Španielsko 8. júna (VaticanNews) Pápež Lev XIV. sa v pondelok 8. júna stretol v Madride s biskupmi Španielska. Vyzval ich, aby sa Cirkev vydala na cestu obnovy, ktorá múdro spája odvahu opustiť zastarané štruktúry so zachovaním kresťanského dedičstva. Osobitný dôraz kládol na jednotu, pastoráciu povolaní a kultúru starostlivosti o tých, ktorých zranili členovia kléru.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie s biskupmi Španielska
Sídlo Španielskej biskupskej konferencie, Madrid
Pondelok 8. júna 2026
Drahí bratia v biskupskej službe,
s veľkou radosťou stojím pred vami v tento tretí deň svojej apoštolskej cesty v Španielsku. Po pozdrave politických predstaviteľov, ktorí ma prijali v parlamente, by som teraz rád využil tieto spoločné chvíle na oživenie spoločenstva, ako to Ježiš odporúčal svojim apoštolom (porov. Mk 6, 31). Ďakujem Mons. Luisovi Javierovi Argüellovi Garcíovi za milé slová, ktoré mi adresoval ako predseda konferencie a v mene všetkých. Dúfam, že moje slová sa budú môcť zaradiť do toho dialógu v Duchu, ktorý znamená prijať všetko dobré, čo nám Pán hovorí prostredníctvom brata. Synodálna cesta, na ktorú sa Cirkev vydala, je procesom hlbokého počúvania. Schopnosť rozpoznať Boží hlas, ktorý hovorí prostredníctvom cirkevného spoločenstva, je jednou z jej základných hodnôt.
Je to plodný dialóg, ktorý ako Cirkev rozvíjate rozličnými spôsobmi. Jedným konkrétnym spôsobom, ktorý môžeme pripomenúť, sú kongresy, ktoré organizujete. Zastavím sa pri tých, ktoré sa konali v rokoch 2020 a 2025 a mali osobitný ohlas: Boží ľud vychádzajúci a Pre koho som? Zhromaždenie povolaných k misii. Ich témy sa dotýkajú podstatných otázok: ako možno čeliť súčasným výzvam? A kto je povolaný prijať túto výzvu?
Ako príspevok k tejto reflexii mi prišlo na um navrhnúť vám obraz cesty, ktorej cieľom je Boh, ku ktorému pozdvihujeme svoj pohľad. Je to cesta sui generis, pretože sa v skutočnosti materiálne nehýbeme, no chceme nechať vzlietnuť svoje srdce.
Jedným z pokušení na cestách je posadnutosť tým, čo zanechávame: miestami, vecami, formami, bez toho, aby sme sa v poslušnosti Duchu otvorili novosti toho, čo nachádzame. K tomuto pokušeniu sa pridáva pokušenie batožiny, ktorú z podobných dôvodov napĺňame zbytočnosťami, až sa napokon stáva bremenom. Na druhej strane však nie je vhodné zabudnúť ani na niečo, čo sa učíme z osudov toľkých emigrantov: osamelý človek, bez koreňov a bez prostriedkov, veľmi trpí a len s veľkými ťažkosťami si dokáže vytvoriť pevné väzby na mieste, kam prichádza.
V tejto prvej etape nášho putovania teda musí naša odpoveď na otázku, ako môžeme čeliť tejto výzve, ktorú sme si položili, múdro spájať slobodu a odvahu zanechať štruktúry, ktoré nám nepomáhajú, neodpovedajú na potreby alebo nás dokonca vzďaľujú od nášho cieľa, so silou uchovať ako poklad to, čo tento cieľ uľahčuje. Ako tu nepripomenúť nesmierne kresťanské dedičstvo vašej krajiny, veľkú schopnosť zhromažďovať, ktorú nám toto bohatstvo poskytuje: svojou krásou, ktorá sa dotýka aj neveriaceho, alebo väzbami príslušnosti, ktoré dokázalo utkať v duchovnej identite každého kúta tohto milovaného ľudu a ktoré zostávajú prítomné aj vo chvíľach, keď jeho viera kolíše. Je to určite obrovská výzva, na ktorú sme povolaní odpovedať s odvahou, aby toto dedičstvo prinieslo plody, ktorých je schopné.
