TK KBS

Dnes je utorok 23. 10. 2018   Meniny má Alojzia       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  október  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Top témy
Všetky
Synoda o mladých 2018
Anna Kolesárová

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Apoštolská cesta Svätého Otca Františka v Pobaltí (1. deň - Rím / Litva)
P:3, 22. 09. 2018 20:10, ZAH



Vatikán/Litva 22. septembra (RV) Pápež František má za sebou prvý deň návštevy Litvy. Vo Vilniuse sa v sobotu 22. septembra stretol s verejnými predstaviteľmi krajiny, pomodlil sa v mariánskej svätyni a pred katedrálou počúval svedectvá mladých ľudí a reagoval spontánnymi slovami. V nedeľu bude v Kaunase sláviť omšu pod holým nebom a večer si uctí pamiatku obetí zápasov proti totalitným režimom.

Počas svojej 25. apoštolskej cesty v dňoch 22. – 25. septembra pápež postupne navštívi Litvu, Lotyšsko a Estónsko. Airbus A320 spoločnosti Alitalia vzlietol z medzinárodného letiska Fiumicino o 7.40.  Let do Vilniusu, pri ktorom ako zvyčajne sprevádzajú pápeža okrem členov vatikánskeho sprievodu aj početní novinári, smeruje ponad Taliansko, Chorvátsko, Maďarsko, Slovensko a Poľsko.

Po ceste z Ríma do Vilniusu počas preletu nad Slovenskom zaslal zdvorilostný telegram prezidentovi Andrejovi Kiskovi, v ktorom odporúča obyvateľov Slovenska do Božej prozreteľnej ochrany.

- -

Plné znenie telegramu prezidentovi SR Andrejovi Kiskovi:

„Zasielam Vám najsrdečnejšie žičenia a uistenie o svojich modlitbách vo chvíli, keď ma moja cesta do Litvy, Lotyšska a Estónska vedie ponad Slovenskú republiku. Zverujem Vašu Excelenciu a ľud Slovenska do Božej prozreteľnej ochrany a veľmi ochotne vám všetkým vyprosujem požehnanie radosti a pokoja. Pápež František“

- -

Vo viac ako pol miliónovom hlavnom meste Vilniuse pristálo lietadlo s pápežom na palube pár minút pred 10.30. Na letisku za chladného a veterného počasia Svätého Otca privítala prezidentka Litovskej republiky Dalia Grybauskaiteová. Kyticu kvetov mu odovzdala dvojica detí v národných krojoch. Po štátnych hymnách a vzájomnom predstavení delegácií sa pápež František autom presunul na protokolárnu návštevu do Prezidentského paláca.

Ešte pred poludním verejní a spoločenskí predstavitelia krajiny spolu s diplomatickým zborom očakávali pápeža Františka na námestí pred Prezidentským palácom. Na úvod stretnutia sa prihovorila všetkým prezidentka Grybauskaiteová. Svätého Otca privítala po taliansky, potom už po litovsky pripomenula storočnicu vzniku samostatného litovského štátu a význam vzťahov Litvy so Svätou stolicou:

„Vieme, že pre Vás sú ľudia dôležitejší než jubileá. Ale toto výročie je nám veľmi drahé a spája nás neoddeliteľným putom so Svätou stolicou, ktorá vždy podporovala myšlienku slobody Litvy. Rok pred vyhlásením našej nezávislosti pápež Benedikt XV. vyhlásil Deň Litvy a vyzval katolíkov po celom svete, aby organizovali zbierky pre litovský národ.

Svätá stolica bola medzi prvými, ktorí uznali našu nezávislosť a povzbudzovala ostatné krajiny, aby to urobili tiež. Neskôr, počas rokov okupácie, zachovala diplomatické zastúpenie Litvy pri Svätej stolici ako prísľub slobody a nádeje, ktorý sa naplnil. Pápež Ján Pavol II. navštívil Litvu bezprostredne po odsune ruských vojsk – presne pred 25 rokmi. Bol to veľmi dôležitý odkaz Svätého Otca pre svet o tom, čo sa podarilo dosiahnuť národu, ktorý miluje slobodu.“

- -

Celý príhovor litovskej prezidentky

V plnom znení prinášame privítací príhovor prezidentky Litovskej republiky Dalie Grybauskaité pri stretnutí pápeža Františka s predstaviteľmi verejného života na námestí pred Prezidentským palácom vo Vilniuse v sobotu 22. septembra 2018. Po oslovení srdečnými slovami v taliančine prezidentka predniesla príhovor po litovsky. Následne Svätý Otec predniesol svoj prvý príhovor v rámci apoštolskej cesty.

Vaša Svätosť, čo najsrdečnejšie Vás vítam v Litve!

Svätý Otec, v mene litovského ľudu – národa, ktorý prežil vďaka nádeji a obete – vitajte v našej krajine! Ďakujeme, že ste tu s nami, a že na mape sveta vždy vnímate v prvom rade tých najmenších. Vaša návšteva je vzácnym darom k storočnici obnovy litovského štátu. Vieme, že pre Vás sú ľudia dôležitejší než jubileá. Ale toto výročie je nám veľmi drahé a spája nás neoddeliteľným putom so Svätou stolicou, ktorá vždy podporovala myšlienku slobody Litvy.

