Rimini 22. augusta (VaticanNews) Pápež Lev XIV. sa v sobotu 22. augusta prihovoril účastníkom 47. ročníka Meetingu za priateľstvo medzi národmi v Rimini. Zdôraznil význam sociálneho priateľstva, dialógu a milosrdenstva v čase konfliktov a rozdelení. Osobitne povzbudil mladých, aby sa nebáli angažovať, vychádzali v ústrety všetkým a budovali civilizáciu lásky. „Ste znamením, že budúcnosť je prísľubom, nie hrozbou!“ povedal Svätý Otec.

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Leva XIV. účastníkom 47. ročníka Meetingu za priateľstvo medzi národmi:

Fiera di Rimini, 22. augusta 2026

Drahí bratia a sestry!

Som rád, že sa s vami môžem stretnúť v Rimini, v prostredí, ktoré je vám také blízke pre nasadenie, tvorivosť a dialóg, ktoré vaše stretnutie na konci augusta už roky dokáže zmobilizovať. Ďakujem predsedovi Scholzovi a doktorovi Prosperimu za ich pozdravné slová.

V tejto historickej chvíli hlbšie chápeme prorocký význam názvu, ktorý tieto dni dostali pred takmer polstoročím: „Meeting za priateľstvo medzi národmi“. Ako vám povedal svätý Ján Pavol II.: „Už len vyslovenie týchto slov napĺňa srdce radosťou: ‚Stretnutie! Stretnutie priateľstva! Priateľstvo medzi národmi!‘ Slová, ktoré nadobúdajú osobitný význam v týchto často dramatických hodinách dejín sveta“ (Príhovor na III. Meetingu za priateľstvo medzi národmi, Rimini, 29. augusta 1982).

Aj dnes pokoj chránia a šíria ľudia, ktorí sa radi stretávajú a neboja sa navzájom si čeliť v dialógu. Pápež František nás v encyklike Fratelli tutti učil pestovať sociálne priateľstvo, ktoré predstavuje verejnú, dynamickú a konkrétnu tvár bratstva. Keď si totiž uvedomujeme svoju dôstojnosť Božích detí, dostávame sa do kontaktu s tým, čo ľudí od počiatku spája, ponad všetky rozdiely, rozdelenia či konflikty. Dokážeme sa vžiť jeden do druhého, počúvať sa a stať sa priateľmi – medzi jednotlivcami, a teda aj medzi národmi. Skôr než hranice, definície a inštitúcie sú tu vždy ľudia. Toto vedomie je v samotnom srdci kresťanstva: vy to viete, pretože ste boli vychovávaní k tomu, aby ste čítali evanjelium ako zjavenie Boha, ktorý sa stáva stretnutím, udalosťou, pohľadom, skúsenosťou a v každom prebúdza túžbu byť milovaný a milovať. Takto ste z „Meetingu“ neurobili akúsi enklávu. Naopak, stal sa križovatkou pre Cirkev i spoločnosť, stretnutím, ktoré znásobuje ďalšie stretnutia a inšpiruje nové cesty.

Ďakujme Pánovi za toto živé dedičstvo, ktoré vám dáva veľkú historickú zodpovednosť vo väčšom spoločenstve Cirkvi a v službe ľudstvu, ktoré je lačné a smädné po spravodlivosti. Ako nás totiž učí Druhý vatikánsky koncil, „radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci“ (pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 1).

Áno, drahí priatelia, je čas zodpovednosti, najmä pre tých, ktorí veľa prijali z tisícročnej tradície viery, ktorá sa stáva kultúrou. Jednotlivé ročníky „Meetingu“ totiž dokázali čerpať z veľkého dedičstva minulosti dôvody, ktoré vás dnes vedú k stretávaniu sa s umením, hudbou, literatúrou, vedou, ekonomikou a s každým prejavom ľudského ducha. Aj názov zvolený pre tento ročník, prevzatý z posledného verša Božskej komédie, nás vedie k dejinám, ktorých Pánom je Boh. „Láska, ktorá hýbe slnkom a ostatnými hviezdami“, nezmizla, nestratila svoju silu ani intenzitu, hoci je to láska, ktorá rada zostáva tichá, na rozdiel od hlučných síl, ktoré otriasajú zemou, nebom a všetkým stvorením.

