Vatikán 4. apríla (VaticanNews) Kazateľ Pápežského domu páter Roberto Pasolini vo svojej homílii na Piatok utrpenia Pána predstavil Kristovo utrpenie ako naplnenie piesní Pánovho služobníka z proroka Izaiáša. Zdôraznil, že Ježiš prerušil reťaz násilia tým, že nevrátil zlo, ale prijal Otcovu vôľu ako „partitúru“ lásky a služby pre spásu sveta.
Partitúra kríža (alebo piesne Pánovho služobníka)
Piatok utrpenia Pána 2026
Bratia a sestry,
v tento svätý deň nám liturgia dáva kontemplovať Pánovo utrpenie. Práve sme ho počuli v speve pašií. Pred týmto tajomstvom smrti a slávy je pre nás prirodzené stíšiť sa v modlitbe. Je tu riziko, že Kristov kríž zostane nepochopený, ak sa naň pozeráme ako na izolovanú udalosť, ako na náhlu a nevysvetliteľnú udalosť. V skutočnosti je vrcholným bodom určitej cesty: zavŕšením celého života, v ktorom sa Ježiš učil počúvať a prijímať Otcov hlas a nechal sa ním denne viesť až k najväčšej láske.
Počas dní Svätého týždňa sme v liturgii počúvali takzvané „piesne“ Pánovho služobníka, aby sme mohli pochopiť túto cestu. Sú to poetické texty, v ktorých prorok Izaiáš načrtáva postavu tajomného Služobníka, prostredníctvom ktorého Boh je schopný zachrániť svet od zla a hriechu. Kresťanská tradícia v týchto piesňach rozpoznala dramatický predobraz, ktorý sprevádzal kroky Ježiša a odhalil ho ako toho človeka „bolestí, ktorý poznal utrpenie“, ktorý „sa zriekol seba samého až na smrť“, nesúc na sebe „hriech mnohých“.
V prvej piesni je Služobník predstavený ako ten, koho Pán povolal na dôležité a krásne poslanie: „Ja, Pán, som ťa povolal pre spravodlivosť a uchopil som ťa za ruku; utvoril som ťa a ustanovil za zmluvu ľudu a za svetlo národov, aby si otvoril oči slepým, vyviedol väzňov zo žalára a z temnice tých, čo sedia v temnotách“ (Iz 42, 6 – 7).
Celá úloha je v znamení života, obrátená k tým, ktorí trpia, podstupujú nespravodlivosť a sú hriešni. Služobník však túto misiu musí uskutočniť s veľkou jemnosťou: „Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí“ (Iz 42, 2 – 3).
Bez násilia, bez použitia sily, bez pokušenia zničiť všetko a začať odznova. Služobník má hľadať život uprostred temnôt zla. Vieme, že nie je ľahké prijať takéto poslanie. Všetci sme neústále pokúšaní, aby sme neustále používali trochu agresivity, trochu násilia v presvedčení, že bez týchto prostriedkov sa veci nikdy nepohnú. Pánov Služobník tomuto inštinktu nemôže podľahnúť: bude chrániť miernosť ako jedinú silu na zápas s temnotami zla.
V druhej piesni sa niečo pokazí. Po pokuse uskutočniť svoje poslanie Služobník zisťuje, že všetko jeho úsilie bolo zbytočné: „Nadarmo som sa namáhal, zbytočne a márne som strávil svoju silu“ (Iz 49, 4). Zasiate dobro akoby neprinášalo ovocie, všetko sa zdá byť zastavené a zablokované. Je to kríza, ktorá skôr či neskôr zasiahne každého, kto sa rozhodol nasledovať Pána: pocit, že človek krúži v kruhu, nikam neprichádza a zostáva verný niečomu, čo neprináša ovocie. V skutočnosti ide len o dojem, lebo keď prorok hovorí slovo „nadarmo“, neznamená to, že Služobník konal zbytočne, ale iba to, že výsledok svojej práce nevie overiť našimi kritériami. Vstupujúc do temnôt, vstúpil služobník do priestoru, kde veci už nemožno chápať podľa našich kritérií, ale riadia sa plánom spásy, často paradoxným, ktorý prichádza od Boha.
