Brno 5. júna (TK KBS) V sobotu 6. júna budú v Brne blahorečení P. Ján Bula a P. Václav Drbola, prví dvaja mučeníci z čias nástupu komunistického režimu v Československu, ktorých Cirkev uznala za blahoslavených. Maria Cristina Bresciani, postulátorka ich beatifikačného procesu, nám priblížila nielen ich život, ale aj to, čo takýto kánonický proces obnáša, prečo medzi blahorečených nebol započítaný P. Pařil, takisto odsúdený v rámci tzv. babického prípadu, a prezradila aj to, na akých ďalších kauzách pracuje.
Pani doktorka, mohli by ste stručne priblížiť životy oboch týchto mučeníkov?
Ján Bula a Václav Drbola sa narodili v obciach na území brnianskej diecézy. Václav Drbola sa narodil v roku 1912, zatiaľ čo Ján Bula v roku 1920. Obaja veľmi skoro pocítili kňazské povolanie a vstúpili do seminára. Svoj život v podstate prežili v obdobiach najprv nacistickej okupácie a neskôr komunistického režimu, čo zásadne ovplyvnilo ich život i kňazskú službu. Obaja však boli veľmi horlivými kňazmi, mali blízko k ľuďom a predovšetkým sa intenzívne venovali pastorácii mládeže.
Medzi veľké dary, ktoré môžeme obdivovať u Jána Bulu – okrem jeho schopnosti získať si mladých ľudí a prejavovať voči nim empatiu – patrilo aj umelecké a divadelné nadanie. V jeho rodisku sa napokon dodnes zachovali keramické výrobky, ktoré sám vytvoril.
Neskôr prešli ďalšou ťažkou skúškou. Ján Bula musel stráviť mesiac vo väzení za to, že prečítal pastiersky list o infiltrácii komunistického režimu do Cirkvi. Vedel, že to bude mať následky. Rovnakú odvahu prejavil aj Václav Drbola.
To, čo v určitom okamihu zasiahlo absolútne rozhodujúcim spôsobom a, bohužiaľ, prerušilo plodnú činnosť týchto dvoch kňazov, bolo stretnutie so samozvaným kapitánom Ladislavom Malým, s ktorým obaja kňazi nadviazali kontakt. Táto postava, ktorá dodnes zostáva značne kontroverznou a nejednoznačnou, sa snažila kňazov kontaktovať s tvrdením, že pražský arcibiskup Josef Beran, vtedy internovaný, potrebuje ujsť do zahraničia, zháňa duchovnú pomoc a chce sa vyspovedať u nejakého kňaza.
Spočiatku tejto fáme Ladislava Malého do istej miery verili, ale postupne vytušili, že tieto informácie zrejme nie sú pravdivé a že ide o podvod. Skutočná úloha tohto kapitána Malého, ktorý o sebe tvrdil, že patrí k protikomunistickému odboju, je dodnes nejasná. Stalo sa však, že vo chvíli, keď začali o dôveryhodnosti tohto samozvaného kapitána pochybovať, boli obaja zatknutí – Ján Bula na jar 1951 a Václav Drbola v júni toho istého roka.
V čase, keď boli držaní vo väzbe, došlo k zásadnej udalosti – k vražde troch komunistických funkcionárov v júli 1951 (tzv. Babický prípad). Pre komunistický režim to však poslúžilo ako hlavná zámienka na odsúdenie. Pôvodne boli zatknutí a obvinení zo subverzie, pričom Jána Bulu navyše vinili z prechovávania zbraní, hoci sa neskôr ukázalo, že na fare žiadne zbrane nemal. Obviňovali ich z proti-režimnej činnosti, ale v podstate proti nim nemali žiadny pevný dôkaz.
Hoci v čase samotného útoku preukázateľne sedeli vo väzení, boli obvinení zo spolupáchateľstva na vražde oných troch funkcionárov. Ján Bula nedostal žiadnu možnosť odvolania proti rozsudku smrti, ktorý nasledoval. Ani Václav Drbola, bohužiaľ, nemal najmenšiu šancu sa hájiť a nechať vyjsť najavo pravdu o ich nevine. Václav Drbola bol popravený 3. augusta 1951, zatiaľ čo Ján Bula 20. mája 1952.
