Vatikán 5. novembra (VaticanNews) Uruguaj, Argentína a Peru očakávajú Petrovho nástupcu, ktorý v piatok začne svoju šiestu medzinárodnú apoštolskú cestu. Kardinál štátny sekretár Pietro Parolin: „Stretnutie s miestnymi spoločenstvami bude naplnené spomienkami, náklonnosťou a vďačnosťou.“

Pápeža Leva XIV. čaká od 6. do 17. novembra cesta plná stretnutí a spomienok, ktorá ho zavedie do Uruguaja, Argentíny a Peru. Tieto tri krajiny spájajú kresťanské korene i veľké sociálne výzvy. Šiesta medzinárodná apoštolská cesta Leva XIV. prepája ohlasovanie evanjelia so záujmom o mladých, chudobných a amazonské národy v duchu jednoty a zmierenia. Kardinál štátny sekretár Pietro Parolin zdôrazňuje, že „aj v Latinskej Amerike je dnes viac než kedykoľvek predtým potrebné prekonávať silnú spoločenskú polarizáciu a prvým poslaním Cirkvi je vydávať svedectvo o jednote, aby bola kvasom pokoja, dialógu a svornosti“.

Eminencia, pápež vyjadril radosť z možnosti vrátiť sa do Latinskej Ameriky, na kontinent, kde prežil intenzívne chvíle svojho poslania. Aký význam má toto osobné puto pre nadchádzajúcu cestu?

Pápež Lev XIV. sa skutočne vracia do Latinskej Ameriky, na miesta, ktoré poznačili jeho život, osobitne v Peru. Stretnutie s miestnymi spoločenstvami bude preto naplnené spomienkami, náklonnosťou a vďačnosťou. Myslím si, že z osobného hľadiska pôjde o veľmi intenzívnu a hlbokú skúsenosť. Obohacuje sa však aj inštitucionálny rozmer apoštolskej cesty, pretože kultúrna a duchovná blízkosť Svätého Otca k tomuto prostrediu podporuje dialóg s občianskou spoločnosťou. Radosť z nadchádzajúcej cesty teda vyplýva z možnosti obnoviť cirkevné spoločenstvo v duchu toho istého poslania v službe evanjeliu, ktoré vykonával ako biskup v Chiclayu a v ktorom dnes pokračuje na celom svete ako rímsky biskup.

Cesta sa začne v Uruguaji, jednej z najsekularizovanejších krajín Latinskej Ameriky. Motto zvolené pre túto etapu, „Zvestujem vám veľkú radosť“, nás uvádza do misijného rozmeru. Aké posolstvo chce pápež priniesť spoločnosti, v ktorej kresťanská viera už nemá také miesto ako v minulosti?

Sekularizácia našich spoločností, a teda aj uruguajskej, je, žiaľ, skutočnosťou. To však nemení poslanie Cirkvi. Ohlasovať evanjelium, vhod či nevhod, zostáva jej úlohou dnes rovnako ako včera. Ak sa niečo mení, je to spôsob, a práve v tom spočíva zmysel motta apoštolskej cesty do Uruguaja: „Zvestujem vám veľkú radosť“. Pápež Lev XIV. neprichádza nárokovať si stratené priestory, ale ponúknuť radostnú zvesť, ktorá sa predkladá, nie vnucuje. Táto radostná zvesť má tvár a meno: Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, Spasiteľ, ten, ktorý dáva zmysel našim osobným i spoločným dejinám. Rád by som poznamenal, že toto ohlasovanie môže nájsť osobitné prijatie v krajine, ktorá vznikla stretnutím ľudí rozličného pôvodu a zjednotila sa v jednej identite, no zároveň ju, najmä dnes, poznačujú ťažkosti a zranenia dotýkajúce sa mnohých rodín a mladých ľudí. Práve tam ohlasovať Krista znamená ponúknuť nádej, ktorá rozširuje obzor života. Cirkvi žijúcej v Uruguaji, početne malej, ale živej, ktorá uchováva vieru v nie vždy ľahkom prostredí, chce Svätý Otec povedať, že nie je sama a že jej každodenné, pokorné a radostné svedectvo je cestou, po ktorej môže evanjelium opäť prehovoriť k srdcu krajiny.

