Na medzinárodnom letisku v Rige pápeža pred pol ôsmou nášho času privítal ako hlavu štátu prezident Lotyšskej republiky Raimonds Vējonis. Oficiálny ceremoniál sa konal na nádvorí Prezidentského paláca, historického komplexu s prvkami stredovekého hradu. Po súkromnom stretnutí Svätý Otec spolu s prezidentom republiky vstúpili do „Sály veľvyslancov“, kde už viac ako 500 zástupcov politického, spoločenského a verejného života očakávalo príhovor najvyššieho predstaviteľa Katolíckej cirkvi.

Stretnutie s verenými predstaviteľmi Lotyšska

Prezident Vējonis pri uvítaní zdôraznil, že „štát nemôže byť silný bez silných rodín“. „Viera, nádej a láska sú pevné základy, na ktorých sa buduje rodina,“ povedal prezident, ktorý sa sám nehlási k náboženskému vyznaniu. Za jednu z výziev pre krajinu označil „dominujúci kult konzumizmu, ktorý je rovnako škodlivý pre vnútorný i vonkajší svet človeka“. Spomenul aj ekologické zmeny v Baltickom mori ako bolestnú skúsenosť a zdôraznil prepojenie sociálnej spravodlivosti s ochranou životného prostredia.

Pápež František okrem poďakovania za pozvanie na návštevu Lotyšska a za srdečné prijatie poukázal na transcendentné korene slobody, jednoty a tiež solidarity:

„Slávite storočnicu svojej nezávislosti, dôležitý moment pre život celej spoločnosti. Veľmi dobre poznáte cenu tejto slobody, ktorú ste si museli opakovane vydobyť. Slobody, ktorá sa stala možnou vďaka vašim koreňom, ktoré rada spomínala spisovateľka Zenta Maurina, ktorá inšpirovala mnohých z vás slovami: „Moje korene sú v nebi“. Bez tejto schopnosti dívať sa do výšky, obracať sa k vyšším obzorom, ktoré nám pripomínajú „transcendentnú dôstojnosť“ vlastnú každej ľudskej bytosti, by nebola možná

obnova vášho národa.

Mám radosť z vedomia, že dôležitou súčasťou týchto koreňov, ktoré konštituujú túto zem je Katolícka cirkev, v plnej spolupráci s ostatnými kresťanskými cirkvami, čo je znakom toho, ako sa dá budovať spoločenstvo aj napriek rozdielom. Deje sa to, keď ľudia majú motiváciu zanechať povrchné konflikty a vnímať sa navzájom vo svojej hlbšej dôstojnosti. Takto môžeme potvrdiť, že zakaždým, keď sa ako jednotlivci a komunity naučíme dívať za hranice našich vlastných záujmov, vzájomné porozumenie a úsilie sa pretavia do solidarity.

A solidarita, chápaná v jej najhlbšom a najnáročnejšom zmysle, sa tak stáva spôsobom utvárania dejín v prostredí, kde konflikty, napätia a dokonca aj skupiny, ktoré boli kedysi považované za nepriateľské, môžu vyústiť do mnohotvárnej jednoty vytvárajúcej nový život. Evanjelium, ktoré aj v minulosti sýtilo život vášho ľudu, môže rovnako dnes naďalej otvárať nové cesty ako čeliť aktuálnym výzvam, doceniť odlišnosti a predovšetkým podporovať spoločnú jednotu medzi všetkými.“

S predstaviteľmi verejného života Lotyšska

V závere príhovoru pápež položil dôraz na rodinu a otvorenosť pre nový život. Nemateriálne hodnoty sú podľa jeho slov podstatným faktorom ľudského rozvoja:

„Na záver tohto stretnutia navštívime pamätník slobody, kde budú prítomné deti, mladí ľudia a rodiny. Pripomínajú nám, že „materinskosť“ Lotyšska, ktorú naznačuje aj motto tejto návštevy, sa odráža v schopnosti podporovať skutočne účinné stratégie zamerané viac na konkrétne tváre týchto rodín, starších ľudí, detí a mladých ľudí, než na prvenstvo ekonomiky pred životom. „Materinskosť“ Lotyšska sa prejavuje aj v jeho schopnosti vytvárať pracovné príležitosti, aby nikto nemusel stratiť korene pri budovaní svojej budúcnosti.

Index ľudského rozvoja sa meria aj schopnosťou rásť a rozrastať sa. Rozvoj komunít sa nedeje a ani nemeria čisto len cez majetok alebo zdroje, ktorými disponujú, ale cez ich túžbu plodiť život a vytvárať budúcnosť. Toto je možné len do takej miery, ako sú zakorenené v minulosti, tvorivé v prítomnosti a majú dôveru a nádej v budúcnosť. A meria sa to podľa schopnosti obetovať sa a angažovať sa podľa príkladu predchádzajúcich generácií.“

Pápež sa s predstaviteľmi Lotyšska rozlúčil žičením: „Prosím Boha, aby naďalej sprevádzal, žehnal a dával prosperitu práci vašich rúk pre túto krajinu.“

- -

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka v Lotyšsku pri stretnutí s prezidentom Raimondsom Vējonisom, zástupcami politického a verejného života a diplomatickým zborom 24. septembra 2018 v Prezidentskom paláci v Rige.

Pán prezident, členovia vlády a zástupcovia štátnych inštitúcií, členovia diplomatického zboru a zástupcovia občianskej spoločnosti, drahí priatelia!

Ďakujem Vám, pán prezident, za Vaše milé slová na privítanie a za pozvanie na návštevu Lotyšska, ktoré ste mi odovzdali pri našom stretnutí vo Vatikáne. Som šťastný, že môžem byť vôbec po prvý raz v Lotyšsku i v tomto meste, ktoré, ako celá vaša krajina, zažilo ťažké sociálne, politické, ekonomické a duchovné zápasy, dôsledok niekdajších rozdelení a konfliktov, ktoré sa však dnes stalo jedným z hlavných kultúrnych, politických a námorných stredísk tohto regiónu. Vaši predstavitelia kultúry a umenia, najmä zo sveta hudby, sú dobre známi aj za hranicami vašej krajiny. A dnes som mal možnosť to oceniť aj pri mojom príchode na letisko. Povedané slovami žalmistu: „Môj nárek si obrátil na tanec“ (Ž 30,12). Lotyšsko, krajina „dainas“ – ľudových piesní, dokázala premeniť svoj smútok a bolesť na spev a tanec, a stala sa miestom dialógu a stretnutia a pokojného spolužitia, ktoré hľadí do budúcnosti.

Slávite storočnicu svojej nezávislosti, dôležitý moment pre život celej spoločnosti. Veľmi dobre poznáte cenu tejto slobody, ktorú ste si museli opakovane vydobyť. Slobody, ktorá sa stala možnou vďaka vašim koreňom, ktoré rada spomínala spisovateľka Zenta Maurina, ktorá inšpirovala mnohých z vás slovami: „Moje korene sú v nebi“. Bez tejto schopnosti dívať sa do výšky, obracať sa k vyšším obzorom, ktoré nám pripomínajú „transcendentnú dôstojnosť“ vlastnú každej ľudskej bytosti (porov. Príhovor v Európskom parlamente, 25. nov. 2014), by nebola možná obnova vášho národa. Táto duchovná schopnosť dívať sa dopredu, ktorá sa sprítomňuje v každodenných malých gestách solidarity, súcitu a vzájomnej pomoci, vás podporovala a poskytla vám potrebnú tvorivosť na vytváranie nových sociálnych procesov napriek prúdom redukcionizmu a vylúčenia, ktoré vždy ohrozujú štruktúru spoločnosti.

Mám radosť z vedomia, že dôležitou súčasťou týchto koreňov, ktoré konštituujú túto zem je Katolícka cirkev, v plnej spolupráci s ostatnými kresťanskými cirkvami, čo je znakom toho, ako sa dá budovať spoločenstvo aj napriek rozdielom. Deje sa to, keď ľudia majú motiváciu zanechať povrchné konflikty a vnímať sa navzájom vo svojej hlbšej dôstojnosti. Takto môžeme potvrdiť, že zakaždým, keď sa ako jednotlivci a komunity naučíme dívať za hranice našich vlastných záujmov, vzájomné porozumenie a úsilie sa pretavia do solidarity. A solidarita, chápaná v jej najhlbšom a najnáročnejšom zmysle, sa tak stáva spôsobom utvárania dejín v prostredí, kde konflikty, napätia a dokonca aj skupiny, ktoré boli kedysi považované za nepriateľské, môžu vyústiť do mnohotvárnej jednoty vytvárajúcej nový život (porov. Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 228). Evanjelium, ktoré aj v minulosti sýtilo život vášho ľudu, môže rovnako dnes naďalej otvárať nové cesty ako čeliť aktuálnym výzvam, doceniť odlišnosti a predovšetkým podporovať spoločnú jednotu medzi všetkými.

Oslavy storočnice nám pripomínajú, aké je dôležité vážiť si slobodu a nezávislosť Lotyšska. Sú zaiste darom, ale aj úlohou pre všetkých. Pracovať na udržaní slobody znamená angažovať sa v integrálnom a integrujúcom rozvoji jednotlivcov i spoločenstva.

Ak dnes môžeme oslavovať, je to vďaka mnohým, ktorí razili cestu, otvorili dvere k budúcnosti a zanechali vám ako dedičstvo tú istú zodpovednosť: otvárať dvere k budúcnosti a dbať, aby všetko slúžilo životu, vytváralo život.