Ďalším pokladom, na ktorý nesmieme zabudnúť vo svojej pútnickej torbe, je viatikum pútnika. Chlieb Slova a Eucharistie je pre nás ešte potrebnejší než materiálny pokrm, pretože nám otvára cestu spásy. Nejde o problém, ako urobiť slávenie viac či menej príťažlivým; ide o to cítiť, že ak sme jeho súčasťou, jeho neprítomnosť v nás vyvoláva nepokoj, ktorý možno prirovnať k telesnému hladu. Sviatostný život rytmizuje našu existenciu ako život dieťaťa, ktoré prijíma pokrm od svojej matky, alebo ako život športovca, ktorý si rozvrhuje sily potrebné na dosiahnutie cieľa.
Na druhej strane, pri cestovaní nás často stojí veľa námahy komunikovať s druhým. Či už pre odlišný jazyk a kultúru, pre nedôveru voči neznámemu, alebo pre spory a neporozumenia, ktoré sa môžu objaviť aj medzi blízkymi ľuďmi, cítime sa obmedzení, keď sa máme vyjadriť alebo pochopiť svojho partnera v rozhovore. Túto skúsenosť môžeme preniesť na ohlasovanie evanjelia, na prijatie druhého, na schopnosť odpovedať na otázky sveta, ktorý nás obklopuje, alebo na potrebu aktivovať spoluzodpovednosť členov spoločenstva v našej pastoračnej činnosti. Ak sme predtým povedali, že musíme zanechať všetko, čo nás brzdí a vzďaľuje, teraz má byť naším pravidlom, aby naše dedičstvo bolo vždy nástrojom a príležitosťou na dialóg s tými, ktorých stretávame na svojej ceste.
Ako sa to stáva pútnikom na Ceste svätého Jakuba, aj na našej ceste môžeme naraziť na tie nesmierne kastílske roviny, ktoré sa našim očiam zdajú prázdne. Zriedkavé stretnutia týchto pútnikov s niekoľkými staršími ľuďmi alebo zahraničnými pracovníkmi môžu byť metaforou mnohých spoločenských situácií, ktoré sa, žiaľ, vnímajú aj v niektorých vašich cirkevných realitách. Nie je to prvý raz, čo Španielsko čelí podobnej situácii: v minulosti napríklad, keď Cirkev musela znovu budovať svoju prítomnosť v pásoch vypálenej zeme, vznikli modely evanjelizácie, ktoré boli neskôr prenesené do Ameriky a ktoré nám tu môžu pomôcť v našom poslaní.
Tak ako vtedy, aj my sme povolaní budovať novú realitu prostredníctvom úctivého dialógu a používania nových jazykov, ako to robil slávny svätý alfaquí (islamský učenec) z Granady, páter Hernando de Talavera, a ako to neskôr v Amerike zopakoval svätý Turíbius z Mogroveja, ktorého 300. výročie kanonizácie slávime, pričom ho predstavujeme práve ako vzor biskupa vychádzajúceho von v čase misie a cirkevnej reorganizácie. Hoci jazyky v tejto digitálnej ére sú odlišné a zmenili sa aj kultúry, ktoré dnes tvoria mozaiku našich realít s migrantmi zo všetkých častí sveta, duch má zostať ten istý.
