Rím 19. septembra (VaticanNews) Na diecéznom zhromaždení v Lateránskej bazilike pápež navrhol Rímskej diecéze pastoračné skúmanie ako spoločnú metódu počúvania, rozlišovania a obrátenia.

Jeho jadrom je jednoduchá otázka „Prečo?“, ktorú si majú spoločenstvá klásť pri všetkom, čo robia. Lev XIV. poďakoval kňazom, diakonom a rehoľníkom a oznámil, že schválil kroky na začatie diecézneho vyšetrovania života, čností a povesti svätosti dona Luigiho Di Liegra.

Príhovor Svätého Otca Leva XIV. diecéznemu zhromaždeniu Ríma
Bazilika svätého Jána v Lateráne, 18. septembra 2026

Drahí bratia a sestry,

chcel by som s vami znovu začať od veľkonočného rána, od záhrady, od prázdneho hrobu. Mária Magdaléna je tam za úsvitu, keď je ešte tma, a tma, v ktorej sa nachádza, nie je iba tmou noci, ktorá sa ešte neskončila. Je to tma človeka, ktorý niekoho stratil, ktorý hľadá a nenachádza, ktorý sa skláňa a plače. Evanjelium ju však v tomto plači nenecháva. Približuje sa k nej muž, ktorého ona považuje za záhradníka, a kladie jej dve otázky: „Prečo plačeš? Koho hľadáš?“ (Jn 20, 15).

Chcel by som, drahí, aby tieto dve otázky inšpirovali najbližšiu cestu Rímskej diecézy. Myslím si totiž, že ich dnes môžeme vnímať ako otázky adresované našej Cirkvi i celému mestu: „Prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Týkajú sa úzkostlivého hľadania nádeje, ktoré vnímate vo farnostiach, pri stretnutiach i v prostrediach každodenného života, keď ste sa začali navzájom počúvať a načúvať ľuďom. Mária Magdaléna je hore ešte pred úsvitom a už bežala k hrobu, pretože je v nej život, je v nej očakávanie! Tak aj v Ríme je mnoho ľudí, ktorí každé ráno začínajú odznova, ale aj farských spoločenstiev, združení, hnutí, skupín a cirkevných realít, ktoré veľkodušne pracujú na evanjelizácii, v charite a v službe liturgickej modlitby. Popri tomto bohatstve ste, pravda, úprimne rozpoznali aj určité ťažkosti. Je to dezorientácia človeka, ktorý už nedokáže nájsť miesto, kde sa stretáva s Pánom. Je to skúsenosť, ktorú zdieľame s mnohými bratmi a sestrami, ale ktorú niekedy zažívame aj my sami. Niekedy sa množia ponuky, aktivity a stretnutia, no stráca sa stred, evanjeliový zmysel toho, čo robíme.

A tu v evanjeliu stačí jediné slovo, aby sa Magdaléna obrátila: jej meno, „Mária!“ (Jn 20, 16). Takto sa stretávame s Ježišom Kristom: keď počujeme, ako nás on sám volá po mene, mnohými spôsobmi, ktorými sa to môže udiať. Odtiaľto musí znovu začínať každé pastoračné konanie: nie natoľko otázkou, „čo“ robiť, ale skôr otázkou, „koho“ a „ako“ stretnúť. V našich spoločenstvách možno zostať anonymným, neviditeľným a nepochopeným, alebo byť videným, poznaným a oslovovaným po mene. A kto sa skutočne stretne s Kristom, ako Mária Magdaléna, cíti, ako sa mu napĺňa srdce, a vtedy nemôže zostať stáť, ale beží a ide ohlasovať. „Videla som Pána!“ (v. 18), hovorí žena učeníkom. Nie je to spomienka ani súkromná udalosť, ale hlboká radosť, ktorá vytvára spoločenstvo.

Preto vám, bratia a sestry, dnes neodovzdávam nový pastoračný program. Nezačíname od nuly a nič z toho, čo sme prežili, sa nemá odložiť do archívu. Práca na „duchovných chorobách“ nás naučila rozpoznávať to, čo si v našom cirkevnom živote vyžaduje uzdravenie, nápravu alebo obrátenie. Synodálna cesta nás naučila, ako spoločne počúvať a rozlišovať v spoluzodpovednosti za jediné poslanie. Chcem vám však navrhnúť, aby ste rozvinuli tretí rozmer: pastoračné skúmanie.

