Vatikán 10. septembra (TK KBS) Dvadsaťpäť rokov po 11. septembri 2001 poskytol VaticanNews rozhovor Daniel Nigro, bývalý operačný veliteľ hasičského zboru New York City, ktorý velil zásahu v deň útoku na Svetové obchodné centrum (WTC). V rozhovore spomína na chaos toho rána, na hasičov, ktorí obetovali svoje životy, a na ľudské príbehy, ktoré sú dodnes vryté do pamäti New Yorku.

Niektoré dátumy zostávajú mimoriadnymi bodmi obratu v dejinách ľudstva. Pre 21. storočie je bezpochyby 11. september 2001 jedným z tých rozhodujúcich dní, ktoré formovali naše chápanie sveta, v ktorom dnes žijeme.

Počas uplynulých 25 rokov sa už uskutočnilo množstvo analýz týkajúcich sa svetovej geopolitiky, zmien v zahraničnej politike Spojených štátov amerických či preformulovania vzťahov medzi Západom a islamským svetom, ktoré tieto tragické dni priniesli. Za týmito všeobsiahlymi naratívmi však zostávajú menej nápadné, hlboko osobné príbehy, ktorými sú pretkané aj súčasné životy tisícov ľudí.

Sú to príbehy preživších, príbehy rodín a priateľov obetí, príbehy tých, ktorí v dôsledku týchto udalostí ochoreli. A predovšetkým sú to príbehy hrdinov, ktorí riskovali a až príliš často aj obetovali svoje životy v snahe zachrániť druhých – v skutkoch odvahy a obetavosti, ktoré sa dodnes dotýkajú ľudských sŕdc.

Medzi nich patria aj členovia hasičského zboru New York City. V ten deň ich zahynulo 343. Zostávajú trvalým symbolom sily a nezlomnosti – mužmi a ženami, ktorí odmietli ustúpiť zlu a rozhodli sa dať úplne všetko na pomoc druhým, vrátane svojich životov. Dvadsaťpäť rokov po tejto udalosti sa pri príležitosti tohto výročia delí o svoje úvahy a nádeje do budúcnosti New Yorku, Ameriky a svojich hasičských spolubojovníkov Daniel Nigro, operačný veliteľ hasičského zboru New York City v čase útokov na WTC.

Veliteľ Nigro, 11. septembra ste prevzali velenie newyorských hasičov po tom, ako zahynul váš priateľ, náčelník Peter Ganci, pri zrútení Severnej veže. V ten deň ste stratili 343 spolubojovníkov. Čo pre vás osobne znamená výročie tejto udalosti po dvadsiatich piatich rokoch?

Nikdy to nezostarne. Pocit smútku je po 25 rokoch stále rovnaký. Niekedy sa sám čudujem, že som ešte stále tu. Už nie som mladík a v ten deň zomrelo mnoho ľudí. Mnohí ďalší zomreli aj na následky chorôb po páde WTC. Stále premýšľam o každom z našich, ktorých sme stratili, aj o všetkých tých úbohých civilných obetiach, o všetkom, čo sa za tých 25 rokov stratilo.

Mal som to šťastie, že som sa dožil svadby svojej dcéry, narodenia svojich vnúčat… Moji priatelia a mnohí ďalší ľudia nič také zažiť nemohli, takže nemôžem nebyť smutný tento rok, rovnako ako každý iný rok.

Spomenuli ste skutočnosť, ktorá mimo USA pravdepodobne nie je všeobecne známa. U tisícov ľudí vrátane mnohých hasičov prepukla v rokoch po 11. septembri rakovina a ďalšie ochorenia a mnohí z nich, žiaľ, zomreli. Čo by ste chceli, aby sa verejnosť dozvedela v súvislosti s takzvanou „druhou vlnou“ úmrtí po 11. septembri?

Vedeli sme to: vedeli sme, v akej situácii sa na mieste nachádzame, aj o vzduchu, ktorý sme dýchali, a o jeho možnej toxicite. Pre nás hasičov je to jednoducho súčasť práce. Strávili sme – vrátane mňa – niekoľko mesiacov tam dole, v troskách WTC, v snahe nájsť pozostatky čo najväčšieho počtu obetí.

Ochoreli sme v dôsledku svojej práce. Myslím, že náš hasičský zbor stratil takmer 500 členov. Polícia tiež prišla o mnoho ľudí a mnohí z nás vrátane mňa zápasia s rôznymi formami rakoviny.

Našťastie som práve teraz v poriadku, ale vyzerá to ako jeden z príbehov „po 11. septembri“. Kedy kto ochorie a na čo? Je to skrátka len smutná poznámka k tomu strašnému dňu. Ak mohlo byť niečo ešte horšie, bolo to práve toto.

Všetci si spomíname na tých, ktorí v uplynulých rokoch zomreli na rôzne choroby, a každý rok si ich pripomíname.