Dá sa teda povedať, že boli obaja odsúdení v bábkovom procese?
To, čo sa vtedy odohralo, bol v podstate vykonštruovaný politický proces. Režim celý proces zinscenoval tak, aby našiel akékoľvek obvinenia a vyniesol exemplárne tresty, ktorými by ešte viac zastrašil obyvateľstvo a obmedzil život veriacich. Obaja kňazi boli kruto mučení. Svedkovia a ich priatelia, ktorí boli v tých rokoch väznení spolu s nimi, na toto mučenie, bohužiaľ, veľmi živo spomínali. S jedným z nich sa dokonca stretli na chodbe a rozprávali si o ranách, ktoré utŕžili. Bolo to pre nich nesmierne ťažké obdobie.
Príznačný je aj fakt, že po poprave obesením boli ich telá spopolnené. Režim to robil zámerne, aby zahladil akékoľvek stopy po mučení, ktoré museli vytrpieť. Je preto silným svedectvom, keď spoluväzni potvrdzovali, že aj napriek týmto zverstvám obaja kňazi neprestávali prosiť o odpustenie, neustále sa modlili a dokonca povzbudzovali ostatných väzňov, aby vytrvali a nestrácali nádej. Svoju pevnú vieru si uchovali až do samotného konca.
Dôkazom tejto neochvejnej viery sú napríklad aj zachované listy, ktoré mohol otec Ján Bula napísať tesne pred smrťou. V jednom z nich, adresovanom sestre iba deň pred popravou, napísal: „Verím v Božiu dobrotu a spravodlivosť, verte aj vy a pevne. Moja najväčšia útecha spočíva v tom, že som slúžil Bohu až do konca. Človek nikdy nemiluje Boha dostatočne, a z tejto jedinej veci treba činiť pokánie.“ Aj kňaz, ktorý ho krátko pred smrťou spovedal, na to spomínal ako svedok a vyzdvihoval obrovskú vieru Jána Bulu i jeho nádej v božskú spravodlivosť a budúcu odmenu.
V prípade otca Václava Drbolu boli nesmierne dôležité svedectvá tých, ktorí ho poznali za jeho života, pretože z nich jasne vyplynulo, že jeho viera zostala po celý čas pevná a neochvejná. Vo väzení síce strávil menej času, ale nikdy neprejavil ani najmenšiu známku nepriateľstva, nenávisti alebo zášte voči tým, ktorí ho mučili a odsúdili.
V týchto procesoch stalo mnoho ľudí; režim obvinil veľké množstvo osôb, takže išlo o skupinové procesy s mnohými obžalovanými. Vinu sa, samozrejme, snažili zvaliť na kňazov, takže automaticky predpokladali, že do toho boli kňazi zapojení. Veľmi silný moment som zažila vlani na jar, keď som tieto miesta navštívila. V tamojšej škole sú dodnes viditeľné stopy po strelách z onej vraždy a na fare otca Václava Drbolu sa zachovalo mnoho jeho osobných vecí, čo na človeka hlboko zapôsobí.
Žilo už vtedy, v 50. rokoch, povedomie o vykonštruovanom procese a o mučeníctve týchto ľudí?
Už v roku 1951 odvysielal Vatikánsky rozhlas príspevok, ktorý na životy týchto dvoch kňazov upozorňoval. Je jasné, že v tom čase sa ešte presne nevedelo, ako sa udalosti stali, ale vo Vatikáne na základe toho, čo sa medzi ľuďmi hovorilo – a na základe povesti svätosti a mučeníctva, ktorá sa medzi veriacimi okamžite šírila – správne vytušili, že obvinenia vznesené proti nim sú pravdepodobne falošné. Život a svedectvo viery týchto kňazov mali skrátka už od samého začiatku obrovský ohlas. Ľudia ich považovali za mučeníkov v plnom zmysle slova, pretože spĺňali presné kritériá, ktoré Cirkev vyžaduje.
