Rím 4. apríla (VaticanNews) Prinášame text pobožnosti krížovej cesty, ktorá slávili v Piatok utrpenia Pána, 3. apríla, v rímskom Koloseu.
KRÍŽOVÁ CESTA
Koloseum, 3. apríla 2026
Úvod
Via Dolorosa sa vinie úzkymi uličkami Starého mesta v Jeruzaleme a vedie nás po stopách Ježiša od miesta jeho odsúdenia až po miesto jeho ukrižovania a pochovania, ktoré je zároveň miestom jeho zmŕtvychvstania.
Nie je to cesta uprostred zbožných a tichých ľudí. Tak ako v Ježišových časoch, aj my kráčame v chaotickom, rušnom a hlučnom prostredí, uprostred ľudí, ktorí zdieľajú vieru v neho, ale aj medzi tými, ktorí sa mu vysmievajú a urážajú ho. Taký je každodenný život.
Krížová cesta nie je cestou tých, ktorí žijú v sterilnom svete zbožnosti a abstraktného rozjímania, ale je cvičením tých, ktorí vedia, že viera, nádej a láska sa majú stelesňovať v reálnom svete, kde je veriaci neustále vystavený výzvam a musí si neustále osvojovať Ježišov spôsob konania.
Svätý František z Assisi, ktorého 800. výročie smrti si tohto roku pripomíname, opisuje náš kresťanský život slovami apoštola Petra: pripomína nám, že sme povolaní „nasledovať stopy Krista, ktorý nazval svojho zradcu priateľom a dobrovoľne sa vydal do rúk tých, čo ho ukrižovali“ (Rnb XXII, 2: FF 56; porov. 1Pt 2,21). Chudáčik z Assisi nás nabáda, aby sme upierali pohľad na Ježiša: „Všetci si, bratia, všimnime dobrého pastiera, ktorý pre spásu svojich oviec podstúpil utrpenie na kríži“ (Amm VI: FF 155).
Prechádzajúc touto Krížovou cestou preto prijmime pozvanie svätého Františka, aby sme kráčali v stopách Ježiša, a to nie iba rituálne alebo intelektuálne, ale tak, aby to zahŕňalo celú našu osobu a celý náš život: Obetujte mu svoje telá a neste jeho svätý kríž a zachovávajte až do konca jeho sväté prikázania. (UffPass XV,13: FF 303).
Prvé zastavenie
Ježiš je odsúdený na smrť
Z evanjelia podľa Jána (19, 9 – 11)
Pilát znova vošiel do vládnej budovy a spýtal sa Ježiša: „Odkiaľ si?“ Ale Ježiš mu neodpovedal. Pilát sa ho spýtal: „So mnou sa nechceš rozprávať?! Nevieš, že mám moc prepustiť ťa a moc ukrižovať ťa?“ Ježiš odpovedal: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Preto má väčší hriech ten, čo ma vydal tebe.“
Z spisov svätého Františka z Assisi (2 Lfed 28 – 29: FF 191)
Tí, čo dostali moc súdiť druhých, nech ju vykonávajú milosrdne, ako i oni chcú dostať milosrdenstvo od Pána. Lebo kto milosrdenstvo nepreukazoval, čaká ho súd bez milosrdenstva.
Vo svojom rozhovore s Pilátom, Pane Ježišu, odhaľuješ každú ľudskú domýšľavosť moci. Aj dnes sú ľudia, ktorí veria, že dostali neobmedzenú autoritu a myslia si, že ju môžu používať a zneužívať podľa vlastnej vôle. Tvoje slová rímskemu prefektovi nenechávajú priestor na výhovorky: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora“ (Jn 19,11).
František z Assisi, ktorý sa jednoducho snažil nasledovať tvoje stopy nám pripomína, že každá autorita sa bude musieť pred Bohom zodpovedať za spôsob, akým vykonáva zverenú moc: moc súdiť, ale aj moc začať vojnu alebo ju ukončiť, moc vychovávať k násiliu alebo k mieru, moc podnecovať túžbu po pomste alebo po zmierení, moc využívať ekonomiku na utláčanie národov alebo na ich oslobodenie od biedy, moc pošliapať ľudskú dôstojnosť alebo ju chrániť, moc podporovať a brániť život, alebo ho odmietnuť a udusiť.
Aj každý z nás je povolaný zodpovedať sa za moc, ktorú vykonáva v každodennom živote. Ty, Ježišu, mu hovoríš: „Dobre využívaj moc, ktorá ti bola daná, a pamätaj, že čokoľvek urobíš človeku, najmä ak je malý a krehký, robíš to mne. A mne sa za to jedného dňa budeš musieť zodpovedať.“
Modlime sa a volajme: Spomeň si na mňa, Ježišu.
Ty, ktorý si sa stotožnil s každým odsúdeným človekom – Spomeň si na mňa, Ježišu
Aby som sa nenechal viesť predsudkami – Spomeň si na mňa, Ježišu
Aby mojou skutočnou silou bola láska – Spomeň si na mňa, Ježišu
Aby, keď súdim, víťazilo milosrdenstvo – Spomeň si na mňa, Ježišu
Aby som si vyberal dobro aj keď ma to niečo stojí – Spomeň si na mňa, Ježišu
Otče náš...
Stála Matka bolestivá vedľa kríža ľútostivá,
keď na ňom Syn milý pnel.
Druhé zastavenie
Pán Ježiš berie na svoje plecia kríž
Z evanjelia podľa Jána (19, 14 – 17)
Bol Prípravný deň pred Veľkou nocou, okolo poludnia. Tu povedal Židom: „Hľa, váš kráľ!“ Ale oni kričali: „Preč s ním! Preč s ním! Ukrižuj ho!“ Pilát im povedal: „Vášho kráľa mám ukrižovať?!“ Veľkňazi odpovedali: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša. Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota.
Z spisov svätého Františka z Assisi (Amm V, 7 – 8: FF 154)
Podobne keby si bol krajší a bohatší než ostatní a keby si konal zázraky, ako je vyháňať diablov, to všetko ti je skôr na škodu a nič ti neprislúcha, ničím z toho sa nemôžeš chváliť. Môžeme však toto: chváliť sa svojimi slabosťami a niesť denne svätý kríž nášho Pána Ježiša Krista.
Slovo „kríž“ v nás vyvoláva skôr odmietavú reakciu než túžbu. Ľahšie sa v nás rodí pokušenie utiecť pred ním, ako túžba prijať ho.
Ježišu, som si istý, že to tak bolo aj vtedy, keď kríž položili na tvoje plecia. V Getsemani si totiž prosil Otca, aby od teba odňal tento kalich, hoci si celým svojím srdcom chcel splniť jeho vôľu. Kríž bol najstrašnejším a najbolestivejším trestom, vyhradeným pre otrokov, nenapraviteľných zločincov a zavrhnutých od Boha.
Napriek tomu si ho objal a niesol na svojich pleciach, a potom si sa nechal ním niesť. Nie preto, že by bol krásny alebo príťažlivý, ale z lásky k nám. Keď si zdvihol jeho ťažké bremeno, vedel si, že nás zbavuješ ťarchy zla, ktoré nás drví a berieš na seba hriech, ktorý ničí našu existenciu. Keď si prijal kríž a vzal si ho na svoje plecia, prijal si našu krehkosť a vzal si na seba našu ľudskosť. Vzal si na seba naše otroctvo, naše zločiny i naše prekliatie.
Osloboď nás, Ježišu, od strachu z kríža. Daj nám milosť, aby sme ťa nasledovali po tvojej ceste a nemali inú slávu ako v tvojom kríži.
Modlime sa a volajme: Osloboď nás, Pane
Od túžby po ľudskej sláve:
Osloboď nás, Pane.
Od pokušenia nevšímať si tých, čo trpia:
Osloboď nás, Pane.
Od toho, aby sme sa starali len o seba samých:
Osloboď nás, Pane.
Od strachu z verného odovzdania sa:
Osloboď nás, Pane.
Od strachu a odmietania kríža:
Osloboď nás, Pane.
Otče náš..
Ach, tej Matke prežalostnej, zarmútenej a bolestnej
sedmorý meč v duši tkvel.
Tretie zastavenie
Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom
Z evanjelia podľa Jána (12, 24 – 25)
Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.
Z spisov svätého Františka z Assisi (Amm XXII, 3: FF 172)
Blahoslavený sluha, ktorý sa nezačne hneď vyhovárať, ale hanbu i pokarhanie za hriech pokorne znáša, aj keď sa neprevinil.
Tvoj život, Ježišu, bol neustálym znižovaním sa a zostupovaním. Hoci si bol Bohom, zriekol si sa všetkého, aby si sa stal človekom. Z bohatého si sa stal chudobným. A keď si naplnil svoje poslanie a niesol si na pleciach bremeno celého ľudstva, spadol si na tvrdé kamene Via Dolorosa, cesty, ktorou prechádzali odsúdení na smrť pred zrakom ľudí z Jeruzalema, ktorí sa sem zbiehali ako na divadlo.
Je to predzvesť ešte hlbšieho pokorenia: zostupu do ríše mŕtvych, pádu do tajomstva smrti, kam všetci padáme na konci tohto pozemského života. Tvoj pád je však pádom zrnka pšenice do zeme, ochotného zomrieť, aby prinieslo ovocie.
Pomôž aj nám, aby sme sa rozhodli zostať dole, pri nohách druhých, namiesto toho, aby sme sa snažili byť hore a vládnuť nad nimi. Pomôž nám naučiť sa ceste pokory aj zo skúseností našich pádov a ponížení a vedieť v pokoji znášať urážky a nespravodlivosti, ktoré utrpíme.
Daj, aby sme ťa cítili blízko, práve a predovšetkým keď padáme, tak blízko, aby sme si uvedomili, že si to ty, kto nás zdvíha a vracia na cestu. A daj, aby sme sa aj my naučili dôverovať zemi ako zrnko pšenice, vedomí si toho, že smrť je vďaka tebe lonom večného života.
Modlime sa a volajme: Zdvihni nás, Ježišu.
Keď padáme pre svoju krehkosť:
Zdvihni nás, Ježišu.
Keď padáme, lebo nás niekto zrazí:
Zdvihni nás, Ježišu.
Keď padáme kvôli nesprávnym rozhodnutiam:
Zdvihni nás, Ježišu.
Keď upadneme do zúfalstva:
Zdvihni nás, Ježišu.
Keď padáme do tajomstva smrti:
Zdvihni nás, Ježišu.
Otče náš...
Ó, jak smutná, doráňaná – bola ona požehnaná
Matka Syna Božieho
Štvrté zastavenie
Pán Ježiš sa stretá so svoju matku
Z evanjelia podľa Jána (19,25 – 27)
Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.
Z spisov svätého Františka z Assisi (Rb VI, 8: FF 91)
Nech jeden druhému s dôverou vyjaví svoje potreby, lebo ak matka živí a miluje svojho telesného syna, či nemá každý omnoho väčšmi milovať svojho duchovného brata?
Je normálne, že matka je pri nás na začiatku nášho života. Nie je normálne, aby bola matka pri nás v hodine nášho zomierania. To by znamenalo, že nám bol život násilne vytrhnutý: chorobou, nehodou, násilím, zúfalstvom. Mária, žena, z ktorej si bol zrodený ty, Ježišu, je pri tebe aj na tvojej ceste na Kalváriu a stojí s tebou pod krížom.
Žiadaš ju, aby opäť zrodila a naďalej bola matkou milovaného učeníka, každého z nás, Cirkvi, tohto nového ľudstva, ktoré sa rodí práve v tejto hodine, keď daruješ svoj život a zomrieš. V najslávnostnejšej hodine tvojho poslania a predtým, než všetko dovŕšiš, žiadaš najprv ju, aby prijala každého z nás a až potom žiadaš nás, aby sme prijali ju. Lebo Matka vždy predchádza. Na svadbe v Káne predchádzala dokonca aj teba.
Ó, Mária, pohliadni s nežnosťou na každého z nás, ale predovšetkým na tie mnohé, príliš mnohé matky, ktoré aj dnes, tak ako ty, vidia, ako ich deti zatýkajú, mučia, odsudzujú a zabíjajú. Pozri s nežnosťou na matky, ktoré uprostred noci prebudí srdcervúca správa, a na tie, ktoré bdejú v nemocnici pri synovi, ktorý zomiera. A nám daruj materské srdce, aby sme pochopili a zdieľali utrpenie druhých a aby sme sa aj týmto spôsobom naučili, čo znamená milovať.
Modlime sa volajme: Uteš ich, ó Matka.
Matky, ktoré stratili svoje deti:
Uteš ich, ó Matka.
Siroty, najmä tie, ktoré prišli o rodičov v dôsledku vojen:
Uteš ich, ó Matka.
Migrantov, vysídlencov a utečencov:
Uteš ich, ó Matka.
Tých, ktorí trpia mučením a nespravodlivým trestom:
Uteš ich, ó Matka.
Zúfalých, ktorí stratili zmysel života:
Uteš ich, ó Matka.
Tých, ktorí zomierajú osamelí:
Uteš ich, ó Matka.
Otče náš...
Jak plakala a trpela – svätá Matka keď videla –
muky Syna milého
Piate zastavenie
Šimon z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž
Z evanjelia podľa Marka (15, 21)
Tu prinútili istého Šimona z Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž.
Zo spisov svätého Františka z Assisi (Amm XVIII,1: FF 167)
Blahoslavený človek, ktorý znáša svojho blížneho pre jeho krehkosť vo všetkom, v čom by chcel, aby ten v podobnom prípade znášal jeho.
Šimon z Cyrény nebol dobrovoľník. Neobetoval sa dobrovoľne, aby ti, Ježišu, pomohol niesť kríž. Pravdepodobne ani poriadne nevedel, kto si. A predsa, keď ti pomáhal niesť kríž, niečo sa v ňom zmenilo, a to do takej miery, že odovzdal svojim synom, Alexandrovi a Rufovi, hlboký význam tej cesty, ktorú s tebou prešiel a oni sa stali svedkami tvojich Veľkonočných udalostí v spoločenstve prvých kresťanov.
Aj dnes je na celom svete veľa ľudí, ktorí sa rozhodnú urobiť niečo dobré pre druhých. Existujú tisíce dobrovoľníkov, ktorí v extrémnych situáciách riskujú životy, aby pomohli tým, ktorí potrebujú jedlo, vzdelanie, lekársku starostlivosť, spravodlivosť. Mnohí z nich v teba ani neveria, a predsa – hoci si to neuvedomujú – ti stále pomáhajú niesť kríž a keď sa starajú o iných ľudí z mäsa a kostí, v skutočnosti sa – opäť raz – starajú o teba.
Pane, daj, aby sme sa aj my naučili ponúkať svojim blížnym tú podporu, ktorú by sme si priali, keby sme sa ocitli v rovnakej situácii. Pomôž nám byť empatickými a súcitnými ľuďmi, a to nie iba slovami, ale skutkami a v pravde.
Modlime sa a volajme: Urob nás vnímavými, Pane.
K ľuďom, ktorých stretávame:
Urob nás vnímavými, Pane.
K chudobným, trpiacim a odmietaným:
Urob nás vnímavými, Pane.
K tým, ktorí zostávajú osamelí a bez opatery:
Urob nás vnímavými, Pane.
K tým, ktorí zaostávajú a padajú:
Urob nás vnímavými, Pane.
K tým, ktorí nenachádzajú pochopenie:
Urob nás vnímavými, Pane.
Otče náš...
Ktože by z nás nezaplakal – keby videl, bolesť aká –
je v jej srdci nevinnom.
Šieste zastavenie
Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku
Z evanjelia podľa Jána (12, 20 – 21)
Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“
Z spisov svätého Františka z Assisi (Pat 4: FF 269)
Príď tvoje kráľovstvo: aby si ty kraľoval v nás svojou milosťou a dal nám prísť do svojho kráľovstva, kde videnie teba je nezastreté, láska k tebe dokonalá, spoločenstvo s tebou blažené a tvoja útecha bez konca.
Ten, o ktorom žalmy spievali ako o „najkrajšom z ľudských synov“ (Ž 45,3), má teraz rysy trpiaceho Služobníka, o ktorom prorokoval Izaiáš, ktorý „nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.“ (Iz 53,2).
Veronika je strážkyňou tvojho obrazu, Ježišu. Získala ho vďaka milosrdnému činu keď ti utrela tvár pokrytú krvou a prachom. Veronika nám nezanecháva obraz v sladkej póze, ale obraz muža bolesti, ktorý nás uzdravil prostredníctvom svojich vlastných rán.
Pomôž nám, Ježišu, pestovať túžbu vidieť tvoju tvár. Daruj nám milosť, ktorú si udelil apoštolom, aby ťa videli žiarivého a premeneného. Ale predovšetkým nám pomôž mať pozorné oko Veroniky, ktorá ťa vie spoznať aj v tvojej znetvorenej kráse. A urob nás schopnými utrieť dnes tvoju tvár, stále pokrytú prachom a krvou, znetvorenú každým činom, ktorý pošliapava dôstojnosť ktoréhokoľvek človeka.
Modlime sa a volajme: Pomôž nám, Ježišu, spoznať ťa.
Keď je tvoja tvár znetvorená:
Pomôž nám, Ježišu, spoznať ťa.
V každom človeku odsúdenom predsudkami:
Pomôž nám, Ježišu, spoznať ťa.
V chudobnom človeku, zbavenom dôstojnosti:
Pomôž nám, Ježišu, spoznať ťa.
V ženách, ktoré sú obeťami obchodovania s ľuďmi a zotročené:
Pomôž nám, Ježišu, spoznať ťa..
V deťoch, ktorým bolo ukradnuté detstvo a ohrozená budúcnosť:
Pomôž nám, Ježišu, spoznať ťa.
Otče náš...
Kto by nebol rozžialený – pozorujúc bolesť Ženy –
ako trpí so Synom.
Siedme zastavenie
Pán Ježiš druhý raz padá pod krížom
Z evanjelia podľa Jána (13, 3 – 5)
Ježiš vo vedomí, že mu dal Otec do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný.
Z spisov svätého Františka z Assisi (Rnb V, 13 – 14: FF 20)
Ani nech nijaký brat nerobí alebo nehovorí druhému [bratovi] nič zlé; ba čo viac, nech si v duchu lásky dobrovoľne slúžia a poslúchajú sa navzájom.
Celý tvoj život, Ježišu, bol neustálym skláňaním sa a poníženosťou. Keď si pri poslednej večeri umyl nohy učeníkom, zanechal si príklad, poučenie a proroctvo: príklad služby, poučenie o bratskej láske a proroctvo o obetovaní života. František z Assisi bol tak hlboko dojatý týmto tvojím znížením sa, že nám chcel odporučiť, aby sme si navzájom umývali nohy, to znamená, aby sme boli vždy pripravení slúžiť svojim bratom. A chcel, aby mu toto evanjelium prečítali večer 3. októbra pred ôsmimi storočiami, krátko pred smrťou.
V tvojej láske, ktorou nás miluješ až do krajnosti, až po obetovanie svojho života za nás, je už obsiahnuté aj proroctvo o tvojom vzkriesení, lebo taká veľká láska je silnejšia ako smrť. Taká veľká láska odhaľuje konečný zmysel milovania: priviesť nás do samotného Božieho života.
Keď padáš, Ježišu, robíš to, aby si nás zdvihol z našich pádov. Keď padáš, robíš to, aby si zdvihol tých, ktorých tlačí k zemi nespravodlivosť, lož, každá forma vykorisťovania a každý druh násilia, bieda, spôsobená ekonomikou zameranou na individuálny zisk namiesto spoločného dobra. Keď padáš, robíš to, aby si zdvihol aj mňa.
Modlime sa a volajme: Zdvihni nás, Pane.
Keď nás naše chyby zrážajú na zem:
Zdvihni nás, Pane.
Keď nás tlačí bremeno zodpovednosti:
Zdvihni nás, Pane.
Keď upadáme do depresie:
Zdvihni nás, Pane.
Keď zlyháme vo svojich rozhodnutiach:
Zdvihni nás, Pane.
Keď nás pohltí závislosť:
Zdvihni nás, Pane.
Otče náš...
Pre hriech ľudu bezbožného – vidí Syna mučeného –
jak ho človek zbičoval.
Ôsme zastavenie
Pán Ježiš napomína plačúce ženy
Z evanjelia podľa Lukáša (23, 27 – 31)
Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: ,Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!‘ Vtedy začnú hovoriť vrchom: ,Padnite na nás!‘ a kopcom: ,Prikryte nás!‘ Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“
Z spisov svätého Františka z Assisi (Pater 5: FF 270)
Buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi: aby sme ťa milovali z celého srdca, na teba neustále mysleli, z celej duše po tebe túžili, z celej mysle upierali všetku svoju pozornosť na teba, vo všetkom hľadali tvoju slávu a zo všetkých svojich síl vynakladali všetky svoje námahy a schopnosti duše i tela na ochotnú službu tvojej láske a na nič inšie; aby sme milovali svojich blížnych ako seba samých, každého z [celej] sily strhávali k láske k tebe, z dobra iných sa radovali ako zo svojho, v zlom spolucítili s nimi a nikomu v ničom nedávali pohoršenie.
Ženy ťa, Ježišu, vždy nasledovali a pomáhali ti, od začiatku tvojho kázania. Sú tu aj teraz, aj pod krížom. Tam, kde je utrpenie alebo núdza, sú tam prítomné ženy: v nemocniciach a domovoch dôchodcov, v terapeutických a prijímacích komunitách, v detských domovoch s najzraniteľnejšími deťmi, v najodľahlejších misiách, kde otvárajú školy a ambulancie, vo vojnových a konfliktných zónach, kde pomáhajú raneným a utešujú tých, čo prežili.
Ženy ťa brali vážne; brali vážne aj tvoje tvrdé slová: už stáročia plačú nad sebou a nad svojimi deťmi: unesenými a uväznenými počas demonštrácií, deportovanými bezohľadnou politikou, stroskotanými na zúfalých cestách nádeje, vyvraždenými vo vojnových zónach, zničenými v vyhladzovacích táboroch.
Ženy naďalej plačú. Daj aj každému z nás, Pane, súcitné srdce, materské srdce a schopnosť vnímať utrpenie druhých ako svoje vlastné. Daj, aby nám nechýbali slzy, Pane, aby sa naše svedomie nerozpustilo v hmle ľahostajnosti a aby sme naďalej zostali ľuďmi.
Modlime sa a volajme: Daj nám slzy, Pane.
Aby sme plakali nad katastrofami vojen:
Daj nám slzy, Pane.
Aby sme plakali nad masakrami a genocídami:
Daj nám slzy, Pane.
Aby sme plakali s matkami a manželkami:
Daj nám slzy, Pane.
Aby sme plakali nad cynizmom tyranov:
Daj nám slzy, Pane.
Aby sme plakali nad našou ľahostajnosťou:
Daj nám slzy, Pane.
Otče náš...
Ó, ty, Matka, žriedlo lásky – nech prežívam bôľ môj ťažký –
a nech s tebou nariekam.
Deviate zastavenie
Ježiš po tretíkrát padá pod krížom
Z evanjelia podľa Jána (14, 6 – 7)
Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“
Z spisov svätého Františka z Assisi (Rnb XXIII, 3: FF 64)
Vzdávame ti vďaky, lebo ako si nás stvoril skrze svojho Syna, tak si ustanovil vo svojej svätej láske, ktorou nás miluješ, aby sa zo slávnej preblahoslavenej svätej Márie, vždy Panny, narodil sám pravý Boh a pravý človek, a jeho krížom, krvou a smrťou si nás, zajatcov, chcel vykúpiť.
Ty, ktorý si „sa pre nás narodil na ceste“ (sv. František, UffPass XV,7: FF 303), teraz už po tretí krát padáš na bolestnej ceste, ktorá ťa vedie na Kalváriu.
Tvoj trojnásobný pád nám pripomína, že niet takého nášho pádu, pri ktorom by si nebol pri nás. Áno, lebo si pri nás v každej našej krehkosti a môžeš i chceš nás zdvihnúť z každého nášho pádu. Veď túžiš, aby každý z nás spolu s tebou mohol dospieť k Otcovi a nájsť život, ten pravý, ten večný, ten, ktorý nám už nič a nikto nemôže odňať.
Na ceste v tvojich stopách nezáleží na tom, koľkokrát spadneme, dôležité je len to, že si pri nás a si ochotný nás opäť zdvihnúť, nespočetnekrát. Lebo tvoja láska, tvoje odpustenie, tvoje milosrdenstvo sú nekonečne väčšie ako naša krehkosť.
Podrž nás v našej nevere a daj nám milosť uveriť, že nás môžeš opäť postaviť na nohy.
Modlime sa a volajme: Použi nás, Ježišu.
