Lampedusa 4. júla (VaticanNews) Pápež Lev XIV. slávil v sobotu 4. júla svätú omšu na športovom ihrisku „Arena“ na Lampeduse.

V homílii nadviazal na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi a poďakoval obyvateľom ostrova za „zázrak súcitu“, ktorý prejavujú migrantom. Európu vyzval riešiť migračnú krízu uceleným spôsobom a všetkých povzbudil budovať civilizáciu lásky, ktorá sa rodí „zo súčtu malých a vytrvalých verností“.

HOMÍLIA PRI SVÄTEJ OMŠI
Pastoračná návšteva Leva XIV. na Lampeduse
4. júla 2026, Športové ihrisko „Arena“ v lokalite Salina

Drahí bratia a sestry,

Boh nás vždy miluje ako prvý. Krása mora, tohto ostrova a vašich tvárí je odrazom jeho nezištnej iniciatívy: láska nás predchádza, obklopuje a zhromažďuje. Som vďačný Pánovi, že vás môžem navštíviť v stopách pápeža Františka, ktorý 8. júla 2013 chcel prísť na Lampedusu na svojej prvej ceste ako Petrov nástupca.

Apoštoli, ako viete, sa plavili po Stredozemnom mori a zakúsili pohostinnosť obyvateľov jeho ostrovov a pobreží, ktoré sú už tisícročia križovatkou civilizácií. Evanjelium zaznieva tam, kde sa stretávajú národy, kde sa ľudia prijímajú, kde sa ich príbehy prelínajú a rozličné kultúry vstupujú do dialógu. Naopak, onemie tam, kde si každý zo seba urobí ostrov, kde sa vyhýbame kontaktu a prerušujeme vzájomnú výmenu. V tomto zmysle podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, ktoré sme práve počuli, opisuje príbeh, ktorý pokračuje (porov. Lk 10, 25 – 37) a encyklika Fratelli tutti nám pomohla znovu ho čítať v dramatických historických okolnostiach, v ktorých sme stále ponorení. Božie slovo je vždy slovom pre dnešok a vovádza nás do rozhovoru, z ktorého máme vyjsť premenení. Ako teda odpovieme na lásku toho, ktorý nás miloval ako prvý?

Drahí, dnes sa Lampedusa a Linosa nachádzajú na nebezpečnej ceste, podobnej tej, ktorá zostupovala z Jeruzalema do Jericha (porov. Lk 10, 30). Tu ste videli nie jedného, ale tisíce ľudí, ktorí padli do rúk zbojníkov: tí ich obrali o všetko, doráňali ich a odišli, nechávajúc ich polomŕtvych (porov. Lk 10, 30). More prijalo tých ostatných, tých, ktorým sa nepodarilo doraziť tam, kam dúfali. Cítime však ich prítomnosť, ktorá nás oslovuje nemenej než prítomnosť tých, čo sa vylodili a potrebujú pozornosť a pomoc. Skôr než akékoľvek intelektuálne úvahy a ideologické presvedčenia nás totiž stretnutie s tým, kto leží pred nami obratý o všetko, volá k blízkosti. List Hebrejom nám povedal: „Pamätajte [...] na tých, čo trpia, veď aj vy sami ste v tele“ (Hebr 13, 3). Toto je stred evanjeliového podobenstva: blížnym sa človek robí, blížnym sa stáva (porov. Lk 10, 36 – 37)!

Prišiel som vám poďakovať, bratia a sestry z Lampedusy, za blízkosť, ktorú sa mnohí z vás rozhodli prejavovať. Znovu sa udial zázrak súcitu – „keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto“ (Lk 10, 33) –: vnútorná revolúcia, ktorá v nás necháva vystúpiť Božie „cítenie“ a rozširuje myšlienky, srdce i život. Ďakujem dobrovoľníkom, združeniam zoskupeným vo „Forum Lampedusa Solidale“, občianskym inštitúciám, pobrežnej stráži, starostom a samosprávam, ktoré sa v priebehu času vystriedali; ďakujem diakonom, kňazom, rehoľníčkam, lekárom, psychológom, vychovávateľom; ďakujem bezpečnostným zložkám i všetkým, ktorí sa s darom viery alebo bez neho rozhodli milovať spoločne. Áno, pretože medzi vami sa zorganizovala láska: tá láska, ktorej súcit, ktorý vidí brata v mori, je akoby prvým zachvením, hlbokým volaním odvážiť sa na to, na čo by ste nikdy nepomysleli. Pozdravujem migrantov, ktorí sú tu: oni sami nielen prijímali, ale mnohokrát počas svojej cesty aj preukazovali solidaritu ako chudobní, ktorí pomáhajú ešte chudobnejším. Ďakujem vám, bratia a sestry, pretože vo vašom rozhodnutí stať sa blížnymi nie je nič samozrejmé, nič automatické.

Podobenstvo nám to rozpráva: láska je vždy v slobode a sloboda spočíva v rozhodnutiach. Sú aj takí, ktorí sa rozhodnú nestať sa blížnymi, a takí, ktorí sa rozhodnú nerozhodnúť. Mŕtvi v tomto mori sú obeťami tak prijatých rozhodnutí, ako aj rozhodnutí, ktoré chýbali. Nezáujem o spoločné dobro a korupcia v krajinách pôvodu, svetový ekonomický systém, ktorý plodí chudobu a vylúčenie, strach živiaci predsudky a pohŕdanie, predstava, že tieto problémy sa nás netýkajú, zločinecké kalkulácie tých, ktorí zarábajú na dráme iných, pomalý a ťažký prechod od obyčajného zvládania núdzových situácií k vypracovaniu ucelených a spoločných politík: toto všetko dnes z evanjeliového rozprávania reprodukuje náhlenie „ísť ďalej“ (porov. Lk 10, 31 – 32).

V podobenstve sa tam „náhodou“ (v. 31) ocitá kňaz a po ňom levita. Obaja vidia, ale idú ďalej. Žiaľ, v každej dobe nechýbajú tí, ktorí sa boja, že sa kontaktom s inými poškvrnia, a tak popierajú – dokonca aj zoči-voči utrpeniu a smrti – spoločný pôvod v Bohu, nekonečnú dôstojnosť každého človeka a povolanie k láske bez hraníc. Je čas uznať a potvrdiť, že náboženská príslušnosť sa nikdy nesmie stať dôvodom diskriminácie, akoby viera mala hranice a nebola univerzálnym povolaním k spáse. Tam, kde stáli múry rozdelenia, Kristus ich zbúral (porov. Ef 2, 14). Niet lásky k Bohu bez lásky k blížnemu a niet blížneho, ak sa ja nepriblížim. Zastaviť sa, nechať sa pohnúť súcitom, skloniť sa, plakať nad bolesťou druhého – ako to urobil Ježiš – znamená vstúpiť do pohybu lásky, v ktorom sa zjavil Boh.

Drahí, kto sa nechá niesť touto dynamikou súcitu a milosrdenstva, začína žiť inak, byť občanom inak, pracovať inak. Vtedy môže skutočne vzniknúť civilizácia lásky, ktorú načrtli moji svätí predchodcovia Ján XXIII., Pavol VI. a Ján Pavol II. Spolu s veľkým počtom prorokov a mučeníkov minulého storočia pochopili, že na priepasti ľudského srdca a na hrôzy vojny dokáže odpovedať novými začiatkami iba milosrdenstvo. Teraz, na pleciach týchto velikánov, sme vstúpili do tisícročia, v ktorom treba dať civilizácii lásky duchovnú, kultúrnu, právnu, politickú a ekonomickú podobu. Obrovská bolesť, ktorú vidíme, nech nám dá pochopiť radikálnosť tohto povolania.

Ako Samaritán môžeme zmeniť plán i smer. Viac než Samaritán máme zdroje a možnosti, aby sme dali nádeji konkrétnu historickú podobu. On „pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň“ (Lk 10, 34). Rovnako aj my máme uznať, že „civilizácia lásky sa nerodí z jediného veľkolepého gesta, ale zo súčtu malých a vytrvalých verností, ktoré stavajú hrádzu proti odľudšteniu“ (Encyklika Magnifica humanitas, 213). Toho ste, priatelia z Lampedusy, svedkami! Tu, v konfrontácii s vami, možno lepšie pochopiť našu dobu a každý si môže overiť smer svojho života. „Isté je, že nie všetci majú rovnakú moc vplývať na skutočnosť [...]. A predsa nik nie je bez zodpovednosti. Každý má vlastný priestor pôsobenia a práve tam – nie inde – je povolaný rozhodnúť sa, či bude živiť logiku sily (hoci len ľahostajnosťou, cynizmom, lžou či nenávisťou), alebo či bude chrániť logiku pokoja (pravdou, striedmosťou, blízkosťou a starostlivosťou)“ (tamže, 212).

Preto z tohto najvzdialenejšieho cípu Európy v Stredozemnom mori lepšie vidno epochálne volanie, ktorým sa fenomén migrácie obracia na európske spoločnosti. Aj v tomto ohľade – podobne ako pri ekologickej transformácii a podpore mieru – má Európa jedinečný potenciál, ktorý pramení z jej dejín a kultúry, a teda aj rovnako veľkú zodpovednosť. Vďaka svojej geografickej polohe a inštitucionálnemu usporiadaniu je Európa schopná riešiť krízu v tejto oblasti uceleným spôsobom: začleniť prvú pomoc do dlhodobého strategického plánu, ktorý dokáže migrantov prijímať, chrániť, podporovať a integrovať, a zároveň pracovať na rozvoji, aby nik nebol nútený emigrovať. To všetko s bdelosťou nad rešpektovaním dôstojnosti každej osoby. Je to úloha verejných inštitúcií, ale aj celej občianskej spoločnosti a Cirkvi.

Sestry a bratia, ako som nedávno povedal na Tenerife počas apoštolskej cesty do Španielska, aj na Lampeduse má kultúra prijatia turistické povolanie, ktoré sa – žiaľ – môže cítiť ohrozené migračnými trasami a rozvíjať sa v ľahostajnosti, či dokonca v protiklade k ich dramatickým stránkam. Pre mnohých je totiž dovolenka iba rozptýlením, ľahkosťou, bezstarostnosťou. Vtedy sa zdá, akoby bolo treba postaviť neviditeľný múr medzi morom stroskotancov a morom dovolenkárov. Majte odvahu myslieť inak. Postupne, s tvorivosťou, dokážete dosiahnuť, aby sa každý, kto na tomto ostrove strávi nejaký čas, hoci aj čas odpočinku, mohol stať ľudskejším v konfrontácii s vašou láskou, s tým, čo vás naučilo more, so stretnutiami, ktoré vás vychovali. Skutočný odpočinok je totiž tam, kde sa znovu nachádza zmysel života, a pravý blahobyt tam, kde je ekonomika spravodlivá a bratská. V takejto ekonomike sa starostlivosť o stvorenie a sociálne priateľstvo spájajú do syntézy, ktorú dnes ľudstvo hľadá.

Prvé čítanie nám pripomenulo, že pri praktizovaní pohostinnosti „niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli“ (Hebr 13, 2). Buďte teda v malom proroctvom toho, k čomu môžeme spoločne smerovať vo veľkom meradle. Ako prví z toho budete mať úžitok vy a vaše rodiny, keď prekonáte rozdelenia a nezhody, ktoré dokáže rozuzliť iba láska. Osobitne farnosť nech je spoločenstvom, kde sa v škole evanjelia spoločne učí prijímať, sprevádzať a integrovať v duchu spoločenstva.

Tu pri oltári máme obraz Panny Márie z Porto Salvo, patrónky Lampedusy. Možno viete, že svätý Augustín rád opisoval ľudský život ako plavbu po rozbúrenom mori a jeho cieľ ako bezpečný a istý prístav. Nedajme sa premôcť strachom, ale hľaďme na každodenné námahy ako na čas príležitostí a svedectva. Nech je teda vaša viera, drahí moji, posilnená týmito rokmi skúšky a veľkodušného nasadenia. Nech k vám tento uctievaný obraz znova prehovorí silou dávnych čias, keď sa tí, ktorí vám odovzdali úctu k nemu, s radikálnou úprimnosťou zverovali príhovoru Panny Márie. Všetci máme v Bohu bezpečný prístav a každé kresťanské spoločenstvo je povolané byť jeho odrazom na zemi. A vám, spoločenstvo Lampedusy a Linosy, nech nikdy nechýba dych viery, nádeje a lásky: „O’scià!“ [typický pozdrav obyvateľov Lampedusy].

Preklad Martin Jarábek