Viedeň 7. septembra (TK KBS) Skúsenosti ľudí, ktorí prežili sexuálne či iné formy zneužívania, by mali byť podľa regensburskej teologičky Magdalény Hürtenovej súčasťou vedeckej teológie. Ich zahrnutie môže podľa nej prispieť aj k lepšej prevencii zneužívania v Cirkvi.
„Zahrnutím skúseností, ktoré boli predtým vnímané iba ako protiklad teologického posolstva o spáse, a nie ako samotný predmet teológie, dochádza k novej konfigurácii teologického a cirkevného systému poznania,“ uviedla Hürtenová v príspevku pre teologický portál feinschwarz.net, o ktorom informovala Katolícka tlačová agentúra KNA.
Skúsenosti ľudí zasiahnutých zneužívaním možno podľa nej chápať ako miesta teologického poznania. Nejde pritom o to tieto skúsenosti „teologicky využiť alebo spiritualizovať“, ale vytvárať teológiu, ktorá zodpovedá zložitosti ľudského života. Takýto prístup podľa Hürtenovej mení samotnú prax teológie a umožňuje nanovo premýšľať aj o základných teologických pojmoch, akým je napríklad vykúpenie.
Za dôležitú považuje otázku, kto a s akou autoritou interpretuje životné skúsenosti a vykladá biblické či iné teologické texty. Rovnako treba podľa nej skúmať, ktoré skúsenosti sa považujú za relevantné v teologických a cirkevných diskusiách.
Zmena systému poznania ako súčasť prevencie
Hürtenová považuje narušenie doterajšieho systému poznania za významnú preventívnu stratégiu. Pozornosť by sa podľa nej mala sústrediť aj na štrukturálne príčiny zneužívania. Patrí k nim posilňovanie „zmyslu viery“ veriacich a zároveň uznanie a ocenenie ich teologickej kompetencie. S tým musí podľa teologičky súvisieť aj prijatie rozmanitosti teologických názorov a skúseností.
Zneužívanie podľa Hürtenovej často zahŕňa „subtílne podkopávanie schopnosti obetí určovať a rozhodovať o vlastnej situácii“. Pri mnohých stratégiách získavania dôvery a postupného prekračovania hraníc ide podľa nej o manipuláciu alebo oslabovanie schopnosti človeka správne vyhodnotiť situáciu. Dôsledkom môže byť, že konanie páchateľa nie je okamžite rozpoznané ako prekročenie hraníc a bezprávie.
Teologička v tejto súvislosti hovorí o tzv. epistemickom útlaku, teda o výraznom obmedzení schopnosti človeka rozpoznávať, pomenovať a interpretovať vlastnú skúsenosť.
Podľa Hürtenovej k tomu prispievajú štyri faktory: rozdiel v znalostiach vyplývajúci z postavenia a vzdelania, vysoká autorita pripisovaná človeku na základe jeho vedomostí, možnosť presadzovať určité presvedčenie bez potreby jeho odôvodnenia a napokon samotné podkopávanie schopnosti obete správne posúdiť situáciu.
Obeť musí byť nadradená ochrane inštitúcie
Hürtenová zároveň kritizuje nedostatočný či nesprávny spôsob, akým cirkevní predstavitelia v minulosti často nakladali s informáciami o zneužívaní. „Obete museli často zažiť, že im neverili, ich skúsenosti neboli uznané ako zneužívanie, s ich oznámeniami sa zaobchádzalo veľmi nedbalo alebo boli úplne odmietnuté,“ uviedla.
Nedostatočná ochota cirkevných predstaviteľov dôsledne objasňovať prípady zneužívania môže byť podľa nej chápaná ako zlyhanie inštitucionálneho systému poznania i etických kritérií hľadania pravdy.
K náprave týchto štrukturálnych nedostatkov podľa nej prispievajú kontaktné miesta pre obete, jasné vymedzenie kompetencií, štandardizácia postupov a väčšia transparentnosť procesov. Ani najlepšie nastavené pravidlá však podľa Hürtenovej nebudú fungovať, pokiaľ samotná kultúra inštitúcie nebude jednoznačne orientovaná na hľadanie pravdy.
V Katolíckej cirkvi sa podľa nej prejavila „vinná nečinnosť vo vzťahu k uznávaniu poznania“. Cirkevní predstavitelia totiž podľa jej hodnotenia nechceli opustiť predstavy o „svätej“ Cirkvi a jej „svätom“ usporiadaní, pričom ochranu páchateľov a inštitúcie neraz postavili nad ochranu obetí.
Podľa Hürtenovej je preto potrebná nielen zmena jednotlivých postupov, ale aj hlbšia zmena spôsobu, akým Cirkev rozpoznáva, prijíma a interpretuje skúsenosti ľudí zasiahnutých zneužívaním.
Zdroj: Kathpress, redakčne upravené