Aby si zdvihol všetkých, ktorí padajú:
Použi nás, Ježišu.
Aby si zdvihol tých, ktorí zostávajú na zemi:
Použi nás, Ježišu.
Aby si zdvihol tých najkrehkejších:
Použi nás, Ježišu.
Aby si zdvihol tých, o ktorých si myslíme, že „si to sami zavinili“:
Použi nás, Ježišu.
Aby si opäť postavili na nohy tých, ktorí sa zdajú byť nenapraviteľní:
Použi nás, Ježišu.
Otče náš...
Nech mi srdce láskou planie – ku Kristovi neprestajne –
veď on je môj Boh a Pán.
Desiate zastavenie
Pánu Ježišovi zvliekajú šaty
Z Evanjelia podľa Jána (19, 23 – 24)
Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. Preto si medzi sebou povedali: „Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“ Aby sa splnilo Písmo:
„Rozdelili si moje šaty
a o môj odev hodili lós.“
A vojaci to tak urobili.
Zo spisov svätého Františka z Assisi (LOrd, 28 – 29: FF 221)
Pozerajte, bratia, na Božiu pokoru a vylejte si pred ním svoje srdcia pokorte sa i vy, aby vás on povýšil. Preto si nenechávajte pre seba nič svoje, aby vás celých prijal ten, ktorý sa vám celý odovzdáva.
Ty sám, Ježišu, si sa rozhodol zbaviť sa božskej slávy, aby si si obliekol „opravdivé telo našej ľudskosti i krehkosti“ (sv. František, 2 Lfed 4: FF 181). A teraz ti strhávajú šaty z tela v krutej snahe ponížiť ťa a zbaviť ťa aj tvojej ľudskej dôstojnosti.
Je to pokus, ktorý sa neustále opakuje aj v dnešnej dobe. Praktizujú ho autoritárske režimy, keď nútia väzňov, aby zostali polonahí v holých celách alebo na nádvorí. Praktizujú ho mučitelia, ktorí sa neobmedzujú len na strhávanie šiat, ale trhajú aj kožu a mäso. Používajú ho tí, ktorí povoľujú a využívajú formy prehliadok a kontrol, ktoré nerešpektujú dôstojnosť človeka. Používajú ho násilníci a zneužívatelia, ktorí s obeťami zaobchádzajú ako s vecami. Používa ho šoubiznis, keď vystavuje nahotu na obdiv, aby získal o pár divákov viac. Používa ho svet informácií, keď odhaľuje ľudí pred verejnosťou. A niekedy to robíme aj my, našou zvedavosťou, ktorá nerešpektuje ani cudnosť, ani intimitu, ani súkromie druhých.
Pripomeň nám, Pane, že zakaždým, keď neuznáme dôstojnosť druhých, zatieňuje sa naša vlastná, a zakaždým, keď schvaľujeme alebo praktizujeme neľudské správanie voči akémukoľvek človeku, sami sa stávame menej ľudskými.
Modlime sa a volajme: Zaodej nás, Ježišu.
Svojou nekonečnou pokorou:
Zaodej nás, Ježišu.
Rešpektom voči každému človeku:
Zaodej nás, Ježišu.
Pocitom súcitu:
Zaodej nás, Ježišu.
Obnovenou cudnosťou:
Zaodej nás, Ježišu.
Silou brániť dôstojnosť každého človeka:
Zaodej nás, Ježišu.
Otče náš...
Svätá Matka, Krista rany – ktorými bol doráňaný –
hlboko mi v srdce vtlač.
Jedenáste zastavenie
Pána Ježiša pribíjajú na kríž
Z evanjelia podľa Jána (19, 17 – 19)
Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota. Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. Pilát vyhotovil aj nápis a pripevnil ho na kríž. Bolo tam napísané: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.“
Z spisov svätého Františka z Assisi (Pieseň 23 – 26: FF 263)
Buď pochválený, môj Pane, za tých,
čo odpúšťajú pre tvoju lásku
a znášajú slabosť a trápenie.
Blahoslavení tí, čo to pokojne znášajú,
lebo ty, Najvyšší, ich budeš korunovať.
Pribitý na kríži ako zločinec, ale s titulom, ktorý odhaľuje tvoju kráľovskú vznešenosť, Ježišu. Ukazuješ nám, čo je skutočná moc. Nie moc toho, kto si myslí, že môže disponovať životom druhých tým, že ich zabíja, ale moc toho, kto skutočne môže zvíťaziť nad smrťou tým, že dáva život, a kto môže dať život aj tým, že prijíma smrť. Ukazuješ, že skutočná moc nie je mocou toho, kto používa silu a násilie, aby sa presadil, ale mocou toho, kto je schopný vziať na seba zlo ľudstva, naše, moje; a zrušiť ho silou lásky, ktorá sa prejavuje v odpustení. Ty si Kráľ a vládneš z kríža: nevyužívaš zdanlivú moc armád, ale zdanlivú bezmocnosť lásky, ktorá sa nechá pribiť na kríž. Ty si Kráľ a tvoj kríž sa stáva osou, okolo ktorej sa točia dejiny a celý vesmír, aby nespadli do pekla neschopnosti milovať.
Ty, ukrižovaný Kráľ, nám pripomínaš, že ak chceme mať účasť na tvojom kráľovstve, musíme sa aj my naučiť odpúšťať z lásky k tebe a v pokoji znášať ťažkosti života, lebo víťazí nie láska silou, ale sila lásky.
Modlime sa a volajme: Nauč nás milovať.
Keď trpíme nespravodlivosťou:
Nauč nás milovať.
Keď túžime po pomste:
Nauč nás milovať.
Keď nás láka násilie:
Nauč nás milovať.
Keď sa nám odpustenie zdá nemožné:
Nauč nás milovať.
Keď sa cítime ukrižovaní:
Nauč nás milovať.
Otče náš...
Na bolestiach Syna tvojho – za mňa z lásky trpiaceho –
nech mám podiel – v srdci plač.
Dvanáste zastavenie
Pán Ježiš na kríži zomiera
Z evanjelia podľa Jána (19, 28 – 30)
Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.“ Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha.
Z spisov svätého Františka z Assisi (2Lfed 11 – 13: FF 184)
Vôľou jeho Otca však bolo, aby jeho požehnaný a slávny Syn, ktorého nám dal a [ktorý] sa pre nás narodil, vyliatím vlastnej krvi sám seba obetoval ako zmiernu obetu na oltári kríža; no nie kvôli sebe, veď všetko povstalo skrze neho, lež za naše hriechy; a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach.
„Je dokonané.“ To neznamená, že je všetko skončené, ale že dôvod, prečo si sa ty, Ježišu, stal jedným z nás, si priviedol do konca: splnil si poslanie, ktoré ti zveril Otec, a teraz sa môžeš vrátiť k Nemu a vziať nás so sebou.
Odteraz vieme, že keď sa necháme tebou priťahovať a pozdvihneme k tebe svoj pohľad, ocitneme sa pred Tým, ktorý nás zmieruje, ktorý spláca náš „dlh“ a ktorý nás uvádza do svätyne, ktorou je samotný Boží život. Stojíme pred Tým, ktorý naplnením zmyslu vtelenia dáva nám možnosť naplniť hlboký zmysel nášho vlastného života: stať sa Božími deťmi, byť Božím majstrovským dielom.
Pomôž nám, Pane, prijať dar Ducha Svätého, ktorého si na nás vylial už v hodine svojej smrti na kríži, a daj, aby sme spolu s tebou aj my mohli prejsť z tohto sveta k Otcovi.
Modlime sa a volajme: Daruj nám svojho Ducha, Pane.
Aby sme sa stali novými stvoreniami a žili v Bohu:
Daj nám svojho Ducha, Pane.
Aby sme zakúsili, že náš dlh je odpustený:
Daj nám svojho Ducha, Pane.
Aby sme mohli modliť sa: „Abba, Otče“:
Daj nám svojho Ducha, Pane.
Aby sme prijímali každého človeka ako brata a sestru:
Daj nám svojho Ducha, Pane.
Aby sme objavili konečný zmysel života:
Daj nám svojho Ducha, Pane.
Otče náš...
Vidí, ako Syn milený – dokonáva opustený –
dušu Otcu odovzdal.
Trináste zastavenie
Pána Ježiša skladajú z kríža
Z evanjelia podľa Jána (19, 38 – 39)
Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou.
Z spisov svätého Františka z Assisi (Cant 27 – 31: FF 263)
Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrť,
ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť.
Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch;
blažení tí, ktorých nájde v tvojej najsvätejšej vôli,
lebo druhá smrť im neublíži.
Len čo Ježiš zomrel, jeho smrť hneď začína prinášať prvé ovocie. Jozef z Arimatey a Nikodém, ktorí boli Ježišovými učeníkmi, ale tajne, lebo sa báli vystaviť sa nebezpečenstvu, teraz nachádzajú odvahu ísť za Pilátom a požiadať o jeho telo. Tak vykonávajú gesto ľudského súcitu, keď z kríža zložia odsúdeného a pochovajú ho s dôstojnosťou a úctou.
Nikdy by nemali existovať telá, ktoré neboli vrátené a neboli pochované: matky, príbuzní a priatelia odsúdených by nikdy nemali byť nútení ponižovať sa pred úradmi, aby im boli vrátené zmučené pozostatky ich blízkeho. Aj telo mŕtveho si zachováva dôstojnosť osoby a nemôže byť znevažované, skrývané, ničené, nevrátené alebo zbavené riadneho pochovania. Nielen telo slušného človeka, ale aj telo zločinca si zaslúži úctu.
Ó Ježišu, bol si nespravodlivo zajatý, mučený, súdený, odsúdený a zabitý, ale tvoje telo bolo vrátené a uctené; daj, aby naša doba, ktorá stratila úctu k živým, zachovala si aspoň úctu k mŕtvym.
Modlime sa a volajme: Nauč nás súcitu.
Aby sme cítili utrpenie odsúdených:
Nauč nás súcitu.
Aby sme boli solidárni s politickými väzňami:
Nauč nás súcitu.
Aby sme pochopili príbuzných rukojemníkov:
Nauč nás súcitu.
Aby sme oplakávali mŕtvych pod troskami:
Nauč nás súcitu.
Aby sme mali úctu ku všetkým zosnulým:
Nauč nás súcitu.
Otče náš...
Daj, nech s tebou plačem, kvílim – a nech s Kristom spolucítim –
kým len tuná budem žiť.
Štrnáste zastavenie
Pána Ježiša pochovávajú
Z evanjelia podľa Jána (19, 40 – 42)
Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko.
Z spisov svätého Františka z Assisi (2Lfed 61 – 62: FF 202)
Preto za toho, ktorý za nás tak veľa znášal, toľko dobrého urobil a v budúcnosti urobí, nech všetko tvorstvo na nebi, na zemi, v mori a v priepastiach vzdáva Bohu chválu, slávu, česť a dobrorečenie, lebo on je naša udatnosť a sila, len on je dobrý, len on je najvyšší, len on je všemohúci, hodný obdivu a slávy, len on jediný je svätý, hodný chvály a veleby na nekonečné veky vekov. Amen.
Všetko sa začalo v záhrade, v raji Edenu, ktorú naši prarodičia dostali ako dar a bola zverená do ich opatery a z ktorej boli vyhnaní, pretože nedôverovali Bohu. Všetko sa začína znova v záhrade, kde bol Ježiš pochovaný a kde vstal z mŕtvych: na mieste, kde sa staré krehké a smrteľné stvorenie premieňa na nové stvorenie, ktoré má účasť na samotnom Božom živote. Toto miesto je bránou, cez ktorú Ježiš zostúpil do pekla, a je vstupom do raja, už nie pozemského a dočasného, ale nebeského a definitívneho.
Toto je miesto posledného gesta milosrdenstva a posledných sĺz, vylievaných na telo mŕtveho Krista. Je to miesto prvého stretnutia so vzkrieseným Ježišom, ktorý teraz žije naveky, rozpoznateľný len vtedy, keď nás volá po mene alebo nám otvára oči, a ktorého tu nemožno zadržať. Miesto, kde Mária Magdaléna dostáva poslanie zvestovať, že smrť je porazená, lebo Ježiš z Nazaretu teraz vstal z mŕtvych, že je Pánom, je Živým, ktorý už nemôže zomrieť.
Od tej chvíle sme aj my – vďaka krstu – pochovaní spolu s Ježišom v tej istej záhrade, s istou nádejou, že Ten, ktorý vzkriesil Krista z mŕtvych, dá život aj našim smrteľným telám prostredníctvom svojho Ducha, ktorý v nás prebýva (porov. Rim 8,11). Ďakujeme Ti, Pane, že si dal istý základ našej nádeji na večný život.
Modlime sa a volajme: Príď, Pane Ježišu.
Aby si s nami opäť kráčal v záhrade:
Príď, Pane Ježišu.
Aby si utrel slzy z našich očí:
Príď, Pane Ježišu.
Aby si nám dal istú nádej:
Príď, Pane Ježišu.
Aby si zdvihol kameň, ktorý nám tlačí na srdce:
Príď, Pane Ježišu.
Aby si nám dal nahliadnuť do raja:
Príď, Pane Ježišu.
Otče náš...
A keď moje telo skoná – daj, nech moja duša spozná –
život rajskej radosti.
SVÄTÝ OTEC:
Záverečná modlitba a požehnanie
Na záver tejto Krížovej cesty si osvojme modlitbu, v ktorej nás svätý František vyzýva, aby sme žili svoj život ako cestu postupného zapájania sa do vzťahu lásky, ktorá spája Otca, Syna a Ducha Svätého.
Všemohúci, večný, spravodlivý a milosrdný Bože, daj nám úbohým, aby sme len kvôli tebe samému konali to, o čom vieme, že chceš, a vždy chceli to, čo sa ti páči, aby sme vnútorne očistení, vnútorne osvietení a zapálení ohňom Svätého Ducha mohli nasledovať šľapaje tvojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a jedine z tvojej milosti mohli dôjsť k tebe, Najvyšší, ktorý v dokonalej Trojici a prostej Jednote žiješ a kraľuješ a si oslávený, všemohúci Boh po všetky veky vekov. Amen. (LOrd 50 – 52: FF 233).
Zakončíme starobylým biblickým požehnaním (porov. Num 6,24 – 26), ktorým svätý František zvykol žehnať bratov a všetkých ľudí, až sa stalo „jeho“ požehnaním (porov. BfL: FF 262).
Pán s vami.
℟. I duchom tvojím.
Nech vás žehná Pán a nech vás ochraňuje.
℟. Amen.
Nech rozžiari svoju tvár nad vami a nech vám je milostivý.
R Amen.
Nech k vám obráti svoju tvár a nech vám daruje pokoj.
℟. Amen.
A požehnanie všemohúceho Boha, Otca ✠ i Syna ✠ i Ducha ✠ Svätého, nech zostúpi na vás a zostane vždy s vami.
℟. Amen.
Preklad: Mons. Marián Gavenda
