Rím 14. októbra (VaticanNews) V Ríme sa v stredu 14. októbra končí týždňové stretnutie predstaviteľov východných cirkví a predsedov biskupských konferencií, ktoré sa konalo pri príležitosti 10. výročia exhortácie Amoris laetitia na tému Hlásať evanjelium s dnešnými rodinami. Stretnutie vyvrcholilo slávením Eucharistie na Námestí svätého Petra, ktorému z poverenia pápeža Leva XIV. predsedal kardinál Luis Antonio Gokim Tagle, dekan kardinálskeho zboru. Počas omše predniesol príhovor pripravený Svätým Otcom, ktorý je od utorka 13. októbra hospitalizovaný. Z poverenia rímskeho biskupa zároveň formálne potvrdil spoločenstvo s chaldejským patriarchom Bagdadu.

Video: TV LUX

Pápež Lev XIV. v homíli pripomenul, že láska prežívaná v rodine je prvou školou citov a rodina privilegovaným miestom modlitby. Vyzval k podpore rodín, k výchove mladých k trvalému záväzku a k obnoveniu spoločnej modlitby v domácnostiach. Prinášame plné znenie homílie.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.
Svätá omša pri desiatom výročí apoštolskej exhortácie Amoris laetitia
Námestie svätého Petra, 14. októbra 2026

Homíliu prečítal kardinál Luis Antonio Tagle, dekan Kolégia kardinálov

„Radosť lásky, ktorá sa žije v rodinách, je aj potešením Cirkvi“ (František, apoštolská exhortácia Amoris laetitia, 19. marca 2016, 1). Takto Svätý Otec František pred desiatimi rokmi začal apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia (AL).

Dnes slávime Eucharistiu a predkladáme Pánovi ovocie práce, ktorú sme v tomto období vykonali s týmto dokumentom v úsilí osvojiť si jeho bohatstvo a uvádzať do praxe jeho pastoračné usmernenia.

Dnešná liturgia nám v tejto súvislosti ponúka niekoľko podnetov na zamyslenie. V prvom čítaní sme počuli „hymnus na lásku“ svätého Pavla (porov. 1 Kor 12, 31 – 13, 13), ktorý exhortácia vo svojej štvrtej kapitole kladie za základ bohatého rozjímania o čnostiach kresťanského manželstva, spojenia „citového, duchovného a darujúceho sa“ (AL, 120) a ikony Božej lásky (porov. AL, 121). Práve prostredníctvom týchto hodnôt totiž manželia na obraz Trojice a s pomocou milosti spoločne rastú deň čo deň: každý z nich dozrieva vo svojej osobitosti a obaja zároveň uskutočňujú tú vzájomnú podobnosť, ktorá rastie prostredníctvom „stáleho projektu zdieľať a spoločne budovať celý život“ (AL, 123). Pravá radosť lásky je tak pomalým splývaním, v ktorom jedinečnosť jedného rozkvitá v darovaní sa vďaka prítomnosti druhého.

Apoštol ostatne adresoval svoje slová spoločenstvu bohatému na dary a charizmy (porov. 1 Kor 12, 4 – 11), ktoré však potrebovalo dozrievať v láske. Korinťanom pripomínal, že bez nej je človek napriek všetkým prijatým talentom „ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1 Kor 13, 1): hlasom bez lásky, uchom neschopným sprostredkovať posolstvá srdcu, vzdialeným, chladným a nepreniknuteľným jedincom.

Na to nie sme stvorení. Pripomenul nám to aj responzóriový žalm, ktorý nás označuje za „ľud“ a „stádo“ Boha, ktorého „milosrdenstvo trvá naveky“ a ktorého vernosť siaha „z pokolenia na pokolenie“ (Ž 100, 5), Pána, ktorý miluje a nikdy necúvne, nikdy nás neprestane hľadať, dôverovať nám a obnovovať s nami svoje priateľstvo.

Práve túto lásku nás Amoris laetitia pozýva položiť za základ našich rodín. K tejto pravej láske nás osobitne vyzýva vychovávať mladých, ktorí sa pripravujú na manželstvo, a učiť ich „dôležitosti čností“. Spomedzi nich vyhradzuje osobitné miesto čistote, ktorá sa javí ako „vzácna podmienka pre úprimný rast v medziosobnej láske“ (AL, 206). V tomto smere si zasluhujú uznanie prípravné programy, ktorým sa s nasadením venujú farnosti či pastoračné oblasti. Pamätajme však, že tieto programy samy osebe nestačia, ak im nepredchádza a nepodopiera ich výchova k láske, ktorá sprevádza celý rast človeka už od detstva. Pápež František v tejto súvislosti poznamenal, že „naučiť sa milovať niekoho nie je čosi, čo možno improvizovať, ani to nemôže byť cieľom […] kurzu pred slávením sviatosti manželstva“ (AL, 208). A vysvetlil: „V skutočnosti sa každý pripravuje na manželstvo od narodenia“ (tamže) a všetko, čo mladý človek prežíva v rodine, má prispievať k tomu, aby bol „schopný plného a definitívneho záväzku“ (tamže).

Konkrétna láska v rodine, ktorej nechýbajú chvíle námahy, omyly a pády a ktorá je zároveň nádherná vo svojej nepredvídateľnej každodennosti, je tak prvou školou citov, prvým vzácnym a nenahraditeľným učením sa „radosti lásky“. Preto si zasluhuje ocenenie a podporu úsilie toľkých rodín, ktoré v našich mestách a obciach deň čo deň žijú svoje povolanie a poslanie bez rozruchu, no s vernosťou, ktorá je niekedy až hrdinská. Tieto rodiny sú veľkodušnou a všetkým zrozumiteľnou odpoveďou na Ježišove slová, ktoré sme počuli v evanjeliu: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“ (Jn 15, 16). Prostredníctvom svedectva týchto rodičov, detí, starých rodičov, mladých i starších, malých i veľkých sa vo svete účinne šíri evanjeliové posolstvo pravdy a plnosti života.

Evanjelista Ján zaznamenal jednoduchý a jasný odkaz, ktorý nám Ježiš zanechal na konci svojho pozemského života: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). Uvádzajme ho do praxe, aby sme rástli ako Cirkev, ktorá je „rodinou rodín“ (AL, 87), v ovzduší vzájomnej starostlivosti, z ktorého budeme mať úžitok všetci: mladí manželia, ktorí pocítia povzbudenie na začiatku svojej manželskej cesty; rodičia, ktorým sa dostane pomoci pri náročných výzvach spojených s vyrastaním detí a vedením rodinného života; starší ľudia, ktorých úloha svedkov múdrosti a čnosti bude uznávaná a oceňovaná aj vtedy, keď im ubúdajú telesné sily. Oporu a povzbudenie tu nájdu aj tí, ktorí sú krehkejší alebo prežívajú ťažké situácie a chvíle krízy, obklopení láskou a chránení pred odsudzovaním a predsudkami. Pamätajme, že „nech je rodina akokoľvek zranená, vždy môže rásť vychádzajúc z lásky“ (XIV. riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov, Relatio finalis, 10).

V tejto láske, ktorá je základom samotného nášho jestvovania a spolužitia ako ľudských bytostí, sú zakorenené aj hodnoty otvorenosti voči životu a úcty k nemu od počatia až po prirodzený koniec. Rodina je ich výsostnou nositeľkou, majákom slúžiacim dobru ľudstva. Pápež František v tejto súvislosti zdôrazňoval, že „nijaká jednota, ktorá je nestabilná alebo uzavretá pre odovzdávanie života, nemôže zabezpečiť budúcnosť spoločnosti“ (AL, 52). Bez pevných rodín, ktoré sú otvorené daru detí a dbajú o ich výchovu a rast, svet nemá budúcnosť.

V textoch, ktoré sme počuli, je však ešte jedna dôležitá Ježišova výzva, na ktorú by som chcel upozorniť: „prosiť Otca v jeho mene“ (porov. Jn 15, 16). Tieto slová nám pripomínajú, že rodina je privilegovaným miestom modlitby. Žiaľ, treba uznať, že dnes sa v mnohých častiach sveta veľmi oslabil zvyk spoločne sa modliť doma – pred jedlom, na začiatku a na konci dňa či pri osobitných príležitostiach. Amoris laetitia nám pripomína, že je to zásadné: „Treba zdôrazniť dôležitosť rodinnej spirituality, modlitby a účasti na nedeľnej Eucharistii“ (AL, 223). Odporúča tiež, aby sa aj rodiny navzájom „pravidelne stretávali, aby podporovali rast duchovného života a solidaritu v konkrétnych životných potrebách“ (tamže). Spoločná modlitba a sviatosti zohrávajú v rodinnom živote veľmi významnú úlohu. Otvárajú totiž srdcia Božiemu pôsobeniu a umožňujú spoločne dospieť aj tam, kam by sa človek sám nikdy nedostal. Sú výdatným pokrmom a blahodarným liekom; preto všetkých vrúcne povzbudzujem, aby túto prax znovu objavili a rozvíjali.

Drahí bratia a sestry, mám tiež česť predsedať tomuto sláveniu na základe osobitného poverenia Svätého Otca Leva XIV., aby som verejne prejavil cirkevné spoločenstvo, ktoré udelil Jeho Blaženosti Polisovi III. Nonovi, bagdadskému patriarchovi Chaldejcov, ktorý sa zúčastňuje na tejto Eucharistii.

Spoločenstvo patriarchu s Petrovým nástupcom pripomína starobylú prax, ktorá potvrdzovala jednotu patriarchálnej cirkvi s Rímskou stolicou vo viere a láske a v tom čase aj vzájomnú jednotu samotných cirkví. Nejde teda o púhu formalitu, ale o živú skutočnosť, ktorá čerpá dôvod svojho jestvovania z eucharistického spoločenstva, prameňa a vrcholu jednoty Cirkvi v Kristovi.

Vaša Blaženosť, Vaša prítomnosť nám pomáha lepšie pochopiť, čo znamená byť Cirkvou: spoločenstvom cirkví rozličných obradov a tradícií v Kristovi Pánovi, v jednote viditeľne vyjadrenej s Petrovým nástupcom. Uisťujeme Vás o láske celej Katolíckej cirkvi a o modlitbe za veriacich zverených do Vašej pastoračnej starostlivosti, ktorí sú už dlho skúšaní, no zostávajú pevní a často hrdinskí vo svedectve viery v Ježiša uprostred mnohých protivenstiev.

Drahí bratia a sestry, zverme všetky rodiny i celú Cirkev Svätej nazaretskej rodine a obráťme sa k nej modlitbou, ktorú pápež František zaradil na záver exhortácie Amoris laetitia.

„Svätá nazaretská rodina,
urob aj z našich rodín
miesta spoločenstva a večeradlá modlitby,
opravdivé školy evanjelia
a malé domáce cirkvi. […]
Nech sa viac v rodinách nezakusuje
násilie, uzavretosť a rozdelenie;
[…] každému, kto bol zranený a pohoršený,
nech sa čoskoro dostane útecha a uzdravenie.
[…] Daj, aby sme sa všetci upevnili vo vedomí
posvätného a nedotknuteľného charakteru rodiny,
jej krásy v Božom pláne.
Ježiš, Mária a Jozef,
vypočujte a vyslyšte našu prosbu. Amen“ (AL, 325).

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia