné, príťažlivé, komunikatívne, prístupné, radostné a interaktívne“ (tamtiež, 67), čiže spoločenstvom bez strachu. Strachy nás uzatvárajú. Strachy nás tlačia byť prozelytistami. A bratstvo je niečo iné: otvorené srdce a bratské objatie.

Prv než sa dostaneme k evanjeliovému textu, ktorý sa vyníma v tomto chráme, Ježiš začína chváliť svojho Otca. Uvedomuje si totiž, že tí, čo pochopili podstatu jeho posolstva a jeho osoby, sú maličkí; tí, čo majú dušu jednoduchú a otvorenú. A keď vás vidím, ako ste sa tu zjednotili v speve, zjednocujem sa s Ježišovým hlasom a žasnem nad tým, ako vy, napriek nedostatku nášho svedectva, naďalej objavujete Ježiša v lone našich spoločenstiev. Lebo vieme, že tam, kde je Ježiš, tam je vždy obnova, tam je vždy príležitosť ku konverzii, príležitosť zanechať všetko to, čo nás oddeľuje od neho a od našich bratov. Kde je Ježiš, život má vždy chuť Ducha Svätého. Vy ste tu dnes sprítomnením tohto Ježišovho úžasu.

Takže áno, opäť môžeme povedať: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Povedzme to ale ako tí, čo sú presvedčení o tom, že poza naše limity a naše rozdelenia Ježiš zostáva naďalej motívom, prečo sme tu. Vieme, že niet väčšej úľavy ako keď Ježišovi dovolíme, aby niesol naše bremeno. Vieme tiež, že sú mnohí, čo ho nepoznajú a žijú v smútku a dezorientácii. Jedna vaša speváčka, asi tak pred desiatimi rokmi, v jednej zo svojich piesní spievala: „Láska je mŕtva, láska odišla, lásky tu viac niet“ (Kerli Kõiv, Láska je mŕtva).

Prosím vás, nie! Konajme, aby láska žila, a musíme sa o to pričiniť my všetci! Je mnoho tých, čo majú takúto skúsenosť: vidia, ako sa končí láska medzi ich rodičmi; vidia ako sa vytráca láska medzi len nedávno zosobášenými pármi; zažívajú vnútornú bolesť, keď nikoho netrápi, že musia emigrovať za prácou alebo keď sa tam na nich pozerajú nedôverčivo, pretože sú cudzincami. Mohlo by sa zdať, že láska je mŕtva, ako povedala Kerli Kõiv, ale vieme, že tomu tak nie je, a máme ešte čo povedať, máme čo ohlasovať, ale menej slovami a viac skutkami. Lebo vy ste generáciou obrazu, generáciou činu, skôr než špekulácie a teórie.

A toto sa Ježišovi páči; lebo on kráčal a konal dobro, a keď umieral, dal pred slovami radšej prednosť mocnému gestu kríža. Sme spojení vierou v Ježiša a on očakáva, že ho prinesieme všetkým mladým, ktorí stratili zmysel svojho života. A je tu riziko aj pre nás, veriacich, že stratíme zmysel života. A to sa stane, keď my veriaci sme nekoherentní. Prijmime spoločne tú novosť, ktorú Boh prináša do našich životov; novosť, ktorá nás pobáda vždy nanovo vykročiť, aby sme prišli tam, kde sa nachádzajú tí najviac zranení z ľudstva. Tam, kde ľudia poza vonkajškovosť povrchnosti a konformizmu pokračujú v hľadaní odpovede na otázku o zmysle svojho života. Nikdy však nepôjdeme sami: Boh ide stále s nami; on nemá strach, nebojí sa periférií, veď to on sám sa stal perifériou (porov. Flp 2,6-8; Jn 1,14). Ak máme odvahu vyjsť zo seba samých, z našich egoizmov, z našich uzavretých ideí a ísť na periférie, nájdeme ho tam už prítomného, lebo Ježiš je pred nami, keď ide o život našich bratov, ktorí trpia a sú vylúčení na okraj. Ježiš je už tam (porov. Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 135).

Chlapci a dievčatá, láska nie je mŕtva, volá a pozýva nás. Žiada len otvoriť si srdce. Prosme o apoštolskú silu prinášať Evanjelium druhým – ale ponúknuť ho, nie ho nanucovať – a nerobiť z nášho kresťanského života múzeum spomienok. Kresťanský život je životom, je budúcnosťou, je nádejou! Nie je to múzeum. Dovoľme Duchu Svätému, aby nám umožnil kontemplovať dejiny z perspektívy zmŕtvychvstalého Ježiša. Takto Cirkev, takto naše cirkvi budú schopné ísť ďalej, vítajúc Pánove prekvapenia (porov. tamtiež, 139), obnovujúc svoju mladosť, radosť a krásu – o ktorej hovoril Mirko – tej nevesty, ktorá ide v ústrety Pánovi. Pánove prekvapenia. Pán nás prekvapuje, pretože život nás prekvapuje stále. Poďme ďalej v ústrety týmto prekvapeniam.

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Stretnutie s ľuďmi, ktorým pomáha Charita

Svätý Otec bol na obed hosťom v kláštore sestier sv. Brigity v Pirtii, okrajovej časti Tallinu. Z neho sa presunul do Katedrály sv. Petra a Pavla, kde ho čakala stovka ľudí, ktorým poskytujú pomoc cirkevné charitné diela, osobitne komunita Misionárok lásky - sestier sv. Matky Terezy. Ešte pred tým, ako sa dostal k slovu Svätý Otec, vypočul si dve svedectvá. Matka deviatich detí hovorila o tom, ako jej manžel skončil vo väzení a tri roky sa musela o deti starať sama. Práve vtedy stretla sestry Matky Terezy, ktoré rodine poskytli materiálnu i duchovnú pomoc. Ďalšie svedectvo predniesol bývalý alkoholik, ktorému stretnutie so sestrami prinavrátilo nádej a priviedlo ho k viere v Boha.

Svätý Otec prítomných povzbudil vytvárať putá, stávať sa jednou ľudskou rodinou, kde nikto nie je vylúčený, pričom povedal, že „tou najväčšou radosťou Pána je vidieť nás znovuzrodených: Preto nám dáva nové príležitosti, nové šance. Vidíme, aké dôležité sú vzťahy – ten pocit, že patríme jeden k druhému, že celý život má hodnotu a že sme pripravení staviť na to náš život.“

Svätá omša na námestí v centre Tallinu

Vyvrcholením návštevy pápeža v Estónsku bola svätá omša, ktorú pápež František slávil za účasti 10 tisíc veriacich v hlavnom meste Tallin na Námestí slobody. Votívnu svätú omšu k Duchu Svätému slávil v červenom omšovom rúchu. V homílii Svätý Otec komentoval prvé liturgické čítanie z Knihy Exodus (Ex 19,3-8a.16-20b) o tom, ako Pán zostúpil na vrch Sinaj pred očami Izraelitov. Svätý Otec okrem iného Estóncom povedal:

„Vy poznáte boje za slobodu, môžete sa stotožniť s tým ľudom. Osoží nám teda počúvať, čo hovorí Boh Mojžišovi, aby sme chápali, čo hovorí nám ako národu.“

„Keď si hovoríme kresťania, keď si osvojujeme istý štýl života, robíme tak nie pod tlakom alebo ako výmenu niečo za niečo, že my niečo urobíme, ak Boh niečo urobí. No najmä vieme, že Boží návrh nás o nič neoberá, naopak, vedie nás k plnosti a umocňuje všetky ľudské túžby. Niektorí sa považujú za slobodných, keď žijú bez Boha či odlúčení od neho. Nevšímajú si, že takýmto spôsobom prechádzajú životom ako siroty, bez domova, kam by sa mohli vrátiť. „Prestávajú byť pútnikmi a menia sa na blúdiacich, ktorí sa točia vždy okolo seba a nikam neprídu“ (Ap. exhort. Evangelii gaudium, 170).

