S úvodným pozdravom vystúpil predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský, predseda CCEE kardinál Angelo Bagnasco a predseda vlády SR Peter Pellegrini. "Je to už štvrtý raz, čo sa predstavitelia biskupských konferencií strednej a východnej Európy spoločne stretávajú, aby uvažovali nad aktuálnymi témami života Katolíckej cirkvi a spoločnosti," pripomenul v úvode arcibiskup Zvolenský. Osobitne privítal kardinála Bagnasca, janovského arcibiskupa, a v mene všetkých prítomných mu vyjadril solidaritu so všetkými obeťami nedávnej tragédie pri páde mosta v Janove a uistil ho o ich modlitbách. Privítal aj premiéra Pellegriniho, ktorého prítomnosť označil za prejav dobrých vzťahov medzi cirkvou a ústavnými činiteľmi na Slovensku.

V príhovore sa ďalej venoval téme migračnej krízy. Tá podľa jeho slov v posledných rokoch ukázala, že je nevyhnutné vo všetkých európskych krajinách vynaložiť viac úsilia pre vzájomné poznanie sa. "Mnohé postkomunistické krajiny vstupovali s určitou eufóriou do Európskej únie. Som presvedčený, že stále chceme byť súčasťou európskeho projektu. Zároveň však neskrývame obavy, že v kultúrnych a etických otázkach, aj prostredníctvom súdnych rozhodnutí európskych súdov, sa zreteľne narušuje princíp subsidiarity, čo mnohí obyvatelia našich krajín oprávnene vnímajú ako ohrozenie vlastnej, kultúrnej, národnej a duchovnej identity."

Zdôraznil, že biskupi majú obavy, "že nastúpený trend, aj keď rozumieme rozdielnej mentalite sekulárnej spoločnosti v krajinách západnej Európy, je v konečnom dôsledku protiintegračný a stáva sa živnou pôdou pre nárast populizmu a radikálnej pravice.". Migračná kríza nás podľa neho učí ludskosti. "Napriek tomu, že musíme trvať na dôslednej ochrane hraníc Európskej únie aj jednotlivých štátov, v duchu slov Svätého Otca Františka mali by sme zvážiť všetky formy pomoci pre utečencov a migrantov. Zvlášť pre tých, ktorí už vstúpili na územie Európskej únie a najmä, ak ide o ženy a deti," povedal s tým, že Cirkev na Slovensku je ochotná pomocť s integráciou. Zároveň dodal, že stále môžeme hľadať nové formy solidarity s krajinami okolo Stredozemného mora.

PLNÉ ZNENIE príhovoru je možné nájsť TU

Program pracovného stretnutia, ktoré sa koná dnes a v piatok v hoteli Devín v Bratislave, sa bude skladať zo štyroch blokov. Na začiatku každého z nich odznie prednáška, a potom bude nasledovať diskusia. Prvou témou je problematika encykliky sv. Jána Pavla II. Veritatis splendor o základných otázkach mravnosti, od ktorej vydania tento rok uplynulo 25 rokov. Hovoriť o nej bude prof. Livio Melina. Tému "Eutanázia" priblíži v druhom bloku Sophia Kuby z Aliance Defending Freedom. O rizikách aplikácie európskeho práva na náboženskú slobodu bude hovoriť generálny riaditeľ Európskeho centra pre právo a spravodlivosť v Štrasburgu Grégor Puppinck a s prednáškou o Istanbulskom dohovore odborníčka na ľudské práva Andrea Popescu.

V programe podujatia sú dve sväté omše v Katedrále sv. Martina v Bratislave, vo štvrtok 6. septembra 2018 o 17:30 h (naživo v TV LUX) a v piatok 7. septembra 2018 o 7:30 h. Účastníci na záver príjmu vyhlásenie.

K správe bolo vydané FOTO a AUDIO

-----------------------------------

Plné znenie príhovoru kardinála Angela Bagnasca, janovského arcibiskupa metropolitu, predsedu Rady európskych biskupských konferencií.

Drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe,

ctení občianski predstavitelia,

drahí priatelia,

som rád, že sa môžem zúčastniť na tomto významnom Stretnutí biskupských konferencií strednej a východnej Európy na tému „Pravda a kultúra života“. Zvolená tematika nadobúda osobitný význam a naliehavosť v kontexte západnej kultúry vo všeobecnosti a zvlášť na európskom kontinente. Osobitne ďakujem pastierovi tejto arcidiecézy, J. E. Mons. Stanislavovi Zvolenskému, predsedovi Konferencie biskupov Slovenska.

Vo svojom príhovore sa mám dotknúť úlohy Cirkví v strednej a východnej Európe. Spomeniem preto niektoré výrazné prvky a celý svoj príhovor rozdelím na dve časti: v prvej časti sa zameriam na všeobecný kontext a v druhej časti na špecifickú úlohu spomínaných Cirkví. Nebudem hovoriť o vzájomnej výmene darov medzi Východom a Západom, teda o dynamike, ktorá sa nachádza vo všetkých medziľudských vzťahoch medzi jednotlivcami a národmi.

1. kontext

Podľa Svätého Otca Františka „došlo v novoveku k značnému antropocentrickému vybočeniu“ (Laudato si´, 116). Je to presné a dôsledné zhodnotenie, ktoré – bez toho, aby popieralo lúče novoveku – označuje jeho obmedzenia a vybočenia: obmedzenia antropológie, ktorá sa uzatvára do seba a vybočenia ohľadom ústredného postavenia človeka, ktorý sa stáva stredobodom, teda „autocentristickým“, teda jednotlivec sa stáva normou dobra a zla. Pravda nadobúda výlučne subjektívnu a relativistickú platnosť, subjekt sa stáva neznášanlivý k väzbám, a to najmä k morálnym normám. Došlo k spusteniu určitého kultúrneho procesu, ktorého výsledky sú jasne viditeľné: tak napríklad, svedomie – svätyňa človeka – už viac nie je otvorené pre pravdu o ľudskej bytosti a pre požiadavky, ktoré z toho vyplývajú, ale sa zmenilo na „skrýšu“ subjektivity, do ktorej človek môže uniknúť z reality a schovať sa. V tomto zmysle je svedomie inštanciou, ktorá nás zbavuje pravdy i jej úprimného hľadania a stotožňuje sa so sebauvedomením vlastného „Ja“, so subjektívnou istotou o sebe a o vlastnom morálnom konaní. Svedomie sa už viac nechápe ako pôvodná pamäť dobra a zla, ako vnútorné priťahovanie človeka k tomu, čo je v súlade so Stvoriteľom, ako konštitutívna – metafyzická – harmónia s krásou, ktorá je žiarou pravdy a dobra.

Pravda bola vskutku nahradená ideou pokroku: samotný pokrok sa stal pravdou. Snáď presnejšie by sme mohli povedať, že pravda bola nahradená ideou „rozvoja“ chápaného v mechanickom zmysle, a každý rozvoj je považovaný za „pokrok“, ktorý v sebe obsahuje aj pozitívne etické hodnotenie. „Antropologické vybočenie“, o ktorom pápež hovorí, nie je abstraktným problémom, ale je akoby smrtiacou rozbuškou, ktorá prevracia naruby spôsob myslenia a konania, spôsob spolunažívania jednotlivcov, ľudí a národov. Pápež totiž píše: „neadekvátna prezentácia kresťanskej antropológie viedla k mylnej koncepcii vzťahu človeka k svetu“ (Tamtiež, 116). Tým je poznačená aj politika, pretože vylučuje, že by akýmkoľvek spôsobom súvisela s ideou dobra a teda spravodlivosti, ktorú si kladie politika za cieľ. Keď sa vylúči, že je možná objektívna pravda, tým sa demokracia vo svojej podstate stáva neuskutočniteľnou, zrieka sa totiž svojich obsahov a zostáva len cestou čisto formálnej demokracie, ktorú tvorí väčšina.

Keď sa stredobodom stáva skôr človek, Boh sa dostáva na okraj v domnení, že lepšie sa žije bez neho. Ale v skutočnosti je to práve naopak: ak stvorenie stratí svoju puto k Stvoriteľovi, stáva sa seba-referenčným a myslí, si, že sa osamostatnilo, ale v skutočnosti popiera seba samého. To, čo buduje je krehké, pretože krehkým je jeho východiskový bod: samotný človek. To je povaha sekularizmu, ktorý je náboženskou verziou filozofického nihilizmu. Žiť tak, akoby Boha nebolo, veriť len vlastným silám.

Ale aké je ovocie tohto stromu, aby sme mohli posúdiť samotný strom? Pozorovatelia poukazujú na všeobecný zmätok, čo by sme mohli ľahko preložiť ako strach a obavy, tak, ako Bauman na jednom mieste hovorí o „retrotópii“: budúcnosť sa javí natoľko neistá a zmätená, zbavená tradičných referenčných bodov (rodina, náboženstvo, kultúra...), že človek sa pozerá do minulosti, aby znovu nadobudol tie hodnoty, ktoré sú pevnými bodmi pre život!

2. Odpovedať na výzvu

Aká je v tomto kontexte úloha Cirkví strednej a východnej Európy? Predovšetkým je to úloha, ktorú má celá Cirkev: nanovo ohlasovať Ježiša Krista, Logos, ktorý sa stal telom, jediného Spasiteľa sveta, toho, ktorý je odpoveďou na najhlbšie očakávania ľudstva a ktorý je neustále tým, ktorého očakávajú národy napriek materializmu, ktorý sa znova rodí pod inými nálepkami.

Majú azda tieto Cirkvi nejaký osobitný dar? A ak áno, potom prečo? Pretože ich viera je poznačená krvou mučeníkov a mučeníci predstavujú všetkých prenasledovaných pre evanjelium. Vaša osobitná úloha, teda to, čo si od vás žiadame, drahí spolubratia a drahí priatelia, sa rodí z vašich dejín odhodlanosti. Tieto dejiny, plné utrpenia a sily, sú ešte čerstvé, a zdá sa stále živé vo vašich spoločenstvách: je to dar pre všetkých a musí byť odovzdaný novým pokoleniam, musí zostať kolektívnou pamäťou, integrálnou súčasťou identity ľudu, pečaťou kontinentu, musí nainfikovať „unifikované zmýšľanie“, ktoré je rozšírené na Západe a ktoré si opovážlivo a klamlivo nárokuje panovať nad svetom.

Ale ako nanovo ohlasovať Krista? Pozrime sa na európske národy a pripomeňme si evanjeliové podobenstvo o rozsievačovi: terén je rozmanitý – od asfaltovej až k dobrej zemi – a rozsievač rozsieva semeno plným priehrštím, bez toho, aby si vyberal lepšiu zem. Rozsievač určite príde o časť semena, ale Ježišovi mu to nevyčíta. Podobenstvo je jasné a potešujúce. Nesmieme sa nikdy báť, nikdy nám nesmie chýbať dôvera, ale musíme byť veľkodušní v apoštolskej práci. Nie je možné s istotou rozdeliť rôzne druhy zeme, pretože všetky sa nachádzajú vo vnútri každého človeka. Je však možné opísať kultúru, ktorá je najviac rozšírená v západnej Európe, v ktorej sa konzumný kapitalizmus prepojil s liberálnym individualizmom. O tom som sa nažil hovoriť v prvej časti. Vraciam sa teraz k otázke: Ako môžete vy s vašimi dejinami znova ohlasovať Pána? Pokúsim sa načrtnúť niektoré dôležité body.

1) Vaše Cirkvi zažili na vlastnom tele, že ópium ľudstva nie je Boh, ale neprítomnosť Boha. Bez Boha sa horizont zužuje, človek zakrnieva, jeho svedomie sa nenapĺňa poznaním pravdy, ale podriadením sa moci. Vy – lepšie ako iní – poznáte nielen veľký dar slobody, ale aj to, čo to je pravá sloboda. Európsky človek potrebuje pochopiť, že Boh nie je jeho protivníkom, čo žiarli na ľudskú radosť, ale je jej základom a najlepším ručiteľom. Bez akéhokoľvek strachu sa človek potrebuje zmieriť s Bohom, tak ako sa to ukázalo na Ježišovi: vrátiť sa k základu onoho rozšíreného „pocitu“, ktorý vytvoril svetový humanizmus. Človek sa musí usilovať, aby sa neuspokojil iba s dôsledkami evanjelia tým, že zamlčí evanjelium, pretože žiadna osvedčená prax nemôže dlhodobo vydržať bez svojho zdroja, ktorý ju inšpiruje a živí.

2) Je nevyhnutné urobiť intelektuálnu nápravu. To znamená, že sa treba pokúsiť vysvetliť a ozdraviť význam ľudských slov: dnes sa používajú rovnaké výrazy – život a smrť, láska a rodina, ľudská dôstojnosť, sloboda, svedomie, atď., ale často ich každý chápe inak. Uvediem zopár príkladov. V mene ľudskej dôstojnosti sa pacientovi raz poskytuje zdravotná starostlivosť, inokedy sa zasa ľudský život ukončí. Často sa hovorí o srdci, ale niekedy sa zdá, že, že srdce vylúči rozum a všetko sa stáva pocitom či emóciou. Typickým príkladom takéhoto vyvodzovania je aj kult túžby, t.j. plniť si svoje túžby nezávisle od ich morálneho obsahu.

V tomto zmysle je potrebné, aby sme sa zmierili s rozumom a prebudili veľké otázky, ktoré neraz spia v hĺbke svedomia, tak ako Jonáš – utečenec– spal na dne lode. Musíme sňať masku klamstvám súčasných mýtov, ktoré sľubujú mnoho, ale berú všetko. V tejto perspektíve, svätý Ján Pavol II., hneď po páde [Berlínskeho] múru v roku 1989 pripomínal, že okrem zjavných a násilných totalitných režimov, tu existujú aj iné, nemenej ukrutné, klamlivé a nákazlivé totality.

3) Európa – ako pripomína pápež František – „je unavená z dezorientácie“ (Posolstvo plenárnemu zasadaniu CCEE, 2014). Kto v Európe, lepšie než vaše spoločenstvá, žil vo tme a neistote zajtrajška? Kto dlhšie než vy musel zápasiť, aby nestratil nádej a veriť, že nastane nový deň? Ako by mohla bez malého „zvyšku“ kresťanských spoločenstiev zakvitnúť púšť? Vaša nádej je zocelená tmou, ktorá našla vo vašich srdciach pevný odpor. Áno, náš kontinent sa musí uzmieriť s nádejou a vrátiť sa k tomu, že uzná skutočnosť, že nádej potrebuje základ, a tým základom nemôže byť človek: bez veľkej Nádeje sú každodenné nádeje nestále, tak ako bez veľkého Dobra aj malé dobrá vyblednú.

4) Okrem toho sa Európa musí zmieriť s vlastnými dejinami: tie sú kresťanské, a akýkoľvek iný prínos našiel svoje zhrnutie a zhodnotenie v riečisku evanjelia. Zaťaté mlčanie o svojich koreňoch je prejavom protináboženského a protikresťanského predsudku, ukazuje laicizmus uzatvorený voči nadprirodzenu, je víziou, ktorá hovorí o človeku, ale v podstate ho manipuluje. Európa musí kráčať spoločne, musí si overiť cestu, ktorou prešla, a to poctivo a rozumne: zmieriť sa s vlastnými dejinami znamená, že Európa sa vráti k tomu, že sa bude mať rada. Krv mučeníkov a prenasledovaní za vieru sú pre kontinent svedectvom, že to, kvôli čomu trpeli, stálo zato, že to bolo niečo veľké a pravdivé, niečo, z čo sa rodí sila, odvaha, odpustenie, všeobecná solidarita. Svedčme európskemu človeku, že to, kvôli čomu ste odolávali akémukoľvek násiliu, nebola smrtiaca a umierajúca ideológia, ale niečo živé, čo – ako semeno v brázde – rástlo uprostred noci, pripravené vo vhodnej chvíli vyraziť a tak znova nastúpiť na tisícročný pochod kultúry a civilizácie, krásy a umenia.

5) Napokon, Cirkvi, ktoré za veľkú cenu zostali verné Kristovi a Cirkvi Ríma, sa vyznačujú silou zásadnej univerzálnosti, teda plnej vysokých, opravdivých a živých ideálov. Pripomínajú hodnotu nezištnosti, ktorá sa dnes zdá slabá. Vernosť pápežovi nezaručovala materiálne dobrá, ale duchovné spoločenstvo s celým katolíckym svetom a celým ľudstvom, udržiavala ducha otvoreného svetu dokorán. Ukazovala, že kresťanské náboženstvo nebolo iba muzeálnym exponátom, a že sa nemôže stať štátnym náboženstvom v službe žiadneho štátneho aparátu. Kresťania slúžia lojálne, ale s vnútornou slobodou, ktorú vyjadruje a zaručuje puto so Stredobodom spoločenstva a jednoty. Myslím, že Európa sa bude musieť nanovo zamyslieť na touto solidárnou a nezištnou univerzálnosťou, ktorá prekonáva krátkodobé individualistické vízie a dokáže myslieť na veľké veci v konkrétnych faktoch. Tí, ktorí vás v minulosti prenasledovali, chceli uzavrieť vaše národy do úzkeho kruhu, pretože sa báli univerzálnosti a konfrontácie a mali strach z pravdy. Každá moc – nech by bola politická, kultúrna, či ekonomická – ak sa chápe ako panovanie a nie ako služba, snaží sa potvrdiť samu seba a vytvára systém klamstiev, aby sa udržala. Snaží sa zahmlievať tento zmysel univerzálnosti a solidarity, ktorý je vpísaný do srdca každého človeka. Mučeníci nám pripomínajú aj túto skutočnosť. Je to súčasť našej viery.

Ďakujem za pozornosť.

( TK KBS, ml; ml ) 20180906029   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]