Rok pred vyhlásením našej nezávislosti pápež Benedikt XV. vyhlásil Deň Litvy a vyzval katolíkov po celom svete, aby organizovali zbierky pre litovský národ. Svätá stolica bola medzi prvými, ktorí uznali našu nezávislosť a povzbudzovala ostatné krajiny, aby to urobili tiež. Neskôr, počas rokov okupácie, zachovala diplomatické zastúpenie Litvy pri Svätej stolici ako prísľub slobody a nádeje, ktorý sa naplnil.

Pápež Ján Pavol II. navštívil Litvu bezprostredne po odsune ruských vojsk – presne pred 25 rokmi. Bol to veľmi dôležitý odkaz Svätého Otca pre svet o tom, čo sa podarilo dosiahnuť národu, ktorý miluje slobodu. Národu ľudí, ktorým ich silná viera umožnila prežiť v exile, v lágroch a v partizánskych bunkroch počas dlhých rokov nesmiernych útrap. Oddaní a nebojácni muži a ženy sedemnásť rokov publikovali Kroniku Katolíckej cirkvi v podmienkach ilegality. Odmietali sa poddať represiám KGB. A udržali ľudského ducha nažive.

Svätý Otec, počas svojej misie budovania mostov medzi národmi a náboženstvami ste videli mnohých trpiacich ľudí a pomohli ste im. Litva sa však neobmedzuje iba na zdieľanie svojich bolestných skúseností, ale kráča do budúcnosti s veľkou nádejou. Naše očakávania sú zamerané na mladých ľudí – tých, ktorí sa narodili a vyrástli v slobode a vo svetle. Spolu s nimi načúvame vašej výzve pracovať bok po boku a budovať ľudskejší svet. Svet, kde je menej chudoby, menej utrpenia a viac súcitu. Svet, kde je Brána milosrdenstva vždy otvorená.

Zajtra – počas Pamätného dňa genocídy litovských Židov – si pripomenieme lekciu milosrdenstva, ktorú nám dali naši krajania. V krajine týranej nacistickým a stalinským režimom mnoho ľudí vyvinulo úsilie na záchranu Židov, pretože vnímali ľudskosť ako najvyššie dobro.

Je pre nás veľmi symbolické, že ste navštívili Litvu práve v tomto čase. Stretnutia s vami posilnia našu vieru a nášho ducha. Vďačnosť Litovčanov a teplo ich sŕdc budú s Vami navždy v hlbokej vďačnosti za vaše revolučné úsilie prekonávať výzvy a prinášať Cirkev každému jednému človeku. Svätý Otec, nech semienko Vašich slov neustále živí nádej a prináša ovocie.

Vaša Svätosť, želám Vám zdravie, vytrvalosť a odvahu na vašej ceste!

Preložili: TV LUX v spolupráci so Slovenskou redakciou VR

- -

Svätý Otec po poďakovaní prezidentke, úradným predstaviteľom krajiny, predstaviteľom občianskej spoločnosti a členom diplomatického zboru za ich privítanie pripomenul slová sv. Jána Pavla II., že litovská zem je „tichým svedkom lásky zanietenej pre náboženskú slobodu". Pápež František v súvislosti s históriou krajiny poukázal na „silného ducha“ litovského národa a citoval slová národnej hymny: „Nech tvoje deti čerpajú silu z minulosti“. Zdôraznil dôležitosť povedomia autentických hodnôt:

„Vo svojej histórii Litva vždy vedela uhostiť, uvítať a ujať sa ľudí z rôznych etník a náboženstiev. Všetci si našli v tejto krajine svoje miesto na život: Litovci, Tatári, Poliaci, Rusi, Bielorusi, Ukrajinci, Arméni, Nemci...; pravoslávni, katolíci, protestanti, starokatolíci, moslimovia, židia...; títo všetci spoločne žili v pokoji až do príchodu totalitných ideológií, ktoré rozsievaním násilia a nedôvery naštrbili túto schopnosť byť otvorenými voči rozdielom a uvádzať ich do súladu. Čerpať silu z minulosti znamená prinavrátiť sa ku koreňom a udržiavať stále živým všetko to, čo je vo vás autentické a originálne, a čo vám, ako národu, umožnilo rásť a nepodľahnúť: tolerancia, pohostinnosť, úcta a solidárnosť.“

S poukázaním na svetové dianie, kde narastá konfliktný prístup ­a predstava, „že bezpečnosť a prežitie nejakej kultúry spočíva v snahe eliminovať, zrušiť alebo potlačiť iné“ Litovčania, majú „svoj originálny postoj, ktorý je hodno hlásať: prijímať rozdielnosti“. „Tým, že sa bude viesť dialóg s rozdielnosťami, že budeme voči nim otvorení a budeme ich chápať, sa tieto môžu zmeniť na most zjednocujúci východ Európy s jej západom. Práve toto je ovocím vyzretých dejín, ktoré ako národ môžete ponúknuť medzinárodnému spoločenstvu a zvlášť Európskej únii. Na vlastnej koži ste sami zažili pokusy o zavedenie jedného modelu, ktorý – so zámerom presvedčiť, že výsady niekoľkých stoja nad dôstojnosťou ostatných alebo spoločným dobrom – chcel anulovať všetko, čo je odlišné.“