Nám, tak ako národu, čo vyšiel z Egypta, prináleží počúvať a hľadať. Občas si niektorí myslia, že sila národa sa dnes meria inými parametrami. Niekto zvyšuje hlas a takto sa cíti byť istejší – bez ústupkov či zaváhania –; niekto ku kriku pridá vyhrážanie sa zbraňami, rozmiestňovanie vojska, stratégie... Toto je ten, čo sa zdá byť, že je tým „silnejším“. Takto sa však nehľadá Božia vôľa, lež sa hromadí kvôli presadeniu si svojho na báze vlastníctva. Takýto postoj v sebe skrýva odmietnutie etiky, a spolu s ňou aj Boha. Pretože etika nás dáva do vzťahu s Bohom, ktorý od nás očakáva odpoveď, ktorá je slobodná a angažovaná voči ostatným i voči nášmu životnému prostrediu, odpoveď, ktorá je mimo trhových kategórií (porov. tamtiež, 57). Nezískali ste slobodu, aby ste boli otrokmi konzumizmu, individualizmu či smädu po moci a nadvláde.

Boh pozná naše potreby, ktoré často skrývame za túžbu mať, aj naše neistoty prekonané vďaka moci. Ten smäd, ktorý prebýva v každom ľudskom srdci, nás Ježiš v evanjeliu povzbudzuje prekonať stretnutím s ním. On nás môže nasýtiť a naplniť plodnosťou jeho vody, jej čistotou a strhujúcou silou. Viera znamená aj uvedomenie si, že on je živý a miluje nás, že nás neopúšťa a že dokáže tajomne zasiahnuť do našich dejín. On aj zo zla vyťaží dobro svojou mocou a nekonečnou tvorivosťou (porov. tamtiež, 278).

Tak ako oni [Izraeliti], aj my vieme, že sme národ „vyvolený, kňazský a svätý“ (porov. Ex 19,6; 1 Pt 2,9), a Duch Svätý nám to všetko pripomína (porov. Jn 14,26).

Byť vyvoleným ľudom neznamená byť povýšeneckými ani sektárskymi. Znamená to skôr byť pod ochranou Boha a prekonávať tak strach, vychádzať von k ostatným, povedal pápež. Boh nás tiež volá vychádzať ako kňazi, ktorými sme sa stali v krste,  pomáhať druhým stretnúť sa s Bohom, sprevádzať ich, pokračoval ďalej. „Všetci sme pozvaní byť svätými, žiť v láske a ponúkať vlastné svedectvo v každodenných starostiach, kdekoľvek sa nachádzame”, vyzval Estónčanov Svätý Otec.

„Aké je krásne byť nezávislými a slobodnými! Poďme k svätému vrchu, tomu Mojžišovmu, k tomu Ježišovmu, a prosme Ho – ako vraví aj motto tejto návštevy – aby prebudil naše srdcia, udelil nám dar Ducha, aby sme rozpoznali v každom okamihu dejín ako byť slobodnými, ako sa držať dobra a cítiť sa vyvolenými, ako dovoliť Bohu, aby dával vzrast - tu v Estónsku i na celom svete - svojmu svätému národu, svojmu kňazskému ľudu.“

- -

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši v estónskom Talline (Tallinn) dňa 25. septembra 2018 na Námestí slobody.

Keď počúvame v prvom čítaní o príchode izraelského ľudu - už vyslobodeného z egyptského otroctva - na vrch Sinaj (porov. Ex 19,1), nedá sa nepomyslieť na vás ako národ. Je nemožné nemyslieť na celý estónsky národ i na všetky pobaltské krajiny. Ako si nespomenúť na vás, v onej „spevavej revolúcii“ [pozn. oslobodzovací proces v r. 1987-1991] alebo v reťazi dvoch miliónov ľudí odtiaľto až po Vilnius [pozn. Reťaz slobody z 23. augusta 1989]? Vy poznáte boje za slobodu, môžete sa stotožniť s tým ľudom.

Osoží nám teda počúvať, čo hovorí Boh Mojžišovi, aby sme chápali, čo hovorí nám ako národu.