Áno, láska hýbe! „Dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 45). Takto Ježiš opisuje Božiu dokonalosť a ukazuje rozdiel medzi veľkorysosťou jeho konania a obmedzenosťou ľudského myslenia. Skutočnosť sa dusí v našich kalkuláciách a dýcha v Božej nezištnosti. Nie náhodou všetci moji predchodcovia – svätý Ján Pavol II., Benedikt XVI. a František – označovali Božie milosrdenstvo za styčný bod medzi evanjeliom a „novými vecami“ tejto dramatickej a zároveň nádhernej epochy.

Nasledovať Ježiša Krista po tragédiách a nových začiatkoch 20. storočia totiž znamená mať jasné vedomie: zlo sa neporáža zlom. Tak ako v nebi, aj na zemi je láska zákonom života, cestou vykúpenia, cestou ukrižovaného Mesiáša. Proti falošnému realizmu, ktorý znovu vyzbrojuje mysle, slová a národy, má dnes katolícka kultúra postaviť realizmus milosrdenstva, podľa ktorého nemôžu existovať nepriatelia a všetci, aj protivníci, sú bratmi a sestrami, ktorým treba pozrieť do očí a stretnúť sa s nimi v pravde. Hriech, samozrejme, existuje, ale ešte mocnejšia je vykupiteľská Kristova láska, ktorá nás zaväzuje očisťovať svoje myšlienky, záujmy, zvyky, vzťahy, projekty, investície – každý aspekt života – od všetkého, čo znečistila kultúra moci.

Medzi vami nechýbajú schopnosti, zodpovednosť ani zdroje, ktoré možno vložiť do služby skutočného obrátenia ľudu. „Posadnutosť zachovaním vlastnej slávy, vlastnej ‚dôstojnosti‘ a vlastného vplyvu nesmie byť súčasťou nášho zmýšľania. Musíme hľadať Božiu slávu, a tá sa nezhoduje s našou. Božia sláva, ktorá žiari v pokore betlehemskej jaskyne alebo v potupe Kristovho kríža, nás vždy prekvapuje“ (František, Príhovor na V. národnom kongrese Talianskej cirkvi, Florencia, 10. novembra 2015).

Osloboďme teda spolužitie od podozrievania, kultúru od arogancie, vzdelávanie od ideológie, prácu od modloslužby zisku, technológie a financie od obchodovania so smrťou. Počnúc organizáciami, ktoré sme vytvorili a v ktorých pôsobíme, odhaľujme nespravodlivé mocenské vzťahy, ktoré sú koreňom chudoby a nerovností, vojny a environmentálnych katastrof. Odzbrojme technologický rozvoj, keď sa stáva všadeprítomným a deštruktívnym. Potrebujeme odvážnych priekopníkov, ktorí začnú vlastnou zmenou smerovania a tak urobia obrátenie požadované od všetkých presvedčivým a dôveryhodným.

Nech nie sú iba tí, ktorí rozdúchavajú oheň únavy a zúfalstva; nech sú aj takí, ktorí znovu zapaľujú sny a vízie! Tieto dve cesty sú nezlučiteľné, pretože jedna využíva rozdelenie, odcudzenie a zúfalstvo, zatiaľ čo druhá slúži Božiemu kráľovstvu a jeho spravodlivosti.

„Vo svete, ktorým prechádza množstvo manévrov zameraných na získanie trhov a sfér vplyvu, často zahalených do upokojujúcej rétoriky a zvodných ideologických konštrukcií, naše srdce cíti potrebu objaviť iný, múdry a dobrotivý plán, podobný tomu, ktorý Mária kontempluje v Magnifikate, keď ohlasuje, že z pokolenia na pokolenie sa Božie milosrdenstvo rozprestiera na tých, ktorí sa ho boja. Tento plán milosrdenstva prechádza dejinami aj dnes, uprostred najrýchlejších a najnepokojnejších zmien poznačených algoritmami, globálnymi sieťami, a stáva sa kompasom evanjeliového života v digitálnej ére. V centre stojí tajomstvo vtelenia“ (encyklika Magnifica humanitas, 230 – 231).