Svätý Otec pripomenul slová svojho predchodcu Benedikta XVI. o úsilí o spoločné dobro  ako požiadavke spravodlivosti a lásky: „Blížneho milujeme o to účinnejšie, čím viac sa pričiňujeme o spoločné dobro, zodpovedajúce aj jeho skutočným potrebám“ (Caritas in veritate, 7). Pápež v závere položil dôraz na mládež ako budúcnosť národa. Svoj príhovor uzavrel uistením o nápomocnom postoji Cirkvi: „Uisťujem Vás, pani prezidentka, že môžete rátať – tak ako i doposiaľ – s nasadením a svornou prácou Katolíckej cirkvi na tom, aby mohla táto krajina napĺňať svoje poslanie byť zemou, ktorá je mostom vzájomného spoločenstva a nádeje.“

- -

Prinášame prvý oficiálny príhovor Svätého Otca Františka pri návšteve Litvy. Predniesol ho pri stretnutí s úradnými predstaviteľmi krajiny, predstaviteľmi občianskej spoločnosti a členmi diplomatického zboru na priestranstve pred Prezidentským palácom v hlavnom meste Vilnius 22. septembra 2018.

Vážená pani prezidentka, vážení členovia vlády a diplomatického zboru, vážení predstavitelia občianskej spoločnosti, ctení úradní predstavitelia, vážené dámy a vážení páni,
môcť začať svoju púť po Pobaltských krajinách v litovskej zemi, ktorá je – ako to rád hovorieval sv. Ján Pavol II. –„tichým svedkom lásky zanietenej pre náboženskú slobodu“ (Príhovor pri uvítacom ceremoniáli, Vilnius, 4. septembra 1993), je skutočným dôvodom na radosť i nádej zároveň.

Ďakujem Vám, pani prezidentka, za Vaše srdečné prejavy uvítania, ktorých sa mi dostalo v mene Vašom i Vášho národa. Skrze Vašu osobu chcem týmto pozdraviť celý litovský ľud, ktorý mi dnes otvoril dvere svojich domovov a svojej vlasti. Všetkým vám posielam svoje srdečné pozdravy a úprimné poďakovanie.

Táto návšteva sa uskutočňuje v obzvlášť významnom okamihu života vášho národa, lebo oslavujete sto rokov od vyhlásenia svojej nezávislosti.

Bolo to storočie poznačené mnohonásobnými skúškami a utrpením, ktoré ste museli podstúpiť (väznenie, deportácie, nakoniec i mučeníctvo). Oslavovať sto rokov nezávislosti znamená pozastaviť sa trochu v čase, vrátiť sa v spomienkach k tomu, čo bolo, aby ste si uvedomili, čo vás sformovalo a stmelilo v jeden národ, a aby ste našli prostriedky, ktoré vám pomôžu čeliť výzvam prítomnosti a umožnia vám robiť si plány do budúcnosti, v atmosfére dialógu a jednoty medzi všetkými obyvateľmi takým spôsobom, aby nikto nezostal vynechaný. Každá generácia je povolaná k tomu, aby považovala zápasy a výdobytky z minulosti za svoje, a aby si v súčasnosti vážila pamiatku svojich otcov.

Nevieme, aký bude zajtrajšok; to, čo ale vieme, je, že v každej dobe náleží uchovávať si toho „ducha“, ktorý ju budoval a ktorý pomáhal každú bolestnú situáciu a situáciu nespravodlivosti premeniť na novú príležitosť, ako aj uchovávať živými a účinnými korene, ktoré prinášajú svoje ovocie dodnes. Tento národ je vlastníkom takéhoto silného „ducha“, ktorý mu pomohol vydržať a budovať sa! Veď i vo vašej národnej hymne sa spieva: „Nech tvoje deti čerpajú silu z minulosti“, aby s odvahou mohli pozerať na súčasnosť.

„Kiež tvoje deti čerpajú silu z minulosti.“

Vo svojej histórii Litva vždy vedela uhostiť, uvítať a ujať sa ľudí z rôznych etník a náboženstiev. Všetci si našli v tejto krajine svoje miesto na život: Litovci, Tatári, Poliaci, Rusi, Bielorusi, Ukrajinci, Arméni, Nemci...; pravoslávni, katolíci, protestanti, starokatolíci, moslimovia, židia...; títo všetci spoločne žili v pokoji až do príchodu totalitných ideológií, ktoré rozsievaním násilia a nedôvery naštrbili túto schopnosť byť otvorenými voči rozdielom a uvádzať ich do súladu. Čerpať silu z minulosti znamená prinavrátiť sa ku koreňom a udržiavať stále živým všetko to, čo je vo vás autentické a originálne, a čo vám, ako národu, umožnilo rásť a nepodľahnúť: tolerancia, pohostinnosť, úcta a solidárnosť.

Keď sa pozrieme na terajšie svetové dianie, ktorého sme súčasťou a kde narastajú hlasy, čo zasievajú rozdelenie a rozpory ­– poslúžiac si veľakrát neistotou a konfliktami ­– alebo čo prehlasujú, že jediný možný spôsob ako zaistiť bezpečnosť a prežitie nejakej kultúry spočíva v snahe eliminovať, zrušiť alebo potlačiť iné, vy, Litovčania, máte svoj originálny postoj, ktorý je hodno hlásať: „prijímať rozdielnosti“. Tým, že sa bude viesť dialóg s rozdielnosťami, že budeme voči nim otvorení a budeme ich chápať, sa tieto môžu zmeniť na most zjednocujúci východ Európy s jej západom. Práve toto je ovocím vyzretých dejín, ktoré ako národ môžete ponúknuť medzinárodnému spoločenstvu a zvlášť Európskej únii. Na vlastnej koži ste sami zažili pokusy o zavedenie jedného modelu, ktorý – so zámerom presvedčiť, že výsady niekoľkých stoja nad dôstojnosťou ostatných alebo spoločným dobrom – chcel anulovať všetko, čo je odlišné.

Pápež Benedikt XVI. to pekne vyjadril: „Chcieť spoločné dobro a pričiňovať sa oň je požiadavkou spravodlivosti a lásky. […] Blížneho milujeme o to účinnejšie, čím viac sa pričiňujeme o spoločné dobro, zodpovedajúce aj jeho skutočným potrebám“ (Encyklika Caritas in veritate, 7). Všetky súčasné konflikty dospejú k trvácim riešeniam len za podmienky, že tieto riešenia budú zakorenené v konkrétnej pozornosti voči osobám, najmä voči tým najslabším, a keď si uvedomíme, že sme povinní „vždy rozširovať perspektívu, aby sme spoznali väčšie dobro, ktoré prinesie ovocie nám všetkým“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 235).

V tomto zmysle teda, čerpať silu z minulosti znamená venovať osobitnú pozornosť tým najmladším, ktorí nepredstavujú len budúcnosť tohto národa, ale už sú jeho prítomnosťou, ak však zostanú zjednotení s koreňmi svojho národa. Národ, v ktorom jeho mládež nachádza priestor pre rast a prácu, im pomôže cítiť sa hlavnými protagonistami pri budovaní organizmu spoločnosti a komunít. To následne všetkým umožní odvážne sa pozerať smerom k zajtrajšku.

Tá Litva, o ktorej mladí snívajú, sa dá preto dosiahnuť neustálym hľadaním ciest, ako presadiť politiku, čo by motivovala mládež k aktívnej spolupráci v spoločnosti. To bude bezpochyby semienkom nádeje, pretože to so sebou prinesie dynamiku, v ktorej bude „duch“ tohto ľudu naďalej prispievať k vytváraniu atmosféry pohostinnosti voči cudzincom, mládeži, starým ľuďom, ktorí sú živou pamäťou, voči chudobným, a tak nakoniec i voči samotnej budúcnosti.

Uisťujem Vás, pani prezidentka, že môžete rátať – tak ako i doposiaľ – s nasadením a svornou prácou Katolíckej cirkvi na tom, aby mohla táto krajina napĺňať svoje poslanie byť zemou, ktorá je mostom vzájomného spoločenstva a nádeje.

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Následne sa pápež František presunul na apoštolskú nunciatúru, ktorá bude jeho príbytkom počas celej doby apoštolskej cesty v pobaltských krajinách. Pripomeňme, že apoštolský nuncius Mons. López Quintanta Pedro je nunciom pre všetky tri pobaltské krajiny od roku 2014. Po obede a krátkom oddychu na apoštolskej nunciatúre sa Svätý Otec presunul do mariánskej svätyne Matky milosrdenstva, kde sa pomodlil desiatok radostného ruženca o tajomstve Ježišovho narodenia. Veriacich zhromaždených pred obrazom „Panny milosrdenstva“ umiestneným v historickej mestskej „Bráne rannej zorničky“ povzbudil k budovaniu mostov a vnímaniu tváre jej syna Ježiša vtlačenú do srdca každého človeka. Po antifóne „Salve Regina“ im udelil apoštolské požehnanie.

- -

Príhovor pápeža Františka v plnom znení

Milí bratia a sestry, nachádzame sa pred „Bránou rannej zorničky“, ktorá zostala z hradieb tohto mesta, ktoré slúžili na ochranu pred každým nebezpečenstvom a provokáciou a ktoré v roku 1799 invázne vojsko úplne zničilo, ponechajúc len túto bránu. Už vtedy tu bol umiestnený obraz „Panny milosrdenstva“, Presvätej Bohorodičky, ktorá je vždy ochotná pomáhať, prísť nám na pomoc.

Už v tých časoch nás chcela naučiť, že sa dá ochrániť bez útočenia, že je možné byť obozretnými bez nezdravej potreby nedôverovať všetkým. Táto Matka, bez Dieťaťa, celá v zlate, je Matkou všetkých, v každom, kto príde až sem ona vidí to, čo mnohokrát ani my sami nie sme schopní si všimnúť: tvár jej syna Ježiša vtlačenú do našich sŕdc.

A keďže Ježišov obraz je vtlačený ako pečať v každom ľudskom srdci, každý muž a každá žena nám dávajú príležitosť stretnúť sa s Bohom. Keď sa uzatvárame do seba zo strachu pred druhými, keď budujeme múry a barikády, napokon sami seba oberáme o Ježišovu dobrú zvesť, ktorá vedie dejiny a život iných. Vybudovali sme priveľa opevnení v našej minulosti, ale dnes cítime potrebu pozerať si do tváre a uznať sa za bratov, kráčať spolu objavujúc a zakusujúc s radosťou a pokojom hodnotu bratstva. (por. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 87).

Každý deň na tomto mieste navštevuje Matku milosrdenstva množstvo ľudí pochádzajúcich z mnohých krajín: Litovčania, Poliaci, Bielorusi, Rusi – katolíci aj pravoslávni. Dnes to umožňuje ľahkosť komunikácie, sloboda pohybu medzi našimi krajinami. Aké by to bolo pekné, keby sa k tejto ľahkosti pohybu z jedného miesta na druhé pridala aj ľahkosť vytvárať miesta stretnutia a solidarity medzi všetkými, dávať do obehu dary, ktoré sme zadarmo dostali, vychádzať zo seba a rozdávať sa pre druhých, prijímajúc z našej strany prítomnosť a rozmanitosť iných ako dar a obohatenie nášho života.

Niekedy sa zdá, že otvorenie sa svetu nás vrhá do konkurenčného prostredia, kde je „človek človeku vlkom“ a kde je miesto len pre konflikt, ktorý nás rozdeľuje, pre napätia, ktoré nás vyčerpávajú, pre nenávisť a nepriateľstvo, ktoré nás nikam nevedú (por. Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 71-72).

Matka milosrdenstva sa ako každá dobrá matka snaží zjednocovať rodinu a šepká nám do ucha: „Hľadaj svojho brata“. Tak nám otvára bránu k novému úsvitu, k novej zornici. Vedie nás až k prahu, ako pri dverách bohatého pôžitkára z evanjelia (porov. Lk 16,19-31). Dnes nás čakajú deti a rodiny s krvácajúcimi ranami; nie sú to tie Lazárove z podobenstva, sú to tie Ježišove; sú reálne, konkrétne, a zo svojej bolesti a prítmia kričia, aby sme im priniesli uzdravujúce svetlo dobročinnej lásky. Pretože dobročinnosť je kľúčom, ktorý nám otvára nebeskú bránu.

Milí bratia! Nech pri prekročení tohto prahu môžeme zakúsiť silu, ktorá očisťuje naše postoje k iným a nech nám Matka dá schopnosť hľadieť na ich obmedzenia a nedostatky s milosrdenstvom a pokorou, bez pokladania sa za vyšších od iných. Nech si pri rozjímaní nad tajomstvami ruženca od nej vyprosíme schopnosť byť spoločenstvom, ktoré vie ohlasovať Ježiša Krista, našu nádej, aby sme budovali vlasť schopnú prijať všetkých. Kiež od Panny Márie prijmeme dary dialógu a trpezlivosti, blízkosti a prijatia, ktoré miluje, odpúšťa a neodsudzuje (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 165). Ide o takú vlasť, ktorá si volí budovanie mostov a nie múrov, ktorá dáva prednosť milosrdenstvu, a nie súdu. Nech je Mária vždy tou Bránou Zorničky pre celú túto požehnanú zem!

Nechajúc sa ňou viesť, pomodlime sa teraz desiatok ruženca, rozjímajúc nad tretím radostným tajomstvom.

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Večer sa pred katedrálou sv. Stanislava a Ladislava pápež František stretol s mládežou a ako zvyčajne s veľkou bezprostrednosťou reagoval na ich svedectvá. Dievčina Monika vo svojom svedectve vyzdvihla úlohu svojej babky, ktorá ju priviedla a vychovávala vo viere. Spomenula tiež, že mala veľmi zložitý vzťah so svojim otcom, ktorý ju bil a ponižoval. Jej situácia sa ešte zhoršila, keď otec prišiel o prácu a začal piť. Kvôli nedostatku lásky v rodine hľadala lásku vonku. V tejto ťažkej situácii išli spolu s mamou do františkánskej farnosti, kde našli živú komunitu, prijatie a ochotných kňazov.

Monika v určitom momente svoje cesty viery pochopila, že sa potrebuje zmieriť so svojím otcom: „Dodala som si odvahy a poprosila som o odpustenie môjho otca. Veľmi sa ho to dotklo, objal ma a pobozkal ma.“ Monikin otec nakoniec prepadol alkoholizmu, kradol peniaze rodine a pred piatimi rokmi spáchal samovraždu. „Neviem si predstaviť ako by som dnes žila keby som držala vo svojom srdci hnev až do jeho smrti.“

Druhé svedectvo vydal mladý ženatý muž Jonas, ktorému pred 11 rokmi diagnostikovali tzv. autoimúnnu poruchu, kvôli ktorej musí trikrát do týždňa absolvovať dialýzu. Jonasa tento kríž priviedol k hlbokému vnímaniu hodnoty manželského sľubu: „V tomto období som mal mnoho príležitostí k hlbokému pochopeniu zmyslu a dôležitosti slov vyslovených počas slávenia manželstva, čo znamená byť vždy po boku manžela alebo manželky, keď on alebo ona musia prejsť cez problémy.“

- -

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s mládežou na námestí pred katedrálou vo Vilniuse 22. septembra 2018. Reagoval v ňom na svedectvá Moniky a Jonasa, ktorých obsah uvádzame v stručnosti na úvod.

