Douale 17. apríla (VaticanNews) Pri svätej omši na štadióne Japoma v Douale v piatok 17. apríla pápež Lev XIV. vychádzal z evanjelia o rozmnožení chlebov a rýb a pripomenul, že zázrak sa uskutočňuje v zdieľaní. Eucharistiu označil za prameň obnovenej viery a mladých Kamerunu povzbudil, aby sa nenechali zviesť násilím ani pokušeniami rýchleho zisku, ale stali sa tvorcami budúcnosti svojej krajiny.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA
Svätá omša
Douala, štadión Japoma
17. apríla 2026

Drahí bratia a sestry,

evanjelium, ktoré sme práve počuli (Jn 6, 1 – 15), je slovom spásy pre celé ľudstvo. Táto radostná zvesť sa dnes ohlasuje všade. Pre Cirkev v Kamerune zaznieva ako prozreteľné ohlásenie Božej lásky a nášho spoločenstva.

Svedectvo apoštola Jána hovorí o veľkom zástupe (porov. v. 2 – 5); takom, akým sme teraz aj my tu zhromaždení. Pre všetkých týchto ľudí je však veľmi málo jedla: iba „päť jačmenných chlebov a dve ryby“ (v. 9). Keď Ježiš vidí tento nepomer, kladie nám dnes tú istú otázku, akú položil svojim učeníkom: ako vyriešite tento problém? Pozrite sa na tento hladný zástup, unavený námahou. Čo urobíte?

Táto otázka je adresovaná každému z nás. Je adresovaná otcom a matkám, ktorí sa starajú o svoje rodiny. Je adresovaná pastierom Cirkvi, ktorí sa starajú o Pánovo stádo. Je adresovaná všetkým, ktorí majú spoločenskú a politickú zodpovednosť za ľud a za jeho dobro. Kristus ju kladie mocným i slabým, bohatým i chudobným, mladým i starším, lebo všetci rovnakým spôsobom pociťujeme hlad. Táto núdza nám pripomína, že sme stvorenia. Potrebujeme jesť, aby sme mohli žiť. Nie sme Boh. A predsa — kde je Boh zoči-voči hladu národov?

Kým očakáva naše odpovede, Ježiš dáva svoju: „Vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli“ (v. 11). Veľký problém je vyriešený požehnaním toho mála jedla, ktoré bolo k dispozícii, a jeho rozdelením medzi hladných. Rozmnoženie chlebov a rýb sa uskutočňuje v zdieľaní: to je zázrak! Chlieb je pre všetkých, ak je darovaný všetkým. Chlieb je pre všetkých, ak ho berie ruka, ktorá dáva, nie ruka, ktorá si privlastňuje.

Pozorne sledujme Ježišovo gesto: keď Boží Syn berie chleby a ryby, predovšetkým vzdáva vďaky. Je vďačný Otcovi za dobro, ktoré sa stáva darom a požehnaním pre celý ľud.

Takto sa jedlo rozmnožuje: nie je prideľované na prídel pre núdzový stav, nie je ukradnuté tými, ktorí sa oň hádajú, ani premrhané tými, ktorí sa nasýtia, zatiaľ čo iní nemajú čo jesť. Keď prechádza z Kristových rúk do rúk jeho učeníkov, jedlo sa rozmnožuje pre všetkých a dokonca zostáva nazvyš (porov. v. 12 – 13).

Zástup, ohromený tým, čo Ježiš urobil, volá: „Toto je naozaj ten prorok“ (v. 14), teda ten, ktorý hovorí v Božom mene, Slovo Všemohúceho. A je to pravda. Ježiš však tieto slová nevyužíva na osobný úspech. Nechce sa stať kráľom (porov. v. 15), lebo prišiel slúžiť z lásky, nie vládnuť.

Zázrak, ktorý koná, je znakom tejto lásky: ukazuje nám nielen to, ako Boh sýti ľudstvo chlebom života, ale aj to, ako môžeme tento pokrm prinášať všetkým mužom a ženám, ktorí — podobne ako my — hladujú po pokoji, slobode a spravodlivosti. Každé gesto solidarity a odpustenia, každá iniciatíva pre dobro je kúskom chleba pre ľudstvo, ktoré potrebuje pozornosť.

A predsa to nestačí. K pokrmu, ktorý sýti telo, treba s rovnakou láskou pripojiť aj pokrm duše, ktorý živí naše svedomie a posilňuje nás v temných chvíľach strachu i utrpenia. Týmto pokrmom je Kristus, ktorý neprestajne sýti svoju Cirkev v hojnosti a posilňuje nás na ceste svojím Telom.

Sestry a bratia, Eucharistia, ktorú slávime, je prameňom obnovenej viery, pretože Ježiš je prítomný medzi nami. Sviatosť nie je len oživením vzdialenej spomienky, ale uskutočňuje „spoločenstvo“ (pozn. preklad.: slovo „spoločník“ vo francúzštine vychádza z lat. cum panis – označuje toho, s kým zdieľame chlieb), ktoré nás premieňa, lebo nás posväcuje. Blahoslavení, ktorí sú pozvaní na hostinu Baránkovu!

Okolo Eucharistie sa tento istý stôl stáva ohlasovaním nádeje uprostred skúšok dejín a nespravodlivostí, ktoré vidíme okolo seba. Stáva sa znamením Božej lásky, ktorá nás v Kristovi pozýva deliť sa o to, čo máme, aby sa to rozmnožilo v cirkevnom bratstve.

Pán objíma nebo i zem, pozná naše srdce i všetky situácie — radostné i bolestné — ktoré prežívame. Keď sa stal človekom, aby nás spasil, chcel sa podieľať na potrebách ľudstva, počnúc tými najjednoduchšími a najkaždodennejšími. Hlad nám tak pripomína nielen našu biedu, ale predovšetkým jeho lásku. Musíme si to pripomínať zakaždým, keď sa naše pohľady stretnú s pohľadmi bratov a sestier, ktorým chýba to nevyhnutné. Ich oči nám opakujú otázku, ktorú Ježiš položil svojim učeníkom: čo robíte pre týchto ľudí?

Byť svedkami Krista a napodobňovať jeho skutky lásky prináša často ťažkosti a prekážky — zvonka i zvnútra, kde pýcha môže skaziť srdce. Vtedy musíme opakovať so žalmistom: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 27, 1). Aj keď niekedy váhame, Boh nás vždy povzbudzuje: „Dúfaj v Pána, buď silný a maj odvahu; dúfaj v Pána“ (v. 14).

Drahí mladí, práve vám adresujem túto výzvu osobitným spôsobom, lebo ste milovanými deťmi africkej zeme! Ako Ježišovi bratia a sestry rozmnožujte svoje talenty vierou, vytrvalosťou a priateľstvom, ktoré nosíte v srdci. Buďte prvými, ktorí prinášajú blížnym chlieb života: pokrm múdrosti, ktorý oslobodzuje od všetkého, čo nenasycuje, odvádza naše dobré túžby a oberá nás o dôstojnosť.

Vo vašej krajine, hoci je taká úrodná, Kamerune, mnohí poznajú chudobu — materiálnu aj duchovnú. Nepodliehajte nedôvere a malomyseľnosti. Odmietnite všetky formy zneužívania a násilia, ktoré klamlivo sľubujú rýchly zisk a zatvrdzujú srdce.

Nezabúdajte, že váš ľud je ešte bohatší než táto zem, lebo jeho pokladom sú jeho hodnoty: viera, rodina, pohostinnosť a práca. Buďte preto tvorcami budúcnosti, nasledujúc povolanie, ktoré Boh dáva každému z vás, bez toho, aby ste sa nechali kúpiť pokušeniami, ktoré plytvajú energiou a neslúžia pokroku spoločnosti.

Aby sa váš šľachetný duch stal proroctvom nového sveta, vezmite si za príklad to, čo sme počuli v Skutkoch apoštolov. Prví kresťania odvážne svedčili o Pánu Ježišovi napriek ťažkostiam a hrozbám a vytrvali aj uprostred urážok (porov. Sk 5, 40 – 41). Títo učeníci „každý deň v chráme i po domoch neprestávali učiť a ohlasovať evanjelium: Ježiš je Kristus“ (v. 42), teda Mesiáš, Vykupiteľ sveta.

Áno, Pán oslobodzuje od hriechu a smrti. Neúnavne ohlasovať toto evanjelium je poslaním každého kresťana. Toto poslanie osobitným spôsobom zverujem vám, mladým, a celej Cirkvi žijúcej v Kamerune. Staňte sa dobrou zvesťou pre svoju krajinu, tak ako ňou bol napríklad blahoslavený Floribert Bwana Chui pre konžský ľud.

Bratia a sestry, učiť znamená zanechať stopu, ako keď roľník ryje brázdy na poli, aby semeno prinieslo úrodu. Takto kresťanské ohlasovanie premieňa naše dejiny tým, že premieňa mysle a srdcia. Ohlasovať vzkrieseného Ježiša znamená vyorávať brázdy spravodlivosti v trpiacej a utláčanej zemi, brázdy pokoja uprostred rivalít a korupcie, brázdy viery, ktorá nás oslobodzuje od povery a ľahostajnosti.

Teraz budeme s týmto evanjeliom v srdci prijímať eucharistický chlieb, ktorý nás sýti pre večný život. V radostnej viere prosme Pána, aby medzi nami rozmnožil svoje dobrodenia pre dobro všetkých.

Preklad Martin Jarábek