Drahí priatelia, bezbranná krása tohto tajomstva si vyžaduje podstúpiť „riziko výchovy“, o ktorom vám hovoril don Giussani. Vytušil, že „metóda, ktorá je z výchovného hľadiska najschopnejšia konať dobro, nie je tá, ktorá uteká pred realitou, aby oddelene presadzovala dobro, ale tá, ktorá žije z podporovania dobra vo svete“.[1] A zdôrazňoval: „Vo svete znamená v stretnutí s celou skutočnosťou; v stretnutí riskantnom, ak ho tak chceme nazvať, ale lepšie by bolo povedať náročnom.“[2] Bratia a sestry, prijmime teraz túto zodpovednosť, ktorá je záväzkom voči Kristovi a záväzkom voči nášmu svetu!

Drahí mladí, je vás tu veľa, mnohí ako dobrovoľníci. Ste znamením, že budúcnosť je prísľubom, nie hrozbou! Mnohí tomu už neveria, medzi dospelými i medzi mladými. A predsa v tichosti „Láska, ktorá hýbe slnkom a ostatnými hviezdami“, stále pobáda k nádeji. Intenzívne som to vnímal medzi vašimi rovesníkmi v Libanone, Afrike a Španielsku. Láska hýbe, nalieha, prebúdza z otupenosti, vzbudzuje nové povolania a volá riskovať.

Vstúpte do hry! Otvorte sa skutočnej katolicite a rozširujte svoje vzťahy ponad každú príliš úzku príslušnosť. Hnutie, skupiny a spoločenstvá nech sú odrazovým mostíkom, z ktorého sa ponoríte do celej skutočnosti. Odporujte všetkému, čo by vás chcelo vzdialiť od bratov a sestier iných kultúr, citlivostí a pôvodu, najmä od tých najchudobnejších. Vyjdite, naopak, v ústrety všetkým!

Na každom mieste, najmä na okrajoch a medzi tými, ktorí trpia, nájdete ľudí, ktorí sú už pripravení budovať civilizáciu lásky. Nedovoľte nikomu znevažovať toto slovo, ktoré je samotným menom Boha: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 16). V láske nikdy nie je nátlak ani indoktrinácia; nikdy zvádzanie, klamstvo či nábor. Láska existuje iba v slobode, v živom stretnutí a vo veľkorysom darovaní seba samého.

Drahí mladí, dnes sa svet akoby čudoval vášmu priľnutiu ku Kristovi, príťažlivosti, ktorú k nemu a k jeho Slovu pociťujete, vašej príslušnosti k Cirkvi. To, že ste kresťanmi, je dnes pre mnohých prekvapením! A predsa bez hluku „od vás sa Pánovo slovo rozšírilo“ (1 Sol 1, 8). Tak písal svätý Pavol veľmi mladej komunite v Solúne. A pokračoval: „Vaša viera v Boha sa stala známou na každom mieste, takže už nemusíme nič hovoriť“ (tamže).

Nie je to otázka čísel, hoci tisíce vašich rovesníkov, ktorí žiadajú o krst v spoločnostiach považovaných za jedny z najsekularizovanejších na svete, nás dojímajú. Je to otázka slobody: pravdu možno stretnúť iba v slobode.

Čoraz lepšie to chápeme v historických okolnostiach, ktoré znovu oživujú tie najľudskejšie otázky a nekonečnú túžbu po zmysle, spravodlivosti a pokoji. Určitá strata vplyvu, ktorej sme sa my dospelí možno obávali a proti ktorej sme bojovali, nám mala odhaliť, že si môžeme viac vážiť silu evanjelia, vzťahov, ktoré vytvára, logiky, ktorú zapaľuje, a života, ktorý dáva vzniknúť.

Ako opakovane pripomínali moji predchodcovia, „Cirkev nerobí prozelytizmus. Rozvíja sa skôr príťažlivosťou“.[3] Je to príťažlivosť spôsobu, akým možno žiť vo svete, o ktorom don Giussani provokatívne kládol otázku: „Dá sa takto žiť?“[4]

Už v 2. storočí anonymný autor Listu Diognetovi konštatoval, že kresťania „predstavujú spôsob života, ktorý je obdivuhodný a nepochybne paradoxný“ (V, 4). Samozrejme, musíme priznať, že tento poklad nosíme „v hlinených nádobách“ (porov. 2 Kor 4, 7) a že dôveryhodnosť nášho osobného i komunitného svedectva je často poznačená obmedzeniami a hriechom. Je to však Pán, ktorý nás vždy znovu pozdvihuje, ako jednotlivcov i ako spoločenstvá!

Drahí priatelia, vždy milujte Cirkev! Milujte a zachovávajte jednotu. Oplatí sa to povedať znova: „Vždy milujte Cirkev!“ Drahí priatelia, milujte a zachovávajte jednotu „spoločenstva“, prostredníctvom ktorého sa s vami Kristus stretol a priťahuje vás k sebe. Ako vám povedal pápež František pri príležitosti stého výročia narodenia vášho zakladateľa, „aj ťažké chvíle môžu byť chvíľami milosti a môžu byť chvíľami znovuzrodenia. Názov Comunione e Liberazione sa zrodil práve v čase krízy, akou bol rok 1968. Neskôr sa don Giussani nezľakol chvíľ prechodu a rastu Bratstva, ale čelil im s evanjeliovou odvahou, dôverou v Krista a v spoločenstve s matkou Cirkvou“ (František, Príhovor členom Comunione e Liberazione, 15. októbra 2022).

Drahí priatelia, práve uprostred bolestí epochálnej zmeny, v tomto svete rozorvanom mnohými krízami, môžeme znovu objaviť „‚duchovnú chuť‘ byť Božím ľudom, zhromaždeným z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa, ktorý žije v rozličných prostrediach a kultúrach [...] ešte putuje v čase a už je v spoločenstve s Cirkvou v nebi“ (XVI. riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov, Záverečný dokument, č. 17).

V posledných rokoch sme znovu objavili synodálny a misijný rozmer nášho bytia Cirkvou, ktorý nás predovšetkým volá učiť sa navzájom počúvať. „Dar počúvania je niečo, čo, myslím, všetci uznávame, ale čo sa v niektorých oblastiach Cirkvi často vytratilo. Musíme naďalej objavovať, aký je vzácny, počnúc počúvaním Božieho slova, vzájomným počúvaním a počúvaním múdrosti, ktorú nachádzame v mužoch a ženách, v členoch Cirkvi i v tých, ktorí hľadajú pravdu, ale ešte nie sú – alebo možno ani nikdy nebudú – členmi Cirkvi“ (Príhovor účastníkom Jubilea synodálnych tímov a participatívnych orgánov, 24. októbra 2025).

Je to cesta, ktorá si vyžaduje aj obnovu každého združenia a cirkevného hnutia. Pozývam vás, či už v rámci hnutia Comunione e Liberazione, alebo v miestnych cirkvách, ku ktorým každý z vás patrí, aby ste zakúsili toto spoločné kráčanie: každý počúva, necháva sa premieňať vierou druhého a spoločne, pod vedením pastierov, dozrievajú nové poznania, ďalšie kroky a odvážna poslušnosť Duchu Svätému.

Synodalita nie je názvom procesu, ale prirodzenosťou ľudu, ktorý v priateľstve a v stretnutí s druhým vníma, že patrí jedine Bohu. Vtedy sa autorita premieňa na službu, ktorá rešpektuje rozdielnosti a napomáha ich harmónii. Tento štýl je v tejto nepokojnej dobe skutočným znamením čias.

Dosvedčujme, že každá charizma slúži spoločnému dobru, že každé bohatstvo sa znásobuje, keď sa oň delíme, a že každý strach možno prekonať: musíme to urobiť hmatateľným, dôveryhodným a žiaducim. Dokážete to, drahí priatelia, v šľapajach svojho zakladateľa, pestujúc jednotu medzi sebou, s tými, ktorí sú povolaní viesť hnutie, s Apoštolskou stolicou, ktorá vás uznala, a s Petrovým nástupcom.

Nech nás Duch Svätý vychováva k životu v spoločenstve. Nech nám dá jeho chuť, úctu k nemu a nádej. Nech nás naďalej vedie, drahí bratia a sestry, tá Láska, „ktorá hýbe slnkom a ostatnými hviezdami“. Ďakujem!

Poznámky:

[1] L. Giussani, Il rischio educativo, Miláno 2014, 106.
[2] Tamže.
[3] Benedikt XVI., Homília pri svätej omši na otvorenie V. generálnej konferencie episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku, Aparecida (13. mája 2007); František, Katechéza (11. januára 2023).
[4] Porov. L. Giussani, Si può vivere così?, Miláno 2007.

Preložila Tímea Saboslajová