Aké sú podstatné body tohto ducha? Prvý súvisí so schopnosťou komunikovať, hovoriť s každou realitou prítomnou na našom území, skloniť sa nielen preto, aby sme porozumeli, ale aby sme sa aj delili. Iba na základe spoločného zdieľania všetkého dobrého, čo sa nachádza vo vlastnom dedičstve, keď každý priloží svoje zrnko, budeme môcť budovať novú realitu, v ktorej viera zapustí hlboké korene. Na to je, prirodzene, potrebné začať tým, že sa naučíme jazyk druhého, začneme procesy a budeme tkať väzby, do ktorých možno zasiať semeno Kráľovstva. Druhým bodom je výzva vytvárať reality, ktoré samy dokážu odovzdávať vlastnú skúsenosť viery. Reality schopné niesť – ako to urobil Turíbius – skúsenosť Granady do Ameriky, teda uchovávať v našej batožine zdroje, ktoré nám umožnia úprimne čeliť vždy novým výzvam evanjelizácie v každej situácii.
Po pustých rovinách nájdeme aj veľké mestá. V nich ticho a vzdialenosť nie sú priestorové, ale vnútorné. Odpovede budú odlišné, ale procesy, ako k nim dôjsť, budú podobné: počúvanie, porozumenie, úcta, veľkodušnosť a úprimnosť.
Pútnici zvyčajne vyrážajú v noci a táto počiatočná tma cesty ich môže neraz vystrašiť. Mohli by sme si pripomenúť hymnus vešpier Nox et tenebrae, aby sme povedali, že ak kráčame v dobrom spoločenstve, ťažkosti cesty a nebezpečenstvo zablúdenia sa zmenšujú. Je to Pán, kto nás vedie; on je Pánom dejín i každého z našich príbehov, on určuje časy. My kráčame za ním, ba viac, kráčame s ním ako údy jedného tela. Toto hlboké puto vyžaduje od Cirkvi v tomto čase polarizácií a čoraz tvrdších protikladov svedectvo jednoty v pluralite: spoločenstvo schopné prijať bohatstvo darov, chariziem a citlivostí, ktoré Duch Svätý vzbudzuje v Božom ľude. Kristov obraz sa dá rozpoznať v živej mozaike Cirkvi, kde sa mnohé kamienky, bez toho, aby splývali, zbiehajú, aby zjavili krásu jediného Pána.
V tejto úlohe nadobúda služba biskupa osobitnú zodpovednosť. Sme povolaní byť viditeľným princípom spoločenstva: predovšetkým spoločenstva s Kristom, keď s láskou chránime prijatú vieru v poslušnosti Božiemu slovu a živej Tradícii Cirkvi; potom v spoločenstve s Petrovým nástupcom a s univerzálnou Cirkvou, s presbytériom a s vlastným diecéznym spoločenstvom, so zasväteným životom, hnutiami, združeniami a každou autentickou charizmou, ktorú Duch daruje na spoločné budovanie. Vaše poslanie od vás žiada chrániť jednotu, podporovať dialóg, uzdravovať zlomy a sprevádzať cestu ľudu zvereného do vašej starostlivosti.
Takto žité spoločenstvo má aj misijnú silu. Cirkev, ktorá je vo svojom vnútri zmierená, môže slobodnejšie hovoriť s bratmi iných kresťanských vyznaní a iných náboženstiev, s neveriacimi, s občianskymi autoritami a so všetkými ľuďmi dobrej vôle, ktorí pracujú pre spoločné dobro.
Toto povolanie byť znamením spoločenstva v Kristovi, kráčať v jednote a vystierať ruku k bratovi, ktorého stretávame, nás stavia pred ďalšiu výzvu, ktorá sa dnes dotýka srdca mnohých: ťažkosť prijať definitívne záväzky a robiť hlboké životné rozhodnutia. V toľkých mladých, a nielen v nich, otázka: „Pre koho som?“ zaznieva ako úprimné hľadanie zmyslu, príslušnosti a daru. Ľudské srdce sa nenaplní hromadením skúseností, možností alebo dočasných istôt; naplní sa vtedy, keď objaví povolanie, keď pochopí, že život dosahuje plnosť iba vtedy, keď je darovaný.