Mohli by ste stručne zhrnúť rímsku fázu blahorečenia?
Predovšetkým treba povedať, že v tzv. diecéznej fáze sa zhromažďujú svedectvá a historické dokumenty. Ide teda o prípravné konanie, kde sa schádza všetok materiál. Keď tieto podklady dorazia do Ríma, nasleduje prvý krok, ktorým je overenie právnej a formálnej platnosti týchto aktov. Potom je vymenovaný tzv. relátor, ktorý dohliada na prácu postulátora. Postulátor môže byť rovnaký ako v diecéznej fáze, alebo sa môže líšiť; v tomto prípade boli vymenovaní dvaja postulátori, a to aj z jazykových dôvodov, pretože postulátor musí sídliť v Ríme a ovládať taliančinu.
Kľúčovou úlohou rímskej fázy bolo predovšetkým vypracovanie dokumentu zvaného Positio. Zväzok Positio systematicky, kriticky a argumentačne zhŕňa všetky zásadné dôkazy, ktoré vyplynuli zo svedectiev a dokumentov zhromaždených v diecéznej fáze. V konkrétnom prípade procesu mučeníctva je nutné preukázať a vyargumentovať predovšetkým mučeníctvo materiálne (martyrium materiale), teda opísať samotné okolnosti, ktoré viedli k násilnej smrti služobníka alebo Božích služobníkov.
Ďalšími dvoma zásadnými aspektmi sú formálne mučeníctvo zo strany prenasledovateľa (martyrium formale ex parte persecutoris) a zo strany obete. U prenasledovateľa sa skúma jeho motivácia, ktorou musela byť nenávisť k viere (odium fidei) – teda skutočný dôvod, prečo v tomto prípade Božích služobníkov zatkol a následne odsúdil. To z rôznych svedectiev a dokumentov vyplynulo úplne jasne, pretože hlavným cieľom režimu bolo podkopať samotné základy Cirkvi a následne ju ovládnuť a kontrolovať.
Naopak, formálne mučeníctvo zo strany obete znamená postoj, aký obaja kňazi zaujali počas svojho života, a predovšetkým v priebehu svojho zatknutia, procesu a odsúdenia. Teda ako sa postavili k svojmu katovi. Je zrejmé, že svoj údel neprijali pasívne – snažili sa hájiť svoju nevinu a pravdu evanjeliového posolstva, ktoré hlásali. Zároveň však neživili nenávisť, ani sa proti nespravodlivému rozsudku nestavali násilne či agresívne. Tento postoj bol pre preukázanie mučeníctva absolútne kľúčový a jasne vyvstal zo svedeckých výpovedí i dokumentov.
Keď je Positio dokončené, tento zväzok preštudujú a posúdia najprv konzultori – historici a potom teologickí konzultori Dikastéria pre kauzy svätých. Tento proces je považovaný za historický, pretože od udalostí uplynulo mnoho rokov, aj keď väčšina svedkov boli prakticky priami očití svedkovia. Politické zvraty a zmeny, samozrejme, spôsobili, že proces mohol byť zahájený až po páde komunizmu, keď sa konečne otvorili historické archívy a bolo možné vykonať objektívny historický výskum, ktorý nebol skreslený propagandou komunistického režimu.
Aké boli hodnotenia konzultorov, prebiehalo všetko hladko?
Hodnotenie historických i teologických konzultorov bolo jednoznačne pozitívne, hoci historici požiadali o niektoré upresnenia a vyjasnenia kontextu. Postulácia preto spoločne s historikmi z brnianskej diecézy vypracovala doplnenie, aby sme lepšie zasadili udalosti do vtedajšieho historického rámca. Bolo potrebné presne opísať, do akej miery sa vtedajší režim snažil ovplyvňovať činnosť cirkvi a ako sa pokúšal vytvoriť kolaborantskú organizáciu (teda Katolícku akciu). Bolo skrátka nutné tieto dejinné etapy preskúmať hlbšie.
Posledným krokom potom bolo zasadnutie kardinálov a biskupov, ktorí sú členmi dikastéria, a následné konečné rozhodnutie pápeža. Všetko toto úsilie vyvrcholilo vydaním dekrétu o mučeníctve, ktorý pápež podpísal a vyhlásil 24. októbra 2025. Bola to teda veľmi dlhá a dôkladná práca, na ktorej odviedli obrovský kus práce práve historici, pretože museli vykonať hĺbkové rešerše a porovnať rôzne typy dokumentov, aby overili ich objektívnu pravdivosť. U oboch kňazov sa bezpečne preukázalo, že boli zabití z nenávisti k viere.
Z akého dôvodu nebol do tohto procesu zahrnutý aj otec František Pařil, ktorý bol popravený v rámci toho istého vykonštruovaného procesu?
Áno, otec František Pařil bol do prípadu takisto zatiahnutý a oným samozvaným kapitánom Malým oklamaný. Objavili sa však určité prvky, ktoré vyvolali pochybnosti. Týkalo sa to nielen niektorých aspektov materiálneho mučeníctva a vývoja udalostí, ktoré viedli k jeho uväzneniu a odsúdeniu, ale predovšetkým formálneho mučeníctva zo strany obete, teda jeho postoja voči prenasledovateľovi.
Ide o to, že v júni 1951 ubytoval na svojej fare kapitána Malého spolu s ďalšími dvoma jeho spoločníkmi, kriminálnymi dobrodruhmi. Z dokumentov, ktoré máme doteraz k dispozícii, nie je celkom jasné, akú úlohu otec Pařil v kontakte s týmito ľuďmi hral a do akej miery s nimi bol prípadne prepojený. Samotný fakt, že ich na fare ukrýval, vzbudil u schvaľovacích autorít určité rozpaky.
Okrem toho u neho nebola taká rozšírená povesť svätosti a mučeníctva ako v prípade Jána Bulu a Václava Drbolu. Ani jeho osobný život či pastoračné pôsobenie nevystupovali z dokumentov tak jednoznačne a pozitívne ako u zvyšných dvoch postáv. Napriek tomu sme sa snažili vec preskúmať: vo svojej dobe prebehlo predbežné šetrenie a požiadali sme o stanovisko aj Dikastérium pre kauzy svätých, ale nakoniec bolo z obozretnosti rozhodnuté, že sa v procese beatifikácie nebude pokračovať.
To však nemení nič na tom, že aj jeho svedectvo zostáva významné. Je veľmi dôležité, že on, rovnako ako obaja spomenutí kňazi, bol v 90. rokoch štátom právne plne rehabilitovaný, čo jasne dokazuje, že všetci prešli zmanipulovaným procesom a nespravodlivými rozsudkami. Svedectvo otca Pařila si teda uchováva svoju váhu. Za súčasného stavu poznania sa síce z opatrnosti rozhodlo nepokračovať, ale nie je vylúčené, že ak by sa v budúcnosti našli nové dokumenty, mohol by sa proces znovu otvoriť.
Čo bolo pre vás osobne počas práce na týchto dvoch prípadoch najsilnejším momentom?
Keďže som pôsobila ako postulátorka už v diecéznej fáze a mala som na starosti revíziu všetkých prekladov, poznala som ten príbeh veľmi detailne. Keď som sa však do materiálov začítala hlbšie, životné osudy týchto kňazov na mňa hlboko zapôsobili a čítanie niektorých svedectiev ma úprimne dojalo.
Ďalším nesmierne emotívnym momentom bol tohtoročný marec, kedy bola vykonaná kánonická exhumácia a rozpoznanie ostatkov. Vtedy bolo možné znovu otvoriť hrob, konkrétne u otca Václava Drbolu. U otca Jána Bulu to totiž nebolo možné – jeho urna bola po poprave vhodená do masového hrobu, kde ležalo vyše tisíc ľudí, a nepodarilo sa ju medzi ostatným popolom identifikovať. Naopak, urnu otca Václava Drbolu úrady vtedy vydali rodine, ktorá ju uložila na cintoríne v jeho rodnej obci. Mohli sme teda hrob otvoriť, urnu vyzdvihnúť, otvoriť ju a identifikovať ostatky tohto kňaza.
To všetko sa odohralo za prítomnosti jeho synovca, ktorý si ešte pamätal dobu, keď rodina urnu prevzala, a spomínal si na celé rozprávanie svojich príbuzných. Bolo to nesmierne dojímavé. Rovnako silný moment som zažila, keď som navštívila farnosť otca Jána Bulu. Na tamojšej fare sa dodnes zachoval omšový kalich a ornát (omšové rúcho), ktoré používal. Časť z tohto ornátu sme vzali na prípravu relikvií, podobne ako v prípade ostatkov otca Drbolu. A čo je obzvlášť krásne: kalich, ktorý otec Ján Bula používal, bude znovu použitý priamo počas slávnosti ich blahorečenia. Kúria ho na účely identifikácie oficiálne zapečatila pečatným voskom. Je to hmatateľná a veľmi osobná spomienka na ich obeť.
Môžu byť títo dvaja mučeníci vzorom pre náš dnešný život z viery?
To, čo títo dvaja kňazi svojím životom zosobňovali, je predovšetkým schopnosť uchovať si slobodné svedomie, zostať až do posledného dychu verní Kristovi, evanjeliu a Rímskokatolíckej cirkvi a zachovať si vnútornú autonómiu vlastného svedomia.
V dnešnej dobe sa, samozrejme, potýkame s inými formami politických či kultúrnych ideológií, ktoré sa snažia slobodu a svedomie každého z nás obmedzovať a formovať. Ich príklad je preto nesmierne aktuálnou výzvou: ukazuje nám, že v akomkoľvek dejinnom, spoločenskom či kultúrnom kontexte človek žije, môže si aj napriek všetkým ťažkostiam a utrpeniu zachovať svoju vnútornú slobodu a autonómiu.
Ďalšie zaujímavé prepojenie ich odkazu s dneškom môžeme nájsť v myšlienkach, ktoré pápež zdôraznil vo svojej nedávnej encyklike Magnifica Humanitas, ktorá vyšla pred niekoľkými dňami. Konkrétne v častiach 97 až 99, kde sa venuje téme umelej inteligencie. Keď som ten text čítala, okamžite mi naskočila paralela k odkazu našich dvoch kňazov. Pápež v encyklike varuje pred tým, že umelá inteligencia postráda morálne svedomie, na rozdiel od ľudskej inteligencie, ktorá je obdarená svedomím, slobodou, a nesie tak morálnu zodpovednosť.
V prenesenom slova zmysle možno povedať, že aj tvárou v tvár týmto novým výzvam digitálnej doby – ktoré dnes možno viac ako klasické ideológie môžu skryto ovplyvňovať naše životné voľby a oslabovať ľudskú slobodu – je každý z nás povolaný plniť svoju úlohu. Musíme si udržať kritický pohľad a pozornosť, aby sme si zachovali autonómiu úsudku a schopnosť rozlišovať, čo je dobré a čo zlé. Tieto nedávne pápežove podnety vnímam ako skvelý kľúč k aktualizácii ich odkazu. Je to síce moderná oblasť, ale princíp vnútorného zápasu o slobodu svedomia zostáva rovnaký.
Sledujete nejaké ďalšie beatifikačné kauzy z Českej republiky?