Čo sa podľa vás zmenilo v hasičskom zbore a v kultúre a duchu New Yorku počas týždňov po 11. septembri? Myslím tým zmeny, ktoré pretrvávajú dodnes a ktoré natrvalo zmenili prácu newyorských hasičov.

Museli sme sa vyrovnať so stratou mnohých skúsených členov nášho zboru, najmä jeho vedenia, ktoré sme museli nanovo vybudovať. Poslanie hasičského zboru však zostáva rovnaké – sme tu preto, aby sme slúžili verejnosti, zachraňovali životy a majetok. To sa nezmenilo. Možno to dnes robíme trochu inak. Máme lepšie nástroje, lepšiu techniku, ale členovia zboru sa stále oddane nasadzujú v službe verejnosti a skutočne riskujú svoje životy v záujme druhých. Newyorský hasičský zbor to robí už od roku 1865.

Jedno číslo ma skutočne zasiahlo. Viac ako 100 miliónov Američanov sa narodilo po 11. septembri 2001. Nikdy nezažili 11. september „z prvej ruky“. Aký význam má historická pamäť a ako možno pomôcť novým generáciám Newyorčanov a Američanov vôbec pochopiť, čo sa v ten deň stalo?

Je mi jasné, že veľká časť obyvateľstva to nezažila. Ja sám som sa narodil niekoľko rokov po Pearl Harbore. Vedel som, čo sa vtedy stalo, ale moja skúsenosť, pochopiteľne, nebola rovnaká ako skúsenosť mojich rodičov, ktorí to zažili priamo. Chápem teda, že ľudia nemajú rovnakú predstavu o tejto udalosti, ale snažíme sa odovzdávať posolstvo ďalej – čo bol ten deň, aký vplyv mal na mesto, krajinu i celý svet.

Niektorí to pochopia, iní nie. Ale kým robíme svoju prácu, teda kým rozprávame svoj príbeh, ako sa o to, samozrejme, pokúšam aj ja dnes, chápem to ako napĺňanie sľubu, ktorý sme dali: nikdy nezabudnúť. Myslím tým nikdy nezabudnúť na tých, ktorí zomreli, nikdy nezabudnúť na tých, ktorí obetovali svoj život alebo ktorí svoj život stratili zbytočne. Jednoducho išli v ten deň do práce a zrazu sa stali obeťami útoku a zahynuli.

Čo by ste si želali, aby pochopili mladí hasiči – tí, ktorí 11. septembra ešte neboli na svete alebo boli príliš mladí na to, aby si to pamätali? Ako majú porozumieť tomu hroznému dňu a obetiam svojich kolegov?

Ten príbeh poznajú všetci. Dbáme na to, aby sme o ňom učili na hasičskej akadémii, keď prijímame nových členov. Predtým, ako ukončia štúdium na našej akadémii, vezmeme ich všetkých na Ground Zero, ako sa nazýva miesto bývalého WTC, aby si pozreli pamätník a vypočuli si príbeh priamo na mieste a z prvej ruky.

Berieme ich tiež do múzea, aby sa dozvedeli o všetkom, čo sa stalo, a o tom, že členovia zboru, ktorí prišli pred nimi, obetovali svoje životy za ľudí, ktorí sa stali terčom útoku v Dvojičkách. To je vlastne podstata nášho zboru: keď dáte život druhých pred svoj vlastný, môžete o svoj život prísť. Je to smutné, ale je to tak.

A oni tomu rozumejú a chápu, čo sa vtedy stalo. Takže v tomto smere robíme to, čo máme. Dúfam len, že sa predovšetkým poučia o nevinných ľuďoch, ktorí prišli o život – či už preto, že jednoducho pracovali vo WTC alebo v Pentagone, alebo preto, že prišli ako prví na pomoc tým, ktorí zomierali. Toto je dôležité si zapamätať.

Pri rôznych výročiach si pripomíname obete, preživších a hrdinské činy; osobitne to platí pre 11. september. Potom sa však život opäť vracia do normálu, čo je z psychologického hľadiska prirodzené. Ako by ste si želali, aby sme si tieto obete uctievali nielen v tento deň, ale počas celého roka?

Mnohí ľudia prežívajú 11. september ako deň „Pošli to ďalej“, čo je skutočne nádherné gesto – či už to znamená darovať jedlo iným ľuďom alebo inú formu pomoci. Myslím si, že sa občas musíme zastaviť a povedať si: „Nemôžeme zmeniť to, čo sa v ten deň stalo. Stalo sa to. Bol to ohavný deň. Ako však môžeme žiť svoje životy lepším spôsobom, aby sme si uctili tých, ktorí zomreli?“ Cesta k tomu vedie cez štedrosť, láskavosť a ohľaduplnosť, cez odmietnutie nenávisti a túžby po pomste. A želal by som si, aby toto bolo posolstvom „po 11. septembri“: pamätajme na tých, ktorí zahynuli, kým môžeme. A ako hovorí jedna z nadácií, „Tunel k Dvojičkám“, konajme dobro, kým môžeme. A to je nádherné posolstvo.

Zdroj: VaticanNews, česká redakcia