Vatikán 1. októbra (TK KBS) Arcibiskup Paul Richard Gallagher a kardinál Baldassare Reina na konferencii v Ríme zdôraznili prínos náboženských spoločenstiev k mieru. Hovorili o náboženskej slobode a rešpekte k ľudskej dôstojnosti a odmietli používanie viery na ospravedlňovanie vojny.
Na konferencii Náboženstvá a diplomacia, ktorá sa konala 29. septembra v Ríme, arcibiskup Paul Richard Gallagher, sekretár pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami, poukázal na schopnosť náboženských spoločenstiev oslovovať svedomie ľudí a zmierňovať napätie medzi národmi. Zároveň varoval pred používaním viery ako symbolu rozdelenia.
Trojdňové podujatie, ktoré pri príležitosti 30. výročia svojho vzniku organizuje združenie Carità Politica, sa koná v Palazzo San Calisto a končí sa 30. septembra. Združenie predstavilo dokument, ktorým sa zaväzuje podporovať kultúrnu výmenu a spoločné aktivity zamerané na obnovenie dialógu a zbližovanie národov. V najbližších mesiacoch chce tiež zvolať predstaviteľov náboženstiev, aby tieto záväzky uviedli do praxe.
Podľa výzvy združenia je čas dať Európe nový impulz, aby náboženská tradícia, ktorá formovala kultúru a život kontinentu, zostala súčasťou jeho identity. Výzva pritom pripomína posolstvá pápeža Leva XIV., ktoré zazneli najmä v Metzi počas jeho nedávnej apoštolskej cesty do Francúzska.
Náboženská príslušnosť nesmie byť zredukovaná na symbol rozdelenia
Popoludňajší program v utorok uzavrel svojím príhovorom arcibiskup Gallagher. Vychádzal z konštatovania, že v multipolárnom svete vplyv náboženstva nezanikol, ale zmenil svoju podobu.
Tento jav by podľa neho nemal byť vnímaný – ako sa to často deje – ako problém, najmä z hľadiska verejného poriadku alebo bezpečnosti. Naopak, treba ho realisticky prijať.
„Z tejto perspektívy, a nie z perspektívy obmedzovania, by som podľa môjho názoru mali pristupovať k vzťahu medzi náboženstvami a diplomaciou,“ zdôraznil vatikánsky diplomat.
Pripomenul tiež výročie útokov z 11. septembra 2001 a uviedol, že nemožno mlčať o tieni, ktorý vrhá čin spáchaný v dôsledku skresleného chápania náboženstva. Zároveň však „by bolo chybou vyvodzovať z toho úsudok o náboženstvách ako takých“.
Náboženská príslušnosť podľa arcibiskupa nesmie byť zredukovaná na „zástavu, ktorá nás odlišuje od nich“. „Nikdy nemôže existovať absolútne stotožnenie etnicity alebo národa na jednej strane a náboženskej príslušnosti na strane druhej. Vždy, keď sa toto stotožnenie hlása, náboženstvo prestáva byť odpoveďou na otázku zmyslu a stáva sa zoznamom tých, ktorí stoja na jednej strane.“
Podľa Gallaghera „protijedom nie je oslabenie identít, ale ich zrelosť: do skutočného dialógu môžeme vstúpiť iba vtedy, keď vieme, kým sme, keď sme pevní vo svojom presvedčení a zároveň otvorení porozumeniu presvedčeniu druhých“.
Náboženská sloboda je ukazovateľom slobody spoločnosti
Náboženské spoločenstvá sú podľa Gallaghera nositeľmi „morálnych síl“, teda dobra, ktoré prospieva celej spoločnosti. Ide o zdroje, z ktorých môže diplomacia čerpať pri zmierňovaní napätia, predchádzaní radikalizácii a podpore kultúry vzájomnej úcty.
Podmienkou však podľa neho je, aby zostali slobodné a neboli „zapojené do služieb nejakej mocenskej sily“. V opačnom prípade sa z nich stáva nástroj. „Sloboda náboženstva alebo presvedčenia je lakmusovým papierikom rešpektovania všetkých ostatných ľudských práv, pretože je ich syntézou aj základným kameňom.“
Porušovanie tohto práva vychádza z predstavy, že náboženstvo je výlučne súkromnou záležitosťou, čo podľa arcibiskupa nie je pravda. Preto treba garantovať aj verejné vyznávanie viery, pretože „náboženská sloboda nie je privilégiom veriacich“.
Arcibiskup Gallagher pokračoval: „Kto bráni náboženskú slobodu iného človeka, bez ohľadu na jeho vierovyznanie, v skutočnosti bráni aj svoju vlastnú; a spoločnosť, ktorá prestane uznávať túto hranicu, sa nestáva neutrálnejšou, ale jednoducho menej slobodnou.“
Oceniť prínos náboženských spoločenstiev k mieru
Arcibiskup Gallagher hovoril aj o diplomatickej činnosti Svätej stolice, ktorá vychádza z presvedčenia, že presviedčanie môže vytvárať podmienky, v ktorých sa mier stáva možným. Túto činnosť podporuje rozsiahla sieť, ktorá neúnavne chráni a podporuje ľudskú dôstojnosť vo všetkých jej rozmeroch. Už samotná táto činnosť pomáha predchádzať násiliu, „pretože znamená odstraňovanie mnohých jeho príčin“.
Pokiaľ ide o náboženské spoločenstvá, ich prínos k mieru podľa arcibiskupa ešte stále nie je dostatočne docenený. Hoci nie sú subjektmi medzinárodného práva, nesedia za rokovacími stolmi a nepodpisujú zmluvy, majú schopnosť oslovovať svedomie ľudí – čo je mimoriadne cenné. V čase, keď medzinárodný poriadok prechádza jednou z najvážnejších skúšok od povojnového obdobia, je podľa Gallaghera potrebné objasňovať význam, ktorý jednotliví ľudia pripisujú svojim slovám. Je to prvý krok k tomu, čo pápež označuje za podmienku každého skutočného stretnutia. Na tomto základe a s potrebnou mierou pokory a odvahy možno predchádzať nedorozumeniam a ľahšie smerovať k autentickému mieru medzi národmi.
Odzbrojiť jazyk
Jazyku sa vo svojom príhovore venoval aj kardinál Baldassare Reina, generálny vikár pápeža pre Rímsku diecézu.
„Odzbrojiť znamená určite zložiť zbrane, ale predovšetkým oslobodiť medzinárodné vzťahy od presvedčenia, že sila je konečným a rozhodujúcim meradlom vzťahov medzi národmi,“ povedal kardinál. Znamená to podľa neho „vrátiť slovám, rokovaniam a medzinárodným inštitúciám schopnosť zabrániť nenapraviteľnému“.
Náboženstvá v tejto oblasti nesú veľkú zodpovednosť vzhľadom na svoju schopnosť vytvárať bratstvo. Preto je nevyhnutné „odzbrojiť jazyk“, „odstrániť Božie meno z logiky vojny“ a „odmietnuť každý pokus udeliť nenávisti náboženskú legitimitu“.
Rokovanie nie je prejavom slabosti
„Náboženský diskurz,“ pokračoval kardinál, „ak zostáva verný svojmu zdroju, nám pripomína, že žiadny národ nie je absolútny, žiadny štát sa nemôže stať modlou a žiadna identita sa nemôže presadzovať popieraním druhého.“
Reina hovoril aj o univerzálnom poslaní Ríma, ktoré sa podľa neho „musí uskutočňovať v uliciach, farnostiach, školách, sociálnych iniciatívach a v prijímaní druhých“. Osobitnú pozornosť venoval perifériám, ktoré označil za „posledné výspy blízkosti“, kde náboženstvá často zohrávajú významnú úlohu.
„Aj toto je diplomacia: trpezlivo budovať väzby tam, kde hrozí roztrhnutie sociálnej tkaniny,“ zdôraznil. Rokovanie je podľa neho prejavom zodpovednosti, „nie prejavom slabosti“. Obrat k mieru zároveň vyžaduje „rozlišovať medzi mediáciou a morálnou rovnovážnosťou“.
Rím má zostať laboratóriom spolužitia
V čase, keď sa zdá, že sila opäť získava prevahu nad právom, je podľa kardinála potrebné chrániť priestor možností, v ktorom sa rozdiely môžu zmeniť z hraníc rozdeľujúcich ľudí na príležitosti k vzájomnému porozumeniu.
V tomto zmysle sa „aj samotný Rím musí naďalej učiť: od sveta, od sesterských cirkví, od iných náboženských tradícií, od národov, migrantov, chudobných a všetkých, ktorí naďalej volajú po mieri a spravodlivosti“.
Kardinál vyjadril nádej, že Rím využije svoje osobitné postavenie na vytvorenie priestoru pohostinnosti a zostane „produktívnym laboratóriom a živou dielňou“, v ktorej sa ľudia môžu učiť „umenie pokojného spolužitia, možnosť dialógu a spravodlivosť, ktorá podporuje dôstojnosť každého človeka“.
O možnostiach učiť sa od Ríma hovoril aj profesor Carlo Torti, riaditeľ oddelenia infekčných chorôb Nadácie polikliniky Gemelli. Predstavil univerzitný projekt v Afrike, prostredníctvom ktorého univerzita v úzkej spolupráci s talianskym ministerstvom zahraničných vecí podporuje 40 krajín na africkom kontinente. „Zdravie nepozná hranice,“ povedal a za základnú výzvu označil potrebu „budovať väzby a vytvárať spoločenstvo“.
Konkrétnym dôkazom naliehavej potreby spolupráce boli aj slová Carlosa Alberta Saraivu De Carvalha Fonsecu, veľvyslanca Angoly pri Svätej stolici. Pripomenul apoštolskú cestu pápeža Leva XIV. do Angoly a mnohé pozitívne výsledky a impulzy, ktoré priniesla.
Fahrettin Altun, veľvyslanec Turecka pri Svätej stolici, hovoril o potrebe vnímať náboženstvá ako zdroj podpory ľudskej dôstojnosti, a nie ako pozostatok minulosti, ktorý možno jednoducho odsunúť. „Ľudská dôstojnosť je pred našimi politickými identitami. Diplomacia je umením uznať existenciu druhého. Iba úprimný dialóg môže zabezpečiť harmonické spolužitie,“ uviedol.
Brian Francis Burch, veľvyslanec Spojených štátov pri Svätej stolici, zdôraznil úlohu demokracie, ktorá, živená hodnotami viery, vytvára základ pre budovanie dobrých vzťahov medzi štátmi.
Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia, redakčne upravené
