Vatikán 2. februára (Vatican News) Pápež Lev XIV. na druhú pôstnu nedeľu navštívil rímsku farnosť Nanebovstúpenia Pána v štvrti Quarticciolo. Ide o periférnu štvrť, ktorá zápasí so zložitou sociálnou realitou a drogovou kriminalitou. Svätý Otec absolvoval viaceré stretnutia a slávil svätú omšu pre celú farskú komunitu.

Svätý Otec sa najskôr stretol s deťmi a mládežou na farskom dvore a následne v sále pozdravil seniorov, chorých a ľudí so zdravotným znevýhodnením. Veľmi silným momentom bolo stretnutie so štyrmi matkami, ktorých synovia sú pre drogovú závislosť vo výkone trestu. Pápež vyzdvihol ich statočnosť a službu farskej komunite a zdôraznil, že aj v tých najťažších osudoch existujú znamenia nádeje a vnútornej sily.

Po súkromnom stretnutí s pastoračnou radou celebroval svätú omšu pre úplne zaplnený kostol i stovky veriacich sledujúcich slávenie na vonkajšej obrazovke. V príhovore nadviazal na historickú tradíciu tejto farnosti, ktorú v minulosti navštívili aj sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. Miestnej komunite, ktorá napriek ťažkostiam nikdy „nevzdala svoj boj“, priniesol posolstvo o duchovnom znovuzrodení.

Prinášame plné znenie pápežovej homílie:

-

Drahí bratia a sestry,

som rád, že môžem byť medzi vami a spolu vami a s celým vaším farským spoločenstvom počúvať Božie slovo. V túto nedeľu nás privádza k Abrahámovej ceste (porov. Gn 12, 1 – 4) a k udalosti Ježišovho premenenia (porov. Mt 17, 1 – 9).

V Abrahámovej ceste sa môže každý z nás spoznať ako pútnik. Život je cestou, ktorá si vyžaduje dôveru, odovzdanie sa Božiemu slovu, ktoré nás volá a niekedy od nás žiada, aby sme všetko zanechali. Vtedy môžeme byť v pokušení utekať pred neistotou ako pred závratom, ktorý nás zneisťuje, hoci práve z jej vnútra možno zachytiť prisľúbenie nečakanej veľkosti. Denne sa to deje – pretože svet takto uvažuje – že všetko meriame, snažíme sa mať všetko pod kontrolou. Tým však prichádzame o príležitosť objaviť pravý poklad, drahocennú perlu, ako nás učí evanjelium, ktorú Boh prekvapujúco ukryl do nášho poľa (porov. Mt 13, 44).

Abrahámova cesta sa začína stratou: opúšťa krajinu a dom, ktoré uchovávajú spomienky jeho minulosti. Zavŕši sa však v novej krajine a v nesmiernom potomstve, v ktorom sa všetko stáva požehnaním. Aj my, ak sa necháme vierou povolať na cestu, riskovať nové rozhodnutia života a lásky, prestaneme sa báť, že niečo stratíme, pretože pocítime, že dorastáme do bohatstva, ktoré nám nik nemôže vziať.

Aj Ježišovi učeníci sa museli vyrovnať s cestou – s tou, ktorá ich mala priviesť do Jeruzalema (porov. Lk 9, 51). Tam, v Svätom meste, mal Majster dovŕšiť svoje poslanie, darovať život na kríži a stať sa pre všetkých a navždy požehnaním. Vieme, aký odpor kládol Peter i ostatní, keď ho mali nasledovať. Museli však pochopiť, že požehnaním sa možno stať iba vtedy, keď človek prekročí pud sebaobrany a prijme to, čo Ježiš zveruje eucharistickému gestu: vôľu obetovať vlastné telo ako chlieb na jedenie, žiť a zomrieť, aby dal život. Toto je nedeľa, drahí bratia a sestry: zastávka na ceste, ktorá nás zhromažďuje okolo Ježiša. Ježiš nás posilňuje, aby sme sa nezastavili a nemenili smer. Niet väčšieho prisľúbenia, niet vzácnejšieho pokladu než žiť tak, aby sme dávali život.

Krátko pred dňom premenenia Ježiš zveril svojim učeníkom cieľ cesty, po ktorej kráčali, teda svoje utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Spomínate si na Petrov odpor a na Ježišovu odpoveď: „Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (Mt 16, 23). A hľa, o šesť dní neskôr Ježiš žiada Petra, Jakuba a Jána, aby ho sprevádzali na horu. Ešte majú v ušiach tie ťažké slová; ešte majú pred očami pre nich neprijateľný obraz Mesiáša odsúdeného na smrť.