Ľud, ktorý prichádza na Sinaj je národom, ktorý už videl lásku svojho Boha prejavenú v zázrakoch a obdivuhodných činoch. Je to národ, ktorý sa rozhoduje uzavrieť zmluvu lásky, pretože Boh ho už ako prvý miloval a zjavil mu túto lásku. Nie je prinútený, Boh chce, aby bol slobodný. Keď si hovoríme kresťania, keď si osvojujeme istý štýl života, robíme tak nie pod tlakom alebo ako výmenu niečo za niečo, že my niečo urobíme, ak Boh niečo urobí. No najmä vieme, že Boží návrh nás o nič neoberá, naopak, vedie nás k plnosti a umocňuje všetky ľudské túžby. Niektorí sa považujú za slobodných, keď žijú bez Boha či odlúčení od neho. Nevšímajú si, že takýmto spôsobom prechádzajú životom ako siroty, bez domova, kam by sa mohli vrátiť. „Prestávajú byť pútnikmi a menia sa na blúdiacich, ktorí sa točia vždy okolo seba a nikam neprídu“ (Ap. exhort. Evangelii gaudium, 170).

Nám, tak ako národu, čo vyšiel z Egypta, prináleží počúvať a hľadať. Občas si niektorí myslia, že sila národa sa dnes meria inými parametrami. Niekto zvyšuje hlas a takto sa cíti byť istejší – bez ústupkov či zaváhania –; niekto ku kriku pridá vyhrážanie sa zbraňami, rozmiestňovanie vojska, stratégie... Toto je ten, čo sa zdá byť, že je tým „silnejším“. Takto sa však nehľadá Božia vôľa, lež sa hromadí kvôli presadeniu si svojho na báze vlastníctva. Takýto postoj v sebe skrýva odmietnutie etiky, a spolu s ňou aj Boha. Pretože etika nás dáva do vzťahu s Bohom, ktorý od nás očakáva odpoveď, ktorá je slobodná a angažovaná voči ostatným i voči nášmu životnému prostrediu, odpoveď, ktorá je mimo trhových kategórií (porov. tamtiež, 57). Nezískali ste slobodu, aby ste boli otrokmi konzumizmu, individualizmu či smädu po moci a nadvláde.

Boh pozná naše potreby, ktoré často skrývame za túžbu mať, aj naše neistoty prekonané vďaka moci. Ten smäd, ktorý prebýva v každom ľudskom srdci, nás Ježiš v evanjeliu povzbudzuje prekonať stretnutím s ním. On nás môže nasýtiť a naplniť plodnosťou jeho vody, jej čistotou a strhujúcou silou. Viera znamená aj uvedomenie si, že on je živý a miluje nás, že nás neopúšťa a že dokáže tajomne zasiahnuť do našich dejín. On aj zo zla vyťaží dobro svojou mocou a nekonečnou tvorivosťou (porov. tamtiež, 278).

Na púšti izraelský národ prepadne pokušeniu hľadať iných bohov, klaňať sa zlatému teľaťu a spoliehať sa na vlastné sily. Ale Boh ho vždy nanovo priťahuje a oni si spomenú, čo počuli a videli na vrchu. Tak ako oni, aj my vieme, že sme národ „vyvolený, kňazský a svätý“ (porov. Ex 19,6; 1 Pt 2,9), a Duch Svätý nám to všetko pripomína (porov. Jn 14,26).

Vyvolení neznamená exkluzívni, ani sektárski. Sme malou čiastkou, ktorá má prekvasiť celé cesto, ktorá sa neskrýva ani neseparuje, ktorá sa nepovažuje za lepšiu či čistejšiu. Orol kladie do bezpečia svoje orlíčatá, prenáša ich na príkre miesta, kým si neporadia sami, no musí ich postrčiť, aby vyšli z tohto pokojného miesta. Zatrasie svojím hniezdom, púšťa mláďatá do prázdna, aby sa pokúsili lietať a zostáva pod nimi a chráni ich, aby si neublížili. Takýto je Boh. Takýto je Boh ku svojmu vyvolenému národu: chce, aby „vyšiel von“, nebojácny pri svojom lete a vždy pod jeho ochranou. Musíme prekonať strach a vychádzať z chránených priestorov, pretože dnes sa väčšina Estóncov nepovažuje za veriacich.

Vychádzať von ako kňazi: sme nimi skrze krst. Vychádzať, aby sme napomáhali vzťah s Bohom, uľahčovali ho a podporovali láskyplné stretnutie s tým, ktorý volá: „Poďte ku mne“ (Mt 11,28). Potrebujeme rásť z hľadiska blízkosti, aby sme vnímali, boli dojatí a pristavili sa pri druhom človeku vždy, keď je to potrebné. To je umenie sprevádzania, ktoré sa uskutočňuje spásonosným rytmom blízkosti, pohľadom úctivým a plným spolucítenia, ktoré je schopné uzdravovať, rozväzovať uzly a viesť k rastu v kresťanskom živote (porov. Ap. exhort. Evangelii gaudium, 169).

A napokon vydávať svedectvo, že sme svätým ľudom. Môžeme prepadnúť pokušeniu myslieť si, že svätosť je len pre niektorých. V skutočnosti „všetci sme pozvaní byť svätými, žiť v láske a ponúkať vlastné svedectvo v každodenných starostiach, kdekoľvek sa nachádzame“ (Ap. exhort. Gaudete et exsultate, 14). No ako voda na púšti nebola len osobným dobrom lež spoločným, alebo ako mannu nebolo možné zhromažďovať, lebo by sa bola skazila, tak aj prežívaná svätosť sa šíri, prúdi a zúrodňuje všetko naokolo. Dnes sa rozhodnime pre svätosť, ozdravujúc medze a periférie našej spoločnosti, kde leží náš brat a trpí vylúčením. Nedopusťme, aby mu až niekto po nás pomohol, ani aby to bola otázka riešenia zo strany inštitúcií. Buďme to my sami, čo uprieme zrak na takého brata a podáme mu ruku, aby znovu vstal, lebo v ňom je Boží obraz, je to brat vykúpený Ježišom Kristom. Toto znamená byť kresťanmi a prežívať dennodenne svätosť (porov. tamtiež, 98).

Vo vašich dejinách ste preukázali hrdosť, že ste Estónci, veď aj spievate: „Som Estónec a Estóncom zostanem, byť Estóncom je krásne, sme Estónci“. Aké krásne je cítiť sa súčasťou národa! Aké je krásne byť nezávislými a slobodnými! Poďme k svätému vrchu, tomu Mojžišovmu, k tomu Ježišovmu, a prosme Ho – ako vraví aj motto tejto návštevy – aby prebudil naše srdcia, udelil nám dar Ducha, aby sme rozpoznali v každom okamihu dejín ako byť slobodnými, ako sa držať dobra a cítiť sa vyvolenými, ako dovoliť Bohu, aby dával vzrast - tu v Estónsku i na celom svete -svojmu svätému národu, svojmu kňazskému ľudu.

Preložila: TV LUX v spolupráci so Slovenskou redakciou VR

- -

V závere eucharistickej slávnosti apoštolský administrátor Estónska Mons. Philippe Jourdan poďakoval pápežovi za to, že sa rozhodol navštíviť tak malú krajinu s tak malým počtom katolíkov, akou je Estónsko. Ukázal tak, že logika Boha je odlišnou od ľudskej logiky vychádzajúcej z čísel a štatistík. Boh prichádza navštíviť toho najmenšieho, toho najmenej viditeľného zo svojich synov. „A táto nepredvídateľnosť Boha nám dáva nádej“, uviedol Mons. Jourdan.

Po svätej omši sa už pápež František odobral na medzinárodné letisko v Talline, odkiaľ sa po rozlúčkovej ceremónii vydal na spiatočný let do Ríma. Jeho trasa opäť viedla aj nad Slovenskom a novinári mali príležitosť položiť pápežovi svoje otázky.

-

Súvisejúce články: 1. deň / 2. deň / 3. deň

( TK KBS, RV mk, dj, jb, ak; ml ) 20180926026   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]