A v tejto perspektíve na záver tohto stretnutia navštívime pamätník slobody, kde budú prítomné deti, mladí ľudia a rodiny. Pripomínajú nám, že „materinskosť“ Lotyšska, ktorú naznačuje aj motto tejto návštevy, sa odráža v schopnosti podporovať skutočne účinné stratégie zamerané viac na konkrétne tváre týchto rodín, starších ľudí, detí a mladých ľudí, než na prvenstvo ekonomiky pred životom. „Materinskosť“ Lotyšska sa prejavuje aj v jeho schopnosti vytvárať pracovné príležitosti, aby nikto nemusel stratiť korene pri budovaní svojej budúcnosti. Index ľudského rozvoja sa meria aj schopnosťou rásť a rozrastať sa. Rozvoj komunít sa nedeje a ani nemeria čisto len cez majetok alebo zdroje, ktorými disponujú, ale cez ich túžbu plodiť život a vytvárať budúcnosť.

Toto je možné len do takej miery, ako sú zakorenené v minulosti, tvorivé v prítomnosti a majú dôveru a nádej v budúcnosť. A meria sa to podľa schopnosti obetovať sa a angažovať sa podľa príkladu predchádzajúcich generácií.

Pán prezident, drahí priatelia, na začiatku mojej púte v tejto zemi prosím Boha, aby naďalej sprevádzal, žehnal a dával prosperitu práci vašich rúk pre túto krajinu.

Preložila: TV LUX v spolupráci so Slovenskou redakciou VR

- -

Ekumenická modlitba v Luteránskej katedrále v Rige

Cestou z Prezidentského paláca do Luteránskej katedrály pápež František položil kyticu kvetov pri Pamätníku slobody. V monumentálnej a starobylej katedrále Rigas Doms ho privítal luteránsky arcibiskup Jānis Vanags, ktorý pripomenul, že v chráme je pochovaný sv. Meinhard (1134/6-1196), prvý biskup v pobaltských krajinách.

Riga, ktorá patrila medzi nemecké hansové mestá, prijala Lutherove myšlienky reformácie už v roku 1522. Neskôr v dejinách mesta nechýbali vo vzťahoch medzi katolíkmi a protestantmi napätia. V dobe sovietskej okupácie doľahlo tvrdé jarmo ateizácie na všetkých kresťanov.

Najväčšia časť lotyšského obyvateľstva, okolo 35% sa v súčasnosti hlási k evanjelickému luteránskemu vierovyznaniu, katolíkov je 25% a pravoslávnych 20%. Takmer pätina je bez vyznania.

Arcibiskup Vanags vyjadril presvedčenie, že návšteva pápeža Františka „dá novú inšpiráciu k ekumenickému priateľstvu a povzbudí kresťanov Lotyšska, aby sa s väčšou horlivosťou priblížili ku Kristovi a takto sa stali bližšími aj k sebe navzájom“.

Na ekumenickej modlitbe v Rige sa zúčastnilo niekoľko stoviek veriacich rôznych denominácii a asi desiatka predstaviteľov iných náboženstiev. Pri modlitbe spoločne predsedali pápež s luteránskym arcibiskupom a pravoslávnym metropolitom. Svätý Otec

František vo svojom príhovore vyzdvihol živý ekumenizmus, ktorý je dnes pre Lotyšsko typický:

„Teším sa, že sa s vami môžem stretnúť v tejto krajine, ktorú charakterizuje úspešná cesta rešpektu, spolupráce a priateľstva medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami, ktorým sa darí vytvárať jednotu, pri zachovaní bohatstva a osobitosti každej jednej z nich. Trúfam si povedať, že ide o „živý ekumenizmus“, ktorý predstavuje jednu z osobitých čŕt Lotyšska. Bez pochýb je to dôvod na nádej a vzdávanie vďaky.“

Ekumenická modlitba

Za obrazný motív svojho príhovoru si pápež zvolil svetoznámy hudobný nástroj:

„V tejto katedrále sa nachádza jeden z najstarších organov Európy. V čase svojho uvedenia bol najväčším vo svete. Môžeme si predstaviť, ako sprevádzal život, kreativitu, predstavivosť a zbožnosť všetkých tých, čo sa vnárali do jeho melódie. Stal sa nástrojom Boha a ľudí pre pozdvihnutie ich zraku i sŕdc. Dnes je symbolom tohto mesta a tejto katedrály.

Pre miestnych predstavuje viac ako len monumentálny organ. Je súčasťou ich života, tradície, identity. Avšak pre turistov je prirodzene iba umeleckým predmetom, ktorý treba vidieť a odfotografovať. Práve toto je nebezpečenstvo, s ktorým sa stále stretávame: meniť sa z miestnych na turistov. Z toho, čo je našou totožnosťou spraviť predmet minulosti, turistickú a muzeálnu atrakciu, ktorá pripomína činy istej doby, činy vysokej historickej hodnoty, ale už viac nerozochveje srdcia tých, čo ho začujú.

