Accera 24. mája (VaticanNews) Počas stretnutia s obyvateľmi tzv. „Krajiny ohňov“ v Acerre pri Neapole pápež Lev XIV. vyzval k hlbokej zmene zmýšľania. Zdôraznil, že budúcnosť sa nezačína iba ekologickými či politickými riešeniami, ale predovšetkým výchovou človeka k zodpovednosti, spravodlivosti a schopnosti žiť pre spoločné dobro.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie so starostami a veriacimi obcí
„Krajiny ohňov“
Námestie Calipari
Drahí bratia a sestry, dobré ráno všetkým!
Pozdravujem predstaviteľov verejného života a ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali na príprave dnešného stretnutia. Ďakujem vám všetkým, že ste tu!
Som rád, že môžem medzi vami stráviť toto sobotné dopoludnie a znovu navštíviť kraj, ktorého krásu nedokáže vymazať nijaká nespravodlivosť. V živote chápeme, že čím je krása krehkejšia, tým viac si vyžaduje starostlivosť a zodpovednosť. A práve to, drahí priatelia, je hlavným zmyslom mojej dnešnej prítomnosti v Acerre: potvrdiť a povzbudiť to zachvenie dôstojnosti a zodpovednosti, ktoré cíti každé čestné srdce vždy, keď život vyklíči a vzápätí je ohrozený smrťou. Ten, kto má dar viery, pochopí, že toto vnútorné pohnutie pochádza od Boha Stvoriteľa, ktorý v každom mužovi a každej žene hľadá spolupracovníkov pre svoje plány života.
Pred chvíľou som sa v katedrále stretol s niektorými rodinami obetí znečistenia, ktoré v posledných desaťročiach neslávne preslávilo túto oblasť ako „Krajinu ohňov“. Je to označenie, ktoré nezodpovedá dobru, ktoré tu existuje a pretrváva, ale nepochybne pomohlo prebudiť všeobecné povedomie o vážnosti zločinu a ľahostajnosti, ktoré umožnili priestor pre zločinnosť. Chcel som poďakovať biskupom, kňazom, diakonom, rehoľným sestrám, rehoľníkom i laikom, ktorí pohotovo prijali posolstvo encykliky Laudato si’ a neustálu výzvu pápeža Františka byť Cirkvou vychádzajúcou, misionárskou a synodálnou. Kráčať spolu, prekonať uzavretosť do seba a odvážiť sa prorockého hlasu napriek odporu a hrozbám, to je to, čo od nás Pán žiada a čo vnuká jeho Duch.
Na tomto území totiž život pretrváva a stavia sa proti smrti; spravodlivosť existuje a zvíťazí. Je však potrebné rozhodnúť sa pre život a oslobodiť sa od pút smrti. V rezignácii, kompromisoch a odkladaní potrebných a odvážnych rozhodnutí je vždy skrytá určitá pohodlnosť. Fatalizmus, nariekanie a zvaľovanie viny na druhých sú živnou pôdou nezákonnosti a začiatkom pustnutia svedomia. Preto vám všetkým chcem povedať: prijmime každý svoju zodpovednosť, vyberme si spravodlivosť, slúžme životu! Spoločné dobro je dôležitejšie než obchody niekoľkých jednotlivcov či partikulárne záujmy, malé alebo veľké.
Táto zem zaplatila vysokú daň, pochovala mnohé svoje deti, bola svedkom utrpenia detí a nevinných. Hodnota a váha tejto bolesti nás zaväzujú pokúsiť sa spoločne byť svedkami novej zmluvy. Kráčate smerom k času znovuzrodenia, ktorý nie je časom zabúdania, ale etického konania a činorodej pamäti. Je to chvíľa kontemplatívneho pohľadu, ku ktorému všetkých ľudí vyzýva encyklika Laudato si’, každého podľa jeho vlastnej zodpovednosti. „Ekologická kultúra,“ písal pápež František, „sa nemôže redukovať na sériu naliehavých a čiastkových odpovedí na problémy súvisiace so zhoršovaním životného prostredia, vyčerpávaním prírodných zdrojov a znečistením. Mala by byť odlišným pohľadom, myslením, politikou, výchovným programom, životným štýlom a spiritualitou, ktoré vytvoria odpor voči napredovaniu technokratickej paradigmy“ (Laudato si’, 111).
Sestry, bratia, táto paradigma sa aj dnes javí ako víťazná: stojí pri zrode množiacich sa konfliktov, za ktorými je boj o zdroje; vidíme ju zakaždým, keď sú tí, čo nesú politickú a inštitucionálnu zodpovednosť, príliš slabí voči mocným; nachádzame ju aj v technologickom rozvoji, ktorý smeruje k závratným ziskom niekoľkých a zostáva slepý voči ľuďom, ich práci a ich budúcnosti. Ak sme teda povolaní k zmene, musí sa začať naším pohľadom.