Áno, v rámci rímskej fázy v súčasnosti sledujem kauzy niekoľkých ďalších významných osobností, tak z brnianskej diecézy, ako aj z olomouckej arcidiecézy. Ide predovšetkým o proces Aničky Zelíkovej, mladej dievčiny, ktorá zomrela v roku 1941 iba ako 17 ročná na tuberkulózu. Anička už od detstva prežívala nesmierne hlbokú vieru. Najmä po prvom svätom prijímaní v sebe pocítila túžbu obetovať svoj život a neskôr aj všetko utrpenie spojené s chorobou a spojiť ich s Kristovým utrpením. Jej krátky život bol naplnený modlitbou, hlbokou úctou k Eucharistii a k Panne Márii. Jej trvalá túžba obetovať svoje bolesti ako zadosťučinenie za hriechy a za spásu duší je dodnes obrovským svedectvom. Momentálne sa nachádzame vo fáze zostavovania jej Positio. V jej prípade však ide o proces skúmania hrdinských čností (causa de virtutibus), takže sa tu podrobne posudzujú trochu iné teologické aspekty.
Ďalšou významnou postavou je otec Antonín Šuránek z olomouckej arcidiecézy. Dožil sa podstatne vyššieho veku, zomrel v roku 1982 a bol to nesmierne charizmatický kňaz. Pôsobil ako špirituál v kňazskom seminári a vyučoval pastorálnu teológiu. V rokoch nacistickej okupácie a následne počas komunistického režimu musel čeliť obrovským skúškam – bol internovaný (v Želive) a potom musel dlhé roky manuálne pracovať ako robotník v štramberskej vápenke a cementárni. Počas dlhého obdobia mal tak zakázané vykonávať akúkoľvek verejnú pastoračnú činnosť a venovať sa formácii budúcich kňazov a mládeže. Napriek tomu si vždy uchoval neuveriteľne pevnú a živú vieru. Aj v ilegalite neustále písal, vzdelával a pokračoval vo svojej misii viac-menej tajne. Po páde komunizmu sa ešte stihol k oficiálnej formácii kňazov vrátiť. Povesť jeho svätosti zostáva medzi ľuďmi dodnes veľmi silná.
Rovnako dôležitou osobnosťou je aj všeobecne známy arcibiskup Antonín Cyril Stojan. V jeho prípade už bol vydaný dekrét o hrdinských čnostiach a dekrét o venerabilite (vyhlásenie za ctihodného) v roku 2016. V súčasnosti sa čaká na oficiálne uznanie zázraku uzdravenia na jeho príhovor, čo je nevyhnutná podmienka na to, aby sme mohli pristúpiť k samotnému aktu blahorečenia.
Ďalšou mimoriadnou postavou je zakladateľka Kongregácie sestier Tešiteliek Božského Srdca Ježišovho v Brne, Matka Rosa Vůjtěchová (vlastným menom Barbora Vůjtěchová). Pôsobila predovšetkým v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny, keď sa sestry pod jej vedením obetavo starali o chorých, ranených vojakov a najmä poskytovali duchovnú i paliatívnu starostlivosť zomierajúcim ľuďom.
Dá sa povedať, že všetky tieto osobnosti, napriek odlišnostiam vo svojom konkrétnom apoštoláte a životnom poslaní, priniesli svetu čisté Kristovo posolstvo. Snažili sa vo svojom živote i skrze osobné utrpenie pripodobniť Kristovi a dokázali dať ťažkým dejinným skúškam i osobným bolestiam hlboký duchovný zmysel, ktorý presahoval vtedajšiu krutú realitu. Všetky tieto postavy, aj napriek rôznorodosti svojho pôvodu a povolania, sú jasným obrazom neobyčajnej duchovnej plodnosti Katolíckej cirkvi na Morave a v Čechách. Hoci Cirkev prežila desiatky rokov za totalitných režimov, ktoré drasticky obmedzovali náboženskú slobodu, táto vnútorná sila dokázala nechať vzísť semená svätosti. Tie dodnes oslovujú naše spoločné svedomie a vyzývajú nás na to, aby sme zostali verní Kristovi bez ohľadu na to, v akom spoločenskom či kultúrnom prostredí práve žijeme. Kontinuita a hlboké korene Cirkvi u nás sú skrátka fascinujúce.
Rozhovor pripravila Johana Bronková, preklad a redakčné úpravy David Válka
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia
