Svätá omša v parku Sántakos v Kaunase

V ranných hodinách sa Svätý Otec František presunul automobilom z Vilniusu do 100 km vzdialeného Kaunasu. Na priestranstve parku Sántakos (v preklade: „sútok riek“) slávil o 10. hodine miestneho času svätú omšu z 25. nedele obdobia cez rok. Na rovnakom mieste v 375-tisícovom druhom najväčšom meste Litvy pred štvrťstoročím celebroval sv. Ján Pavol II.

Sláveniu v zelenej liturgickej farbe dominoval veľký drevený kríž na pozadí a vystavená ikona Trakajskej Madony, patrónky Litvy. Nechýbal ani relikviár bl. Teofiliusa Matulionisa, kaišiadoryského arcibiskupa, ktorý zomrel v roku 1962 ako mučeník a pred rokom bol blahorečený.

K vyše stotisícovej účasti prispeli aj pútnici z Bieloruska, Ruska, Poľska, Lotyšska, Nemecka, Švédska, Islandu či USA. Spevácky zbor tvorilo 240 členov 14 hudobných telies. S pápežom Františkom koncelebrovalo 15 litovských biskupov, medzi nimi arcibiskup metropolita Kaunasu Lionginas Virbalas SJ a predseda Konferencie biskupov Litvy Gintaras Grušas, ktorý je arcibiskupom Vilniusu.

Spomedzi ďalších 15 biskupov z okolitých krajín možno spomenúť ukrajinského gréckokatolíckeho vyššieho arcibiskupa Svjatoslava Ševčuka. Medzi 800 kňazmi bola stovka zo zahraničia, aj niekoľkí Slováci, ale najmä z Lotyšska, Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, Ruska, Islandu či Nemecka. Prítomných bolo okolo 500 rehoľníkov a vyše 150 seminaristov. Z ekumenických hostí prijali pozvanie pravoslávny metropolita Innocent,  evanjelický luteránsky biskup Sabutis a ďalší.

Svätá omša v Kaunase

Po čítaní z Markovho evanjelia (9,30-37), ktoré predniesol jezuitský diakon, sa Svätý Otec prihovoril v homílii. V súvislosti s prvým čítaním z Knihy Múdrosti (2,12.17-20), ktoré hovorí o útokoch bezbožných na spravodlivého, pápež poukázal na mnohé rany utŕžené Litovcami v nedávnej histórii. Zdôraznil pri tom, že uzdravenie pamäti z rán minulosti sa prejavuje aktívnym prístupom k výzvam súčasnosti a solidárnosťou s núdznymi. Pripomenul, ako Ježiš v evanjeliu stavia doprostred dieťa:

„Koho postaví do stredu dnes, tu, v dnešné nedeľné ráno? Kto budú tí najmenší a medzi nami najchudobnejší, ktorých máme prijať po sto rokoch od našej nezávislosti?“

Evanjelium je tak podľa pápeža výzvou zanechať mocenské zápasy či hádky o to, kto bol v minulosti statočnejší, výzvou vyjsť zo seba a stať sa vnímavými na potreby maličkých našich čias. Patria k nim aj nezamestnaní nútení emigrovať, etnické menšiny, starci či mládež vyrastajúca bez koreňov, upozornil Svätý Otec.

„Tak ako v meste Vilnius rieka Vilnia odovzdáva svoje vody Nerisu a stráca svoje meno v jeho prospech, tu [v Kaunase] samotný Neris stráca meno a svoje vody prepúšťa Nemunasu. O toto presne ide: byť Cirkvou, ktorá „vychádza von“ a nemať strach vyjsť a obetovať sa ani keď sa zdá, že sa rozplývame; [nemať strach] stratiť sa v záujme tých najmenších, zabudnutých, tých, čo žijú na existenciálnych perifériách.

Ale uvedomujúc si, že toto „vyjdenie von“ si v istých prípadoch vyžiada aj zastaviť krok, odložiť bokom úzkosti a súrenie, aby sme vedeli pozrieť do očí, počúvať a sprevádzať tých, čo zostali na okraji cesty. Neraz sa treba správať ako ten otec márnotratného syna, ktorý pri dverách čaká na synov návrat, aby mu otvoril hneď, ako príde (porov. tamtiež, 46) alebo ako učeníci, ktorí sa majú naučiť, že keď prijmeme jedného z maličkých, prijímame samotného Ježiša.“

- -

V plnom znení prinášame homíliu pápeža Františka pri slávení omše v Kaunase na priestranstve parku Sántakos v nedeľu 23. septembra 2018 o 9. hodine nášho času - 10.00 miestneho času. Druhé najväčšie mesto Litvy navštívil Svätý Otec v druhý deň svojej apoštolskej cesty v Pobaltí.

Sv. Marek venuje celú jednu časť svojho evanjelia náuke určenej učeníkom. Ako keby Ježiš v polovici cesty do Jeruzalema chcel, aby sa jeho učeníci obnovili vo svojom rozhodnutí vediac, že toto nasledovanie prinesie aj okamihy skúšky a bolesti. Evanjelista v rozprávaní o tej etape Ježišovho života pripomína, že Ježiš trikrát predpovedal svoje umučenie. Oni trikrát vyjadrili svoju nespokojnosť a odpor, no Pán ich pri všetkých troch príležitostiach chcel niečomu naučiť. Práve sme si vypočuli druhú z týchto troch pasáží (porov. Mk 9,30-37).

Kresťanský život vždy prechádza aj chvíľami kríža, a neraz sa zdajú bez konca. Minulé generácie majú iste dobre vrytý v pamäti čas okupácie, súženie deportovaných, neistotu, či sa vrátia, pocit hanby z udavačstva či zrady. Kniha Múdrosti nám hovorí o prenasledovanom spravodlivom, ktorý znáša potupu a súženie len preto, že je dobrý (porov. Múdr 2,10-20). Koľkí z vás by mohli rozprávať z vlastnej skúsenosti, alebo niekoho z príbuzných, tú istú stať, ktorú sme čítali. Koľkí z vás videli aj kolísať ich vieru, že sa Boh sa nezjavil, aby vás ochránil; pretože nestačilo len ostať vernými, aby Boh zasiahol vo vašich dejinách. Kaunas pozná túto skutočnosť a celá Litva to môže dosvedčiť, veď jej behá mráz po chrbte, stačí keď sa spomenie Sibír alebo getá vo Vilniuse a Kaunase, okrem iných; a môže teda jednohlasne s apoštolom Jakubom v úryvku z jeho listu, ktorý sme počuli, povedať: sú žiadostiví, vraždia, bojujú, vedú vojny (porov. 4,2).

