Uruguaj 8. novembra (VaticanNews) Svätý Otec Lev XIV. slávil v nedeľu 8. novembra na námestí pred Národnou svätyňou v uruguajskom meste Florida svätú omšu na slávnosť patrónky krajiny, Panny Márie Tridsiatich troch, pomenovanej podľa 33 vlastencov, ktorí v roku 1825 začali boj za nezávislosť. V homílii poďakoval ženám, ktoré v rodinách uchovávajú a odovzdávajú vieru, povzbudil otcov, aby boli deťom príkladom, a Uruguajčanov vyzval, aby sa vydali za tými, ktorí sa vzdialili od Boha.
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA
Svätá omša na slávnosť Panny Márie Tridsiatich troch
Námestie pred Národnou svätyňou, Florida
Nedeľa 8. novembra 2026
Drahí synovia a dcéry tejto uruguajskej krajiny!
S veľkým nadšením som dnes tu medzi vami pri Panne Márii Tridsiatich troch. Prišiel som ako pútnik, aby som sa s vami podelil o vieru a lásku, lásku, s ktorou tento ľud už celé generácie hľadí na Božiu Matku. Tých, ktorí prišli z rozličných miest, tých, ktorí sem putujú už roky, i tých, ktorí dnes prichádzajú po prvý raz, srdečne objímam a zverujem pod Máriinu ochranu.
Božie slovo nám dnes predstavuje dve ženy, ktoré žili vo veľmi odlišných obdobiach, no nad oboma zaznieva takmer rovnaké požehnanie. Judite po oslobodení svojho ľudu hovoria: „Požehnaná si, dcéra, od Boha najvyššieho nad všetky ženy na zemi“ (Jdt 13, 18). O mnoho storočí neskôr Alžbeta víta Máriu vo svojom dome a zvolá: „Požehnaná si medzi ženami“ (Lk 1, 42).
Kresťanská tradícia toto spojenie rozpoznala veľmi skoro. V Judite videla ženu, ktorá sa v ťažkej chvíli svojho ľudu nedala premôcť strachom. Modlila sa, postila a potom prijala rozhodnutie, ktorým vystavila vlastný život nebezpečenstvu (porov. Jdt 8 – 10). A keď prišlo víťazstvo, nepripísala si zásluhu. Dobre vedela, kto zachránil Izrael, a hovorila: „Udrite na bubny na počesť môjho Boha, hrajte môjmu Pánovi na cimbaloch“ (Jdt 16, 1). Preto majú takú silu slová, ktorými ju ľud víta: „Ty si sláva Jeruzalema, ty si veľká radosť Izraela, ty si česť nášho rodu!“ (Jdt 15, 9). V Judite ľud oslavoval to, čo Boh urobil v jeho prospech.
Keď dnes počúvame tieto slová pred patrónkou tejto krajiny, nadobúdajú osobitný význam. Táto malá soška je spojená s rozhodujúcou chvíľou dejín Uruguaja. V roku 1825 sa aj tí, ktorí bojovali za slobodu tejto krajiny, obrátili na Máriu a zverili nový začiatok pod jej ochranu. Toto gesto nám pripomína, že ani dejiny národov nemožno úplne pochopiť, ak z nich vylúčime Boha. Tak zostal Uruguaj už od jedného zo zakladajúcich okamihov vlasti úzko spätý s Matkou. Odvtedy sa vystriedali mnohé generácie, zmenili sa okolnosti, ba aj vzťah mnohých Uruguajčanov k viere. Ona tu však zostala. A zatiaľ čo Mária sprevádzala dejiny tohto ľudu, v mnohých rodinách vieru uchovávali a odovzdávali svojim deťom iné ženy.
Myslím na matky, ktoré vložili svojim deťom do úst prvé slová modlitby, dali ich pokrstiť, pripravovali ich na prijatie sviatostí a učili ich žiť kresťanskú lásku. Myslím na staré mamy, ktoré opatrovali domáci oltárik, modlili sa za živých i zosnulých a sprítomňovali Boha v obyčajných veciach každodenného života. Niečo podobné nachádzame už v prvých časoch Cirkvi: za Timotejovou vierou stáli mená dvoch žien. Apoštol s láskou pripomína jeho starú matku Loidu a matku Euniku, v ktorých najprv prebývala „úprimná viera“, ktorú Pavol rozpoznával aj v ňom (porov. 2 Tim 1, 5). Písmo nám o týchto dvoch ženách hovorí málo. Vieme však, že z tejto viery, prijatej v rodine, čerpal ten, ktorý sa neskôr stal blízkym spolupracovníkom svätého Pavla (porov. Sk 16, 1 – 3).
Aj táto krajina má vo svojich dejinách viery zapísané ženské mená. Patrí medzi ne svätá Mária Františka Rubattová, ktorá chcela zostať medzi vami a slúžiť tu tým najnúdznejším. Sú tu aj blahoslavené mučenice Dolores a Consuelo Aguiar-Mella, dve sestry narodené v Montevideu. Ich tri životy sú veľmi odlišné, no vo všetkých nachádzame vernosť dovedenú až do krajnosti.