Podľa niektorých sa stalo priveľkou ambíciou zanechať našim deťom lepší svet. Nemalo by však byť väčšou ambíciou zanechať svetu lepších synov a dcéry. Výchovné úsilie je v našich možnostiach a je prioritné. Výchova mladých, ale aj dospelých; detí, ale aj starších; občanov i ich predstaviteľov; pracujúcich aj zamestnávateľov; veriacich aj pastierov: všetci sa ešte máme čo učiť. Každý má čo darovať, ale najprv sa musí naučiť prijímať. Nie je ľahké to priznať, no práve tu sa začína budúcnosť: je to ako dvere, ktoré sa otvárajú tomu, čo sme doteraz dostatočne nepremysleli, neverili tomu ani to dosť nemilovali. Učiť sa ďalej: práve to z nás robí spoločenstvo. Pre kresťanov to znamená „kráčať s Ježišom“ a v každom veku sa stávať čoraz viac a lepšie jeho učeníkmi.
Drahí, skutočná zmena ekonomického, občianskeho a dokonca aj náboženského zmýšľania vybuduje dobro, ktoré uzdraví túto zem i celú planétu. Medzi ľuďmi, inštitúciami, verejnými a súkromnými organizáciami treba upevniť a rozšíriť zmluvu, ktorá už prináša prvé plody na poli výchovy a spoločenského života. Nielenže rozloží a zmarí zločinecké spojenectvá, ale pozitívne spojí a znásobí najlepšie sily a veľké myšlienky, ktoré už nosíte vo svojich srdciach. Tu by som chcel poďakovať tým „priekopníkom“, ktorí svojím odvážnym nasadením ako prví upozornili na zlo tejto krajiny a upriamili pozornosť na realitu, ktorá bola zakrývaná a popieraná. Myslím najmä na členov ekologických združení.
Dnes už všetci vieme, že zdravie stvorenstva treba strážiť tak, ako strážime dvere vlastného domu; treba odmietnuť pokušenia moci a obohacovania spojené s praktikami, ktoré znečisťujú zem, vodu, vzduch i medziľudské spolužitie. Krok za krokom, ale rýchlo, vytvoríme menej individualistickú ekonomiku a menej konzumný systém. Koľko odpadu, koľko plytvania, koľko jedov priniesol model rastu, ktorý nás akoby očaril, no zanechal nás viac chorých a chudobnejších. Naučme sa teda byť bohatí inak: viac pozorní vo vzťahoch, viac zameraní na spoločné dobro, viac pripútaní k vlastnému územiu a vďačnejší za prijatie a integráciu tých, ktorí prichádzajú žiť medzi nás.
Práve z tejto premeny možno budovať dobré praktiky spoločenstva: prostredníctvom ľudí a podnikov, ktoré pestujú zmysel pre mieru, nie ducha nezodpovedného prekračovania hraníc; ktoré majú záľubu v obnove, nie logiku vpádu; hlad a smäd po spravodlivosti namiesto túžby po vlastníctve. Byť blízko ľudskému srdcu, a teda bližšie k Bohu, ktorý ho stvoril, znamená túžiť po spoločenstve, ktoré je inkluzívnejšie, jednotnejšie a menej poznačené marginalizáciou a polarizáciou.
Cesta, ktorou treba ísť, je však úzka, pretože sa začína pri nás a tam, kde sa nachádzame. Zmeniť smer, konať každý deň proti zvykom a predsudkom, v ktorých sme sa pohodlne usadili, vidieť za hranice vlastného priestoru, to znamená skutočne sa stretnúť. Niekedy je to cesta do kopca a málo vyšliapaná. Jeden konkrétny príklad: názov „Krajina ohňov“ odkazuje na ohne zakladané na okrajoch miest, niekedy menšinami odmietaných a marginalizovaných bratov a sestier, ktorých málokto pozná alebo si ich váži. Marginalizácia vždy vytvára neistotu. Náročná cesta spočíva v boji proti marginalizácii, nie proti marginalizovaným; v pretrhnutí celého reťazca, nie iba v údere proti jeho poslednému článku. Vy to veľmi dobre viete!
V tomto jubilejnom roku svätého Františka, patróna Talianska, nám práve Chudáčik z Assisi pripomína, že pokoj je založený na starostlivosti o druhého a na bratstve: boli sme postavení do spoločného domu, aby sme sa naučili žiť spolu. Problémy tohto domu sú našimi problémami; jeho krása je našou krásou. Máme úlohu bdieť ako strážcovia v noci. Môžeme byť medzi tými, ktorí uvidia nový úsvit.
Sestry a bratia, veľmi vám ďakujem: táto návšteva je pre pápeža veľmi vzácna! Nosím vás vo svojej modlitbe a zverujem každého z vás, vaše rodiny, prítomnosť i budúcnosť vašich spoločenstiev našej Matke Márii, Hviezde rannej. Ďakujem!
Preklad Martin Jarábek