Ale učeníci nechceli, aby im Ježiš rozprával o bolesti a kríži, nechcú nič vedieť o skúškach a súženiach. A sv. Marek pripomína, že sa zaujímali o iné veci a pri návrate domov sa medzi sebou dohadovali, kto z nich je najväčší. Bratia a sestry, túžba po moci a sláve je najbežnejším spôsobom správania sa tých, ktorým sa nedarí uzdraviť spomienky svojich dejín a možno práve preto sa odmietajú aj angažovať za prítomnosť. A preto sa diskutuje, kto zažiaril najviac, kto bol v minulosti najčistejší a kto má viac privilégií oproti iným. A tak negujeme naše „slávne dejiny, plné obety, nádeje, dennodenného boja, života služby, vytrvalosti v namáhavej práci“ (Ap. exhort. Evangelii gaudium, 96). Je to neplodný a zbytočný postoj, ktorý sa odmieta zapojiť do budovania prítomnosti, strácajúc kontakt s ťažkou realitou, ktorú znáša náš veriaci ľud. Nemôžeme byť akýmisi duchovnými „expertmi“, ktorí súdia iba zvonka a celý čas len rozprávajú o tom, „čo by sa malo robiť“ (porov. tamtiež).

Ježiš vedel, nad čím premýšľajú a ponúka im protilátku na tieto mocenské zápasy a odmietanie obety. A aby dal slávnostný ráz tomu, čo sa chystal povedať, posadí sa ako učiteľ, zavolá si ich a urobí gesto: postaví doprostred dieťa – malého chlapca, ktorý si zvyčajne zarábal drobné službičkami, ktoré nik nechcel robiť. Koho postaví do stredu dnes, tu, v dnešné nedeľné ráno? Kto budú tí najmenší a medzi nami najchudobnejší, ktorých máme prijať po sto rokoch od našej nezávislosti? Kto je ten, čo sa nemá čím odplatiť, aby dal uspokojenie našim snahám a obetám? Možno sú to etnické menšiny nášho mesta, alebo tí nezamestnaní, čo sú prinútení emigrovať. Azda sú to opustení starci alebo mladí, ktorí nenachádzajú zmysel života, pretože stratili svoje korene. [Postavil ho] „doprostred“ – to znamená do rovnakej vzdialenosti, aby sa nik nemohol tváriť, že nevidí, aby nik nemohol tvrdiť, že „je to zodpovednosť druhých“, pretože „ja som to nevidel“ alebo „som príliš ďaleko“. Bez toho, aby sme robili zo seba hrdinov, bez túžby získať potlesk či byť prvými.

Tak ako v meste Vilnius rieka Vilnia odovzdáva svoje vody Nerisu a stráca svoje meno v jeho prospech, tu [v Kaunase] samotný Neris stráca meno a svoje vody prepúšťa Nemunasu. O toto presne ide: byť Cirkvou, ktorá „vychádza von“ a nemať strach vyjsť a obetovať sa ani keď sa zdá, že sa rozplývame; [nemať strach] stratiť sa v záujme tých najmenších, zabudnutých, tých, čo žijú na existenciálnych perifériách. Ale uvedomujúc si, že toto „vyjdenie von“ si v istých prípadoch vyžiada aj zastaviť krok, odložiť bokom úzkosti a súrenie, aby sme vedeli pozrieť do očí, počúvať a sprevádzať tých, čo zostali na okraji cesty. Neraz sa treba správať ako ten otec márnotratného syna, ktorý pri dverách čaká na synov návrat, aby mu otvoril hneď, ako príde (porov. tamtiež, 46) alebo ako učeníci, ktorí sa majú naučiť, že keď prijmeme jedného z maličkých, prijímame samotného Ježiša.

Preto sme dnes tu, v túžbe prijať Ježiša v jeho slove, v Eucharistii, v maličkých. Prijať ho, aby zmieril našu pamäť a sprevádzal nás prítomnosťou, v ktorej nás aj naďalej nadchýna svojimi výzvami a znameniami, ktoré nám zanecháva. Aby sme ho nasledovali ako učeníci, pretože nie je nič opravdivo ľudské, čo by nemalo odozvu v srdciach Kristových učeníkov, a tak ako svoje vlastné cítime radosti a nádeje, smútok a súženie ľudí našich čias, najmä chudobných a trpiacich (porov. II. vatik. koncil, Gaudium et spes, 1).  Z tohto dôvodu, a preto, že sa ako spoločenstvo cítime naozaj solidárni s ľudstvom – v tomto meste i v celej Litve – a solidárni aj s jeho dejinami (porov. tamtiež), chceme darovať svoj život v službe a v radosti, a tak dať všetkým poznať, že Ježiš Kristus je našou jedinou nádejou.

Preložili: TV LUX v spolupráci so Slovenskou redakciou VR

- -

Na záver eucharistického slávenia vystúpil s ďakovnými slovami kaunaský arcibiskup Mons. Lionginas Virbalas SJ. Pripomenul, že „odkedy Litva pred vyše šiestimi storočiami prijala krst, bola vždy zjednotená s Rímskym biskupom ako svojím veľkým pastierom.“ Spomenul aj silnú mariánsku úctu Litovcov a menoval viaceré mariánske pútnické miesta krajiny. Svätého Otca Františka poprosil o požehnanie pre obyvateľov Litvy i pre všetkých krajanov žijúcich v zahraničí.