Preto sa pastorácia povolaní nemôže zredukovať na jednoduché hľadanie čísel. Rodí sa zo živých spoločenstiev, zo šťastných kňazov, z rodín schopných svedčiť o kráse vernosti, z Cirkvi, ktorá vie jednoducho ukázať, že nasledovanie Krista neochudobňuje existenciu, ale ju rozširuje. Tam, kde sa evanjelium žije s radosťou, službou a spoločenstvom, môže byť aj Pánovo volanie znova počuté ako prísľub života.
Predtým sme hovorili o preplnenej batožine a pútnici na Ceste svätého Jakuba dobre vedia, že do batohu treba vziať iba to podstatné. Ako viackrát navrhoval pápež František, v súčasnom kontexte povolaní je potrebné povedať, že zachovanie štruktúr nemôže mať prednosť pred dobrom povolania. Seminaristi majú právo na najlepšiu možnú formáciu a Cirkev má zasa právo na dobre formovaných kňazov. Kritériom, aby semináre boli skutočnými domami formácie, je to, aby zabezpečovali primeranú skúsenosť komunitného života; aby mali formátorov úplne oddaných štúdiu a vyučovaniu, so skúsenosťou v duchovnom sprevádzaní; a aby disponovali vyššími teologickými centrami vybavenými potrebnými prostriedkami na plnenie svojej úlohy. Na to je okrem spojenia síl nevyhnutné naučiť sa spoločne pracovať pri riadení týchto výziev.
V tejto oblasti možno ťažkosti prežívať ako príležitosti. Niekedy je pre nás ťažké predstaviť povolanie laikov a ich začlenenie do tejto cesty života, ktorú ako Cirkev uskutočňujeme. Na druhej strane vidíme, že v mnohých dielach, ktoré tradične spravovali rehoľníci, sa využíva spolupráca laikov, aby sa v tejto úlohe mohlo pokračovať. Je to ťažkosť, ktorú môžeme premeniť na príležitosť stretnutia, dialógu a komunikácie. Od nás závisí, či títo laici dospejú k tomu, že svoju účasť na tejto cirkevnej službe budú vnímať ako povolanie, ktorým ich Boh pozýva prevziať svoju zodpovednosť ako kresťanov, zvnútorniť si ducha a cítiť sa súčasťou misie, ktorú Pán zveril rehoľníkom, ktorí toto dielo založili.
Ako vidíte, naša cesta je utkaná zo stretnutí. Nebudú medzi nimi chýbať tí, ktorí prežívajú chvíle temnoty a žiadajú od nás, aby sme sa pre nich stali samaritánmi. Jedným z najbolestnejších stretnutí je stretnutie s tými, ktorých zranili práve tí, čo ich mali chrániť, dokonca členovia kléru. Pred touto ranou je cirkevné spoločenstvo povolané odpovedať počúvaním, pravdou, spravodlivosťou, nápravou a čoraz rozhodnejším záväzkom v oblasti prevencie a kultúry starostlivosti. Každý zranený človek musí môcť nájsť úprimné počúvanie, prijatie, ochranu a skutočné cesty uzdravenia.
Tá istá logika platí aj pre výzvy sekularizovaného sveta. Mnohí muži a ženy našej doby Boha jednoducho neodmietajú; často nosia v srdci hlboký smäd po zmysle, pravde, príslušnosti a nádeji, aj keď ho nevedia pomenovať. Cirkev je povolaná rozpoznať tieto túžby, počúvať ich s úctou a ponúknuť, ako Peter a Ján ochrnutému pri bráne chrámu, poklad, ktorý jej bol zverený: Ježiša Krista, v mene ktorého môže človek vstať a kráčať (porov. Sk 3, 1 – 10). Aj keď spolupracuje s inými inštitúciami, náboženskými alebo občianskymi, aj keď poskytuje materiálnu pomoc, vzdelanie, asistenciu alebo podporu ľudského rozvoja, Cirkev nikdy neprestáva ponúkať to, čo je jej vlastné: Božiu lásku zjavenú v Kristovi. Toto posolstvo preniká do spoločnosti, ktorá neváha prejaviť uznanie mnohým z týchto diel. Tak každý skutok kresťanskej lásky, ktorý sa rodí z evanjelia, nesie v sebe väčší prísľub: vrátiť človeku presvedčenie, že je milovaný.
Na našej ceste prechádzame krajinou, ktorú svätý Ján Pavol II. chcel nazvať „krajinou Márie“.[1] V Najsvätejšej Panne máte svoju prvú spoločníčku na ceste a svoj hlavný poklad, pretože ona nám svojím životom ukazuje, ako prijať Slovo a uchovávať ho v srdci, ako sprevádzať učeníkov na tejto ceste a zostať prítomná na ceste Cirkvi ako matka spoločenstva a nádeje. Jej zverujem vašu službu, aby vám pomáhala byť uprostred ľudu, ktorý vám bol zverený, tým skrytým kvasom, o ktorom hovorí evanjelium. Malým v očiach sveta, ale schopným, keď zostáva spojený s Kristom, prekvasovať cesto (porov. Mt 13, 33). Sila Cirkvi sa nerodí z veľkosti prostriedkov, ale zo svätosti jej detí, zo spoločenstva jej pastierov, z pokornej a vytrvalej vernosti toho, kto sa necháva viesť Duchom.
Na tejto ceste vás sprevádza aj svätý Ján z Avily, patrón španielskeho kléru, v tomto roku, keď si pripomíname piate storočie jeho kňazskej vysviacky. Svätý Pavol VI. ho označil za „láskavého a múdreho učiteľa duchovného života, príkladného obnoviteľa cirkevného života a kresťanských mravov“ a zároveň za „jednoduchého kňaza“.[2] V tomto svätom učiteľovi Cirkev rozpoznáva kňazský život, ktorý je každý biskup povolaný chrániť a rozvíjať vo vlastnom presbytériu.
Keď hľadím na neho, myslím na tých, ktorí sú najbližšími spoločníkmi biskupov na tejto ceste, na týchto „jednoduchých kňazov“ v najvyššom a najnáročnejšom zmysle slova. Naše kráčanie s nimi by malo odovzdávať hodnotu tejto podstaty: byť presbytermi zamilovanými do Krista, zakorenenými v modlitbe, vernými Cirkvi, blízkymi ľudu a schopnými spájať pevnú náuku, apoštolskú horlivosť a pastoračnú lásku. Presbytermi, ktorí v biskupovi nachádzajú nielen uznanú autoritu, ale otca, ktorý ich sprevádza; a v ostatných kňazoch bratov, s ktorými sa môžu deliť o námahy a radosti tejto púte plnej stretnutí, na ktorej všetci hľadáme Krista.
Zakončime toto duchovné putovanie modlitbou svätého učiteľa, ktorá nám pripomína, že každá cirkevná obnova sa rodí zo srdca pretvoreného podľa Krista: „Ak mi prikazujete, Pane, robiť to, čo ste robili vy, dajte mi svoje srdce“ (Kázeň 57, 20). Nech je toto aj našou prosbou: Pane, daj nám svoje srdce, srdce schopné pozdvihnúť pohľad k tebe, vydať sa na cestu, počúvať, rozlišovať, slúžiť, napomínať s láskou, venovať sa s trpezlivosťou a ohlasovať s radosťou. Pretože Cirkev, ktorá prijíma Kristovo srdce, nesie so sebou ohnivý stĺp, ktorý ju vedie, podopiera, chráni a potešuje: batožinu potrebnú na zvládnutie každej výzvy.
Nech vás Boh žehná. Ďakujem vám.
Preklad Martin Jarábek
[1][1] Homília pri slávení Božieho slova a národnom mariánskom akte, Zaragoza, 6. novembra 1982, 1.
[2][2] Homília pri kanonizácii blahoslaveného Jána z Avily, 31. mája 1970.