Viere sa môže prihodiť presne to isté. Môžeme sa prestať cítiť ako miestni kresťania a namiesto toho sa stať turistami. Ba čo viac, mohli by sme dokonca prehlásiť, že i celú našu kresťanskú tradíciu môže postihnúť ten istý údel: že sa nakoniec zredukuje len na predmet z minulosti, ktorý – zavretý medzi múrmi našich kostolov – prestane vydávať melódiu schopnú vyburcovať a inšpirovať život a srdcia tých, ktorí ju počúvajú.“

Po tomto varovaní pápež pomenoval dôsledky spomenutého ochabnutia viery. Poukázal tiež na zdroje duchovnej sily, radosti a nádeje, s dôrazom na ekumenickú jednotu:

„Ak hudba Evanjelia prestane zaznievať, nebudeme počuť zvuky, ktoré náš život majú priviesť k nebu, čím samých seba dostaneme do jedného z tých najhorších ziel našich čias: do samoty a izolácie. Je to choroba, ktorá sa rodí v tom, kto nemá nijaké vzťahy, a s ktorou sa možno stretnúť medzi starými ľuďmi ponechanými napospas ich osudu, ako aj medzi mladými, ktorým chýbajú oporné body a príležitosti pre budúcnosť.

Otče, „aby všetci boli jedno, […] aby svet uveril“ (Jn 17,21). Tieto slová neprestávajú medzi nami mocne zaznievať, Bohu vďaka. Sám Ježiš sa takto pred svojou obetou modlí k Otcovi. Je to Ježiš,  Ježiš Kristus, ktorý – hľadiac priamo na svoj kríž a na kríž mnohých našich bratov, neprestáva prosiť Otca. Je to neutíchajúce šeptanie tejto modlitby, čo dláždi cestičku a ukazuje nám cestu, ktorou máme ísť.

Ponorení do jeho modlitby, ako tí, čo veria v neho a v jeho Cirkev, a tí, čo túžia po spoločenstve milosti, ktorú Otec vlastní od samej večnosti, nachádzame jedinú možnú cestu pre ekumenizmus: v kríži utrpenia mnohých mladých i starých ľudí, detí často vystavovaných vykorisťovaniu, nezmyslom, nedostatku príležitostí a samote. Zatiaľ čo hľadí na Otca a na nás, svojich bratov, Ježiš neprestáva prosiť: nech sú všetci jedno.“

Úsilie o jednotu má vždy evanjelizačný, misijný cieľ, zdôraznil pápež s odvolávkou na programový dokument svojho pontifikátu Evangelii gaudium – Radosť evanjelia:

„Jednota, ku ktorej nás Pán volá, je jednotou vždy v misionárskom zmysle, čo si žiada vyjsť von a prísť k srdcu nášho ľudu a kultúry, postmodernej spoločnosti, v ktorej žijeme, „tam, kde sa formujú nové rozprávania a paradigmy, aby sa Ježišovo Slovo dostalo až do najhlbšej duše miest“ (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 74).

Toto ekumenické poslanie sa nám podarí uskutočniť, ak sa necháme preniknúť Duchom Ježiša Krista, ktorý dokáže „prelomiť nudné schémy, v ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a vie nás prekvapiť svojou neustálou Božou tvorivosťou. Vždy keď sa snažíme vrátiť k  prameňu a obnoviť pôvodnú čerstvosť evanjelia, ukážu sa nové cesty a kreatívne metódy, rôzne vyjadrovacie formy, výrečnejšie symboly, slová naplnené obnoveným významom pre dnešný svet“ (tamtiež, 11).

Drahí bratia a sestry, kiež hudba Evanjelia naďalej zaznieva medzi nami! Nech neprestane zvučať to, čo nášmu srdcu umožňuje pokračovať v snívaní a blížiť sa k plnosti života, ku ktorému nás všetkých Pán volá: byť jeho učeníkmi-misionármi uprostred sveta, v ktorom žijeme.“

- -

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri ekumenickej modlitbe v Evanjelickej luteránskej katedrále Rigas Doms v lotyšskom hlavnom meste Rige 24. septembra 2018.

Teším sa, že sa s vami môžem stretnúť v tejto krajine, ktorú charakterizuje úspešná cesta rešpektu, spolupráce a priateľstva medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami, ktorým sa darí vytvárať jednotu, pri zachovaní bohatstva a osobitosti každej jednej z nich.

Trúfam si povedať, že ide o „živý ekumenizmus“, ktorý predstavuje jednu z osobitých čŕt Lotyšska. Bez pochýb je to dôvod na nádej a vzdávanie vďaky.

