Rimini 22. augusta (VaticanNews) Pápež Lev XIV. pri svätej omši v prístave v Rimini zdôraznil, že každá autorita v Cirkvi má byť službou a všetko, čo človek dostáva od Boha, je darom zvereným pre dobro druhých. Kresťanov zároveň povzbudil, aby boli ľuďmi prijatia, jednoty a pomoci a vytvárali priestor, v ktorom človek môže nájsť nielen telesný odpočinok, ale aj Boha a samého seba.
PASTORAČNÁ NÁVŠTEVA LEVA XIV. V REPUBLIKE SAN MARÍNO, NA MEETINGU ZA PRIATEĽSTVO MEDZI NÁRODMI A V RIMINI
Homília Svätého Otca pri svätej omši
Rimini – prístav, 22. augusta 2026
Drahí bratia a sestry,
som veľmi rád, že môžem predsedať tejto Eucharistii s vami a za vás, Cirkev, ktorá je v Rimini. Robím tak na vrchole intenzívneho dňa, počas ktorého som navštívil Republiku San Maríno a „Meeting za priateľstvo medzi národmi“. Teraz, keď vstupujeme do Pánovho dňa, je čas sláviť tajomstvo, ktoré dáva zmysel všetkému a je vrcholom a prameňom každej našej pastoračnej činnosti.
V evanjeliu, ktoré sme počuli (porov. Mt 16, 13 – 20), sa Ježiš pýta učeníkov: „A za koho ma pokladáte vy?“ (v. 15). Peter v mene všetkých odpovedá: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (v. 16). Aj my sme po dvoch tisícročiach povolaní obnoviť to isté vyznanie viery: sme tu preto, lebo veríme, že Ježiš je Mesiáš, večný Syn Otca, posvätený a poslaný do sveta „slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28).
Áno, drahí priatelia, v Petrových slovách spoznávame pravdu, ktorá nás napĺňa radosťou a nádejou, a nachádzame cestu, ktorá vedie k životu: cestu Boha, ktorý sa dáva do služby človeku (porov. Flp 2, 5 – 8), Učiteľa, ktorý sa skláňa, aby umyl nohy učeníkom (porov. Jn 13, 12 – 15), Pastiera, ktorý sa obetuje za svoje stádo (porov. Jn 10, 11). A práve v tomto svetle hľadíme na Ježišovo gesto, keď odovzdáva Petrovi kľúče (porov. Mt 16, 19 – 20), pretože v Cirkvi je autorita na každej úrovni službou.
Pápež, biskupi, kňazi a diakoni sú ako prví povolaní žiť ju týmto spôsobom a k nim sa má pripojiť celý Boží ľud, každý podľa svojho osobitného povolania. Medzi vami o tom veľmi dobre svedčil Boží služobník don Oreste Benzi, ktorý hovorieval: „Naše povolanie spočíva […] v tom, že sa necháme pripodobniť chudobnému Kristovi, Kristovi služobníkovi, Kristovi, ktorý odčiňuje hriech sveta, Kristovi, vtelenému Bohu-Človeku, ktorý žije medzi nami v podobe priameho delenia sa o život, počnúc tými poslednými“ (Con questa tonaca lisa, zost. Valerio Lessi, Bologna 1991, s. 42).
V Cirkvi totiž poslanie „zväzovať“ a „rozväzovať“ na jednej strane súvisí s úlohou tých z nás, ktorí sme v Pánovom mene povolaní vykonávať autoritu, no na druhej strane opisuje štýl a úlohu, ktorá sa týka každého pokrsteného: objímať, zjednocovať, prijímať, oslobodzovať, odpúšťať a pozdvihovať každého, kto je väzňom hriechu a jeho následkov, a pritom sa stávať spravodlivými a múdrymi správcami dobier, ktoré nám Boh zveruje, aby všetko v láske slúžilo dobru všetkých.
V prvom čítaní (porov. Iz 22, 19 – 23) nám prorok Izaiáš hovoril o Sobnovi, úradníkovi, ktorému kráľ Ezechiáš zveril veľký projekt náboženskej, morálnej a spoločenskej obnovy Jeruzalema a Judského kráľovstva. Pre ctižiadosť a chamtivosť však tento mocný muž začal zneužívať zverenú autoritu, hromadil bohatstvo pre seba a okruh svojich priateľov a príbuzných a panovačne zaobchádzal s ľuďmi. Zabudol, že najdôležitejšie v dobrodružstve, do ktorého ho jeho Pán zapojil, neboli finančné prostriedky a moc, ale možnosť prostredníctvom nich uskutočňovať plán obnovy pre dobro celého spoločenstva. Preto bol zosadený a jeho poslanie bolo zverené Eliakimovi, čestnému človeku, slobodnému od vonkajších tlakov, pevnému vo svojej poctivosti ako kôl osadený na pevnom mieste, podľa slov proroka (porov. v. 23).
Posolstvo je jasné: všetko, čím sme a čo máme, je Božím darom, ktorý nám bol zverený, aby sme sa v jeho rukách mohli stávať jedni pre druhých nástrojmi spásy v spravodlivosti, počnúc miestami a ľuďmi, s ktorými každý deň žijeme a pracujeme, a aby sme sa potom s veľkým a otvoreným srdcom obracali na celý svet.
Svätý Pavol nám v druhom čítaní hovorí o Božích zámeroch a vraví, že sú nevyspytateľné: nie pre zložitosť jeho uvažovania, ale pre odzbrojujúcu nesmiernosť jeho lásky, ktorá presahuje všetky naše schopnosti a očakávania, „lebo od neho,“ hovorí Apoštol, „skrze neho a pre neho je všetko“ (Rim 11, 36). Boh je jednoduchý, pretože je čistou láskou, a aj nás volá milovať srdcom podobným jeho srdcu, prispôsobovať naše cesty jeho cestám a naše myšlienky jeho myšlienkam (porov. v. 33).
Tieto hodnoty čestnosti, nezištnosti a dobroprajnosti sú, ako je známe, drahé ľuďom v Romagni, ktorí sú priamočiari, veselého založenia, pracovití a solidárni. Svedčia o tom početné príklady svätých a blahoslavených, ktorí sa tu narodili, konali skutky lásky a žili evanjelium, niekedy až po mučeníctvo. Dosvedčuje to aj angažovanosť, ktorá je dodnes živá v rozličných cirkevných prostrediach, vo farnostiach, rodinách, Katolíckej akcii, v rôznych hnutiach a združeniach, v dielach pomoci a kresťanskej formácie. Určite aj pre toto bohatstvo, popri prírodných a umeleckých krásach jadranského pobrežia a vnútrozemia, sem každoročne prichádza na dovolenku veľmi veľa ľudí z rôznych častí Talianska i sveta.
A v tejto súvislosti by som vás chcel povzbudiť, aby ste pokračovali v úsilí o to, aby toto územie bolo pohostinné nielen pre oddych a zábavu, ale aj pre ducha. Svätý Ján Pavol II. počas návštevy tu pred mnohými rokmi, keď hovoril o tomto povolaní, zdôraznil, že „odpočívať neznamená oddeliť sa od seba samého. Naopak,“ povedal, „odpočívať znamená stretnúť sa so sebou samým a zmieriť sa so svojím vnútrom“ (Homília pri svätej omši v Rimini, 29. augusta 1982).
Svet, v ktorom žijeme, ponúka mnoho foriem zábavy, z ktorých niektoré však vedú skôr k roztriešteniu a skaze než k skutočnému „návratu k sebe“ a zanechávajú v srdci prázdnotu. Niektorí ich nazývajú „únikom“, akoby bol bežný život väzením, z ktorého treba utiecť. My však vieme, že najpravdivejšie miesto, kde môžeme nájsť odpočinok, kde môžeme stretnúť Boha, aby sme sa naozaj stretli aj medzi sebou, nie je vonku, v chaose, ale v nás, v hĺbke duše. Ako kresťanské spoločenstvo sme preto osobitným spôsobom povolaní pestovať túto skúsenosť a odovzdávať ju ďalej: otvorenosťou a osobnou pohostinnosťou i pohostinnosťou našich štruktúr, starostlivosťou o kostoly a ich atmosféru sústredenia, pripravenosťou pomáhať a konať skutky lásky. A to tak voči tým, ktorí si po roku práce hľadajú zaslúžený čas odpočinku, ako aj voči tým, ktorí zranení na tele i na duchu ďaleko od svojej vlasti prosia o útočisko, jedlo a pomoc.
Váš biskup vo svojom liste diecéze napísal: „Modlitba, jednota, počúvanie, odvaha, jednoduchosť, vďačnosť, krása […] by chceli poukázať na postoje, ktoré majú byť stále prítomné v každom zlomku života“ (Mons. Nicolò Anselmi, pastiersky list Amerai, sarai felice e godrai di ogni bene, ora e nei secoli eterni, 14. októbra 2024).
Drahí bratia a sestry, keď vám všetkým znovu predkladám túto dôležitú výzvu na zamyslenie a angažovanosť, ešte raz vám ďakujem za vaše prijatie a za vašu účasť plnú viery a radosti a zverujem vás do príhovoru Presvätej Panny Márie, svätého Gaudencia a vašich svätých patrónov.
Preklad Martin Jarábek
