Bratislava 24. apríla (TK KBS) Členovia Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku nadviazali na svoju spoločnú púť do Santiaga de Compostela a v dňoch 13. až 19. apríla 2026 sa vydali na osobitnú pastoračnú cestu do Egypta.
Táto krajina je hlboko spätá s počiatkami kresťanstva a mníšstva. Metropolitný časopis Slovo oslovil vladykov, aby sa po návrate podelili o chvíle, ktoré sa najviac zapísali do ich mysle a sŕdc.
V Egypte ste sa stretli s pohostinnosťou kresťanov Katolíckej i Pravoslávnej cirkvi. Ktoré stretnutie vás najviac zasiahlo?
Vladyka Jonáš: Počas našej púte sme stretli veľa ľudí z Katolíckej aj Pravoslávnej koptskej cirkvi. Všetci boli veľmi srdeční, prívetiví a vyžarovala z nich úprimná, nestrojená radosť. Zvlášť to platí o koptských mníchoch, ktorí nám venovali veľa času na rozhovory. Najviac ma však prekvapila prítomnosť detí a ich mladých rodičov v chrámoch monastierov. Pohľad na to, ako sa deti prirodzene pohybujú vedľa usmievavých mníchov ako vo svojom dome, ako sa modlia a pýtajú si požehnanie, bol skutočne biblický.
Vladyka Milan: Zasiahla ma veľká pohostinnosť apoštolského nuncia v Káhire, ako aj koptskokatolíckeho vladyku Emanuela v jeho rezidencii v Al Karnaku pri Níle. Silným momentom boli aj neformálne stretnutia s koptskými mníchmi pri káve či čaji, kde sme sa pýtali na ich bežný každodenný život.
Aký duchovný moment z tejto bratskej púte vám najviac utkvel v srdci?
Vladyka Jonáš: Pre mňa to boli momenty, keď som mohol bosými nohami vstúpiť na miesta, kde sa po stáročia až dodnes modlia kresťanskí mnísi. Tieto miesta sa nachádzajú uprostred reálnej púšte a v moslimskom majoritárnom prostredí, čo im dodáva osobitnú silu.
Vladyka Milan: Bolo ich viacero. Návšteva jaskyne v púšti, kde začínal svoj mníšsky život svätý Anton Veľký, či spoločná Božská liturgia u vladyku Emanuela, ktorú sme slúžili v angličtine za účasti sestier Matky Terezy. Nezabudnuteľná bola aj večiereň v kláštore svätého Makária a následná návšteva mníšskeho cintorína na okraji púšte.
Čím vás ako mužov s rehoľnou skúsenosťou obohatila púť ku koreňom mníšstva?
Vladyka Jonáš: Utvrdil som sa v tom, že som urobil správne, keď som kedysi odpovedal na Boží hlas a stal sa mníchom. Na týchto miestach som vnímal obrovskú vďačnosť za dar mníšskeho povolania a uvedomil som si, že by som sa tak rozhodol znovu.
Vladyka Milan: Uvedomil som si silu bratského spoločenstva a dôležitosť rehoľnej komunity, ktorej som bol súčasťou pred biskupskou vysviackou. Boli sme na miestach, kde sa mníšstvo v 4. storočí zrodilo, čo človeka hlboko zasiahne.
Akú skúsenosť si prinášate späť na Slovensko?
Vladyka Jonáš: Skúsenosť, že aj v nehostinných podmienkach – či už prírodných alebo spoločenských – sa dá žiť hlboký kresťanský život. Život viery, lásky a odovzdanosti Bohu je možný všade, ak človek vie, kým je a ku komu smeruje.
Vladyka Milan: Túžbu rozvíjať a prehlbovať bohatstvo našej byzantskej liturgie v našich rodinách a chrámoch. Ako nám povedal jeden z mníchov: všetko podstatné v duchovnom živote tkvie v pokore a v láske.
Zdroj: Časopis Slovo Richard Fučko, redakčne upravené