Ďakujem arcibiskupovi Jānisovi Vanagsovi, že mi otvoril bránu tohto stánku, aby sme sa spoločne stretli v modlitbe. Tento Katedrálny dom je už viac ako 800 rokov domovom kresťanského života tohto mesta; je verným svedkom mnohých našich bratov, ktorí ho navštevovali, aby tu mohli adorovať, modliť sa, utvrdiť sa v nádeji v časoch utrpenia a nájsť odvahu čeliť obdobiam plným nespravodlivosti a bolesti. Dnes sme jeho hosťami my, aby Duch Svätý ďalej ako remeselník utkával medzi nami spojivá spoločenstva a tak i z nás urobil remeselníkov vytvárajúcich jednotu medzi naším ľudom s cieľom, aby naše rozdielnosti neboli rozdelením. Dovoľme Duchu Svätému, aby nás vystrojil zbraňami dialógu, chápavosti, úsilia o vzájomný rešpekt a bratskou láskou (porov. Ef 6,13-18).

V tejto katedrále sa nachádza jeden z najstarších organov Európy. V čase svojho uvedenia bol najväčším vo svete. Môžeme si predstaviť, ako sprevádzal život, kreativitu, predstavivosť a zbožnosť všetkých tých, čo sa vnárali do jeho melódie. Stal sa nástrojom Boha a ľudí pre pozdvihnutie ich zraku i sŕdc. Dnes je symbolom tohto mesta a tejto katedrály. Pre miestnych predstavuje viac ako len monumentálny organ. Je súčasťou ich života, tradície, identity. Avšak pre turistov je prirodzene iba umeleckým predmetom, ktorý treba vidieť a odfotografovať. Práve toto je nebezpečenstvo, s ktorým sa stále stretávame: meniť sa z miestnych na turistov. Z toho, čo je našou totožnosťou spraviť predmet minulosti, turistickú a muzeálnu atrakciu, ktorá pripomína činy istej doby, činy vysokej historickej hodnoty, ale už viac nerozochveje srdcia tých, čo ho začujú.

Viere sa môže prihodiť presne to isté. Môžeme sa prestať cítiť ako miestni kresťania a namiesto toho sa stať turistami. Ba čo viac, mohli by sme dokonca prehlásiť, že i celú našu kresťanskú tradíciu môže postihnúť ten istý údel: že sa nakoniec zredukuje len na predmet z minulosti, ktorý – zavretý medzi múrmi našich kostolov – prestane vydávať melódiu schopnú vyburcovať a inšpirovať život a srdcia tých, ktorí ju počúvajú. A predsa, ako to dosvedčuje Evanjelium, ktoré sme počuli, naša viera nie je určená na to, aby sme ju ukrývali, ale aby sme ju dávali ďalej poznať a mohla sa rozozvučať v rôznych oblastiach spoločnosti, aby všetci mohli kontemplovať jej krásu a boli ožiarení jej svetlom (porov. Lk 11,33).

Ak hudba Evanjelia v našich životoch ustane a zmení sa iba na pekný notový zápis z minulosti, nebude môcť viac prelomiť pridusenú monotónnosť, ktorá prekáža oživovaniu nádeje a robí všetko naše úsilie neplodným.

Ak hudba Evanjelia prestane v našom vnútri vibrovať, prídeme o radosť, ktorá vyviera zo schopnosti súcitiť s inými, z nehy rodiacej sa z dôvery, stratíme schopnosť zmierovať, ktorej prameňom je vedomie, že sme tí, ktorým bolo odpustené a zároveň tí, ktorí sú poslaní.

Ak hudba Evanjelia prestane zaznievať v našich domovoch, na našich námestiach, v práci, v politike a ekonomike, vyhasíme tú melódiu, ktorá nás podnecovala k boju za dôstojnosť každého muža a ženy bez ohľadu na ich pôvod. Tým sa uzavrieme do vlastného „ja“ a zabudneme na to, čo je „naše“: na spoločný domov, ktorý sa týka všetkých.

Ak hudba Evanjelia prestane zaznievať, nebudeme počuť zvuky, ktoré náš život majú priviesť k nebu, čím samých seba dostaneme do jedného z tých najhorších ziel našich čias: do samoty a izolácie. Je to choroba, ktorá sa rodí v tom, kto nemá nijaké vzťahy, a s ktorou sa možno stretnúť medzi starými ľuďmi ponechanými napospas ich osudu, ako aj medzi mladými, ktorým chýbajú oporné body a príležitosti pre budúcnosť (porov. Príhovor v Európskom parlamente, 25. novembra 2014).

Otče, „aby všetci boli jedno, […] aby svet uveril“ (Jn 17,21). Tieto slová neprestávajú medzi nami mocne zaznievať, Bohu vďaka. Sám Ježiš sa takto pred svojou obetou modlí k Otcovi. Je to Ježiš,  Ježiš Kristus, ktorý – hľadiac priamo na svoj kríž a na kríž mnohých našich bratov, neprestáva prosiť Otca. Je to neutíchajúce šeptanie tejto modlitby, čo dláždi cestičku a ukazuje nám cestu, ktorou máme ísť. Ponorení do jeho modlitby, ako tí, čo veria v neho a v jeho Cirkev, a tí, čo túžia po spoločenstve milosti, ktorú Otec vlastní od samej večnosti (porov. sv. Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint, 9), nachádzame jedinú možnú cestu pre ekumenizmus: v kríži utrpenia mnohých mladých i starých ľudí, detí často vystavovaných vykorisťovaniu, nezmyslom, nedostatku príležitostí a samote. Zatiaľ čo hľadí na Otca a na nás, svojich bratov, Ježiš neprestáva prosiť: nech sú všetci jedno.

Naša misia si dnes naďalej od nás žiada a aj od nás vymáha jednotu; práve misia si od nás vyžaduje, aby sme sa prestali zaoberať zraneniami z minulosti a skončili s autoreferenčným, do seba zahľadeným prístupom, a sústredili sa tak na Majstrovu modlitbu. Je naším poslaním domáhať sa toho, aby hudba Evanjelia neprestala zaznievať na našich námestiach.

Niektorí by mohli povedať: žijeme v ťažkých a komplikovaných časoch. Iní si môžu myslieť, že v našej spoločnosti majú kresťania stále menej možností konať a pôsobiť, z dôvodu nespočetných faktorov ako sú napr. sekularizmus alebo logika individualizmu. Toto nemôže viesť k postoju uzavretia sa, defenzívy, a už vôbec nie k rezignácii. Nemôžeme iné ako priznať fakt, že istotne žijeme v neľahkých časoch, najmä pre mnoho našich bratov, ktorí dnes na vlastnej koži zažívajú vyhnanstvo, ba až mučeníctvo pre vieru. Ale ich svedectvo nás vedie k tomu, aby sme vedeli, že Pán nás naďalej volá a pozýva nás žiť Evanjelium s radosťou, veľkodušnosťou a radikálnosťou. Ak nás Kristus považuje za hodných žiť práve v týchto časoch, v tejto hodine – jedinej, ktorú máme –, nemôžeme dovoliť strachu, aby nás premohol, ani ponechať tento čas bežať pomimo nás, bez toho, aby sme sa ho zhostili s radosťou a dôverou. Pán nám dá v každom čase, každom okamihu, v každej situácii silu na vytváranie príležitostí pre spoločenstvo a zmierenie sa s Otcom a bratmi, najmä tými, ktorí sú dnes považovaní za druhotriednych, či za materiál na vyradenie. Ak nás Kristus uznal za hodných rozozvučať melódiu Evanjelia, máme s tým prestať?

Jednota, ku ktorej nás Pán volá, je jednotou vždy v misionárskom zmysle, čo si žiada vyjsť von a prísť k srdcu nášho ľudu a kultúry, postmodernej spoločnosti, v ktorej žijeme, „tam, kde sa formujú nové rozprávania a paradigmy, aby sa Ježišovo Slovo dostalo až do najhlbšej duše miest“ (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 74). Toto ekumenické poslanie sa nám podarí uskutočniť, ak sa necháme preniknúť Duchom Ježiša Krista, ktorý dokáže „prelomiť nudné schémy, v ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a vie nás prekvapiť svojou neustálou Božou tvorivosťou. Vždy keď sa snažíme vrátiť k  prameňu a obnoviť pôvodnú čerstvosť evanjelia, ukážu sa nové cesty a kreatívne metódy, rôzne vyjadrovacie formy, výrečnejšie symboly, slová naplnené obnoveným významom pre dnešný svet“ (Ibid, 11).

Drahí bratia a sestry, kiež hudba Evanjelia naďalej zaznieva medzi nami! Nech neprestane zvučať to, čo nášmu srdcu umožňuje pokračovať v snívaní a blížiť sa k plnosti života, ku ktorému nás všetkých Pán volá: byť jeho učeníkmi-misionármi uprostred sveta, v ktorom žijeme.

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Stretnutie so seniormi v katolíckej katedrále

Svätý Otec v Rige navštívil aj katolícku Katedrálu sv. Jakuba, kde sa prihovoril starším ľuďom, seniorom. Pripomenul im, že sú koreňmi národa a predstavujú svedkov a prorokov pre mladú generáciu.

Stretnutie so seniormi

Svätá omša v lotyšskej mariánskej svätyni v Aglone

Po obede v arcidiecéznom Dome Svätej rodiny sa pápež František presunul helikoptérou do 200 km vzdialenej mariánskej svätyne v Aglone. Medzinárodná svätyňa Matky Božej v Aglone bola pôvodne dreveným kostolíkom postaveným v 17. storočí a pripojeným k dominikánskemu kláštoru. V 18. storočí po požiari bola prebudovaná v barokovom štýle. Konsekrovaná bola v roku 1800 a zasvätená bola Nanebovzatiu Panny Márie.

