Vatikán 29. júna (VaticanNews) Pri svätej omši na slávnosť svätých Petra a Pavla v Bazilike svätého Petra pápež Lev XIV. predstavil apoštolov ako dva piliere Cirkvi: Petra ako strážcu jednoty a Pavla ako služobníka Božieho slova. Pri odovzdávaní pálií metropolitným arcibiskupom zdôraznil, že pastier i každý kresťan je povolaný niesť na pleciach zverených bratov a sestry, aby sa evanjelium stalo prameňom harmónie a svornosti.

Počas slávnosti odovzdal 35 novým arcibiskupom pálium. Bol medzi nimi aj pražský arcibiskup Stanislav Přibyl. Na slávnosti bola prítomná aj delegácia ekumenického patriarchu v Konštantínopole. 

Homília Svätého Otca Leva XIV.
Svätá omša na slávnosť svätých Petra a Pavla
Bazilika svätého Petra, 29. júna 2026

Drahí bratia a sestry,

dnes si v jednej slávnosti pripomíname svätých Petra a Pavla, patrónov mesta a diecézy Ríma: jedného si Ježiš vyvolil za pastiera svojho stáda a druhého povolal za apoštola národov. V nich si uctievame dva stĺpy Cirkvi.

Peter, strážca Božieho ľudu, sa nám v Novom zákone mnohokrát ukazuje ako ten, kto sa usiluje zachovať spoločenstvo medzi bratmi. Je to on, kto na Galilejskom jazere po noci zdanlivo márnej práce hovorí Majstrovi: „Nič sme nechytili; ale na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5, 5), a znova sa vydáva na hlbinu, pričom so sebou berie aj ostatných. Je to opäť on, kto, keď sa mnohí po tvrdej reči o Chlebe života vzďaľujú od Pána, hovorí Mesiášovi: „Ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 68), a zostáva spolu s ostatnými jedenástimi. Je to vždy on, kto v Cézarei spoznáva v Ježišovi Božieho Syna a stáva sa hlasom všetkých vo vyznaní jedinej viery, ako sme počuli v evanjeliu (porov. Mt 16, 13 – 19). Aj po zmŕtvychvstaní, na brehu jazera, je prvý, kto sa dostáva ku Kristovi: vrhá sa do vody a pláva pred ostatnými, aby pokorne obnovil svoju lásku a prijal potvrdenie svojho poslania (porov. Jn 21, 1 – 17).

A tomuto poslaniu Peter zostáva verný aj vtedy, keď napríklad v Jeruzaleme otázka prijatia neobrezaných pohanov ku krstu hrozí rozdelením spoločenstva. Zvoláva bratov, počúva ich a napokon, vedený Duchom Svätým, prijíma rozhodnutie, čím zachováva spoločenstvo a otvára nové obdobie pre celý Boží ľud: „Veríme,“ hovorí, „že milosťou Pána Ježiša sme spasení […] takisto ako oni“ (Sk 15, 11).

Táto veľkodušnosť neznamená, že Peter je dokonalý. Počas umučenia zapiera Majstra, aby potom ronil úprimné slzy pokánia (Lk 22, 54 – 62); a sám Pavol mu za iných okolností vyčíta nedôslednosť niektorých jeho postojov (porov. Gal 2, 11 – 14). Vie však uznať svoje chyby a napraviť sa, bez toho, aby sa nechal znechutiť alebo aby zlyhal v poslaní ohlasovať evanjelium a zhromažďovať Kristovo stádo, až po mučeníctvo, ktoré podstúpil práve tu, v Ríme, neďaleko miesta, na ktorom sa nachádzame.

Táto verná a trpezlivá starostlivosť o jednotu je dobre vyjadrená symbolom kľúčov, s ktorými Petra často spájame (porov. Mt 16, 19). Kľúč totiž dvere nebúra, ale ich otvára a zatvára: hľadá v nich správne páky a sprevádza ich pohyb, aby zámky povolili, závory sa posunuli a krídla dverí sa slobodne otočili na pántoch, spájajúc priestory a premieňajúc mnohé izolované miestnosti na jeden pohostinný dom. Podobne sa ani spoločenstvo v Cirkvi nebuduje zatvrdnutím na vlastných pozíciách, ale hľadaním styčných bodov v srdciach všetkých, vo svetle Pravdy, v ktorej sa každý stáva pre druhého nástrojom rastu.

V tejto perspektíve môžeme čítať úlohu, ktorú Pán zveril Petrovi a jeho nástupcom na dobro celého svätého Božieho ľudu: s jeho pomocou počúvať hlasy každého, rozlišovať vnuknutia, viesť cesty, naprávať omyly, vyučovať, povzbudzovať, napomínať a sprevádzať bratov, aby poslušní pôsobeniu toho istého Ducha (porov. 1 Kor 12, 1 – 11) spolupracovali na spáse jeden druhého i celého ľudstva. Petrov príklad je však pozvaním aj pre každého kresťana, aby sa stal budovateľom jednoty: aby kládol Boha do stredu svojho života a bol blízko bratom, pozorný voči ich príbehom a potrebám (porov. FRANTIŠEK, katechéza, 9. októbra 2024), aby s nimi žil v láske a tak „dovŕšil ohlasovanie evanjelia“ (porov. 2 Tim 4, 17).

Toto je aj učenie Pavla, druhého veľkého apoštola, ktorého dnes slávime, neúnavného ohlasovateľa Dobrej zvesti. Aj on má svoje charakteristické symboly: knihu a meč, úzko navzájom spojené. Dobre to vysvetľuje autor Listu Hebrejom, ktorý píše: „Božie slovo je živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“, schopné preniknúť „až po oddelenie duše od ducha“ a rozsudzovať „city a myšlienky srdca“ (porov. Hebr 4, 12).

Práve toto Boh vykonal v srdci mladého Šavla: získal si ho (porov. Flp 3, 12) a priviedol ho najprv k obráteniu k evanjeliu, prijímajúc nové meno, potom k jeho ohlasovaniu po celom svete a napokon k svedectvu, podobne ako Petra, v tomto istom meste, až po darovanie života. Apoštol národov sa nechal premeniť mocou Božieho slova, ktoré ho vytrhlo z násilia a priviedlo na cestu lásky.

Svätý Augustín, keď komentoval jeho obrátenie a poslanie, hovoril: „Keď šiel [do Damasku] so srdcom rozochveným hrozbami a zabíjaním, bol zavolaný po mene a zrazený k zemi nebeským hlasom (porov. Sk 9, 1 – 7), čiže Slovom, ktoré ho volalo“ (Sermo 299/A augm., 6). A dodával: „Boh vzal prenasledovateľa Cirkvi a urobil z neho posla pokoja. Odpustil mu všetky hriechy a ustanovil ho do služby, v ktorej mohol odpúšťať hriechy druhých“ (tamže).

Drahí moji, pre nás je dnes dôležité hľadieť na týchto dvoch svätcov – Petra a Pavla –, aby sme pochopili, ako aj my máme byť apoštolmi a budovateľmi jednoty, veľkodušnými služobníkmi pravdy v láske. S týmto duchom sa pripravujeme prežiť starobylý a pôsobivý obrad odovzdania pálií metropolitným arcibiskupom. Tieto pásy bielej vlny ozdobené krížmi totiž vyjadrujú záväzok každého pastiera – ale aj každého kresťana – vziať na svoje plecia bratov a sestry, ktorí sú mu zverení, ako baránkov Pánovho stáda, a obetovať pre nich sily, čas, námahu, ba aj život, aby sa ku všetkým dostalo evanjelium a aby celý svet v ňom našiel harmóniu a svornosť (porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 38).

S týmito pocitmi s radosťou adresujem svoj srdečný pozdrav členom delegácie Ekumenického patriarchátu Konštantínopolu, ktorú vyslal môj drahý brat, Jeho Svätosť Bartolomej, a ktorú vedie Jeho Eminencia Emmanuel Adamakis, metropolita Chalcedónie.

Modlime sa k svätým Petrovi a Pavlovi, aby nás podopierali na ceste spoločenstva v stopách Spasiteľa. Je to cesta, ktorú on vytýčil, to, za čo sa modlil k Otcovi pri Poslednej večeri (porov. Jn 17, 21 – 23), cieľ, po ktorom nás naučil túžiť s dôverujúcou nádejou (porov. BENEDIKT XVI., Homília pri svätej omši s vložením pália novým metropolitom, 29. júna 2012).

Preklad Martin Jarábek