Rím 22. októbra (TK KBS) Vatikánsky štátny sekretár otvoril päťdňovú sériu stretnutí pri príležitosti 150. výročia založenia Fakulty kánonického práva na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme a hovoril o práve a nových technológiách, pričom čerpal z encykliky pápeža Leva XIV. Magnifica humanitas.
Kardinál a štátny sekretár Pietro Parolin predniesol rozsiahlu úvahu o piatej kapitole Magnifica humanitas – s názvom „Kultúra moci a civilizácia lásky“ – pri otvorení päťdňových stretnutí a diskusií pri príležitosti 150. výročia založenia Fakulty kánonického práva na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme v utorok 20. októbra. Kardinál, bývalý študent tejto fakulty, hovoril o význame medzinárodného práva vo svetle prvej encykliky pápeža Leva XIV.
Na úvod vysvetlil, že cieľom univerzity pri výchove právnikov nie je len pripraviť „tlmočníka právnych textov alebo technika postupov“, ale skôr „strážcu zákonnosti“ a „vodcu správania, ktoré je súčasťou medziľudských vzťahov a v tomto konkrétnom prípade života viery a príslušnosti k Cirkvi“. Toto je „hranica medzi obmedzenou ľudskou ambíciou a silou Božej lásky“, oblasť, ktorá je často „sporná“, kde „predstava práva ako nástroja na výkon moci čelí realite práva ako synonyma spravodlivosti, a teda ako bariéry proti nezákonnosti, útlaku a používaniu sily ako pravidla výlučne na účely vylúčenia tých najzraniteľnejších a najbezbranných“, pokračoval.
Právo, zákonnosť a spravodlivosť
Vo Veľkej sále univerzity kardinál Parolin zdôraznil, že právo, zákonnosť a spravodlivosť sa týkajú našej „každodennej existencie“ a „sú rozhodujúcimi faktormi vo vzťahoch medzi jednotlivcami, spoločenstvami a národmi“. „Stanovujú hranice, otvárajú možnosti, riadia prítomnosť a zároveň umožňujú predstaviť si budúcnosť.“ Z tohto dôvodu sa v každej dobe „rozvíjajú úvahy, otvárajú sa diskusie a stanovujú sa potrebné parametre pre vzťahy v rámci štátov a medzi nimi“ v súvislosti s ich významom. Cirkevné magistérium považuje právnu sféru za „proces, ktorý sa neustále vyvíja“, ktorý „v každom historickom období“ reguluje vzťahy a formuje ich, čím im dodáva kontinuitu.
To je dnes obzvlášť zrejmé v „sľuboch“ „nových technológií“, ktoré, ako píše pápež Lev XIV. v diele Magnifica humanitas, môžu byť „v istom zmysle ľudskou formou účasti na božskom akte stvorenia“. „Vývojári preto nesú osobitnú etickú a duchovnú zodpovednosť,“ poznamenal kardinál, pretože je potrebné „overiť, či sila digitálnych infraštruktúr a algoritmov skutočne podporuje účasť a zodpovednosť, chráni najzraniteľnejších, zabezpečuje spravodlivý prístup k príležitostiam a naďalej smeruje k spoločnému dobru.“
Pokrok a ľudská dôstojnosť
Zatiaľ čo encyklika pápeža Leva XIII. Rerum novarum sa zameriavala na zachovanie ľudskej dôstojnosti tvárou v tvár priemyselnej revolúcii, Magnifica humanitas premieta svoju analýzu do kontextu digitálnej revolúcie a umelej inteligencie, poznamenal kardinál Parolin. Pripomenul výzvu pápeža Leva XIV., aby sa „stvorenie nezredukovalo na objekt vykorisťovania a ľudia na súčiastky systému navrhnutého tak, aby bol stále efektívnejší“, a aby sa „prijali vhodné regulačné nástroje schopné chrániť spravodlivosť a obmedzovať deformujúce účinky technologickej moci“.
Vplyv technologických inovácií
V piatej kapitole svojej encykliky pápež skúma „vplyv, ktorý majú nové technológie na vojnové konflikty, krízu multilateralizmu, normalizáciu konfliktov a širšie zmeny“. Ide o oblasti, uviedol vatikánsky štátny sekretár, ktoré „teraz odhaľujú skutočnú transformáciu pojmov, ako je správa vecí verejných a úloha inštitúcií, a to tak na vnútroštátnej, ako aj na medzinárodnej úrovni“. „Technologické inovácie – vrátane umelej inteligencie – nie sú neutrálne: môžu posilniť účasť a spravodlivosť, alebo naopak prehĺbiť nerovnosti, kontrolu a vylúčenie.“ Táto kapitola preto predstavuje pre právnikov „výzvu, ktorá sa dotýka samotnej podstaty práva, a ešte viac jeho racionálnej funkcie a spoločenského vplyvu.“
Vyvstáva z nej aj niekoľko otázok: Aké miesto má „právna norma v situácii, keď technológia vytvorená algoritmom v mene efektívnosti nahrádza jej etický základ a morálne chápanie?“ „Ako môže právo zachovať svoju funkciu tvárou v tvár automatizácii sily a jej metód“, vrátane tých, ktoré sú „odôvodnené v mene zabezpečenia vnútroštátneho alebo medzinárodného verejného poriadku“? Stručne povedané, môžeme „zastaviť čoraz dominantnejšiu ‚kultúru moci‘ vo vzťahoch medzi jednotlivcami, spoločenstvami a národmi?“ Kardinál Parolin zdôraznil, ako sa encyklika dotýka viacerých princípov sociálnej náuky Cirkvi, ako sú univerzálne určenie statkov, subsidiarita, solidarita a sociálna spravodlivosť.
Budovanie civilizácie lásky
Kardinál dodal, že je potrebné zvážiť, ako „položiť základy novej ‚civilizácie lásky‘, sprostredkovanej právnym systémom, ktorý je skutočne oddaný budovaniu štruktúr spravodlivosti ako predpokladu spoločného dobra“. Ak učenie svätého Pavla VI. tvrdí, že civilizácia lásky spočíva v „kresťanskom projekte budovania globálnej spoločnosti založenej na spravodlivosti, mieri a bratstve, v protiklade k logike násilia a rozdelenia“, potom umelá inteligencia „musí slúžiť na budovanie tejto univerzálnej ľudskej rodiny so spoločnými právami a povinnosťami, v ktorej sa digitálna blízkosť stáva skutočnou príležitosťou na stretnutie a vzájomnú starostlivosť“. Kardinál Parolin zdôraznil, že tento cieľ je v kontraste so súčasnou realitou, v ktorej „technologická moc nadobúda novú, prevažne ‚súkromnú‘ podobu“ a je preto „ťažšie ju rozoznať, riadiť a nasmerovať k spoločnému dobru“.
Tri hlavné zásady
Podľa dokumentu Magnifica humanitas môžu právnici – a tiež diplomati, ako spresnil kardinál Parolin – prispieť k budovaniu „civilizácie lásky“. Právne ustanovenia by preto mali stelesňovať „tri hlavné usmerňujúce princípy“. Po prvé, zmierňujúce slová, čo znamená používať „jazyk schopný sprostredkovania“ a byť otvorený „vzájomnej úcte a dialógu“. Kardinál Parolin poznamenal, že túto úlohu má aj diplomacia. Po druhé, prijať perspektívu obetí. To znamená „pozerať sa na utrpenie civilného obyvateľstva, vysídlených osôb, utečencov“ a na „obete zdevastované konfliktmi“. A napokon pestovať zdravý realizmus, čo v „jazyku medzinárodných vzťahov“ znamená ani nezredukovanie „politiky na morálku, ani jej nevzdanie sa násiliu“. Namiesto toho to znamená hľadať „praktické cesty, aby sa mier stal viac než len slovom: dôveryhodné inštitúcie, overiteľné záruky, trpezlivé rokovania a prevenciu konfliktov“.
Byť jedným telom
Kardinál to zdôraznil, že „civilizácia lásky stojí v opozícii voči kultúre moci tým, že sa úsilie o spravodlivosť spája s budovaním efektívnych inštitúcií“, pričom využíva „nástroje vlastné právu, trpezlivo ich buduje a overuje ich účinky“. Z tohto dôvodu pápež Lev XIV. naliehavo vyzýva ľudí, aby „boli jedným telom,aby fungovali ako systém“. Parolin však poznamenal, že „samotné procesy inovácie a vedeckého výskumu čoraz častejšie nenachádzajú zodpovedajúcu odozvu v konaní či reakciách štátnych inštitúcií“, pretože sú pevne v rukách „súkromných aktérov, často nadnárodných, disponujúcich zdrojmi a kapacitami na zásah, ktoré prevyšujú kapacity mnohých vlád“. V rámci štátov medzitým základné prvky správy vecí verejných „prežívajú krízu obsahu“, zdôraznil. Pojmy ako „suverenita, územné hranice, právny štát, deľba moci a hierarchia právnych zdrojov čoraz viac strácajú schopnosť obmedzovať výkon moci“, vysvetlil kardinál.
Navyše sa čoraz viac presadzuje presvedčenie, že na zaručenie vnútorného poriadku v rámci národov je účinný výkon moci synonymom monopolu na použitie sily. Na medzinárodnej úrovni to jasne dokazuje „kríza multilaterálneho systému“. Najmä v medzinárodných vzťahoch „zlyhanie alebo obmedzený prínos práva pri regulácii digitálnej sféry a algoritmov zviditeľňuje ‚kultúru moci‘, a to tak ako výkon moci, tak aj ako postoj.“ Táto kultúra sa rozširuje prostredníctvom obrovského množstva informácií, ktoré formujú verejnú mienku, a prostredníctvom koncentrácie kontroly v metódach a štruktúrach, ktoré využívajú zber, ukladanie a správu údajov na predpovedanie, ovplyvňovanie a určovanie ľudského správania, uviedol kardinál Parolin. Okrem toho „nové technológie“ ovplyvňujú našu schopnosť vnímať javy, posudzovať ich dopad a uvádzať reakcie do praxe – alebo sa zdržať odporu voči nim –, ako sa to deje v prípade „automatizácie zbraňových technológií“.
Prekročenie teórie spravodlivej vojny
Dnes „sa udomácnilo presvedčenie, že konflikt je jediným nástrojom na riadenie vzťahov medzi jednotlivcami,spoločenstvami a štátmi“, tvrdí vatikánsky štátny sekretár. „Vďaka tomu sa vojna javí ako normálna a zakrývajú sa jej príčiny, spôsoby vykonávania aj dôsledky.“ Z tohto dôvodu pápež Lev XIV. v diele Magnifica humanitas argumentuje, že je potrebné prekročiť teóriu „spravodlivej vojny“, na ktorú sa príliš často odvolávajú na ospravedlnenie akejkoľvek vojny, pričom si treba zachovať právo na legitímnu sebaobranu v jej najužšom zmysle. Kardinál Parolin pokračoval, že „ničivá sila moderných zbraní a nepredvídateľnosť technologického vývoja znemožňujú obmedziť dôsledky konfliktu alebo udržať ho v medziach spravodlivosti.“
Riadenie umelej inteligencie
Vzhľadom na technológiu, ktorá sa oddeľuje od všetkých ostatných faktorov, až kým nedosiahne úplnú autonómiu, takmer formu nadradenosti, „právo, legislatíva a predpisy sú legitímne len vtedy, ak majú schopnosť riadiť situácie,“ zhrnul kardinál. Právna norma je legitímna, „pretože je konkrétnym nástrojom na zaručenie existencie, slobody a vzťahov ľudí“. Ak sa však rozhodnutia zákonodarcov alebo sudcov delegujú na prediktívny systém založený na algoritmoch, je podkopaný základný princíp, ktorý vyžaduje, aby boli právne rozhodnutia odôvodnené. V takom prípade „prevládne ‚kultúra moci‘, o ktorej hovorí pápež Lev XIV.“, čím sa právo zredukuje na regulačnú techniku zbavenú akéhokoľvek podstatného rozmeru spravodlivosti. Je preto potrebné „vypracovať pravidlá, ktoré umožnia riadiť fenomén umelej inteligencie“, uzavrel kardinál Parolin, čím sa odstránia „nerovnosti“ a vytvorí priestor pre „väčšiu spravodlivosť“.
Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia, redakčne upravené