V apríli 1980 jej sv. Ján Pavol II. špeciálnym dekrétom udelil titul Bazilika minor a osobne ju navštívil v septembri 1993. Samotný chrám má pohnuté dejiny, bol väzením pre katolíckych kňazov počas cárskeho režimu, armádnym veliteľstvom počas I. svetovej vojny, neskôr nemocnicou a počas sovietskeho režimu bol družstevnou stajňou. Napriek tomu si Lotyši zachovali vernosť voči Panne Márii a mnohí pútnici stále prichádzali vyprosovať si pomoc a podporu v ťažkých chvíľach.

Slávnostnú svätú omšu slávil pápež František na priestranstve pred bazilikou s vystavenou  milostivou ikonou Panny Márie. V homílii sa sústredil v duchu motta apoštolskej návštevy „Ukáž, že si Matkou!“ na materský postoj Panny Márie, ktorý sa prejavil aj tým, že prijala sv. Jána, ktorého jej Ježiš zveril z kríža a aj sama sa ním nechala prijať. Na svätej omši sa zúčastnilo niekoľko tisíc veriacich napriek chladnému a dažďom hroziacemu počasiu.

- -

V plnom znení prinášame homíliu pápeža Františka pri slávení omše v lotyšskej mariánskej svätyni v Aglone vpondelok 24. septembra 2018 o 15.30 nášho času - 16.30 miestneho času.

Mohli by sme spokojne povedať, že to, o čom sv. Lukáš rozpráva na začiatku knihy Skutkov apoštolov sa tu dnes odohráva znovu: sme vnútorne zjednotení, venujeme sa modlitbe a nachádzame sa v spoločenstve s Máriou, našou Matkou (porov. 1,14). Dnes sa motto tejto mojej návštevy stáva naším mottom: „Ukáž, že si Matkou!“, ukáž nám, na ktorom mieste naďalej spievaš svoj Magnifikat, na ktorých miestach sa nachádza tvoj ukrižovaný Syn, aby sme pri jeho nohách mohli nájsť tvoju neochvejnú prítomnosť.

Evanjelium podľa Jána spomína iba dva okamihy, kedy sa Ježišov život pretína so životom jeho Matky: svadbu v Káne (porov. 2,1-12) a Máriinu prítomnosť pod krížom, čo sme práve mohli počuť (porov. 19,25-27). Mohlo by sa zdať, že evanjelistovi išlo o to, aby Ježišovu matku predstavil v zjavne kontrastných životných situáciách: v radosti zo svadby a v zármutku zo smrti syna. Kým sa budeme pokúšať preniknúť do tajomstva Slova, nech nám samotná Matka ukáže tú dobrú novinu, o ktorú sa dnes Pán chce s nami podeliť.

Prvá vec, ktorú evanjelista poznamenáva je, že Mária stojí „pevne na nohách“ pri svojom Synovi. Nejde o spôsob nedbanlivého, ani neurčitého a už vôbec nie ustráchaného státia. Mária je rozhodne akoby „priklincovaná“ pri úpätí kríža, vyjadrujúc svojím postojom tela, že nič a nikto ju z toho miesta nepohne. Mária sa  teda ukazuje na prvom mieste takto: pri tých, čo trpia; pri tých, od ktorých celý svet ušiel; a pri tých, čo sú stíhaní, všetkými odsúdení, deportovaní. Pri tých, čo sú nielen utláčaní alebo vykorisťovaní, ale ktorí sa tiež priamo ocitajú „mimo systém“, na okraji spoločnosti (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 53). Aj pri týchto stojí Mária, pevne pripútaná ku krížu nepochopenia a utrpenia.

Mária nám tiež ukazuje spôsob, ako sa správať pri týchto skutočnostiach; nejde o prechádzku či krátku návštevu, ani o „turizmus solidarity“. Je potrebné, aby tí, čo zažívajú bolestnú realitu, cítili, že stojíme pevne, neochvejne po ich boku a na ich strane; všetci tí, ktorí sú spoločnosťou vylúčení, môžu mať skúsenosť s takouto Matkou, ktorá je delikátnym spôsobom pri nich prítomná, lebo v trpiacom človeku pretrvávajú otvorené rany jej Syna Ježiša. Naučila sa tomu pri kríži. Aj my sme povolaní „dotýkať sa“ utrpenia ostatných ľudí. Vyjdime v ústrety nášmu ľudu, aby sme mu poskytovali útechu a sprevádzali ho; nebojme sa zakúsiť silu nehy, zaangažovať sa a tak si i skomplikovať svoj život tým, že tu budeme pre druhých (porov. EG, 270).

A ako Mária zostaňme pevne stáť na nohách: so srdcom obráteným k Bohu a odvážni, pomáhať vstávať tomu, kto padol, dvíhať úbohého, pomáhať urobiť koniec každej situácii útlaku, ktorá ich robí akoby ukrižovanými.

Máriu Ježiš vyzval, aby prijala milovaného učeníka ako svojho syna. Text nám hovorí, že tam boli spolu, no Ježiš si všíma, že to nestačí; že vzájomne jeden druhého neprijali. Môžeme totiž stáť pri mnohých ľuďoch, môžeme s nimi zdieľať i jeden príbytok, štvrť či prácu; môžeme s nimi zdieľať vieru, rozjímať a tešiť sa z tých istých tajomstiev, avšak bez prijatia, bez ozajstného láskyplného prijatia druhých. Veľa manželov by mohlo rozprávať príbehy o tom, ako žili blízko jeden vedľa druhého, no neboli si blízko; veľa mladých ľudí bolestne cíti takúto vzdialenosť voči dospelým; mnoho starých ľudí sa cíti byť opatrovaných chladne, bez láskyplnej starostlivosti a lásky.

Je pravdou, že neraz, keď sme sa k druhým ľuďom otvorili, veľmi nám to ublížilo. Tiež je pravdou, že v našej politickej realite sú dejiny konfliktov medzi národmi ešte stále bolestne čerstvé. Mária sa ukazuje ako žena pripravená odpúšťať, odsúvať preč nevraživosť a nedôveru; odmieta sa ponosovať na to, „čo by bolo bývalo“, ak by sa priatelia jej Syna, kňazi jej ľudu alebo vládcovia boli zachovali iným spôsobom, nenecháva sa premôcť frustráciou či pocitom bezmocnosti. Mária Ježišovi verí a učeníka prijíma, lebo vzťahy, ktoré nás uzdravujú a oslobodzujú sú tie, ktoré nás otvárajú smerom k stretnutiu a bratstvu s inými ľuďmi, lebo tým v nich dokážeme spoznať samého Boha (porov. EG, 92). Monsignor Sloskans, ktorý je tu pochovaný, po tom, čo bol uväznený a poslaný ďaleko, napísal svojim rodičom: „Prosím vás z hĺbky svojho srdca: nedovoľte, aby pomsta či hnev vstúpili do vašich sŕdc. Ak to dovolíme, nebudeme pravými kresťanmi, ale fanatikmi“. V časoch, kedy sa zdá, že sa naspäť vrátil spôsob zmýšľania, ktorý nás pozýva nedôverovať ostatným a ktorý nám na štatistikách chce dokázať, že sa budeme mať lepšie, budeme viac prosperovať, budeme viac v bezpečí, ak budeme sami, Mária i učeníci týchto krajín nás pozývajú  druhých prijímať, opäť staviť na našich bratov, na všeobecné bratstvo.

Ale Mária sa ukazuje tiež ako žena, ktorá sa dáva prijať, ktorá v pokore akceptuje to, že sa má stať súčasťou života učeníka. Na onej svadbe v Káne, kde došlo víno, a kde hrozilo, že oslava skončí síce plná rituálov, ale prázdna na lásku a radosť, bola to Mária, čo nariadila, aby urobili to, čo im on povie (porov. Jn 2,5). Teraz, ako poslušná učeníčka, sa necháva prijať, presťahuje sa, prispôsobuje sa rytmu mladšieho učeníka. Súlad vždy niečo stojí, najmä keď sme rozdielni a keď roky, príbehy a okolnosti v nás predpokladajú spôsoby vnímania, myslenia a konania, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť protichodné. Ak ale vo viere počúvame príkaz prijímať a nechať sa prijať, je možné budovať jednotu v rozličnosti, lebo rozdiely pre nás nie sú brzdou ani dôvodom na rozdelenie, ale sme schopní pozerať sa  poza ne, vidieť ostatných ľudí v ich najhlbšej dôstojnosti, ako deti toho istého Otca (porov. EG, 228).

Ako v každej tak i v tejto Eucharistii si pripomíname onen deň. Mária pod krížom nám pripomína, že sa máme radovať z toho, že sme boli uznaní za jej deti, a že nás jej Syn Ježiš Kristus pozýva priviesť si ju domov, dať ju do stredu nášho života. Ona nám chce darovať svoju odvahu, aby sme mohli pevne stáť na nohách; svoju pokoru, ktorá jej umožnila prispôsobiť sa požiadavkám v každom okamihu dejín; ona pozdvihuje svoj hlas, aby sme sa všetci v tejto svätyni zaviazali k tomu, že navzájom, bez diskriminácie prijmeme jeden druhého, a aby všetci v Lotyšsku vedeli, že sme pripravení dávať prednosť tým najchudobnejším, dvíhať tých, čo padli, a prijímať ostatných ľudí takých, akí prichádzajú a stoja pred nami.

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

V utorok 25. septembra strávi pápež František záverečný deň svojej apoštolskej v tretej pobaltskej krajine Estónsku.

-

Súvisejúce články: Apoštolská cesta Svätého Otca Františka v Pobaltí (1. deň) / Apoštolská cesta Svätého Otca Františka v Pobaltí (2. deň)

( TK KBS, RV dj, jb, ab, mk; ml ) 20180925021   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]