Skúmať vo svetle Ducha Svätého znamená zastaviť sa, spätne sa pozrieť na to, čo sa udialo, rozpoznať, čo prinieslo ovocie, pochopiť, čo nefungovalo, a spoločne hľadať dôvody. Jedným slovom to znamená konať pravdu. Pozývam vás, aby ste do tohto skúmania zapojili celé spoločenstvo a podľa možností počúvali aj ľudí, ktorí ho nenavštevujú a vidia veci, takpovediac, „zvonka“.

Aby ste sa v pastoračnom skúmaní cvičili, poukážem na niekoľko oblastí pozornosti. Rozlišujem ich, no všetky tvoria jeden dynamický celok.

Prvá oblasť pozornosti: stretnúť Krista a umožniť druhým, aby ho stretli. Cirkev nejestvuje sama pre seba, ale preto, aby každého človeka privádzala k stretnutiu s Pánom. Preto nestačí pýtať sa, či je nejaká aktivita dobre zorganizovaná, či sa na nej ľudia zúčastňujú alebo či sa koná už mnoho rokov. Treba sa pýtať, či skutočne vedie ku Kristovi a či umožňuje, aby sa evanjelium stretlo s konkrétnym životom ľudí.

Druhá oblasť pozornosti: vytvárať spoločenstvo. Z Kristovej Veľkej noci sa rodia nové, slobodné a zmierené spoločenstvá. Majme odvahu starať sa o to podstatné, aby sme vytvorili priestor pre pravé vzťahy, v ktorých by sa ľudia cítili súčasťou jedného ľudu: prijatí, sprevádzaní, docenení a spoluzodpovední. Mladým sa usilujme ponúkať čas a počúvanie, v rámci našich iniciatív i mimo nich.

Tretia oblasť pozornosti: žiť v meste a slúžiť mu. Rím nie je ľahostajným pozadím našich spoločenstiev: je miestom nášho poslania. Spoločenstvo zrodené zo Zmŕtvychvstalého nemôže zostať uzavreté samo do seba, ale zdieľa očakávania, krehkosti a otázky ľudí a učí sa v tom, čo sa odohráva v rozličných prostrediach mesta, rozpoznávať otázky, na ktoré môže evanjelium odpovedať, ak je nanovo prijaté.

K týmto trom oblastiam pozornosti pri skúmaní sa pridáva štvrtá, ktorá ich všetky preniká: formácia Božieho ľudu. Pomáhajú naše aktivity rásť vo viere? Formujú misionárskych učeníkov? Pomáhajú dozrievať v cirkevnej zodpovednosti? Vytvárajú dospelú vieru, schopnú pretaviť sa do konkrétnych rozhodnutí života a služby?

Srdcom metódy, ktorú vám navrhujem, je však veľmi jednoduchá otázka: „Prečo?“ Ide o to, aby sme sa spoločne zastavili a pri každej veci, ktorú robíme, sa pýtali: Prečo to robíme? Aký evanjeliový úmysel nás vedie? Na akú skutočnú potrebu chceme odpovedať? Ako toto rozhodnutie zodpovedá poslaniu Cirkvi? A potom nasleduje druhý krok: Prečo dosahujeme práve tieto výsledky a nie iné? Prečo niektoré iniciatívy vytvárajú cesty a iné zostávajú izolované? Prečo sa niektorí ľudia zúčastňujú a iní zostávajú na okraji?

Zo stretnutia medzi dôvodmi našich rozhodnutí a dôvodmi ich účinkov sa rodí autentické rozlišovanie, ktoré umožňuje rozpoznať, čo treba zachovať, zhodnotiť, napraviť, opustiť alebo začať.

Aby toto všetko nezostalo iba dobrým predsavzatím, cesta bude mať svoj „rytmus“. Ďakujem kardinálovi vikárovi a ďalším spolupracovníkom, že pripravili etapy, ktoré vám budú predstavené.

Prosím vás preto, aby ste si dali čas kráčať spoločne – nie jeden rok, ale cestu –, aby išlo o pravé rozlišovanie, a nie o ďalšiu iniciatívu, ktorá sa pridáva k ostatným. Biskup od vás nežiada, aby ste plánovali nové aktivity. Navrhuje vám spoločnú metódu počúvania, rozlišovania, skúmania a obrátenia. Obsah a priority zostávajú zverené zodpovednosti vašich spoločenstiev v piatich oblastiach, ktorými sú katechéza a kresťanská iniciácia, mladí, rodina, charita, povolania. Cieľom je totiž zdieľať pastoračný štýl, nie zjednotiť skúsenosti do jednej podoby. A v tomto sú prefektúry povolané, aby sa čoraz viac stávali miestami stretnutia, vzájomnej výmeny a spoločného pastoračného rozpracovania.

Drahí bratia a sestry, je pravda, že samotná metóda ešte nikdy nikoho neobrátila. Aby teda to, čo som vám navrhol, nezostalo abstraktné, pripomeniem vám aj jednu tvár.

S radosťou som totiž schválil rozhodnutie podniknúť potrebné kroky na začatie diecézneho vyšetrovania života, čností a povesti svätosti dona Luigiho Di Liegra, kňaza tejto Cirkvi, ktorý zomrel 12. októbra 1997. Dar, ktorý prináša našej ceste, nespočíva predovšetkým v dielach, ktoré uskutočnil. Don Luigi, skôr než čokoľvek vybudoval, chcel „vidieť“. V roku 1969 dal vypracovať prieskum o religiozite Rimanov, pretože sa naučil, že vtelenie posolstva nie je možné bez počúvania reality. Vo svojom poslednom vystúpení, niekoľko týždňov pred smrťou, don Luigi povedal svojim spolupracovníkom: „Rozlišovanie je táto otázka: Pane, kde si?“

Drahí, pripomína nám to otázku Márie Magdalény pri Ježišovom hrobe. Je to otázka, s ktorou dnes začíname nanovo. Aké znamenia Božieho kráľovstva a aké výzvy Ducha Svätého sa dnes vynárajú zo života Ríma a akú podobu musí Cirkev prijať, aby ich dokázala rozpoznať a slúžiť im? Uchovávať si túto otázku nám pomôže byť Cirkvou solidárnou s osudom tohto mesta, v kontakte s jeho ranami, očakávaniami a premenami.

Teraz by som vám chcel povedať niekoľko slov o vysvätenej službe v Ríme. Najskôr však chcem povedať „ďakujem“, a nie len pre formu.

Ďakujem kardinálovi vikárovi, pomocným biskupom, prefektom a všetkým, ktorí slúžia na úradoch vikariátu. Ďakujem farárom a farským vikárom, starším a chorým kňazom, kaplánom nemocníc, väzníc, škôl a univerzít; kňazom, ktorí prišli z iných Cirkví a krajín a slúžia v tomto meste, akoby bolo ich vlastným. Ďakujem stálym diakonom a ich rodinám. Ďakujem rehoľníkom a rehoľníčkam; tým, ktorí v tichosti podopierajú Rím svojím príhovorom, i tým, ktorí sa s ním každý deň stretávajú v školách, nemocniciach, útulkoch a na perifériách. Ďakujem katechétom, vychovávateľom a pracovníkom charity. Vieme to: dobro nerobí hluk, pozná ho Pán, a dnes ho chcem uznať aj ja. Ďakujem!

Viem tiež, že pastoračná služba je dnes namáhavejšia než v minulosti. Povzbudzujem vás, aby ste svoje ťažkosti neniesli sami. A jasne vám hovorím, že umenie pastoračného skúmania od vás nežiada, aby ste robili viac. Naopak, dáva vám dovolenie robiť menej a robiť to lepšie. Ak by sa pastoračné skúmanie stalo ďalším bremenom na vašich pleciach, zradili by sme jeho zmysel.

Chcel by som vám preto ponúknuť niekoľko úvah o podobe kňazov, ktorých Rím potrebuje.

Kňaz by mal byť človekom, ktorý počúva skôr, než odpovie, a ktorý rozlišuje skôr, než sa rozhodne. Človekom, ktorý zostáva pred Pánom, pretože nemôže privádzať iných k stretnutiu, ktoré sám neprežíva. Otázka „prečo?“ je predovšetkým jeho osobnou otázkou: Prečo som kňazom? Zodpovedá ešte môj deň dôvodu, pre ktorý ma Pán povolal po mene?

Kňaz nesústreďuje všetku zodpovednosť do svojich rúk. Rozpoznáva charizmy, formuje svedomie a umožňuje spoluzodpovednosť laikov: nie preto, že by nemal dostatok síl, ale z vernosti samotnej povahe Cirkvi. Spoločenstvo, v ktorom všetko závisí od farára, je krehké spoločenstvo, a stáť na čele neznamená robiť všetko. Znamená vytvárať spoločenstvo, zhodnocovať sily druhých, prepájať ľudí a jednotlivé reality a chrániť jednotu.

Kňaz sa napokon začleňuje do spoločenstva a túži k nemu patriť. Do spoločenstva schopného čítať realitu svojej štvrte, zdieľať jej rany i nádeje a cítiť zodpovednosť za život všetkých, aj tých, ktorí neprekračujú prah kostola. To je podoba, ktorú nadobúda láska v pastoračnom vedení, a práve ona zabraňuje farnosti uzavrieť sa do sebazáchovy.

Nikto nie je povolaný žiť toto všetko sám. Presbytérium nie je súhrnom jednotlivých kňazov, ktorí sa stretávajú z organizačnej nevyhnutnosti. Je bratstvom a je prvým miestom, kde treba skúmať, či to, čo robíme, skutočne vytvára spoločenstvo.

Želám si, aby prefektúry boli, ešte skôr než nástrojmi koordinácie, skutočnými miestami kňazského bratstva, kde možno hovoriť aj o vlastných ťažkostiach bez toho, aby sa za ne človek hanbil. Vedľa vás diakoni pripomínajú celej Cirkvi, že existuje preto, aby slúžila; a rehoľníci a rehoľníčky nezištnosťou svojho života pripomínajú Rímu, že človeka nezachráni nijaká výkonnosť a že prvenstvo patrí Bohu.

Osobitnú myšlienku venujem našim seminaristom. Drahí mladí, pripravujete sa stať kňazmi tejto diecézy. Pozývam vás, aby ste sa už teraz zapojili do tejto cesty skúmania a naučili sa ju počas rokov formácie prijímať ako svoj štýl. A nechajte sa formovať tak knihami, ktoré sú potrebné, aby ste sa stretli s dobrými učiteľmi, ako aj tvárami ľudí: chudobných, chorých a ľudí z našich farností. Vám i vašim formátorom vyjadrujem svoju vďačnosť a dôveru. Mladí sa neodovzdávajú nejakej funkcii, ale nasledujú mužov a ženy, ktorí sa javia šťastní z toho, čím sú.

Viem, že táto cesta skúmania si bude vyžadovať trpezlivosť a možno aj odvahu vzdať sa niečoho, čo nám prirástlo k srdcu. Je to však tá istá odvaha, akú mala Mária Magdaléna, ktorá sa musela vzdať túžby zadržať si Pána, aby namiesto toho bežala a ohlasovala ho.

Dúfam, že z tohto pastoračného rozlišovania sa zrodí etapa zdieľania obnovených skúseností a následne budovanie spoločnej cesty, ktorá nás spoločne pripraví na Jubileum vykúpenia v roku 2033.

Drahí bratia a sestry z Ríma, nebojte sa nechať sa znovu osloviť po mene! Živý Pán sa dáva stretnúť tomu, kto má, podobne ako Mária za veľkonočného úsvitu, stále odvahu hľadať ho, aj v slzách, aj v tme.

Nech vás sprevádza Matka Božia, Salus Populi Romani, ktorá ako prvá uverila a dala svetu Krista. A nech moje požehnanie zostúpi na vás všetkých, na vaše spoločenstvá i na toto mesto.

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia