Pompeje 8. mája (VaticanNews) Presne pred rokom, keď mi bola zverená služba Petrovho nástupcu, pripadol práve deň Prosby k Panne Márii svätého ruženca v Pompejách. Musel som teda prísť sem, aby som svoju službu zveril pod ochranu Panny Márie, povedal Lev XIV. počas omše pred mariánskou bazilikou v Pompejach. V nadväznosti na učenie sv. Jána Pavla II. a sv. Bartola Longa, zakladateľa svätyne, pripomenul význam modlitby ruženca. Prosil, aby sme modlili ruženec najmä za rodiny a za mier vo svete.
Homília Leva XIV. v Pompejách: Ruženec nás privádza k Ježišovi a učí nás pokoju
Pápež Lev XIV. slávil 8. mája svätú omšu na Námestí pred Sanktuáriom v Pompejách. V homílii pripomenul 150 rokov od položenia základného kameňa svätyne, odkaz svätého Bartola Longa a ruženec predstavil ako modlitbu, ktorá vedie ku Kristovi, Eucharistii, láske k blížnym a prosbe za pokoj.
HOMÍLIA PRI SVÄTEJ OMŠI
Námestie pred Sanktuáriom
Drahí bratia a sestry!
„Velebí moja duša Pána.“ Tieto slová, ktorými sme odpovedali na prvé čítanie, vyvierajú zo srdca Panny Márie, keď Alžbete predstavuje plod svojho života, Ježiša, Spasiteľa. Po nej budú pre Krista spievať Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, i starec Simeon. Tieto tri chválospevy každý deň sprevádzajú chválu Cirkvi v Liturgii hodín. Sú pohľadom starobylého Izraela, ktorý vidí naplnené svoje prisľúbenia; sú pohľadom Cirkvi – nevesty, obrátenej k svojmu božskému Ženíchovi; sú implicitne aj pohľadom celého ľudstva, ktoré nachádza odpoveď na svoju túžbu po spáse.
Pred stopäťdesiatimi rokmi, keď svätý Bartolo Longo spolu so svojou manželkou, grófkou Mariannou Farnararo De Fusco, položili základný kameň tejto svätyne na mieste, kde erupcia sopky Vezuv v roku 79 po Kristovi pochovala pod popolom stopy veľkej civilizácie a uchovala ich po stáročia, položili základy nielen chrámu, ale celého mariánskeho mesta. Tak vyjadrili vedomie Božieho plánu, ktorý svätý Ján Pavol II. na tomto mieste milosti 7. októbra 2003, pri zakončení Roku ruženca, znovu predložil pre tretie tisícročie v perspektíve novej evanjelizácie: „Dnes,“ povedal, „tak ako v časoch starovekých Pompejí, je potrebné ohlasovať Krista spoločnosti, ktorá sa vzďaľuje kresťanským hodnotám a stráca dokonca aj ich pamäť.“
Presne pred rokom, keď mi bola zverená služba Petrovho nástupcu, pripadol práve deň Prosby k Panne Márii svätého ruženca v Pompejách. Musel som teda prísť sem, aby som svoju službu zveril pod ochranu Panny Márie. Tým, že som si zvolil meno Lev, kráčam aj v stopách Leva XIII., ktorý okrem iného rozvinul rozsiahle magistérium o svätom ruženci. K tomu sa pridáva nedávna kanonizácia svätého Bartola Longa, apoštola ruženca. Tento kontext nám ponúka kľúč na pochopenie práve vypočutého Božieho slova.
Evanjelium o Zvestovaní nás uvádza do okamihu, keď sa Božie Slovo stáva telom v lone Márie. Z tohto lona vyžaruje Svetlo, ktoré dáva plný zmysel dejinám i svetu. Pozdrav, ktorým archanjel Gabriel oslovuje Pannu Máriu, je pozvaním k radosti: „Raduj sa, milosti plná“ (Lk 1, 28; porov. Sof 3, 14). Áno, Zdravas’ Mária je pozvaním k radosti: hovorí Márii a v nej aj každému z nás, že nad troskami nášho ľudstva poznačeného hriechom, a preto stále nakloneného k násiliu, útlaku a vojnám, prišlo Božie pohladenie, pohladenie milosrdenstva, ktoré v Ježišovi nadobúda ľudskú tvár. Mária sa tak stáva Matkou milosrdenstva. Ako učeníčka Slova a nástroj jeho vtelenia sa skutočne ukazuje ako „milosti plná“. Všetko v nej je milosť! Tým, že Slovu ponúka svoje telo, stáva sa zároveň, ako učí Druhý vatikánsky koncil nadväzujúc na svätého Augustína, „matkou údov Kristových… pretože s láskou spolupracovala pri zrode veriacich v Cirkvi, ktorí sú údmi tejto Hlavy“ (Lumen gentium, 53; porov. sv. Augustín, De sancta Virginitate, 6). V Máriinom „Hľa, služobnica Pána“ sa rodí nielen Ježiš, ale aj Cirkev, a Mária sa stáva zároveň Bohorodičkou – Theotókos – i Matkou Cirkvi.
Aké veľké tajomstvo! Všetko sa deje mocou Ducha Svätého, ktorý zatieňuje Pannu Máriu a robí plodným jej panenské lono. Tento okamih dejín má sladkosť a silu, ktoré priťahujú srdce a vedú ho k tej kontemplatívnej výške, z ktorej vyrastá modlitba svätého ruženca. Modlitba, ktorá vznikla a postupne sa rozvíjala v druhom tisícročí, no svoje korene má v dejinách spásy a svoj úvod práve v anjelovom pozdrave Panne Márii. „Zdravas’, Mária!“ Opakovanie tejto modlitby v ruženci je ako ozvena Gabrielovho pozdravu, ozvena, ktorá prechádza storočiami a vedie pohľad veriaceho k Ježišovi, videnému očami a srdcom Matky. Ježiš je adorovaný, kontemplovaný, prijímaný v každom zo svojich tajomstiev, aby sme mohli spolu so svätým Pavlom povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 19).
Zdravas’ Mária, zasadená medzi Otčenáš a Sláva Otcu a predchádzaná ohlasovaním Božieho slova, je v svätom ruženci aktom lásky. Nie je práve láske vlastné opakovať bez únavy: „Mám ťa rád“? Je to akt lásky, ktorý nás na zrnkách ruženca, ako to jasne vidíme na mariánskom obraze tejto svätyne, vedie späť k Ježišovi a privádza nás k Eucharistii, „prameňu a vrcholu celého kresťanského života“ (Lumen gentium, 11). Bol o tom presvedčený aj svätý Bartolo Longo, keď napísal: „Eucharistia je živý ruženec a všetky tajomstvá sa nachádzajú vo sviatosti oltárnej v aktívnej a životnej forme“ (Il Rosario e la Nuova Pompei, 1914, s. 86). Mal pravdu. V Eucharistii sú všetky tajomstvá Kristovho života akoby zhustené v pamiatke jeho obety a v jeho skutočnej prítomnosti. Ruženec má mariánsku podobu, ale jeho srdce je kristologické a eucharistické (porov. Rosarium Virginis Mariae, 1). Ak Liturgia hodín určuje rytmus chvály Cirkvi, ruženec určuje rytmus nášho života tým, že nás neustále privádza späť k Ježišovi a Eucharistii.
Generácie veriacich boli touto jednoduchou a ľudovou modlitbou formované a chránené. Zároveň je schopná mystických výšin a ukrýva jadro najpodstatnejšej kresťanskej teológie. Čo je totiž podstatnejšie než Kristove tajomstvá a jeho sväté meno, vyslovované s nežnosťou Panny Matky? V tomto mene a v nijakom inom môžeme byť spasení (porov. Sk 4, 12). Keď ho opakujeme v každom Zdravas’, akoby sme znovu prežívali atmostéru domu v Nazarete a počúvali hlas Márie a Jozefa počas dlhých rokov, keď Ježiš žil s nimi. Zároveň prežívame skúsenosť Večeradla, kde apoštoli spolu s Máriou očakávali zoslanie Ducha Svätého. Práve na to ukázalo prvé čítanie. Ako si nepomyslieť, že v čase medzi Nanebovstúpením a Turícami si Mária a apoštoli navzájom pripomínali rozličné udalosti Ježišovho života? Nemohol im uniknúť nijaký detail! Všetko bolo treba pamätať, prijať, napodobňovať. Tak vzniká kontemplatívna cesta Cirkvi, ktorej ruženec, podobne ako liturgický rok, ponúka syntézu v každodennom rozjímaní nad svätými tajomstvami. Právom bol ruženec považovaný za súhrn evanjelia, ktorý svätý Ján Pavol II. doplnil o tajomstvá svetla. Aj táto dimenzia bola veľmi živá u svätého Bartola Longa, ktorý pútnikom ponúkal hlboké meditácie, aby uchránil svätý ruženec pred pokušením mechanického odriekania a zabezpečil mu biblický, kristologický a kontemplatívny dych, ktorý ho má charakterizovať.
Sestry a bratia, ak sa ruženec takto „modlíme“ a dovolím si povedať aj „slávime“, stáva sa prirodzene aj prameňom lásky. Lásky k Bohu a lásky k blížnemu: dvoch strán tej istej mince, ako nám pripomenulo druhé čítanie z Prvého Jánovho listu slovami: „Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ (1 Jn 3, 18). Preto bol svätý Bartolo Longo apoštolom ruženca a zároveň apoštolom charity. V tomto mariánskom meste prijímal siroty a deti väzňov a ukázal obnovujúcu silu lásky. Aj dnes sú tu prijímaní a sprevádzaní najmenší a najslabší v dielach tejto svätyne. Ruženec obracia pohľad aj na potreby sveta, ako to zdôraznila apoštolská exhortácia Rosarium Virginis Mariae, keď osobitne navrhla dva úmysly, ktoré zostávajú naliehavé aj dnes: rodinu, ktorá trpí oslabením manželského zväzku, a pokoj, ohrozený medzinárodným napätím a ekonomikou, ktorá uprednostňuje obchod so zbraňami pred úctou k ľudskému životu.
Keď svätý Ján Pavol II. vyhlásil Rok ruženca – budúci rok uplynie štvrťstoročie od tejto udalosti –, chcel ho osobitným spôsobom zveriť pod pohľad Panny Márie Pompejskej. Časy sa odvtedy nezlepšili. Vojny, ktoré sa stále vedú v mnohých častiach sveta, si vyžadujú obnovené úsilie nielen ekonomické a politické, ale aj duchovné a náboženské. Pokoj sa rodí v srdci človeka. Ten istý pápež zhromaždil v októbri 1986 v Assisi predstaviteľov hlavných náboženstiev a pozval všetkých modliť sa za pokoj. Pri viacerých príležitostiach, aj nedávno, sme pápež František i ja vyzvali veriacich na celom svete, aby sa modlili za tento úmysel. Nemôžeme si zvyknúť na obrazy smrti, ktoré nám každý deň prinášajú správy. Z tejto svätyne, ktorej priečelie svätý Bartolo Longo navrhol ako pamätník pokoja, dnes s vierou pozdvihujeme svoju Prosbu. Ježiš nám povedal, že modlitba vyslovená s vierou môže dosiahnuť všetko (porov. Mt 21, 22). A svätý Bartolo Longo, mysliac na Máriinu vieru, ju nazýva „všemohúcou z milosti“. Na jej príhovor nech Boh pokoja vyleje hojnosť milosrdenstva, ktoré sa dotkne sŕdc, utíši hnev a bratovražednú nenávisť a osvieti tých, ktorí nesú osobitnú zodpovednosť za riadenie národov.
Bratia a sestry, nijaká pozemská moc svet nezachráni. Zachráni ho iba božská moc lásky, ktorú nám zjavil a daroval Ježiš Kristus, náš Pán. Verme v neho, dúfajme v neho a nasledujme ho.
Preklad Martin Jarábek
