Alžírsko 14. apríla (VaticanNews) Druhý deň apoštolskej cesty pápeža Leva XIV. v Alžírsku viedol do Annaby – starobylého Hippo, mesta svätého Augustína.

Návšteva archeologického areálu antického kresťanstva, stretnutie s komunitou Malých sestier chudobných i slávenie Eucharistie v Bazilike svätého Augustína zvýraznili duchovné korene severoafrickej Cirkvi a jej dnešné poslanie byť pokorným, no živým znamením evanjelia v prostredí náboženskej menšiny.

Návrat do Hippo: miesto, kde sa rodila západná teológia

Annaba ako starobylé Hippo predstavuje jedno z najvýznamnejších miest kresťanskej pamäti severnej Afriky, kde sa osobnosť svätého Augustína dodnes stáva mostom medzi miestnou kultúrou a univerzálnou tradíciou Cirkvi. Práve tu pôsobil svätý Augustín ako biskup a tu aj zomrel počas obliehania mesta. Návšteva archeologického areálu preto predstavovala viac než historickú zastávku: bola návratom k prameňom viery, ktoré formovali kresťanskú identitu tohto regiónu po stáročia. Týmto gestom pápež nadviazal na augustiniánsku líniu celej návštevy Alžírska, ktorá je mu osobne blízka ako rehoľníkovi.

Program druhého dňa apoštolskej cesty pápeža Leva XIV. v Annabe zahŕňal aj súkromné stretnutie s členmi augustiniánskej rehole v dome miestnej komunity.

Domov „Ma Maison“: kde sa bratstvo stáva znamením nádeje

Silný moment dopoludnia predstavovalo stretnutie v domove pre seniorov „Ma Maison“, ktorý vedú Malé sestry chudobných a ktorý prijíma aj starších moslimov bez rodiny. V tomto prostredí každodennej služby pápež poukázal na jednoduché, no podstatné jadro kresťanského svedectva, keď povedal:

„Myslím si, že keď Pán z neba vidí dom, ako je tento, kde sa ľudia usilujú žiť spolu v bratstve, môže si povedať: potom je nádej! Áno, pretože Božie srdce je ranené vojnami, násilím, nespravodlivosťou a klamstvami. Srdce nášho Otca však nie je na strane zlých, násilných a pyšných: Božie srdce je s maličkými a pokornými a spolu s nimi deň čo deň buduje svoje kráľovstvo lásky a pokoja. Tak, ako sa o to usilujete aj vy tu, v každodennej službe, v priateľstve a v spoločnom živote.“

V kontexte malej kresťanskej komunity v Alžírsku tak toto stretnutie nadobudlo význam konkrétneho svedectva evanjelia prežívaného v každodennosti.

Bazilika svätého Augustína: výzva „narodiť sa zhora“

Vrcholom dňa bola Eucharistia v Bazilike svätého Augustína. Pápež Lev XIV. v homílii predstavil obraz Cirkvi znovuzrodenej z Boha, jednotnej v bratskom spoločenstve a povolanej vydávať pokorné, ale vytrvalé svedectvo o zmŕtvychvstaní Krista – osobitne v situácii kresťanských komunít žijúcich ako menšina.

Svätý Otec upriamil najprv pozornosť na obraz viery ako nového začiatku, ktorý sa rodí z Božej milosti, a vyzval Cirkev aj miestne spoločenstvo, aby obnovovalo svoju identitu nie silou okolností, ale vernosťou Bohu:

„Musíte sa narodiť zhora. Toto je výzva pre každého, kto hľadá spásu! Z Ježišovej výzvy vychádza poslanie pre celú Cirkev, a teda aj pre kresťanské spoločenstvo v Alžírsku: znovu sa narodiť zhora, čiže z Boha. V tejto perspektíve viera premáha pozemské ťažkosti a milosť Pána dáva rozkvitnúť púšti. “

