Vatikán 24. októbra (TK KBS) Pápež Lev XIV. poveril Dikastérium pre kauzy svätých, aby vydalo dekréty o hrdinských čnostiach šiestich Božích služobníkov. Získali tak titul ctihodných, ktorý je jedným z krokov v procese smerujúcom k blahorečeniu. Medzi nimi sú dvaja misionárski biskupi – Friedrich Kaiser Depel, ktorý pôsobil v Peru, a salezián Emilio Oreste Marengo, misionár v Indii. Ďalšími sú Margarita Bavosiová z Hnutia Fokolare, kňazi Domenico Pogliani a Alessandro Vitetti a kapucín Daniele zo San Giovanni Rotondo, duchovný syn svätého Pia z Pietrelciny.

Dekréty oznámili po audiencii prefekta dikastéria, kardinála Marcella Semerara, u Svätého Otca v sobotu 24. októbra. Uznanie hrdinských čností znamená, že Cirkev potvrdila mimoriadny spôsob, akým títo Boží služobníci žili kresťanské čnosti. Samotné vyhlásenie za ctihodného ešte neznamená blahorečenie ani svätorečenie.

Friedrich Kaiser Depel, misionár a zakladateľ rehoľnej kongregácie

Friedrich Kaiser Depel sa narodil 24. mája 1903 v nemeckom Dülmene. V roku 1919 vstúpil do seminára Kongregácie misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a za kňaza bol vysvätený 10. augusta 1932. V roku 1939 odišiel na misie do Peru, kde pôsobil ako duchovný vodca, profesor, rektor seminára a farár. V roku 1957 ho pápež Pius XII. vymenoval za prvého preláta prelatúry Caravelí. Po zemetrasení v roku 1960 sa zasadzoval za zabezpečenie vody pre obyvateľov a obnovu katedrály.

V roku 1961 založil Úniu misionárok Ježiša Slova a Obete, ktorá sa venovala apoštolskej činnosti medzi obyvateľmi Ánd. Zúčastnil sa na všetkých štyroch zasadnutiach Druhého vatikánskeho koncilu a 7. decembra 1963 prijal biskupskú vysviacku. Z úradu preláta odstúpil v roku 1971 zo zdravotných dôvodov a ďalej sa venoval teologickej a duchovnej formácii sestier. Zomrel 26. septembra 1993 v Lime. Pre svoju vytrvalú prácu pri šírení Božieho slova získal prezývku „iniciátor Biblie v Peru“.

Emilio Oreste Marengo, biskup a misionár v Indii

Emilio Oreste Marengo sa narodil 29. augusta 1906 v talianskom meste Diano d’Alba. Ako trinásťročný začal saleziánsku formáciu v Turíne a v roku 1923 odišiel na misie do severovýchodnej Indie. Počas štúdia filozofie sa venoval príprave katechumenov a sprevádzaniu prvých katolíckych spoločenstiev. Za kňaza bol vysvätený 2. apríla 1932. V roku 1951 ho vymenovali za prvého biskupa novej diecézy Dibrugarh. Neskôr pôsobil ako biskup v Tezpure a apoštolský administrátor v Ture.

Počas svojej služby zakladal misijné centrá, pomáhal ľuďom vysídleným v dôsledku konfliktov medzi Indiou a Pakistanom a snažil sa riešiť nedostatok kňazov. Aj po odchode z úradu pokračoval v službe miestnym kňazom. Zomrel 30. júla 1998 po opakovaných hospitalizáciách. Napriek tomu, že bol v miestnom prostredí spočiatku vnímaný ako cudzinec, získal si dôveru a náklonnosť tamojších obyvateľov.

Margarita Bavosiová, „Luminosa“ z Hnutia Fokoláre

Margarita Bavosiová sa narodila 19. septembra 1941 v Buenos Aires v Argentíne v rodine talianskych prisťahovalcov. Po štúdiu histórie sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu a našla svoje povolanie v Hnutí Fokoláre. Od zakladateľky hnutia Chiary Lubichovej prijala spiritualitu jednoty. Pre svoju spontánnosť a optimizmus dostala prezývku „Luminosa“, teda „Žiarivá“. V roku 1966 sa stala vedúcou hnutia v argentínskom štáte Paraná, neskôr pôsobila v Španielsku a Uruguaji. V roku 1981 sa u nej prejavili príznaky atypickej pľúcnej fibrózy, na ktorú zomrela 7. marca 1985 vo veku 43 rokov. Chiara Lubichová o nej povedala, že jej život preniknutý evanjeliovou láskou bol rýchlym behom k Bohu.

Domenico Pogliani, kňaz v službe núdznym

Domenico Pogliani sa narodil 18. decembra 1838 v Miláne. Kňazskú vysviacku prijal 26. mája 1861 a pôsobil vo viacerých farnostiach vrátane Rosate, Lecca a Trenna. Neskôr sa stal farárom v Cesano Boscone, kde podporoval vznik materskej školy a dievčenského oratória. S pomocou dobrodincov založil aj ústav, ktorý počas prvej svetovej vojny poskytoval starostlivosť približne 400 ľuďom. Súčasťou zariadenia bolo oddelenie pre chlapcov s mentálnym postihnutím a viaceré dielne. Zomrel 25. júla 1921. Úcta, ktorej sa tešil už počas života, pokračovala aj po jeho smrti.

Alessandro Vitetti, vyhľadávaný spovedník a duchovný vodca

Alessandro Vitetti sa narodil 12. októbra 1915 v meste Cirò v talianskej Kalábrii. Za kňaza bol vysvätený 16. júna 1940 a pôsobil v diecéze Cariati ako kanonik katedrály a učiteľ v seminári. Počas druhej svetovej vojny pomáhal najchudobnejším a neskôr zastával viaceré úlohy v diecéznej správe, pastorácii mládeže a misijnej činnosti. Bol tiež spolupracovníkom biskupa Orazia Semerara, ktorého sprevádzal počas Druhého vatikánskeho koncilu.

V roku 1964 vstúpil do sekulárneho inštitútu Kňazi misionári Kristovho kráľovského kňazstva, ktorý založil Agostino Gemelli. Vynikal ako spovedník a duchovný vodca. V posledných rokoch života ho diabetes pripravil o zrak aj schopnosť pohybu. Utrpenie prijímal s vierou, ktorú vyjadril slovami: „Nevidím, nepočujem, ale verím.“ Zomrel v Cariati 24. februára 1995.

Daniele zo San Giovanni Rotondo, duchovný syn svätého Pia

Kapucínsky brat Daniele, vlastným menom Michele Natale, sa narodil 11. marca 1919 v San Giovanni Rotondo v talianskej provincii Foggia. Od detstva pracoval ako pastier. Vo veku štrnástich rokov sa rozhodol pre rehoľný život. Významným okamihom preňho bolo stretnutie so svätým Piom z Pietrelciny 4. júna 1933, keď od neho dostal požehnanie a povzbudenie. V roku 1934 vstúpil do kláštora kapucínov vo Foggii a neskôr prijal rehoľné meno Daniele.

Rozhodol sa zostať laickým bratom. Dočasné sľuby zložil v roku 1936 a večné v roku 1940. Počas bombardovania v roku 1943 pomáhal zraneným a staral sa o zosnulých. Napriek zdravotným ťažkostiam sa od päťdesiatych rokov venoval šíreniu modlitbových skupín v Taliansku aj v zahraničí. Zomrel 6. júla 1994.

Zdroj: VaticanNews, česká redakcia, redakčne upravené