Pápež pripomenul obete holokaustu

Po liturgickom slávení v kaunaskom parku Sántakos nasledovala modlitba Anjel Pána. Pápež František sa najprv v príhovore zamyslel nad skutočnosťou, že čestní a statoční ľudia sú často prenasledovaní zo strany páchateľov zla, ako o tom hovorí Kniha Múdrosti (2,17-20). Poukázal na duchovný koreň tohto zla:

„Bezbožný človek si namýšľa, že jeho sila je normou spravodlivosti. Chce si podrobovať tých najkrehkejších, používať silu v akejkoľvek podobe, vnucovať určitý spôsob myslenia, ideológiu, nadradene podávať veci, používať násilie alebo represie, aby zlomil tých, čo jednoducho tým, že každý deň konajú čestne, skromne, usilovne a solidárne, dávajú najavo, že je možný aj iný svet a iná spoločnosť. Bezbožnému nestačí, že si môže robiť čo sa mu zachce, nechať sa viesť svojimi rozmarmi. Chce tiež, aby tí ostatní tým, že konajú dobro, nepoukazovali na tieto jeho spôsoby.“

„Pred 75 rokmi bol tento národ svedkom definitívneho zničenia geta vo Vilniuse; tým vyvrcholilo vyhladzovanie tisícov Židov, ktoré sa začalo už o dva roky skôr. Ako čítame v Knihe Múdrosti, židovský ľud si prešiel potupami a utrpením. Dnes si tie časy pripomíname a prosíme Pána o udelenie daru rozlišovania, aby sme včas dokázali odhaliť každý nový zárodok takéhoto zhubného postoja, takej atmosféry, ktorá deformuje srdcia tých generácií, ktoré ho samy nezažili a preto by sa mohli rozbehnúť za takýmito hlasmi sirén.“

„Ježiš nám v Evanjeliu pripomína jedno pokušenie, pred ktorým sa treba mať osobitne na pozore: je to úzkostná túžba byť prvým, vynikať nad ostatnými, ktorá sa môže uhniezdiť v srdci každého človeka. Veľakrát sa stalo, že sa nejaký národ považoval za nadradený, osobujúc si viac práv, väčšie privilégiá, ktoré si chcel brániť či vydobyť. Aký liek navrhuje Ježiš, keď sa taká túžba objaví v našom srdci a v myslení nejakej spoločnosti alebo krajiny? Stať sa posledným zo všetkých a služobníkom všetkých; byť tam, kam nikto nechce ísť, kam nič nedorazí, na tej najvzdialenejšej periférii; a slúžiť tam tak, že budeme vytvárať priestor na stretávanie sa s tými poslednými, s tými, čo sú vyradení. Ak by sa moc rozhodla pre takéto konanie, ak by sme dovolili Kristovmu Evanjeliu, aby preniklo až do hĺbky našich životov, potom by sa globalizácia solidárnosti skutočne stala realitou.“

- -

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, Kniha Múdrosti, ktorú sme počúvali v prvom liturgickom čítaní, hovorí o prenasledovanom spravodlivom, o človeku, ktorého už len samotná prítomnosť prekáža bezbožníkom. Bezbožný človek je opísaný ako ten, čo utláča chudobného, nemá súcit s vdovami ani rešpekt k starým ľuďom (porov. 2,17-20). Bezbožný človek si namýšľa, že jeho sila je normou spravodlivosti. Chce si podrobovať tých najkrehkejších, používať silu v akejkoľvek podobe, vnucovať určitý spôsob myslenia, ideológiu, nadradene podávať veci, používať násilie alebo represie, aby zlomil tých, čo jednoducho tým, že každý deň konajú čestne, skromne, usilovne a solidárne, dávajú najavo, že je možný aj iný svet a iná spoločnosť. Bezbožnému nestačí, že si môže robiť čo sa mu zachce, nechať sa viesť svojimi rozmarmi. Chce tiež, aby tí ostatní tým, že konajú dobro, nepoukazovali na tieto jeho spôsoby. V bezbožnom človeku sa totiž zlo vždy usiluje zničiť dobro.

Pred 75 rokmi bol tento národ svedkom definitívneho zničenia geta vo Vilniuse; tým vyvrcholilo vyhladzovanie tisícov Židov, ktoré sa začalo už o dva roky skôr. Ako čítame v Knihe Múdrosti, židovský ľud si prešiel potupami a utrpením. Dnes si tie časy pripomíname a prosíme Pána o udelenie daru rozlišovania, aby sme včas dokázali odhaliť každý nový zárodok takéhoto zhubného postoja, takej atmosféry, ktorá deformuje srdcia tých generácií, ktoré ho samy nezažili a preto by sa mohli rozbehnúť za takýmito hlasmi sirén.

Ježiš nám v Evanjeliu pripomína jedno pokušenie, pred ktorým sa treba mať osobitne na pozore: je to úzkostná túžba byť prvým, vynikať nad ostatnými, ktorá sa môže uhniezdiť v srdci každého človeka. Veľakrát sa stalo, že sa nejaký národ považoval za nadradený, osobujúc si viac práv, väčšie privilégiá, ktoré si chcel brániť či vydobyť. Aký liek navrhuje Ježiš, keď sa taká túžba objaví v našom srdci a v myslení nejakej spoločnosti alebo krajiny? Stať sa posledným zo všetkých a služobníkom všetkých; byť tam, kam nikto nechce ísť, kam nič nedorazí, na tej najvzdialenejšej periférii; a slúžiť tam tak, že budeme vytvárať priestor na stretávanie sa s tými poslednými, s tými, čo sú vyradení. Ak by sa moc rozhodla pre takéto konanie, ak by sme dovolili Kristovmu Evanjeliu, aby preniklo až do hĺbky našich životov, potom by sa globalizácia solidárnosti skutočne stala realitou. „Zatiaľ čo vo svete, najmä v niektorých krajinách, sa znovu objavujú rozličné formy vojen a konfliktov, my kresťania nástojíme na ponuke spoznávať druhých, obväzovať rany, budovať mosty, vstupovať do vzťahov a pomáhať si nosiť „vzájomne bremená“ (Gal 6,2)“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 67).

Tu, v Litve, sa nachádza návršie krížov, kde počas storočí tisícky ľudí vztýčili znak kríža. Pozývam vás, keď sa budeme spoločne modliť modlitbu Anjel Pána, prosiť Pannu Máriu o  pomoc, aby sme vztyčovali kríž našej služby, našej oddanosti všade tam, kde nás potrebujú, na kopci, kde bývajú tí poslední, kde sa vyžaduje delikátna pozornosť voči tým, čo sú vyradení zo spoločnosti, voči menšinám, aby sme z nášho prostredia a našich kultúr vylúčili možnosť hubiť ostatných, vysúvať ich na okraj, možnosť pokračujúceho vyraďovania tých, čo nám prekážajú a narúšajú nám naše pohodlie.

Ježiš stavia do stredu malé dieťa, dáva ho do rovnakej vzdialenosti ku každému, aby sme sa všetci cítili vyprovokovaní k odpovedi. Pripomínaním si Máriinho „áno“, prosme ju o to, aby bolo naše „áno“ rovnako veľkodušné a plodné ako to jej.

Poďakovanie hostiteľom a pozdrav židovskej komunite

Po modlitbe Anjel Pána a príhovoru za duše zosnulých Svätý Otec vyslovil poďakovanie svojim hostiteľom:

„Drahí bratia a sestry, chcel by som využiť túto príležitosť na to, aby som sa poďakoval pani prezidentke republiky a ostatným štátnym predstaviteľom Litvy, ako aj biskupom a ich spolupracovníkom za prípravu mojej návštevy; svoju vďaku ďalej vyslovujem všetkým tým, čo k nej prispeli mnohými spôsobmi, aj modlitbou.“

Pápež František venoval aj osobitné slová židovskej komunite. Práve v tento deň je totiž je totiž 75. výročie zničenia veľkého geta vo Vilniuse. Na území Litvy žilo pred nacistickou okupáciou okolo 95 tisíc Židov, ktorí mali 110 synagóg. Dnes má židovská komunita okolo štyroch tisícov členov a dve synagógy. Dátum 23. september 1943 si v Litve pripomínajú ako pamätný Deň genocídy litovských Židov. Svätý Otec sa vyjadril týmito slovami:

„V týchto dňoch osobitnú myslím na židovskú komunitu. Dnes poobede sa budem modliť pred Pamätníkom obetí geta vo Vilniuse pri 75. výročí jeho zničenia. Nech Najvyšší požehnáva dialóg a spoločné úsilie o spravodlivosť a pokoj.“

So všetkými prítomnými na slávení Eucharistie sa pápež František rozlúčil apoštolským požehnaním. Nevynechal ani svoje typické srdečné prianie, ktoré predniesol aj v litovčine:

„Požehnanú nedeľu všetkým! A dobrú chuť k obedu! - Gražaus sekmadienio! Skaniu pietu!“

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Pápež František na záver slávenia venoval aj osobitný pozdrav židovskej komunite: „V týchto dňoch osobitne myslím na židovskú komunitu. Dnes poobede sa budem modliť pred Pamätníkom obetí geta vo Vilniuse pri 75. výročí jeho zničenia. Nech Najvyšší požehnáva dialóg a spoločné úsilie o spravodlivosť a pokoj.“

Práve na dnešný 23. september pripadá 75. výročie zničenia veľkého geta vo Vilniuse. Udalosť z roku 1943 si v Litve pripomínajú ako pamätný Deň genocídy litovských Židov. Na území Litvy žilo pred nacistickou okupáciou okolo 95 tisíc Židov, ktorí mali 110 synagóg. Dnes má židovská komunita okolo 4000 členov a dve synagógy.

Program pápeža Františka pokračoval obedom s litovskými biskupmi v priestoroch kúrie Kaunaského arcibiskupstva. Konferenciu biskupov Litvy tvoria biskupi dvoch metropolitných arcibiskupstiev, piatich sufragánnych biskupstiev a vojenského ordinariátu. Súčasným predsedom konferencie je Mons. Gintaras Grušas, acibiskup Vilniusu, ktorý je rodákom z USA litovského pôvodu.

Stretnutie s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami

Popoludňajší program pápeža Františka v litovskom Kaunase sa začal modlitbovým stretnutím s kňazmi a diakonmi, zasvätenými osobami a seminaristami v miestnej Katedrále sv. Petra a Pavla.

Inšpirovaný slovami sv. Pavla z Listu Rimanom (Rim 8,28), že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“, ktoré odzneli pri stretnutí, sa pápež zameral na tri aspekty života zasvätených: ich hlad po Bohu a volanie k nemu, ich vytrvalosť v utrpení a ich nádej, ktorá spočíva v Ježišovi Kristovi. Svätý Otec najprv pripomenul bohaté dedičstvo litovských mučeníkov:

„Hľadiac na vás vidím za vami mnoho mučeníkov, anonymných mučeníkov – v tom zmysle, že ani nevieme, kde boli pochovaní. Niektorí z vás, ktorých som pozdravil, viete, čo znamená väzenie. Slovo, ktoré mi prichádza na myseľ, je: Nezabudnite! Uchovávajte pamäť! Ste synovia a dcéry mučeníkov. Toto je vaša sila.“

„Pamätajte na vašich mučeníkov. Učte sa vždy od nich, oni nemali strach. Keď som pri obede hovoril s vašimi biskupmi, povedali mi: ako máme otvoriť proces blahorečenia, keď o mnohých mučeníkoch nemáme žiadne dokumenty, ale vieme, že sú martýrmi? Počuť o tejto starostlivosti o tých, ktorí nám zanechali svedectvo je veľkou útechou.“

Pápež František reagoval na slová biskupa, že kňazi i zasvätení sú dnes neraz rozličnými spôsobmi vystavení skúške viery. Po tom, ako odpovedali na povolanie, neraz pocítia, že nezakusujú radosť z modlitby ani z komunitného života. Svätý Otec vysvetlil:

„Duch sekularizácie, znudenosti tým, čo sa týka komunity je pokušením druhej generácie. Naši otcovia bojovali, trpeli, boli uväznení, a my možno nemáme silu ísť vpred. Uvedomujeme si toto? V knihe Skutkov apoštolov je povzbudenie: Nezabudnite na prvé dni. Nezabudnite na vašich predkov.“

Svätý Otec potom pripomenul motto svojej apoštolskej cesty: Ježiš Kristus je naša nádej“. „Mnohokrát už necítime hlad a smäd po Bohu“, skonštatoval pápež František a zasvätených vyzval v modlitbe a adorácii pestovať túto túžbu po Bohu, o ktorej hovorí aj sv. Augustín:

„Sme to my, muži a ženy, špeciálne zasvätení, ktorí si nemôžeme dovoliť stratiť práve ten ston, ten nepokoj srdca, ktorý jedine v Pánovi nachádza uspokojenie (porov. sv. Augustín, Vyznania, I,1,1).”

Okrem túžby po Bohu má zasvätená osoba vnímať aj bolesti sveta a svojho ľudu: „Krik, ktorý nás pobáda hľadať Boha v modlitbe a adorácii je ten istý, ktorý pobáda počúvať nárek našich bratov.”

Ďalší akcent položil pápež na stálosť v utrpení:

„Násilie vyvíjané na vás, keď ste chránili občiansku a náboženskú slobodu, násilie urážok na cti, väzenie a vyhnanstvo nemohli zvíťaziť nad vašou vierou v Ježiša Krista, Pána dejín. Práve preto nám máte veľa čo povedať a učiť nás, a rovnako môžete veľa ponúknuť bez toho, aby ste súdili zdanlivú slabosť tých mladších.

A vy, mladší, keď ste v situáciách malých frustrácií, ktoré vás znechucujú a máte tendenciu uzatvárať sa do seba a utiekať sa k takému konaniu a únikom, ktoré nie sú v zhode s vašim zasvätením, hľadajte vtedy vaše korene a pozerajte sa na cestu, ktorou prešli vaši starší.

Sú to práve utrpenia, ktoré stanovujú základné črty kresťanskej nádeje, pretože ak ide iba o čisto ľudskú nádej, potom ľahko môžeme byť frustrovaní a zdrvení neúspechom. Ale to sa nestane s kresťanskou nádejou. Ona vyjde z takýchto situácii jasnejšia a vyskúšaná súženiami.”

Pozerať na Ježiša Krista ako na našu nádej znamená identifikovať sa s ním, mať spoločne účasť na jeho osude, dodal do tretice Svätý Otec:

„Na tejto loďke Cirkvi sme všetci a chceme stále kričať smerom k Bohu, byť pevní v rôznych ťažkostiach a mať Krista ako cieľ našej nádeje. A táto loďka si uvedomuje, že v centre jej poslania je ohlasovanie tejto nádejnej slávy, ktorou je prítomnosť Boha uprostred jeho ľudu, v zmŕtvychvstalom Kristovi, a ktorá sa jedného dňa zjaví na Božích deťoch. Po tomto dni dychtivo túži celé stvorenie. To je výzva, ktorá nás podnecuje: povolanie evanjelizovať. Je to dôvod našej nádeje a radosti.”

- -

Príhovor pápeža Františka v litovskom Kaunase pri stretnutí s kňazmi, zasvätenými osobami a bohoslovcami 23. septembra 2018 v Katedrále sv. Petra a Pavla.

Drahí bratia a sestry, príjemné popoludnie!

Na úvod by som chcel vyjadriť jeden pocit, ktorý mám. Hľadiac na vás vidím za vami mnoho mučeníkov, anonymných mučeníkov – v tom zmysle, že ani nevieme, kde boli pochovaní. Niektorí z vás, ktorých som pozdravil, viete, čo znamená väzenie. Slovo, ktoré mi prichádza na myseľ, je: Nezabudnite! Uchovávajte pamäť! Ste synovia a dcéry mučeníkov. Toto je vaša sila. A duch sveta nech vám nepríde navrávať niečo iné než čomu žili vaši predkovia.

Pamätajte na vašich mučeníkov. Učte sa vždy od nich, oni nemali strach. Keď som pri obede hovoril s vašimi biskupmi, povedali mi: ako máme otvoriť proces blahorečenia, keď o mnohých mučeníkoch nemáme žiadne dokumenty, ale vieme, že sú martýrmi? Počuť o tejto starostlivosti o tých, ktorí nám zanechali svedectvo je veľkou útechou.

Biskup [Lina Vodopjanovas OFM, zodpovedný za zasvätený život] hovoril priamo - takto hovoria františkáni -: „Dnes často rôznymi spôsobmi je skúšaná naša viera“, povedal. Myslel to nie v zmysle, že existujú diktátori, ktorí ich prenasledujú,  nie. „Potom ako sme odpovedali na volanie k povolaniu často nepociťujeme viac radosť ani v modlitbe ani v komunitnom živote“.

Duch sekularizácie, znudenosti tým, čo sa týka komunity je pokušením druhej generácie. Naši otcovia bojovali, trpeli, boli uväznení, a my možno nemáme silu ísť vpred. Uvedomujme si to!

V knihe Skutkov apoštolov je povzbudenie: „Nezabudnite na prvé dni. Nezabudnite na vašich predkov“ (porov. 10,32-39). Toto je povzbudenie, ktoré mám pre vás na úvod.

Celá návšteva vašej krajiny sa niesla v rámci nasledovného vyjadrenia: „Ježiš Kristus, naša nádej“. Teraz takmer na konci tohto dňa nachádzame text svätého apoštola Pavla, ktorý nás pozýva k nádeji s vytrvalosťou. A toto pozvanie koná potom čo nám ohlásil Boží sen pre každého človeka, dokonca pre všetko stvorenie: že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28); „usmerňuje“ všetky veci, by bol doslovný preklad.

Dnes by som sa chcel podeliť s niektorými charakteristickými črtami tejto nádeje; črtami, ktoré sme my všetci – kňazi, seminaristi a zasvätené osoby – povolaní žiť.

Skôr ako svätý Pavol pozýva k nádeji, predovšetkým opakuje výraz „stonať“: stoná stvorenie, stonajú ľudia stoná Duch v nás (porov. Rim 8,22-23.26). Stoná sa z dôvodu otroctva skazy, z túžby po plnosti. A dnes je dobré sa pýtať, či je ešte v nás prítomná táto túžba, tento ston, alebo už v našom tele nič nekričí, nič neočakávame od živého Boha. Ako povedal váš biskup: „Už nepociťujeme radosť ani v modlitbe ani v komunitnom živote“.

Ako tá laň, čo vysmädnutá dychtí po prameni vody, takéto má byť naše hľadanie hĺbky, pravdy a krásy nášho Boha. Milovaní, my nie sme „Boží funkcionári!“. Možno nás dnešná spoločnosť blahobytu príliš nasýtila, sme plní rôznych služieb a hmotných dobier. A tak sme zaťažení všetkým a zároveň nás nič nenapĺňa. Možno sme ohromení či rozhadzovační, ale nie naplnení. Je to horšie: mnohokrát už necítime hlad.

Sme to my, muži a ženy s osobitným zasvätením, ktorí si nemôžeme dovoliť stratiť práve ten ston, ten nepokoj srdca, ktorý jedine v Pánovi nachádza uspokojenie (porov. Sv. Augustín, Vyznania, I,1,1). Nepokoj srdca. Žiadna rýchla informácia, žiadna chvíľková virtuálna komunikácia nás nesmie obrať o časy konkrétnosti, aj predĺžené, aby sme nadobudli – o toto ide, o trvalé úsilie – aby sme si nadobudli každodenný dialóg s Pánom skrze modlitbu a adoráciu.

Ide o to, aby sme pestovali našu túžbu po Bohu tak, ako písal svätý Ján z Kríža. Hovoril takto: „Buď neúnavný v modlitbe a neopúšťaj ju ani vtedy, keď sa venuješ vonkajším povinnostiam. Či ješ, alebo piješ, či sa rozprávaš alebo si v kontakte so svetskými osobami, alebo konáš čokoľvek iné, túž vždy po Bohu, do neho vkladaj cit svojho srdca“ (Rady na dosiahnutie dokonalosti, 9).

Tento ston vychádza aj z kontemplácie sveta ľudí. Je to výzva k plnosti zoči-voči nenaplneným potrebám našich najbiednejších bratov, chýbajúcemu  zmyslu života mladých, osamelosti starých, zoči-voči drancovaniu životného prostredia. Je to ston, ktorý sa snaží organizačne zmobilizovať a vplývať na udalosti národa či mesta - nie ako nátlak alebo výkon moci, ale ako služba.

Krik nášho ľudu nás musí zasiahnuť tak ako Mojžiša, ktorému Boh zjavil utrpenie svojho ľudu v stretnutí pri horiacom kre. Načúvanie Božiemu hlasu v modlitbe nás robí schopnými vidieť, robí nás schopnými počuť a poznať bolesť iných ľudí aby sme ich mohli oslobodiť. Ale rovnako musíme byť zasiahnutí aj vtedy, keď náš ľud už prestal túžiť, keď prestal hľadať vodu, ktorá dokáže uhasiť smäd. Ide o moment, keď musíme rozlíšiť, čo umŕtvuje hlas našich ľudí.

Krik, ktorí nás pobáda hľadať Boha v modlitbe a adorácii je ten istý, ktorý pobáda počúvať nárek našich bratov. Oni „dúfajú“ v nás a my sa potrebujeme po pozornom rozlíšení zorganizovať, vytvoriť program a byť odvážni a kreatívni v našom apoštoláte. Nech naša prítomnosť nie je ponechaná improvizácii, ale nech zodpovedá potrebám Božieho ľudu a takto nech sa stáva kvasom v ceste (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 33).

Apoštol Pavol však hovorí aj o stálosti; o stálosti v utrpení, o stálosti byť vytrvalými v dobrom. To znamená, aby sme boli zameraní na Boha, aby sme boli pevne zakorenení v ňom, boli verní jeho láske.

Vy, starší vekom – ako nespomenúť Mons. Sigitasa Tamkeviciusa? – viete svedčiť o tejto pevnosti v utrpení, o tejto „nádeji proti každej nádeji“ (porov. Rim 4,18). Násilie používané na vás za to, že ste bránili občiansku a náboženskú slobodu, násilie očierňovania, väzenie a vyhnanstvo nemohli zvíťaziť nad vašou vierou v Ježiša Krista, Pána dejín. Práve preto nám máte veľa čo povedať a učiť nás, a rovnako môžete veľa ponúknuť bez toho aby ste súdili zdanlivú slabosť tých najmladších. A vy, mladší, keď ste v situáciách malých frustrácii, ktoré vás znechucujú a máte tendenciu sa uzatvárať do seba a utiekať sa k takému konaniu a únikom, ktoré nie v zhode s vašim zasvätením, hľadajte vtedy vaše korene a pozerajte sa na cestu, ktorou prešli vaši starší. (...)

Je lepšie ak sa rozhodnete pre inú cestu ako žiť v priemernosti. Toto je pre mladých. Ešte máte čas, dvere sú otvorené. Sú to práve utrpenia, ktoré určujú charakteristické črty kresťanskej nádeje, pretože ak ide iba o čisto ľudskú nádej, tak ľahko môžeme byť frustrovaní a zdrvení neúspechom. Ale to sa nestane s kresťanskou nádejou. Ona vyjde z takýchto situácii jasnejšia a vyskúšaná súženiami.

Je pravda, že žijeme v inej dobe a iných štruktúrach, ale rovnako je pravdou, že tieto rady sa ľahšie osvojujú vtedy, keď tí, ktorí prežili tieto tvrdé skúšky, sa neuzatvárajú, ale ich zdieľajú využívajúc spoločné chvíle. Ich príbehy nie sú plné nostalgie minulých čias ako keby tie boli lepšie, ani tam nie sú výčitky voči tým, ktorí sú emocionálne zraniteľnejší. Zásoba vytrvalosti určitej komunity učeníkov je účinná vtedy, keď vie integrovať – tak ako ten zákonník v evanjeliu – nové a staré (porov. Mt 13,52), keď si je vedomá, že prežité dejiny sú koreňom, aby strom mohol rozkvitnúť.

Nakoniec, pozerať na Ježiša Krista ako na našu nádej znamená identifikovať sa s ním, komunitárne participovať na jeho osude. Pre apoštola Pavla sa nádej na spásu neobmedzila len na negatívny aspekt – oslobodenie od súženia vnútorného či vonkajšieho, časného či eschatologického –, ale dôraz sa kladie na niečo vysoko pozitívne: účasť na víťaznom živote Krista (porov. 1 Sol 5,9-10), účasť na jeho slávnom Kráľovstve (porov. 2 Tim 4,18), vykúpenie tela (porov. Rim 8,23-24). Ide teda o vhľad do tajomstva jedinečného a neopakovateľného plánu, ktorý má Boh s každým, s každým z nás. Pretože niet nikoho, kto by nás poznal tak do hĺbky ako Boh, a on nás určil k niečomu, čo sa zdá nemožné: vsádza na nás bez toho, že by sa zmýlil, aby sme reprodukovali obraz jeho Syna. Boh vložil do nás svoje očakávania a my dúfame v neho.

My - ide o to „my“, ktoré integruje, ale i prekonáva a presahuje moje „ja“. Pán nás volá, ospravodlivuje nás a oslávi nás spoločne, tak spoločne, že do toho zahŕňa aj celé stvorenie. Veľa krát sme dali tak prílišný dôraz na osobnú zodpovednosť, že komunitný rozmer sa stal len pozadím, iba ornamentom. Ale Duch Svätý nás zjednocuje, zmieruje naše rozdiely a produkuje nové dynamizmy, aby dal podnet k misii Cirkvi (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 131; 235).

Tento chrám, v ktorom sme zhromaždení, je zasvätený svätým Petrovi a Pavlovi. Obaja títo apoštoli si boli vedomí pokladu, ktorý im bol daný; obaja v rozličných časoch a rozličným spôsobom boli pozvaní „zatiahnuť na hlbinu“ (porov. Lk 5,4). Na tejto loďke Cirkvi sme všetci a chceme stále kričať k Bohu, byť pevní v rôznych ťažkostiach a mať Krista ako cieľ našej nádeje.

A táto loďka si uvedomuje, že v centre jej poslania je ohlasovanie tejto nádejnej slávy, ktorou je prítomnosť Boha uprostred jeho ľudu, v zmŕtvychvstalom Kristovi, a ktorá sa jedného dňa zjaví na Božích deťoch. Po tomto dni dychtivo túži celé stvorenie. To je výzva, ktorá nás podnecuje: povolanie evanjelizovať. Je to dôvod našej nádeje a radosti. Je to dôvod našej nádeje a radosti.

Koľkokrát nachádzame kňazov, zasvätených, zasvätené smutných. Duchovný smútok je choroba. Smutných, lebo nepoznajú... Smutných lebo nenachádzajú lásku, pretože nie sú zaľúbení, zaľúbení do Pána. Zriekli sa na jednej strane manželského života, rodinného, a rozhodli sa nasledovať Pána. Ale zdá sa, že teraz sa unavili... A prichádza smútok.

Prosím vás, keď sa ocitnete v smútku, zastavte sa. A hľadajte múdreho kňaza, múdru sestru. Nie múdrych tým, že absolvovali univerzitu, nie, nie tým. Múdreho alebo múdru tým, že boli schopní napredovať v láske. Choďte a popýtajte si radu. Keď začína ten smútok, môžeme prorokovať, že ak nie je uzdravený načas, urobí z vás „starých mládencov“ a „staré dievky“, mužov a ženy, ktorí nie sú plodní. A tohto smútku sa bojte! Rozsieva ho diabol.

Loďka Cirkvi rozoznáva v strede svojej misie ohlasovanie tej slávy v ktorú dúfame, ktorou je prítomnosť Boha vo svojom ľude, v Zmŕtvychvstalom Kristovi, a ktorá sa jeden deň, túžobne očakávaný celým stvorenstvom, prejaví v Božích deťoch.

A dnes tým morom, kam treba „zatiahnuť na hlbinu“ budú vždy nové scenáre a nové výzvy tejto vychádzajúcej Cirkvi. Vždy nanovo sa musíme pýtať: čo žiada od nás Pán? Ktoré sú tie periférie, ktoré najviac potrebujú našu prítomnosť, aby sme tam priniesli svetlo evanjelia? (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 20).

V opačnom prípade, ak vy nemáte radosť z povolania, kto bude môcť veriť, že Ježiš Kristus je naša nádej? Jedine príklad nášho života dá za pravdu našej nádeji, ktorú máme v Kristovi.

Je ešte iná vec, ktorá je spojená so smútkom: pomýliť si povolanie s podnikom, s pracovnou firmou. „Ja sa angažujem v tomto, pracujem na tomto, som nasadený v tom a som šťastný, lebo mám toto.“ Ale zajtra príde biskup, iný alebo ten istý, alebo príde iný predstavený, predstavená, a povie ti: „Nie, skonči s týmto a choď tamto“. A nastane moment prehry. Prečo? Pretože v tej chvíli si uvedomíš, že si išiel po chybnej ceste. Uvedomíš si, že Pán, ktorý ťa povolal milovať, je z teba sklamaný, pretože ty si uprednostnil byť podnikateľom.

Na začiatku som vám povedal, že život nasledovania Ježiša nie je život „funkcionára“ či „funkcionárky“. Je to život lásky k Pánovi a apoštolskej horlivosti pre ľudí. Spravím jednu karikatúru: Ako sa správa kňaz „funkcionár“? Má svoje úradné hodiny, svoju kanceláriu, otvorí kanceláriu o určitej hodine, pracuje, potom kanceláriu zavrie. A ľudia sú mimo, nepriblíži sa k ľuďom.

Milí bratia a sestry, ak vy nechcete byť „funkcionármi“, poviem vám jedno slovo: „blízkosť“. Blízkosť, osobný kontakt. Blízkosť k svätostánku, z očí do očí s Pánom. A blízkosť k ľuďom. „Ale otče, ľudia neprídu...“ – „Choď a nájdi ich!“ - „Ale mladí dnes neprichádzajú...“ – „Nuž vymysli niečo, oratórium, urob niečo aby si im pomohol, aby si ich sprevádzal.“

Blízkosť voči ľuďom. A blízkosť s Pánom vo svätostánku. Pán z vás chce pastierov ľudí, a nie štátnych úradníkov! Neskôr ešte poviem niečo sestrám, ale až neskôr...

Blízkosť znamená milosrdenstvo. V tejto zemi, kde sa Ježiš zjavil ako milosrdný Ježiš, kňaz nemôže nebyť milosrdný. A hlavne v spovedi, pomyslite ako by prijímal Ježiš toho človeka, [čo sa prichádza vyspovedať]. Už ho dostatočne bil život, toho chudáka... Daj mu pocítiť objatie Otca, ktorý odpúšťa. Ak mu napríklad nemôžeš dať rozhrešenie, poskytni mu útechu brata, otca. Povzbuď ho ísť ďalej. Presvedč ho, že Boh odpúšťa všetko. Ale to s nadšením otca. Nikdy nevyžeň nikoho zo spovednice. Nikdy neposlať preč.

„Nuž vidíš, že nemôžeš... Teraz nemôžem... Ale Boh ťa miluje, modli sa, príď  a porozprávame sa“. Takto. Blízkosť, to znamená byť otcom. Nezáleží ti na tom hriešnikovi, ktorého takto vyháňaš? Nehovorím o vás, lebo vás nepoznám. Hovorím o inom, čo sa deje. A milosrdenstvo. Spovednica nie je psychiatrická ordinácia. Spovednica neslúži na vŕtanie sa v srdciach ľudí.

A preto drahí kňazi, blízkosť pre vás znamená tiež mať milosrdné vnútro. A milosrdné vnútro, viete kde sa získa? Tam, pre svätostánkom.

A vy, drahé rehoľné sestry... Mnohokrát sa vidia sestry, ktoré sú síce skvelé - všetky sestry sú skvelé -, ale ktoré klebetia dokola... Opýtajte sa tej, ktorá sedí na prvom mieste, na druhej strane – predposledná – či vo väzení mala čas na ohováranie, zatiaľ čo šila rukavice. Opýtajte sa jej. Prosím vás, buďte matky. Buďte matky, pretože ste obrazom Cirkvi a Panny Márie. A každý človek, ktorý vás vidí, bude môcť vidieť mamu Cirkev a mamu Máriu. Nezabudnite na to. A mama Cirkev nie je „stará dievka“. Mama Cirkev neklebetí: miluje, slúži, dáva rásť. Vaša blízkosť znamená byť matkou, ikonou Cirkvi a ikonou Panny Márie.

Blízkosť svätostánku a modlitbe. Ten smäd duše o ktorom som hovoril, a spolu s inými. Kňazská služba a zasvätený život nie ako „funkcionári“, ale ako otcovia a matky milosrdenstva. A ak vy budete takto konať, ako starí budete mať krásny úsmev a žiariaci pohľad. Pretože budete mať dušu plnú nežnosti, miernosti, milosrdenstva, lásky, otcovstva a materstva. A prosím modlite sa za tohto úbohého biskupa. Ďakujem!

Preložila: Slovenská redakcia VR v spolupráci s TV LUX

- -

Pápež si uctil obete okupácie, genocídy a boja za slobodu

Po návrate z Kaunasu do Vilniusu si Svätý Otec prišiel uctiť mučeníkov minulosti. Najprv sa zastavil pri Pamätníku obetí geta, potom v Múzeu okupácií a boja za slobodu navštívil podzemné cely, kde boli umučené stovky osôb.  V tichu sa pomodlil pred relikviárom a obrazom blahoslaveného mučeníka, arcibiskupa Teofiliusa Matulionisa. Zapálil sviecu a  napísal niekoľko riadkov do pamätnej knihy.

Svätý Otec sa po východe z podzemia pripojil k zhromaždeniu tých, čo prežili väznenie a potomkov obetí deportácií a predniesol nasledujúcu modlitbu:

„«Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?» (Mt 27,47)

Tvoj výkrik, Pane, neprestáva zaznievať a je ozvenou medzi týmito stenami, ktoré pamätajú utrpenia prežité mnohými synmi tohto národa. Litovci i príslušníci iných národov trpeli na vlastnom tele dôsledky delíria všemohúcnosti tých, ktorí chceli všetko kontrolovať.

V tvojom výkriku, Pane, je ozvena kriku nevinného, ktorý sa spája s tvojím výkrikom a zdvíha sa smerom k nebu. Je to Veľký piatok bolesti a trpkosti, bezútešnosti a nemohúcnosti, krutosti a nezmyselnosti, ktoré prežil tento litovský národ, keď musel čeliť bezuzdnej ctižiadosti, ktorá zatvrdzuje a zaslepuje srdce.

Na tomto pamätnom mieste ťa, Pane, vzývame, aby nás tvoj výkrik držal v bdelosti. Aby nás tvoj výkrik, Pane, oslobodil od duchovnej choroby, ktorou sme ako národ pokúšaní: zabudnúť na našich otcov, na to, čo prežili a ako trpeli.

Nech v tvojom výkriku a v živote našich otcov, ktorí toľko trpeli, dokážeme nachádzať odvahu angažovať sa s rozhodnosťou v prítomnosti i budúcnosti. Nech je ten výkrik pre nás podnetom, aby sme sa neprispôsobovali chvíľkovej móde, zjednodušujúcim sloganom a žiadnemu pokusu oklieštiť a obrať ľudskú osobu o dôstojnosť, ktorou si ju ty zaodial.

Pane, nech je Litva majákom nádeje. Nech je zemou činorodej pamäte, ktorá obnovuje úsilie proti každej nespravodlivosti. Nech podporuje kreatívne snaženia na ochranu práv každej ľudskej osoby, zvlášť tých najmenej chránených a zraniteľných. A nech je učiteľkou v zmierovaní a harmonizovaní rozdielností.

Pane, nedovoľ, aby sme boli hluchí voči kriku všetkých tých, ktorí dnes naďalej pozdvihujú svoj hlas k nebu.“

Pápež František sa vo večerných hodinách vo Vilniuse osobitne zastavil aj pri Pamätníku obetí sovietskej okupácie.

Pápež si uctil obete okupácie a boja za slobodu

V pondelok 24. septembra pred pol ôsmou nášho času Svätého Otca privíta Lotyšsko. V Rige absolvuje návštevu prezidenta a stretnutie s verejnými predstaviteľmi, položí kvety pri pamätníku slobody a dopoludnia sa zúčastní na ekumenickej modlitbe v evanjelickom chráme. Pred obedom navštívi katolícku Katedrálu sv. Jakuba a po spoločnom obede s biskupmi sa presunie helikoptérou do Svätyne Matky Božej v Aglone. Tam bude o 15.30 nášho času sláviť svätú omšu. Večer sa vráti naspäť na nunciatúru do Vilniusu.

- -

Súvisejúci článok: Apoštolská cesta Svätého Otca Františka v Pobaltí (1. deň - Rím / Litva)

Aktualizované: 25. 9. 2018

( TK KBS, RV ab, jb, zk, mkr; ml ) 20180924028   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]