V tretej piesni sa objavuje nové prekvapenie: Služobník si uvedomuje, že práve tí, ktorým chce pomôcť, reagujú nepriateľstvom, hnevom a dokonca násilím. Tí, čo žijú v temnotách, totiž nie vždy prijímajú svetlo: niekedy ho odmietajú a snažia sa ho zastaviť. Pretože svetlo neodhaľuje len to, čo je pekné, ale aj to, čo by sme radšej skryli: naše rany, naše klamstvá, našu vnútornú rozpoltenosť. A to vyvoláva strach. Služobník sa však nestiahne. Pokračuje po ceste, ktorú mu ukázal Pán: „Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali, tvár som si neskryl pred potupou a slinou“ (Iz 50, 6).
V štvrtej piesni, ktorú sme ohlásili v tejto liturgii sa deje niečo znepokojujúce. Násilie, ktoré dopadá na Služobníka, je také silné, že zohaví jeho tvár až do nepoznania, nemá ani podobu ani krásu. A predsa práve na tejto ceste sa naučil nevracať zlo, ktoré prijal. Keď nás zasiahne zlo, prirodzeným inštinktom je vždy reagovať, vrátiť ho späť, aspoň vyrovnať účty. Služobník však tejto logike nepodlieha: prijíma všetko bez toho, aby vracal násilie. Zlo prichádza až k nemu – a tam sa zastaví, preto: „Niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov“ (Iz 53, 12).
Bratia a sestry, Pán Ježiš sa neobmedzil len na to, že tieto piesne počúval. On ich vykladal a intenzívne ich prežíval, s plnou dôverou vo vôľu Otca, až premenil svoje ukrižovanie na udalosť spásy sveta, ktorý pozná voči zlu iba dve cesty: vzdať sa alebo ho vrátiť. Vidíme to neustále: vo vojnách, v rozdeleniach, v ranách, ktoré poznačujú všetky naše vzťahy. Zlo sa stále šíri, pretože vždy nájde niekoho ochotného ho vrátiť a rozmnožiť.
Ježiš túto reťaz prerušil nie tým, že by sa presadil väčšou silou, ale tým, že prijal to, čo sa mu stalo, a rozpoznal vo všetkých týchto dramatických udalostiach svojho umučenia „partitúru“ lásky a služby, ktorú Otec zveril jeho životu. Nevykonal ju mechanicky: osvojil si ju a preložil prorocké slová do konkrétnych gest – do odpustenia, do mlčania plného súcitu. Tak sa na ceste kríža naučil najťažšej poslušnosti: poslušnosti lásky k druhému, aj keď sa druhý javí ako nepriateľ.
Žijeme vo svete, v ktorom Boží hlas už viac neurčuje smer spoločnej cesty ľudstva ako kedysi. Nie preto, žeby Boží hlas prestal zaznievať, ale preto, že sa často stal len jedným hlasom medzi mnohými, prekrytým inými slovami, ktoré sľubujú bezpečnosť, pokrok a blahobyt. Práve tie dnes usmerňujú mnohé rozhodnutia a určujú smer spoločného života.
A predsa svet zostáva miestom, kde sa trpí a zomiera, často bez viny a bez dôvodu. Vojny sa nekončia, nespravodlivosť sa rozmnožuje a tí najzraniteľnejší na to doplácajú najviac. Akoby chýbalo slovo, ktoré by dokázalo udržať pohromade cestu ľudstva: pieseň, ktorá by vedela nasmerovať naše kroky k spravodlivejšiemu a bratskému svetu.
A predsa práve v tomto prostredí, ak sa pozeráme pozorne, možno spozorovať niečo prekvapujúce: tichý zástup ľudí, ktorí sa rozhodnú počúvať iný hlas. Niektorí ho jasne rozpoznávajú ako Božiu vôľu; iní ho vnímajú ako hlboký a neodbytný hlas vlastného svedomia. Je to hlas, ktorý nekričí, nevnucuje sa silou a nesľubuje skratky. Je to tichá a vytrvalá pieseň, ktorá pozýva milovať, zostať a nevracať zlo.
Niektorí sa rozhodnú túto pieseň počúvať. Sú to muži a ženy, ktorí kráčajú – niekedy aj bez toho, aby si to uvedomovali – tou istou cestou ako Pánov Služobník. Nerobia mimoriadne skutky. Jednoducho každé ráno vstávajú a snažia sa zo svojho života urobiť niečo, čo neslúži len im samým, ale aj druhým.
Nesú bremená, ktoré si nevybrali, prijímajú rany bez zatvrdnutia a neprestávajú hľadať dobro ani vtedy, keď sa zdá zbytočné. Nerobia hluk, nestavajú sa do popredia, ale udržiavajú otvorenú možnosť iného sveta. Vďaka nim zlo nemá posledné slovo a dejiny sa neuzatvárajú do násilia. Tento zástup ľudí svedčí o tom, že piesne toho Služobníka, v ktorom má Boh zaľúbenie, naďalej zaznievajú v ľudskom srdci a čakajú len na niekoho, kto ich preloží do konkrétnej partitúry vlastného života, aj keď to znamená niesť kríž.
O krátku chvíľu budeme uctievať Pánov kríž gestami, tichom a modlitbou. Bude to osobitná príležitosť uznať Božie tajomstvo a zmieriť sa s kvalitou – slabou a zároveň silnou – jeho lásky k nám i ku všetkým. Ak nechceme riskovať, že liturgiu zredukujeme na tento vonkajší obrad, môžeme sa aspoň v hĺbke srdca rozhodnúť odložiť zbrane, ktoré ešte držíme v rukách. Možno sa nám nezdajú také nebezpečné ako tie, ktorými disponujú mocní sveta. A predsa sú aj ony nástrojmi smrti, pretože stačia na to, aby oslabovali, zraňovali a vyprázdňovali zmysel a lásku v našich každodenných vzťahoch.
Včera ako dnes svet potrebuje byť zachránený: pred násilím zla, nespravodlivosťou, ktorá zabíja, i pred rozdeleniami, ktoré ponižujú. Táto spása však nezostúpi zhora a nemôže byť zabezpečená politickými, ekonomickými ani vojenskými rozhodnutiami. Svet je neustále zachraňovaný tými, ktorí sú ochotní prijať piesne Pánovho Služobníka ako podobu vlastného života.
Takto konal Ježiš: vážne prijal Otcovu vôľu a prijal ju ako partitúru, ktorú treba uskutočniť až do konca „so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti, a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5, 7 – 8).
Preto sa v rozhodujúcej chvíli svojho zatknutia rozhodol vydať sa a bez váhania povedal: „Ja som“ (Jn 18, 5), aby slobodne vstúpil do svojho utrpenia lásky.
Bratia a sestry, aj nám je dnes večer zverená partitúra kríža. Môžeme ju slobodne prijať, ak uveríme, že neexistuje nijaká ťažká situácia, ktorú by nebolo možné niesť, nie je nijaký vinník, na ktorého treba ukazovať prstom, nijaký nepriateľ, ktorý by nám mohol zabrániť milovať a slúžiť. Sme tu totiž my: tí, ktorí sa rozhodneme nevracať zlo, zostať trpezliví v súženiach a veriť v dobro aj vtedy, keď sa zdá, že temnota všetko pohlcuje, a tak sa môžeme deň po dni stať tými služobníkmi, cez ktorých chce Pán priniesť svetu spásu.
V čase, aký dnes prežívame, ktorý je ešte poznačený nenávisťou a násilím, keď sa dokonca Božie meno používa na ospravedlnenie vojen a rozhodnutí smrti, sme ako kresťania povolaní pristupovať bez strachu, ba „s plnou dôverou“ (Hebr 4, 16), ku krížu Pána a uvedomujúc si, že je to trón, na ktorom sa človek učí vládnuť tým, že dáva svoj život do služby druhým. Ak si zachováme „držme sa svojho vyznania“ (Hebr 4, 14), aj naše dni budú vedieť dať hlas piesňam radosti i utrpenia – tej tajomnej partitúre kríža, v ktorej možno rozoznať tóny najväčšej lásky.
P. Roberto Pasolini
kazateľ Pápežského domu
Preklad Martin Jarábek