Svedectvá Moniky a Jonasa

Pred katedrálou sv. Stanislava a Ladislava v centre Vilniusu sa pápež František stretol s mládežou a ako zvyčajne s veľkou bezprostrednosťou reagoval na ich svedectvá. Dievčina Monika vo svojom svedectve vyzdvihla úlohu svojej babky, ktorá ju priviedla a vychovávala vo viere. Spomenula tiež, že mala veľmi zložitý vzťah so svojim otcom, ktorý ju bil a ponižoval. Jej situácia sa ešte zhoršila, keď otec prišiel o prácu a začal piť. Kvôli nedostatku lásky v rodine hľadala lásku vonku. V tejto ťažkej situácii išli spolu s mamou do františkánskej farnosti, kde našli živú komunitu, prijatie a ochotných kňazov.

Monika v určitom momente svoje cesty viery pochopila, že sa potrebuje zmieriť so svojím otcom: „Dodala som si odvahy a poprosila som o odpustenie môjho otca. Veľmi sa ho to dotklo, objal ma a pobozkal ma.“ Monikin otec nakoniec prepadol alkoholizmu, kradol peniaze rodine a pred piatimi rokmi spáchal samovraždu. „Neviem si predstaviť ako by som dnes žila keby som držala vo svojom srdci hnev až do jeho smrti.“

Druhé svedectvo vydal mladý ženatý muž Jonas, ktorému pred 11 rokmi diagnostikovali tzv. autoimúnnu poruchu, kvôli ktorej musí trikrát do týždňa absolvovať dialýzu. Jonasa tento kríž priviedol k hlbokému vnímaniu hodnoty manželského sľubu: „V tomto období som mal mnoho príležitostí k hlbokému pochopeniu zmyslu a dôležitosti slov vyslovených počas slávenia manželstva, čo znamená byť vždy po boku manžela alebo manželky, keď on alebo ona musia prejsť cez problémy.“

Celý príhovor Svätého Otca

Dobrý večer vám všetkým! Monika a Jonas, ďakujem za vaše svedectvo! Vypočul som si ho ako váš priateľ, akoby sme spolu sedeli v nejakom bare pri pive alebo gire [kvas, ražný nápoj - pozn. prekl.] a rozprávali sa o všedných veciach života po tom, čo sme boli v „Jaunimo teatras“ [štátne divadlo mládeže - pozn. prekl.].
Váš život ale nie je nijaké divadelné predstavenie, je skutočný, konkrétny, ako život každého z nás, čo sme tu, na tomto krásnom námestí, situovanom medzi dvoma riekami. A kto vie či toto všetko neposlúži na to, aby ste sa nanovo pozreli na vaše životné príbehy a objavili v nich Božiu prítomnosť... Lebo Boh je vždy prítomný v našich životoch. Vždy nimi prechádza. Jeden veľký filozof hovorieval: „Mám strach, keď Boh prechádza – strach, že si to nevšimnem!“

Ako tento katedrálny kostol, i vy ste zažili situácie, ktoré vás položili, požiare po ktorých sa mohlo zdať, že sa z nich už nepozbierate. Viackrát tento chrám pohltil oheň a zrútil sa, no napriek tomu sa vždy našli tí, čo sa ho rozhodli nanovo vybudovať, čo sa nedali premôcť ťažkosťami, tí, ktorým neochabli ruky. Je jedna pekná pieseň z Álp, kde sa hovorí: „Tajomstvom v umení stúpať nie je nespadnúť, ale nezostať na zemi“. Vždy treba začať odznova, a tak stúpať nahor. Tak, ako aj táto katedrála.

Aj sloboda vašej vlasti bola vybudovaná na tých, čo sa nenechali poraziť hrôzou a nešťastím. Život, životné podmienky a úmrtie tvojho otca, Monika; tvoja choroba, Jonas, vás mohli zničiť... No a predsa ste tu, aby ste sa s nami podelili o vašu skúsenosť v perspektíve viery a ukázali nám, že Boh vám dal milosť všetko vydržať, milosť vstať a ísť v živote ďalej.

A ja si kladiem otázku: Ako sa do vás vliala táto Božia milosť? Iste nie zo vzduchu, nie zázrakom, neexistuje totiž čarovný prútik na život. Stalo sa to skrze ľudí, ktorí skrížili cesty vášho života; skrze dobrých ľudí, čo vás podporovali svojou skúsenosťou viery. Vždy sú v živote ľudia, ktorí nám podajú ruku, aby nám pomohli povstať. Monika, tvoja starká a tvoja mama, farnosť františkánov, boli pre teba ako sútok týchto dvoch riek: tak ako sa rieka Vilnia pripája k rieke Neris, tak si bola aj ty pridružená a nechala si sa niesť prúdom milosti.
Veď Pán nás spasil, lebo sme pre neho súčasťou jedného ľudu. Pán nás zachraňuje robiac nás súčasťou istého ľudu, národa. Začleňuje nás do národa a našou identitou bude nakoniec príslušnosť k národu. Nikto nemôže povedať: „Spasím sa sám“. Všetci sme vzájomne poprepájaní, všetci sme „zosieťovaní“. Boh túžil vstúpiť do tejto dynamiky vzťahov a priťahuje nás k sebe v spoločenstve, čím dáva nášmu životu plný zmysel čo do identity a príslušnosti (porov. Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 6).