Práve túto vnútornú temnotu učeníkov Ježiš láme, keď sa im na vrchole hory zjavuje premenený v oslnivom, nepredstaviteľnom svetle. A v tejto slávnej vízii sa pri ňom objavujú aj Mojžiš a Eliáš, svedkovia toho, že v Ježišovi sa napĺňajú všetky Písma (porov. Mt 17, 2 – 3).

Peter sa opäť stáva hlasom nášho starého sveta a jeho zúfalej potreby veci zastaviť, ovládnuť. Trochu ako vtedy, keď by sme nechceli, aby sa skončil sen, do ktorého sa uchyľujeme. Tu však nejde o sen, ale o nový svet, do ktorého máme vstúpiť: o cieľ našej cesty, cieľ plný svetla, ktorý má ľudské i božské črty Ježiša. Stavaním stanov by Peter chcel túto cestu zastaviť, hoci ona musí pokračovať až do Jeruzalema (porov. v. 4).

Hlas, ktorý zaznieva z oblaku, je hlasom Otca a znie ako naliehavá prosba: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ (v. 5). Tento hlas dnes zaznieva pre nás: „Počúvajte Ježiša!“ A ja, drahí, uprostred vás, chcem byť ozvenou tohto volania a povedať vám: prosím vás, sestry a bratia, počúvajme ho. On kráča s nami aj dnes, aby nás v tomto meste učil logike bezpodmienečnej lásky, vzdaniu sa každej obrany, ktorá sa mení na útok. Počúvajme ho, vstúpme do jeho svetla, aby sme sa stali svetlom sveta, počnúc štvrťou, v ktorej žijeme. Celý život farnosti a jej skupín existuje pre toto: je službou svetlu, službou radosti.

Po premenení na vrchu sa Ježišova cesta nezastavuje (porov. v. 9). A aj Cirkev, aj vaša farnosť prijíma z tohto evanjelia poslanie. Tvárou v tvár mnohým a zložitým problémom tohto územia, ktoré tu doliehajú na dni vášho života, je vám zverená pedagogika pohľadu viery, ktorý premieňa všetko nádejou, uvádzajúc do pohybu zanietenosť, spoluzodpovednosť a tvorivosť ako liek na mnohé rany tejto štvrte.

Veľmi ma teší, že som sa dozvedel, že toto farské spoločenstvo je živé a dynamické a že napriek vážnym problémom miestneho prostredia odvážne vydáva svedectvo o evanjeliu. Pod programovým heslom „Budujme spoločenstvo“ sa táto farnosť vydala na cestu posilňovania zmyslu pre spolupatričnosť a prijatia so široko otvorenou náručou pre všetkých, naozaj pre všetkých. Teší ma to a povzbudzujem vás: pokračujte na tejto ceste otvorenosti voči územiu a starostlivosti o jeho rany. A dúfam, že sa k vám pridajú ďalší, aby ste tu na Quarticciole boli kvasom dobra a spravodlivosti.

Aj vaše úsilie, mladí, si zaslúži povzbudenie. V programe „Magis“, ktorý sme mi pred krátkou chvíľou predstavili a ktorý sa tu ponúka už niekoľko rokov, sa odkazuje na „viac“, o ktorom hovorí svätý Ignác z Loyoly v Duchovných cvičeniach. Je to podnet pre dospievajúcich prekročiť priemernosť a zvoliť si odvážny, autentický a dobrý život, ktorý nachádza v Ježišovi Kristovi svoje „Magis“ par excellence.

Drahí bratia a sestry, vy ste znakom nádeje. Svetlo premenenia je už prítomné v tomto spoločenstve, pretože tu pôsobí Pán a pretože mnohí veríte v jeho jemnú moc, ktorá všetko premieňa. Keď si uvedomíme, že mnohé veci okolo nás nefungujú, niekedy sa vkráda otázka: má to, čo robíme, vôbec zmysel? Vzniká pokušenie skľúčenosti, strata motivácie a elánu. Práve tvárou v tvár tajomstvu zla však máme vydávať svedectvo o našej kresťanskej identite, o identite ľudí, ktorí chcú sprítomňovať Božie kráľovstvo na miestach a v časoch, v ktorých žijú. To je moje prianie pre vás všetkých, pre toto farské spoločenstvo i pre mnohých bratov a sestry, ktorí ešte nerozpoznali v Ježišovi pravé svetlo a pravú radosť.

Tvárou v tvár všetkému, čo znetvoruje človeka a život, pokračujme v ohlasovaní a dosvedčovaní evanjelia, ktoré premieňa a daruje život. Nech nás vždy sprevádza Najsvätejšia Panna, Matka Cirkvi, a nech sa za nás prihovára.

Preklad Martin Jarábek