Väčšia časť týchto dejín však nebola zapísaná do kníh. Potichu sa odovzdávala z generácie na generáciu v rodinách. Keď sa pýtame, odkiaľ pochádza viera, ktorú nosíme v sebe, často sa vynorí meno konkrétnej ženy: matky, starej mamy, krstnej mamy, rehoľnej sestry či katechétky. Možno si už nepamätáme všetky slová, ktoré nám povedali, ale spomíname si, ako sa modlili, ako hovorili o Pánovi a s akým presvedčením žili to, čo nás učili.
Všetkým týmto ženám by som dnes chcel poďakovať. Ďakujem vám, že ste verili, ďakujem, že ste v mnohých rodinách udržiavali otvorenú cestu k Bohu. Niektorým v tom pomáhala rodinná tradícia s hlbokými koreňmi; iné museli vieru živiť s väčším úsilím, neraz bez pochopenia či podpory vo vlastnom dome. Viem, že mnohé z nich nosia v srdci veľmi konkrétnu bolesť. Učili svoje deti modliť sa, no dnes sa tieto deti už nemodlia. Spoločne chodievali na svätú omšu, ale ich deti už celé roky nevkročili do kostola. Hovorili svojim vnúčatám o Bohu a dnes nevedia, či tieto slová zanechali nejakú stopu. Niekedy sa pýtajú, či neurobili niečo zle alebo či všetko nevyšlo nazmar. Dovoľte mi tu pripomenúť svätú Moniku. Ona túto bolesť dobre poznala. Roky sa modlila za syna, ktorý sa zdal čoraz vzdialenejší od Boha, a neprestala dôverovať milosti. Preto nepovažujte za stratené to, čo ste zasiali. Sám Pán nás naučil, že semeno môže rásť, hoci rozsievač nevie ako (porov. Mk 4, 27).
Matky a staré mamy, neochabujte v odovzdávaní viery! Ohlasujte ju životom i slovami. Vytrvajte v modlitbe, láske a nádeji: naliehajte vhod i nevhod (porov. 2 Tim 4, 2). Robte to trpezlivo, bez tvrdosti a bez malomyseľnosti. Aj keď sa vaši drahí zdajú ďaleko od Boha, naďalej ich prinášajte pred neho. Neprestávajte ich žehnať, sprevádzať a jednoducho im pripomínať to, čo kedysi prijali. Sú dvere, ktoré vy otvoriť nemôžete, ale Boh áno.
Chcel by som sa obrátiť aj na mužov, otcov a starých otcov. Vaše deti a vnúčatá potrebujú vidieť, že viera má skutočné miesto v živote mužov vo vašej rodine. Vezmite si príklad zo svätého Jozefa, ktorý na seba prijal úlohu vychovávať Ježiša: privádzal ho do chrámu, učil ho poctivo pracovať a ukazoval mu, že Boh má mať v živote človeka prvé miesto. Drahí otcovia a starí otcovia, mladí potrebujú vidieť, ako sa modlíte, pristupujete k sviatostiam, správate sa s úctou k svojim manželkám, prosíte o odpustenie a žijete čestne aj vtedy, keď si to vyžaduje obetu. Dieťa sa veľa naučí, keď vidí, že jeho otec si vie kľaknúť pred Bohom bez toho, aby sa preto cítil menej mužom.
Písmo žiada od ľudu, aby slová prijaté od Boha zostali v jeho srdci, aby ich učil svoje deti a hovoril o nich, „či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť“ (Dt 6, 6 – 7). Boh mal svoje miesto v rozhovoroch, rozhodnutiach i každodennom živote rodiny. Deti sa tak učili, že viera, ktorú prijali od rodičov, je aj tým, pre čo ich rodičia žijú. Aj biskupi, kňazi a zasvätené osoby sú povolaní podporovať rodiny v tejto úlohe tým, že veľkodušne uplatňujú svoje duchovné otcovstvo a materstvo, sprevádzajú tých, ktorí kolíšu, a pomáhajú mnohým znovu nájsť cestu k Bohu.
Odovzdávať vieru znamená privádzať druhých ku Kristovi, ktorého sme sami prijali. Práve Mária nám ukazuje, ako to robiť. V evanjeliu ju Alžbeta víta zvolaním: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1, 42). Mária si však túto chválu nenecháva pre seba. Alžbeta ju nazýva požehnanou a ona odpovedá spevom o veľkých skutkoch Pána (porov. Lk 1, 46 – 55). V Káne, keď sa na ňu obrátia, odkazuje ich na svojho Syna: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5).
Svätý Pavol v druhom čítaní výslovne vyjadruje pravdu, ktorú ohlasuje celý Máriin život: „Jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2, 5). Celá Máriina veľkosť vychádza z jej vzťahu ku Kristovi: prijíma ho, žije z neho a privádza k nemu druhých. Toto stretnutie s Učiteľom je cieľom každej evanjelizácie a každej pravej mariánskej úcty. Boží Syn sa daroval za všetkých a nikto nesmie zostať vylúčený z modlitby Cirkvi. Preto nás svätý Pavol vyzýva modliť sa „za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach“ (1 Tim 2, 2), a za všetkých ľudí, lebo Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2, 4).
V tento sviatok, v tento sviatok patrónky Uruguaja, prinesme pred Pána celý tento ľud. Modlime sa za tých, ktorí nesú zodpovednosť za jeho správu, aby sa čestne usilovali o dobro všetkých; za rodiny, mladých, trpiacich, za tých, ktorí sa cítia ďaleko od Boha, i za tých, ktorí sa potrebujú k nemu vrátiť a zmeniť svoj život.
Svätý Lukáš nám ukazuje, ako sa začína toto poslanie. Mária sa po počatí Božieho Syna „vydala na cestu a ponáhľala sa“ (Lk 1, 39). Nečaká, kým ju Alžbeta príde hľadať: sama ide za ňou a vstupuje do jej domu, prinášajúc so sebou Pána. Tam sa dieťa zachveje radosťou a Alžbetu naplní Duch Svätý (porov. Lk 1, 41 – 44). Máriin krok ukazuje cestu aj nám. Nemôžeme vždy čakať, kým sa tí, ktorí sa vzdialili, vrátia sami. Uruguaj, treba sa vydať na cestu! Treba znovu vstupovať do domovov, treba sa približovať k ľuďom, počúvať ich otázky a prinášať im Krista! Každý vie, ku komu má urobiť tento krok: možno k synovi či dcére, priateľovi, susedovi, k niekomu, kto už dávno prestal veriť, alebo k niekomu, kto nikdy nemal pri sebe človeka, ktorý by mu hovoril o Bohu.
Nech Kráľovná nebies posilňuje tých, ktorí naďalej rozsievajú vieru, a nech nás učí rozpoznávať Krista v chudobnom, chorom a osamelom človeku a prinášať ho tam, kde ho ešte nepoznajú.
O chvíľu položím pred túto sošku Zlatú ružu. Týmto gestom chcem vzdať úctu tej, ktorá je skutočne „česť nášho rodu“ (Jdt 15, 9), a zviditeľniť naplnenie slov, ktoré sama vyslovila: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1, 48).
Márii, Veliteľke a Sprievodkyni tohto ľudu, chcem znovu zasvätiť tento národ, zveriť pod jej ochranu túto krajinu a všetkých jej obyvateľov a prosiť Boha, aby na jej mocný príhovor zmaril skutky diabla a chránil milovaný Uruguaj pred všetkým, čo by ho chcelo vzdialiť od Krista. Nech táto Zlatá ruža, venovaná Márii na znak úcty a synovskej lásky, pripomína aj jej deťom, že sú povolané nasledovať ju: milovať Krista tak, ako ho milovala ona, a prinášať ho druhým tak, ako ho prinášala ona. Amen.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia
Pred príchodom do mesta Florida sa Lev XIV. zastavil v malom kostole zasvätenom sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša v Juanicó. Podelil sa o osobné svedectvo o úcte svojej rodiny k tejto svätici a povzbudil zhromaždených, aby odvážne žili svoju vieru. Lev XIV. po krátkej modlitbe vyšiel pred kostol, aby pozdravil zhromaždenie asi dvoch tisíc veriacich, ktorí ho radostne vítali.
„Dobré ráno a požehnanú nedeľu! Možno to neviete, ale naozaj sa veľmi teším, že tu môžem byť, hoci len na krátku chvíľu,“ oslovil pápež veriacich, zjavne dojatý návštevou prvej farnosti v Uruguaji zasvätenej sv. Terézii z Lisieux. Rozprával, že sv. Terézia bola vychovávaná vo veľkej úcte.
Zdôraznil, že si želal, aby sa táto krátka zastávka stala „okamihom modlitby a vďačnosti“ na ceste k najvýznamnejšej mariánskej svätyni v Uruguaji, katedrálnej bazilike vo Floride.
Vo svojom prejave Lev XIV. zdôraznil, že Božia milosť sprevádza človeka tak v okamihoch radosti, ako aj utrpenia – bez ohľadu na to, či prežíva chorobu, bolesť alebo iné životné ťažkosti. Následne vyzval: „Neprestávajte rásť vo viere, žite ju odvážne. Nebojte sa povedať: Som kresťan, som katolík, verím v Ježiša Krista.“
Na záver pripomenul, že základom Kristovho učenia je služba blížnemu, spoločná cesta viery a povinnosť zdieľať so svetom radosť z jej prežívania.