Cirkev ako spoločenstvo „jedného srdca a jednej duše“

Druhou líniou homílie bol obraz prvej kresťanskej komunity opísanej v Skutkoch apoštolov. Pápež zdôraznil, že obnova Cirkvi nezačína organizačnými zmenami, ale obrátením srdca a jednotou veriacich. Cirkev, ktorá žije týmto štýlom, sa stáva miestom nádeje tam, kde vládne zúfalstvo, a zmierenia tam, kde pretrváva konflikt. Svätý Otec dodal:

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. Táto duchovná jednota je svornosť: slovo, ktoré dobre vyjadruje spoločenstvo sŕdc bijúcich spolu, pretože sú zjednotené so srdcom Krista. Zrod Cirkvi sa teda nezakladá na spoločenskej zmluve, ale na harmónii vo viere, v citoch, v myšlienkach i v životných rozhodnutiach, ktoré majú v strede Božiu lásku, vtelenú pre spásu všetkých národov zeme. “

Často sme „zaťažení problémami, nástrahami a skúškami“, konštatoval rímsky biskup, čo nás vedie k rovnakej otázke, akú kládol Nikodém, „môže sa naša história zmeniť?“ Pápež uistil:

„Nezáleží na tom, ako veľmi nás tlačí bolesť alebo hriech: Ukrižovaný nesie všetky tieto bremená s nami a za nás. Nezáleží na tom, ako veľmi nás zneisťujú naše slabosti: práve vtedy sa prejavuje Božia sila, ktorá vzkriesila Krista z mŕtvych, aby dala život svetu. Každý z nás môže zakúsiť slobodu nového života, ktorý prichádza z viery vo Vykupiteľa. Opäť nám to ukazuje svätý Augustín: ešte skôr kvôli jeho múdrosti ho obdivujme kvôli jeho obráteniu“.

Svedectvo malej komunity ako „vôňa kadidla“

Pápež pripomenul, že apoštoli vydávali s veľkou silou svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša prostredníctvom svedectva lásky a jednoty:

„Láska, ktorá ich oživuje, ešte skôr než morálnym záväzkom, je znakom spásy: apoštoli ohlasujú, že náš život sa môže zmeniť, pretože Kristus vstal z mŕtvych. Prvou úlohou pastierov, služobníkov evanjelia, je teda vydávať svetu svedectvo o Bohu s jedným srdcom a jednou dušou, bez toho, aby nás starosti kazili strachom alebo módy oslabovali kompromisom.“

Na záver homílie sa pápež obrátil priamo na kresťanov v Alžírsku so slovami povzbudenia, ktoré možno čítať ako program ich prítomnosti v tejto krajine. Ich svedectvo prirovnal ku kadidlu, ktoré nepriťahuje pozornosť samo na seba, ale ukazuje smer k Bohu a prináša útechu mnohým:

„Zostaňte pokorným a verným znamením Kristovej lásky. Vydávajte svedectvo o evanjeliu jednoduchými gestami, pravdivými vzťahmi a dialógom prežívaným deň čo deň: tak dávate chuť a svetlo tam, kde žijete. Vaša prítomnosť v krajine pripomína kadidlo: malých rozžeravených zrniek, ktoré šíria vôňu, pretože vzdávajú slávu Pánovi a prinášajú radosť i útechu mnohým bratom a sestrám. Toto kadidlo je malý, vzácny prvok, ktorý nestojí v centre pozornosti, ale pozýva obrátiť naše srdcia k Bohu a povzbudzuje nás navzájom vytrvať v súčasných ťažkostiach. Z kadidelnice nášho srdca sa totiž dvíha chvála, požehnanie i prosba a šíri sa ľúbezná vôňa (porov. Ef 5, 2) milosrdenstva, almužny a odpustenia.“

Druhý deň apoštolskej cesty bol návratom k duchovným koreňom kresťanstva severnej Afriky a zároveň potvrdením, že aj malá komunita môže byť nositeľkou nádeje, zmierenia a bratstva.

Martin Jarábek – VaticanNews