Bratislava 10. apríla (TK KBS) Nový protosynkel Bratislavskej eparchie, redemptorista Miroslav Bujdoš, v rozhovore približuje svoje priority v novej službe. Bývalý protoihumen michalovských redemptoristov a zakladateľ projektu „Misie na školách“ zdôrazňuje potrebu blízkosti k človeku, hľadanie dobra v ľuďoch a misionárske nadšenie pri riešení naliehavých pastoračných potrieb v prostredí diaspóry.
Otec Miroslav, s akými pocitmi ste prijali svoje menovanie za nového protosynkela bratislavskej eparchie?
Po prvýkrát mi to vladyka Milan povedal na chodníku pred katedrálou v Bratislave, tesne pred začiatkom jeho intronizácie za bratislavského eparchiálneho biskupa. Takže si viete predstaviť, čo mi vírilo hlavou počas celej slávnosti. Ale hneď dodám, že jedna z vecí, ktorú ma učí život v kláštore, je byť k dispozícii. Takže moje ľudské obavy, zaskočenie a neistoty, sa striedali s jasnou odpoveďou – byť k dispozícii. A po druhé, keď ma pred troma rokmi spolubratia zvolili za viceprovinciálneho predstaveného, krátko na to som bol na osobnom stretnutí s generálnym predstaveným redemptoristov v Ríme, ktorý mi povedal: „Otec Miro, je čas vracať Cirkvi to, čo do teba vložila od tvojho krstu“. Mal pravdu. To sú silné argumenty aj pre mňa.
Ako rehoľný kňaz máte šestnásťročné pastoračné skúsenosti; navyše od januára 2023 ste ako viceprovinciálny predstavený (protoihumen) na čele gréckokatolíckych redemptoristov Michalovskej viceprovincie. Viedli ste mnohé ľudové misie vo farnostiach a ste tiež spoluzakladateľom projektu „Misie na školách“. Na základe vašich skúseností, na aké pastoračné priority by ste chceli dávať dôraz vo svojej službe?
Byť blízko ľudí. Ale nielen to. Už dávno som si dal za cieľ odkrývať a hľadať v ľuďoch dobro. Pokúšam sa o to aj v spovednici. Zdá sa mi, že túto schopnosť ľudstvo stráca a neskutočne tým trpí. Práve misie, zakaždým v novej farnosti, ma učili, že netreba čakať na nové príležitosti, niekde v pohodlí svojho kláštora, ale príležitosti treba vytvárať a vyhľadávať a ísť k ľuďom. Už pred rokmi sme sa so spolubratom rozhodli, že sa nepridáme k „nariekajúcim“ nad nedostatkom mládeže. V istom momente sme prestali čakať, že oni prídu za nami, a rozhodli sme sa ísť k nim. A kde sú všetky deti a mladí? – V školách. Začali sme dvaja, pridal sa tretí spolubrat, niekedy sme boli aj štyria-piati redemptoristi a pridali sa k nám aj mladí animátori. Založili sme projekt „Misie na školách“. Takže na otázku: „Na čo dávať dôraz vo svojej službe?“ Odpoveď znie: „Na človeka“. Vytvárať príležitosti ako sa k človeku priblížiť, ako ho pochopiť, ako mu byť k dispozícii.
Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristi) – aj keď je pôvodom z latinského prostredia – zapustila v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ale aj v zahraničí hlboké korene. Vaša rehoľa dala našej miestnej cirkvi aj blahoslaveného mučeníka Metoda Dominika Trčku. Aká je hlavná charizma Vašej kongregácie a ako vidíte jej uplatnenie v dnešnom sekularizovanom svete, a zvlášť v prostredí diaspóry?
Cieľom našej Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa je nasledovať príklad Ježiša Krista hlásaním Božieho slova. Naše konštitúcie nás učia, že to máme robiť s misionárskym nadšením a vychádzať v ústrety naliehavým pastoračným potrebám ľudí. Tieto dva atribúty sú pre mňa smerodajné po celý môj doterajší život: misionárske nadšenie a vychádzanie v ústrety.
Spomínate prostredie diaspóry. V novembri minulého roka som bol na svätých misiách vo farnosti Prievidza pri našich gréckokatolíkoch. Rodinnosť a blízke vzťahy, s akými som sa tam stretol, sú závideniahodné aj pre veľké farnosti. Niekedy byť v malom spoločenstve, blízko pri sebe a navyše bez anonymity, je privilégium. Rodinnosť je privilégiom takejto farnosti. Medzi trnavskými gréckokatolíkmi som bol už viackrát a žasol som, ako tí ľudia chcú byť spolu, chcú sa modliť spolu a chcú spolu rásť vo viere. Nie je v tom nádej a budúcnosť?
Spomínate blahoslaveného Metoda: ten sa vzdal svojej krajiny, svojho jazyka, svojho liturgického obradu,... a šiel na východné Slovensko do Stropkova, kde bola bieda nielen materiálna, ale aj duchovná. Bolo v ňom misionárske nadšenie a vyšiel v ústrety naliehavým pastoračným potrebám. Naplnil odkaz konštitúcií –pravidiel pre rehoľný život redemptoristu. Musím spomenúť aj Božieho Sluhu o. Jána Ivana Mastiliaka CSsR, ktorý bol jedným z pilierov pri obnove Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968. Tajne uňho vyštudovalo viac ako tridsať rehoľných a eparchiálnych kňazov. Neskrývam, že som hrdý na svojich spolubratov predchodcov – mučeníkov, vyznávačov – a chcem pokračovať v ich odkaze.
Rozhovor pripravil Stanislav Gábor
Súvisiaci článok: Novým protosynkelom Bratislavskej eparchie je redemptorista Miroslav Bujdoš
