Angola 20. apríla (VaticanNews) V pondelok 20. apríla sa pápež Lev XIV. vydal do Saurima v angolskom vnútrozemí.  Oblasť nachádzajúca sa v nadmorskej výške viac ako tisíc metrov, je známa okrem iného, vďaka ťažbe diamantov. Pápež slúžil svätú omšu za účasti 60 tisíc veriacich.

V homílii pri svätej omši upozornil, že Krista nemožno hľadať len pre jeho dary, ale pre stretnutie s jeho osobou. Zdôraznil, že Eucharistia je chlebom života, ktorý vedie človeka k viere a slobode, a povzbudil Cirkev v Angole kráčať verne po ceste evanjelia aj uprostred skúšok dejín.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA
SVÄTÁ OMŠA
Saurimo
Pondelok 20. apríla 2026

Na celom svete Cirkev žije ako ľud, ktorý kráča v nasledovaní Krista, nášho brata a Vykupiteľa: on, Zmŕtvychvstalý, nám osvetľuje cestu k Otcovi a posväcuje nás silou Ducha, aby sme premieňali svoj životný štýl podľa jeho lásky. Toto je radostná zvesť, evanjelium, ktoré prúdi ako krv v žilách a nesie nás na našej ceste. Ceste, ktorá ma dnes priviedla až sem, aby som bol s vami! V radosti a kráse nášho zhromaždenia, zhromaždeného v Ježišovom mene, počúvame s otvoreným srdcom jeho slovo spásy, lebo nás vedie k zamysleniu nad dôvodom i cieľom, pre ktorý nasledujeme Pána.

Keď sa Boží Syn stal človekom, konal výrečné skutky, aby zjavil vôľu Otca: osvecuje temnoty tým, že dáva zrak slepým, dáva hlas utláčaným tým, že rozväzuje jazyk nemým, nasýti náš hlad po spravodlivosti tým, že rozmnožuje chlieb pre chudobných a slabých. Kto počuje o týchto skutkoch, vydáva sa hľadať Ježiša. Zároveň však Pán vidí naše srdce a pýta sa nás, či ho hľadáme z vďačnosti alebo zo záujmu, z vypočítavosti alebo z lásky. Veď zástupu, ktorý ho nasledoval, hovorí:
„Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“ (Jn 6, 26).

Jeho slová odhaľujú zámery tých, ktorí netúžia po stretnutí s osobou, ale po spotrebe vecí. Zástup vidí Ježiša ako prostriedok na dosiahnutie iných cieľov, ako poskytovateľa služieb. Keby im nedával jesť, jeho skutky a učenie by ich nezaujímali.

To isté sa deje, keď je pravá viera nahradená poverčivým obchodovaním, v ktorom sa Boh stáva modlou, ktorú hľadáme iba vtedy, keď nám slúži a pokiaľ nám slúži. Aj tie najkrajšie dary Pána, ktorý sa vždy stará o svoj ľud, sa potom stávajú nárokom, odmenou alebo vydieraním a sú nesprávne pochopené práve tými, ktorí ich prijímajú. Evanjeliové rozprávanie nám teda pomáha pochopiť, že existujú nesprávne dôvody, pre ktoré možno hľadať Krista, najmä keď je považovaný za guru alebo talizman šťastia. Aj cieľ, ktorý si ten zástup kladie, je neprimeraný: nehľadajú učiteľa, ktorého by milovali, ale vodcu, ktorého by si z úžitku uctievali.

Celkom odlišný je Ježišov postoj k nám: neodmieta toto neúprimné hľadanie, ale vedie ho k obráteniu. Neposiela zástup preč, ale pozýva všetkých skúmať, čo pulzuje v našom srdci. Kristus nás volá k slobode: nechce sluhov ani zákazníkov, ale hľadá bratov a sestry, ktorým by sa daroval celou svojou bytosťou. Aby sme na túto lásku odpovedali vierou, nestačí počuť o Ježišovi hovoriť: treba prijať zmysel jeho slov. Nestačí ani vidieť, čo Ježiš robí: treba nasledovať a napodobňovať jeho iniciatívu. Keď v znamení lámaného chleba vidíme vôľu Spasiteľa, ktorý sa za nás daruje, vtedy sa približujeme k pravému stretnutiu s Ježišom, ktoré sa stáva nasledovaním, poslaním a životom.

Napomenutie, ktoré Pán adresuje zástupu, sa tak mení na pozvanie:
„Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život“ (Jn 6, 27).

Týmito slovami nám Kristus ukazuje svoj pravý dar: nevolá nás k nezáujmu o každodenný chlieb, ktorý napokon rozmnožuje v hojnosti a učí nás oň prosiť v modlitbe. Vychováva nás k tomu, aby sme správnym spôsobom hľadali chlieb života, pokrm, ktorý nás udrží naveky. Túžba zástupu tak nachádza ešte väčšiu a prekvapujúcu odpoveď: Ježiš nám nedáva pokrm, ktorý sa míňa, ale chlieb, ktorý nám nedovolí zahynúť, lebo je pokrmom večného života.

Jeho dar osvetľuje našu prítomnosť: dnes totiž vidíme, že mnohé túžby ľudí sú potláčané násilníkmi, zneužívané mocnými a klamané bohatstvom. Keď nespravodlivosť kazí srdcia, chlieb pre všetkých sa stáva vlastníctvom niekoľkých. Pred takýmto zlom Kristus počúva volanie národov a obnovuje naše dejiny: pri každom páde nás dvíha, v každom utrpení nás potešuje, v poslaní nás povzbudzuje. Tak ako živý chlieb, ktorý nám stále dáva – Eucharistia – ani jeho príbeh nemá koniec, a práve preto odstraňuje koniec, teda smrť, z našich dejín, ktoré Zmŕtvychvstalý otvára silou svojho Ducha. Kristus žije! On je náš Vykupiteľ. Toto je evanjelium, ktoré ohlasujeme, keď robíme zo všetkých národov zeme bratov. Toto je posolstvo, ktoré premieňa hriech na odpustenie. Toto je viera, ktorá zachraňuje život!

Veľkonočné svedectvo sa teda určite týka Krista, ukrižovaného a vzkrieseného, ale práve preto sa týka aj nás: v ňom zaznieva zvesť o našom vzkriesení. Neprišli sme na svet, aby sme zomreli. Nenarodili sme sa preto, aby sme sa stali otrokmi ani porušenosti tela, ani porušenosti duše: každá forma útlaku, násilia, vykorisťovania a lži popiera Kristovo zmŕtvychvstanie, najvyšší dar našej slobody. Toto oslobodenie od zla a smrti sa totiž neodohráva iba na konci časov, ale v dejinách každého dňa. Čo máme robiť, aby sme taký dar prijali? Samotné evanjelium nás to učí: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal“ (Jn 6, 29).

Áno, veríme! Dnes to spolu hovoríme s rozhodnosťou a vďačnosťou pred tebou, Pane Ježišu. Chceme ťa nasledovať a slúžiť ti v našich blížnych: tvoje slovo je pre nás pravidlom života a kritériom pravdy.

„Blažení tí, čo kráčajú podľa zákona Pánovho“ (porov. Ž 119, 1): tak sme spievali v žalme. Drahí bratia a sestry, cestu tejto púte určuje Pán, nie naše naliehavosti ani módy okamihu. Preto je cirkevná cesta v nasledovaní Ježiša vždy „synodou zmŕtvychvstania a nádeje“ (Apošt. exhort. Ecclesia in Africa, 13), ako povedal svätý Ján Pavol II. vo svojej apoštolskej exhortácii pre Afriku: pokračujme týmto múdrym smerom! S evanjeliom v srdci budete mať odvahu čeliť ťažkostiam i sklamaniam: cesta, ktorú nám Boh otvoril, nikdy nesklame. Pán kráča vždy po našom boku, aby sme mohli pokračovať na jeho ceste: sám Kristus dáva smer i silu nášmu putovaniu, putovaniu, ktoré sa chceme učiť žiť čoraz viac tak, ako má byť, teda synodálnym spôsobom.

Najmä platí, že „Cirkev ohlasuje radostnú zvesť nielen hlásaním slova, ktoré prijala od Pána, ale aj svedectvom života, ktorým Kristovi učeníci vydávajú svedectvo o viere, nádeji a láske, ktoré v nich prebývajú“ (tamže, 55). Zdieľaním Eucharistie, chleba večného života, sme povolaní slúžiť svojmu ľudu oddanosťou, ktorá dvíha z každého pádu, obnovuje to, čo násilie ničí, a s radosťou žije bratské putá. Prostredníctvom nás prináša iniciatíva Božej milosti dobré ovocie najmä v skúškach, ako to ukazuje príklad prvomučeníka Štefana (porov. Sk 6, 8 – 15).

Drahí bratia a sestry, svedectvo mučeníkov a svätých nás povzbudzuje a vedie po ceste nádeje, zmierenia a pokoja, na ktorej sa Boží dar stáva záväzkom človeka v rodine, v kresťanskom spoločenstve i v občianskej spoločnosti. Keď po nej kráčame spoločne vo svetle evanjelia, Cirkev v Angole rastie podľa tej duchovnej plodnosti, ktorá sa začína v Eucharistii a pokračuje v integrálnej starostlivosti o každého človeka i o celý ľud. Životaschopnosť povolaní, ktorú prežívate, je osobitným znakom odpovede na Pánov dar, vždy hojný pre tých, ktorí ho prijímajú s čistým srdcom. Vďaka chlebu nového života, ktorý dnes zdieľame, môžeme pokračovať na ceste celej Cirkvi, ktorej cieľom je Božie kráľovstvo, svetlom je viera a dušou je láska.

Preklad Martin Jarábek