Aj ty, Jonas, si našiel v iných, v tvojej manželke a v sľube, ktorý si jej dal pri sobáši, dôvod ísť ďalej, bojovať
a žiť. Nedovoľte, aby vás svet presvedčil o tom, že je lepšie kráčať samým. Osamote nikdy nedôjdeme do cieľa. Áno, môžeš dôjsť k získaniu úspechu v živote, avšak bez lásky, bez spoločníkov, bez príslušnosti k ľudu, bez tej krásnej skúsenosti spoločne riskovať. Nemôžeme kráčať osamote. Nepodľahnite pokušeniu zameriavať sa iba sami na seba, hľadieť si na pupok, pokušeniu stať sa egoistami či ľuďmi povrchnými vo vzťahu k bolesti, ťažkostiam či pominuteľnému úspechu.

Znovu povedzme jasne, že „to, čo sa deje inému, akoby sa dialo mne samému“. Vydajme sa proti prúdu individualizmu, ktorý prináša iba izoláciu, ktorý nás robí egocentrickými, ktorý nás robí márnivými, ustarostenými iba o svoj imidž a vlastné blaho. Ustarostení o imidž, o to, ako pôsobíme. Život pred zrkadlom je nepekný. Naopak, krásny je život s druhými, v rodine, s priateľmi, v zápase môjho ľudu... Takto je život krásny!

Sme kresťanmi a chceme cieliť ku svätosti. Zamerajte sa na svätosť a to tým, že začnete stretávaním sa s inými ľuďmi a vytváraním spoločenstva s nimi, buďte vnímaví na ich potreby (porov. Gaudete et exsultate, 146). Naša pravá identita predpokladá príslušnosť k určitému národu, ľudu. Neexistuje ani identita „z laboratória“ (...), ani „vydestilovaná“ či „čistokrvná“ identita: tie neexistujú. Existuje identita prináležania k rodine, k národu. Existuje identita, ktorá ti dá lásku, nehu, vedie ťa starať sa o druhých... Existuje identita, ktorá ti dáva silu pre boj a zároveň aj nehu pre pohladenie.  

Každý z nás pozná krásu, ale tiež aj únavu – je pekné, že mladí sa unavia, je to znamenie, že pracujú – a veľakrát i bolesť, ktoré so sebou prináša príslušnosť k národu, vy to poznáte. Tu je zakorenená naša identita, nie sme teda osobami bez koreňov. Nie sme ľudia bez koreňov!

Obidvaja ste tiež spomenuli pôsobenie v speváckom zbore, modlitbu v rodine, svätú omšu, katechézu a pomoc najnúdznejším; všetko sú to zbrane, ktoré nám dáva Pán. Modlitba a chválospevy sú zbraňami proti uzatváraniu sa do imanencie (čisto pozemského rozmeru) tohto sveta: túžbou po Bohu ste vyšli zo seba samých a mohli ste tak očami Boha kontemplovať to, čo sa odohrávalo vo vašom srdci (porov. Gaudete et exsultate, 147); keď sa venujete hudbe, otvárate sa pozornému načúvaniu a duchovnu; týmto spôsobom dovoľujete, aby to malo  dopad na vašu schopnosť vnímať. A to je vždy dobrá príležitosť k formovaniu schopnosti rozlišovať (porov. Synoda pre mladých, Instrumentum laboris, 162).

Isteže, modlitba môže byť skúsenosťou „duchovného zápasu“, ale práve tam sa učíme načúvať Duchu
Svätému, rozlišovať znaky čias a načerpávať silu potrebnú pre pokračovanie v dnešnom ohlasovaní Evanjelia. Ako inak by sme mohli bojovať proti skľúčenosti vo vzťahu k našim problémom a problémom ostatných, vo vzťahu k hrôzam odohrávajúcim sa vo svete? Ako len bez modlitby dokážeme neuveriť tomu, že všetko závisí len od nás, že v súperení tela proti telu stojíme sami?

„Ježiš a ja, absolútna väčšina!“ - Nezabudnite na toto, hovorieval to jeden svätec, sv. Alberto Hurtado. Stretnutie s Ježišom, s jeho Slovom, s Eucharistiou, nám pripomína, že na sile súpera nezáleží; nezáleží, či bude prvým „Žalgiris Kaunas“ alebo „Vilnius Rytas“ [basketbalové kluby; pozn. prekl.]... Ozaj, kto z nich je prvý? [aplauz, smiech] Nezáleží, kto je prvý, nezáleží na výsledku, ale na tom, že je s nami Pán.

Aj pre vás bola v živote oporou skúsenosť s pomáhaním iným, zistenie, že sú okolo nás blízko osoby, ktoré sa nemajú dobre, sú na tom horšie ako my. Monika, rozprávala si nám o tvojej práci s postihnutými deťmi. Vidieť krehkosť iných nás necháva v realite, nedovoľuje nám, aby sme žili tak, že si budeme lízať iba svoje rany. Je nepekné žiť v bedákaní. Je nepekné žiť lížuc si rany! Koľko mladých ľudí odchádza z vašej krajiny preč kvôli nedostatku príležitostí! Koľkí sa stali obeťami depresie, alkoholu a drog! Vy to dobre viete. Koľko je starých ľudí, čo sú opustení, nemajú nikoho, s kým by zdieľali súčasnosť a svoje obavy z toho, že by sa mohla zopakovať minulosť. Vy, mladí, na tieto výzvy môžete odpovedať vašou prítomnosťou a stretávaním sa medzi sebou a s inými.

Ježiš nás pozýva vyjsť zo seba samých, nebáť sa zariskovať stretávaním sa „tvárou v tvár“ s inými ľuďmi. Je pravdou, že veriť v Ježiša so sebou často prináša i potrebu skočiť vo viere do prázdna. Z toho môže mať niekto strach. Inokedy zas veriť v Ježiša so sebou prináša ochotu vstúpiť do diskusie, opustiť naše schémy. Toto nám zase môže spôsobovať utrpenie a môže nás to odradiť. Ale vy buďte odvážni! Nasledovať Ježiša je napínavým dobrodružstvom, ktoré dá nášmu životu zmysel, skrze ktoré sa budeme cítiť ako súčasť spoločenstva, ktoré nás bude podporovať, spoločenstva, ktoré nás sprevádza a ktoré nás zaväzuje k službe iným. Drahá mládež, oplatí sa nasledovať Krista, stojí to za to! Nebojme sa zúčastniť revolúcie, ku ktorej nás pozýva: revolúcie jemnosti (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 88).

Ak by bol život iba divadelnou hrou či videohrou, bol by vtesnaný do presne vymedzeného času, so začiatkom a koncom, keď sa spustí opona alebo keď niekto vyhrá zápas. Ale život sa meria iným časom, nie časom divadla či videohry; život sa odohráva v čase vo vzťahu k Božiemu srdcu; niekedy ide smerom vpred, inokedy zas naspäť, cesty sa skúšajú, preverujú, menia...

Nerozhodnosť akoby sa rodila zo strachu, že sa spustí opona alebo že čas na stopkách nás nechá mimo hry bez možnosti postúpiť o úroveň vyššie v hre. Ale život je naopak cestou putovania, život je na ceste, nie je stojatý; život je vždy kráčaním, kde sa hľadá ten pravý smer bez strachu vrátiť sa naspäť, ak sme schybili. Tá najnebezpečnejšia vec je pliesť si putovanie s labyrintom: s krúžením v živote naprázdno, okolo seba samých, bez toho, aby sme odbočili na cestu, ktorá nás povedie vpred. Prosím vás, nebuďte mládežou labyrintu, z ktorého je ťažké sa vrátiť späť, ale mládežou na ceste putovania vpred. Žiaden labyrint – treba kráčať!
Nemajte strach rozhodnúť sa pre Ježiša, objať jeho Evanjelium, zasadiť sa za vec ľudstva, za človeka. On totiž nikdy nevystúpi z loďky vášho života. Budeme ho môcť vždy stretnúť na našich cestách. Nikdy nás neprestane obnovovať, aj keby sme sa niekedy my sami snažili zničiť seba. Ježiš nám dáva dar v podobe hojného a štedrého času, kde je miesto pre zlyhania, kde nikto nemá potrebu emigrovať, lebo je tam dosť miesta pre všetkých. Bude mnoho tých, čo sa budú chcieť zmocniť vašich sŕdc, rozosiať na miestach vašich túžob kúkoľ, ale, ak darujeme svoj život Pánovi, nakoniec vždy zvíťazí to dobré zrnko.

Vaše svedectvo – Monika a Jonáš, hovorilo o starej mame, o mame... Chcel by som vám povedať – s týmto skončím, nebojte sa – chcel by som vám povedať, aby ste nezabudli na korene vášho ľudu. Myslite na minulosť, hovorte so starými ľuďmi – nie je nudné hovoriť so staršími. Choďte a hľadajte starých ľudí a dovoľte, aby vám rozprávali o koreňoch vášho ľudu, o radostiach, utrpeniach, o hodnotách. Takto, čerpajúc z koreňov, ponesiete váš ľud vpred, príbeh vášho ľudu, aby priniesol čo najväčšie ovocie. Drahí mladí ľudia, ak chcete veľký, slobodný ľud, uchopte od koreňov pamäť a neste ju vpred. Veľká vďaka!

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Program prvého dňa apoštolskej cesty uzavrela tichá modlitba Svätého Otca vo vilniuskej katedrále.

Aktualizované 21. 9. 2018



( TK KBS, RV dj, jb, mk, ab, zk; ml ) 20180922010   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 443 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2018