Druhou zastávkou bude Argentína, kde Leva XIV. privíta krajina, ktorá si mimoriadne živo uchováva spomienku na jeho predchodcu. Ako sa pápež prihovorí tejto krajine, poznačenej aj hospodárskymi ťažkosťami a sociálnym napätím?

Pápež Lev XIV. príde do krajiny, ktorá si veľmi živo uchováva spomienku na pápeža Františka, na ktorého s vďačnosťou spomínajú nielen v jeho vlasti, ale aj v celej Cirkvi a v srdciach mnohých mužov a žien na celom svete. Verím, že mu bude chcieť vzdať úctu a istým spôsobom odpovedať na dlhoročné očakávanie Argentínčanov, ktorí túžia privítať Petrovho nástupcu, keďže pápežovi Františkovi sa, žiaľ, počas jeho pontifikátu nepodarilo navštíviť svoju vlasť. Argentínčanom sa prihovorí ako otec svojim deťom, jazykom blízkosti, určite nie preto, aby priniesol technické riešenia, ale s túžbou stáť pri tých, ktorí prežívajú neľahké obdobie. Ocení úsilie ľudí, ktorí na rôznych úrovniach a s rozličnou mierou zodpovednosti hľadajú konkrétne spôsoby, ako budovať spravodlivú a prosperujúcu budúcnosť pre všetkých, a poukáže na úprimný dialóg a jednotu ako na hlavnú cestu k trvalým riešeniam. Zároveň bude chcieť objať jednotlivcov, rodiny a spoločenstvá, ktoré sa každý deň s dôstojnosťou a obetavosťou usilujú napredovať, aby sa nikto necítil vylúčený. Práve to zdôrazňuje motto návštevy „Všetci ste vítaní, choďte a ohlasujte“ (Bienvenidos todos, vayan y anuncien): prijatie, ktoré nikoho nevylučuje, a vyslanie, ktoré z každého robí nositeľa nádeje! Príklad otcov vlasti, ako napríklad José de San Martín, aj dnes pripomína, že sila národa pramení zo vzájomného počúvania, úcty ku všetkým, pozornosti voči tým, ktorí to majú najťažšie, a zo spoločnej veľkodušnosti.

Peru je pre Leva XIV. zastávkou, ktorú by sme mohli nazvať osobnou. V tejto krajine vykonával pastoračnú službu, bol biskupom v Chiclayu a vytvoril si hlboké puto s obyvateľmi. Čo znamená, že sa do Peru vracia už nie iba ako pastier miestnej cirkvi, ale ako rímsky biskup?

Pred niekoľkými mesiacmi, keď sa Svätý Otec stretol s peruánskymi biskupmi počas návštevy ad limina apostolorum (30. januára 2026), podelil sa s nimi o myšlienku, ktorá nám môže pomôcť odpovedať na túto nepochybne veľmi osobnú otázku. Pápež im hovoril o osobitnom mieste, ktoré má Peru v jeho srdci, pretože tam zdieľal radosti i ťažkosti, veľa sa naučil z viery jednoduchých ľudí a zakúsil silu Cirkvi, ktorá dokáže vytrvať aj uprostred skúšok. Vo svetle týchto slov si myslím, že jedným z pocitov sprevádzajúcich jeho návrat je, v štýle pápeža Leva XIV., pokorná a radostná vďačnosť za všetko, čo počas rokov svojej služby na peruánskej pôde prijal od všetkých, osobitne od najskromnejších členov Božieho ľudu. Pápež sa však vracia do Peru ako rímsky biskup, Petrov nástupca a pastier univerzálnej Cirkvi. Pre mnohých ľudí, ktorí ho poznali a mali radi, je to veľký dar: ešte hlbšie a pevnejšie puto spoločenstva s celou veľkou Božou rodinou. Láska, ktorú prežívali stádo a pastier miestnej cirkvi so živou a pevnou vierou, tak rozkvitá v cit, ktorý v Pánovi objíma celé ľudstvo.

Jednou z najvýznamnejších zastávok bude Pucallpa v peruánskej Amazónii, kde sa pápež stretne s misionármi, misionárkami a zástupcami amazonských národov. Aké sú dnes priority po synode o Amazónii a výzvach pápeža Františka na ochranu spoločného domova?

V nadväznosti na výzvy pápeža Františka aj pápež Lev XIV. pri príležitosti Svetového dňa modlitieb za starostlivosť o stvorenstvo 1. septembra tohto roku znovu vyzval podporovať zodpovednejší vzťah k stvorenstvu. Vo svetle synody o Amazónii a učenia obsiahnutého v encyklike Laudato si’ a v apoštolskej exhortácii Querida Amazonia zostáva ústrednou ochrana dôstojnosti ľudskej osoby, s osobitnou pozornosťou voči najzraniteľnejším. Ochrana životného prostredia je totiž úzko spätá s obranou života, práv a životných podmienok obyvateľstva, ktoré je najviac vystavené poškodzovaniu životného prostredia a vykorisťovaniu prírodných zdrojov. Treba tiež prehodnotiť modely rozvoja a výroby a prekonať predstavu rastu orientovaného výlučne na zisk a spotrebu. Je potrebné podporovať hospodárstvo, ktoré viac zohľadňuje človeka, sociálnu spravodlivosť a budúce generácie a oceňuje kultúry, práva a poznatky pôvodných obyvateľov. Skúsenosť Amazónie je v tomto zmysle dôležitým príkladom toho, ako úzko súvisí ochrana stvorenstva s úctou k spoločenstvám, ktoré tam žijú. Pre Cirkev si táto zodpovednosť vyžaduje pastoračné, výchovné a sociálne nasadenie založené na počúvaní a blízkosti k týmto spoločenstvám.

Vo všetkých troch krajinách sa v programe striedajú stretnutia s predstaviteľmi verejnej moci, liturgické slávenia, podujatia s mladými a návštevy u najzraniteľnejších ľudí. Aké najhlbšie očakávania podľa vás vkladajú latinskoamerické spoločenstvá do tejto cesty?

Argentína, Uruguaj a Peru majú historické, jazykové a kultúrne dedičstvo vyplývajúce zo spoločnej minulosti. Napriek geografickým, etnickým a hospodárskym rozdielom jednotlivých krajín patrí medzi základné piliere, ktoré ich navzájom spájajú, popri jazyku, ktorý umožňuje priamu komunikáciu a vytvára bohatý kultúrny priestor, aj katolícka viera. Tá formovala kultúru preniknutú základnými hodnotami, akými sú rodina, otvorenosť životu a komunitné väzby bratstva, solidarity a pohostinnosti. S ohľadom na tieto spoločné črty vzbudzuje návšteva Svätého Otca Leva XIV. v týchto spoločenstvách radosť a nádej, ale aj veľké pastoračné a spoločenské očakávania. Zoči-voči zložitým sociálno-ekonomickým, politickým a historickým okolnostiam, miestnym krízam a každodenným ťažkostiam spoločenstvá očakávajú povzbudenie pri hľadaní zmierenia a pokoja, ako aj zdôraznenie významu sociálnej spravodlivosti pre život týchto národov, s osobitnou pozornosťou venovanou sociálnej a environmentálnej obnove spoločenstiev pôvodných obyvateľov. Tieto očakávania sprevádza nadšenie a radosť, pretože pre mnohých biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky a veriacich tohto regiónu je apoštolská cesta prejavom osobitnej pápežovej náklonnosti k časti sveta, kde nedostatok kňazov, veľké geografické vzdialenosti a obrovské výzvy vyžadujú jeho otcovskú, blízku a starostlivú prítomnosť.

V mnohých častiach Latinskej Ameriky kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a laici naďalej zasväcujú svoj život službe chudobným, niekedy aj vo veľmi nebezpečných podmienkach. Nakoľko je dôležité podporovať tieto svedectvá?

Myslím si, že tento rozmer evanjelizácie je nielen dôležitý, ale priam rozhodujúci. Svedectvo týchto bratov a sestier pomáha utvárať tvár Cirkvi, ktorá o chudobných nielen hovorí, ale aj s nimi žije, zdieľa ich námahu a stojí na ich strane. Pôsobenie mnohých kresťanov, ktorí z viery v Krista venujú svoj život chudobným, svedčí o tom, že Cirkev sa nezmieruje s nespravodlivosťou, násilím ani s tým, čo pápež František nazýval „kultúrou vyraďovania“, ale skutočne verí, že je možné budovať iný, lepší svet. Potrebujeme týchto veľkodušných ľudí: ich život je prorockým znamením, ktoré pripomína celému Božiemu ľudu, aby zostal verný poslaniu, ktoré mu zveril Pán Ježiš: slúžiť tým posledným.

Veľké očakávania majú najmä mladí ľudia, ktorí zažívajú neistotu na trhu práce, nestálosť životných podmienok, strach z budúcnosti a niekedy aj chudobu a strádanie. Ako im môže Cirkev pomôcť znovu nájsť dôveru a cítiť sa ako aktéri zmeny?

Mladí ľudia prežívajú ťažké obdobie. Vedia, že je možné žiť v pokoji, usilovať sa o spravodlivosť, nájsť si prácu, ktorá dáva dôstojnosť, a založiť rodinu. A predsa žijú vo svete poznačenom vojnou a nespravodlivosťou, neistou prácou a čoraz krehkejšími rodinami. V tomto období plnom protirečení ponúka Cirkev novým generáciám svedectvo evanjelia a stretnutie s Ježišom. Stretnutie, ktoré mení život, nie preto, že by ho uchránilo pred problémami a napätím, ale preto, že ponúka cestu, ako ho žiť naplno a necítiť sa osamelo. „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ hovorí Ježiš v Jánovom evanjeliu. Nepovažujem za náhodu, že práve tento verš je témou najbližších Svetových dní mládeže v Soule. Myslím si, že toto posolstvo prinesie pápež mnohým mladým, s ktorými sa počas cesty stretne: pozvanie nasledovať Krista a naplno prežívať čas, ktorý im bol darovaný.

Cirkev je povolaná viesť dialóg s verejnými inštitúciami a pritom si zachovať slobodu a prorockú silu. Aká dôležitá je táto rovnováha pre dobro každého človeka?

Považujem ju za zásadnú. Druhý vatikánsky koncil to vyjadril jasne: politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a autonómne, obe však, hoci z odlišného titulu, slúžia osobnému a spoločenskému povolaniu tých istých ľudí (porov. Gaudium et spes, 76). Styčným bodom je teda dobro konkrétneho človeka. Tri krajiny, ktoré Svätý Otec navštívi, ukazujú, ako sa tento princíp môže uplatňovať v rôznych prostrediach, od dlhej tradície sekulárneho štátu v Uruguaji až po dohody so Svätou stolicou platné v Argentíne a Peru. Cirkev je povolaná spolupracovať a robí to ochotne. Nevzdáva sa však povinnosti poukazovať na všetko, čo zraňuje ľudskú dôstojnosť. Vernosť evanjeliu si od nej vyžaduje osobitnú blízkosť k najslabším. Veď inštitúcie existujú pre ľudí. Lev XIV. sa 21. júna 2025 pri príležitosti Jubilea vládnych predstaviteľov prihovoril parlamentárom a pripomenul im ich úlohu podporovať a chrániť spoločné dobro, ktoré presahuje čiastkové záujmy, s osobitnou pozornosťou voči najslabším a marginalizovaným. Práve na tomto základe môže spolupráca Cirkvi a verejných inštitúcií prinášať ovocie, pri zachovaní odlišných zodpovedností a na prospech všetkých.

Eminencia, aj vy máte osobitný vzťah k Latinskej Amerike. Čo si osobne želáte, aby táto cesta zanechala v pápežovom srdci?

Aj na základe vlastnej skúsenosti dúfam, že Svätý Otec nájde kresťanské komunity, ktoré sa usilujú byť znamením spoločenstva vo svojich krajinách. Cirkev je totiž zo svojej podstaty znamením a nástrojom jednoty všetkých ľudí a aj v Latinskej Amerike je dnes viac než kedykoľvek predtým potrebné prekonávať silnú spoločenskú polarizáciu. Prvým poslaním Cirkvi je vydávať svedectvo o jednote, aby bola kvasom pokoja, dialógu a svornosti v spoločnosti. Pápež, ktorý je viditeľným znamením jednoty Cirkvi, je všade, kam príde, aj prvým svedkom toho, že je potrebné prekonávať rozdelenia a že všetci majú spolupracovať na spoločnom dobre. Želám si, aby srdce Petrovho nástupcu našlo útechu pri stretnutí s cirkvami, ktoré sa usilujú rásť v jednote a slúžiť spoločenskej svornosti.

Autor: Massimiliano Menichetti – VaticanNews
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia