Jeruzalem 5. mája (TK KBS) Tvárou v tvár aktom násilia, ku ktorým došlo v poslednom čase v Jeruzaleme a Libanone, sú veriaci v Krista povolaní ku každodennému životu podľa evanjelia a k tomu, aby sa v ňom spoznávali – najmä v dnešných časoch, ktoré sa zdajú byť, ako píše vikár Kustódie Svätej zeme P. Ibrahim Faltas, „ťažké a zložité“.

V mojich najranejších spomienkach z detstva silno utkvel obraz mojej matky, ktorá mi rukami aj hlasom pomáhala robiť znak kríža. Naučila to mojich starších bratov a po mne aj mojich mladších bratov; všetci sme napodobňovali jej gestá a slová, keď sme sa ráno budili, pred večerným spaním, pri začatí obeda a v každej chvíli, keď sme cítili potrebu prosiť Boha o pomoc a ochranu. Nosenie kríža na krku, medailónika s vyobrazením Panny Márie alebo svätého či nosenie náboženského odevu – najmä u tých, ktorí patria k menšine v mieste, kde žijú – je identifikačným znakom patričnosti ku Kristovi. Egyptskí kresťania, ako som ja, majú na dlani vytetovaný malý kríž, ktorý poukazuje na kresťanskú identitu nadobudnutú krstom.

Neprijateľné prípady násilia

V Jeruzaleme čoraz častejšie dochádza k neprijateľným aktom násilia, urážkam a znevažovaniu svätých miest, duchovných osôb a vyznávačov kresťanského náboženstva. Obzvlášť brutálny bol fyzický útok na francúzsku rehoľnú sestru, ktorá kráčala po ceste vedúcej k Večeradlu. Nahrávky ukazujú opakovaný a ešte násilnejší útok na bezbrannú ženu. V tomto prípade útočník konal sám, no často ide o skupiny osôb, ktoré urážajú, obťažujú a prejavujú pohŕdanie voči duchovným, veriacim a kresťanským miestam. Ide o slová, gestá a nápisy na stenách, ktoré odzrkadľujú nenávisť plnú krutosti a arogancie: sú to útoky vždy neopodstatnené, no obzvlášť neprípustné, ak sa dejú vo svätom meste troch monoteistických náboženstiev.

Možné spolunažívanie

Jeruzalem je rozdelený a je predmetom sporu medzi veriacimi, ktorí sa modlia rôznymi spôsobmi a obliekajú sa inak. Táto rozmanitosť však neospravedlňuje napätie, ktoré neustále robí život každého z nás, aj všetkých tých, ktorí sa stretávajú v uliciach a úzkych uličkách Starého mesta, neznesiteľným. Pokojné spolunažívanie je možné, ak rešpektujeme život vlastný aj životy iných. Pokoj je možný, ak sa nám podarí lepšie spoznať životy iných, ak vytvoríme a nadviažeme vzťahy medzi ľuďmi, ktorých cesty sa krížia, ale ktorí sa navzájom nepoznajú.

Nenávisť, ktorá ničí

Kresťanská škola v jednej z libanonských dedín bola zrovnaná so zemou bagrami. Bola to jediná budova vedľa kláštora rehoľných sestier, ktorá ešte nebola zbombardovaná, no stroje zničili duchovný a vzdelávací oporný bod pre stovky detí a mládeže. V mene koho a z akého dôvodu možno ničiť a znevažovať sväté miesta, urážať a ponižovať ľudí, šliapať po náboženských znakoch a symboloch? Aké nebezpečenstvo môže predstavovať miesto kultu, škola či kláštor? Je to násilie vyplývajúce z ideológie, predsudkov či slepého rasizmu? Čo vyvoláva takú veľkú nenávisť voči blížnym s odlišnou históriou viery a života? Takéto akty násilia nie sú reakciou na správanie vyznávačov kresťanskej viery, pretože kresťania vo Svätej zemi nereagujú na provokácie; sú pripravení prijímať, ochotní odpúšťať a plní lásky k blížnym. Sú hrdí na svoju príslušnosť ku Kristovi a na to, že sa narodili v zemi, ktorá bola svedkom jeho pozemských diel a počula jeho hlas zjavujúci Otcovu lásku a moc Ducha Svätého.

Charakteristické črty kresťana

Nemyslím si, že vojny vypukajú kvôli náboženským konfliktom; príčiny sú iné a rozmanité. Domnievam sa však, že je potrebné čeliť a odsudzovať udalosti, ktoré sú znakom napätej atmosféry a situácií, ktoré sa môžu ďalej vyostrovať. Žiť podľa evanjelia, každodenne nasledovať Ježišovo učenie a rozpoznávať sa v ňom – to sú charakteristické črty kresťana, ktorý vyznáva vieru s čistým srdcom a v slobode. Prvé kresťanské komunity zažívali prenasledovanie a prví mučeníci vydávali svedectvo Kristovi obetovaním vlastného života. Časy sú iné, ale pocit, že prežívame ťažké a zložité chvíle, je silný. Z kríža, neodstrániteľného znaku umučenia a smrti nášho Pána, vyrástla nádej života spolu so zmŕtvychvstaním. Znak kríža, spontánne a dôveruplné gesto toho, kto vkladá nádej do Božieho milosrdenstva, je našou silou. Hľaďme na kríž, ktorý pomáha, podopiera a utešuje. A vďaka Bohu, v Jeruzaleme ich stále môžeme vidieť mnoho!

P. Ibrahim Faltas, vikár Kustódie Svätej zeme

Zdroj: VaticanNews, poľská redakcia