Vatikán 20. februára (VaticanNews) Vo štvrtok 19. februára sa pápež Lev XIV. stretol vo Vatikáne s kňazmi svojej rímskej diecézy a v otvorenom dialógu odpovedal na štyri otázky presbyterov z rôznych vekových skupín. Hovoril o sprevádzaní mladých, o kňazskom bratstve a riziku izolácie, o vďačnosti a zmysle života v chorobe i starobe v čase, keď sa v spoločnosti vedú debaty o eutanázii. Varoval aj pred „klérickou závisťou“ a pred ilúziami internetu a sociálnych sietí, pričom kňazov vyzval, aby sa nenechali zviesť ani pohodlnosťou.
Kardinál Baldo Reina
Ďakujeme, Svätý Otče, za to, čo ste nám povedali. Určite to bude podnetom na ďalšie prehĺbenie. Ďakujeme vám aj za čas, ktorý nám teraz venujete. Spomínali ste svoju ochotu viesť dialóg s kňazmi. Mnohí by vám chceli položiť množstvo otázok. Zoskupili sme ich do štyroch skupín podľa veku. Ako prvý vystúpi don Francesco Melone, jeden z kňazov, ktorých ste vy osobne vysvätili 31. mája minulého roka. Položí vám otázku týkajúcu sa toho, čo ste spomenuli na konci svojho príhovoru, konkrétne o námahách mladého kléru. Po ňom vystúpi don Giacomo Pavanello, farár vo farnosti San Gregorio Magno alla Magliana, ktorá má približne 40-tisíc obyvateľov, s otázkou o pastoračných výzvach našej doby. Následne don Romano De Angelis, ktorý pôsobil ako farár v rôznych rímskych farnostiach a už niekoľko mesiacov je jedným z kaplánov v detskej nemocnici „Bambino Gesù“. Dotkne sa témy kňazského bratstva, ktorej ste sa vo svojom príhovore venovali aj vy. Napokon don Tonino Panfili, ktorý sa už dlhé roky vo vikariáte venuje zasvätenému životu a v súčasnosti je administrátorom Baziliky Svätého Kríža v Jeruzaleme, položí otázky týkajúce sa starších kňazov. Pri tejto príležitosti si v tejto chvíli spomíname aj na našich chorých a starších spolubratov, ktorí sú v domove dôchodcov „San Gaetano“ v Divino Amore. Títo štyria teda budú istým spôsobom hovoriť v mene nás všetkých. Ďakujeme.
Prvá otázka
Svätý Otče, dobrý deň. Obraciam sa na vás v mene mladých kňazov našej diecézy, hoci ste už odpovedali na mnohé otázky, ktoré nosíme v srdci – za to vám ďakujeme. Vo väčšine prípadov prežívame pastoračnú službu v blízkosti mladých ľudí v našich spoločenstvách. Medzi mladými cítiť veľkú túžbu po hĺbke a osobnom vzťahu s Bohom, ako aj potrebu vypočutia a spoločenstva. Zároveň sa však u nich prejavuje množstvo vzťahových a citových zranení, často sprevádzaných úzkosťami, strachom, smútkom a samotou. Niekedy sa teda zdá byť jednoduchšie – a možno aj pre nás kňazov uspokojivejšie a pohodlnejšie – starať sa predovšetkým o citovú rovinu, tíšiť bolesť prostredníctvom senzácií a silných emócií, než im pomáhať vstúpiť do dialógu s Bohom. Tento vzťah však nie je okázalý, hlučný, založený na veľkých číslach či sprostredkovaný charizmatickými lídrami, ale živí sa v skrytosti modlitby a robí z nás nie protagonistov, ale služobníkov dôverného vzťahu s Pánom. Iba priateľstvo s Ježišom napĺňa našu samotu, ako ste to vy sám, Svätý Otče, pripomenuli 10. januára pri stretnutí s mladými Rimanmi a ich vychovávateľmi. Preto sa vás pýtam: čo by ste nám, mladým kňazom, odporučili, aby sme dokázali vteliť evanjelium do dnešného sveta, najmä medzi mladých, aby sme im boli dôveryhodnými dospelými, bez toho, aby sa evanjelizácia zmenila na animáciu a rozlišovanie na zábavu? Ďakujem.
Odpoveď pápeža Leva XIV.
V prvom rade chcem povedať, že ide o stav a realitu dnešnej spoločnosti, ktorú v istom zmysle nemôžeme zmeniť, no musíme mať otvorené oči. Je to situácia rodín a výzvy, ktorým dnes mladí čelia: mnohí pochádzajú z rodín poznačených hlbokými krízami, absenciou otca, rozvodmi, novými zväzkami rodičov, skúsenosťami opustenia. Sú tu ťažkosti, ktoré mladí musia niesť v dnešnom spôsobe života. Sprevádzať mladých znamená poznať ich situáciu, byť im nablízku, ale neznamená to byť len „jedným z mladých“. Dôležité je svedectvo kňaza. Mladý kňaz môže mladým ponúknuť model života, v ktorom priateľstvo s Ježišom skutočne napĺňa život. To však predpokladá, že sám kňaz, mladý či starší, žije v priateľstve s Ježišom, aby mladým ponúkal nielen príklad, ale skúsenosť života, ktorá môže zmeniť ich život. Duch evanjelizácie, o ktorom som hovoril, sa musí uplatniť aj medzi mladými.
Kedysi všetci mladí prichádzali do farnosti. Mnohé farnosti majú oratórium ako miesto stretávania a hry. Niektorí tam stále prichádzajú, ale nemôžeme sa uspokojiť len s tými, ktorí prídu. Musíme vyjsť, organizovať iniciatívy, ktoré sú formou „vychádzania“. Pápež František často hovoril o Cirkvi, ktorá vychádza. Musíme ísť my, pozývať ďalších mladých, ísť s nimi do ulíc, ponúknuť rozličné spôsoby, aktivity. Šport, umenie, kultúra môžu byť cestou, ako mladých osloviť. Pozývať mladých, aby prišli a začali sa navzájom spoznávať. Možno totiž spoznávanie je v prvom rade ľudskou skúsenosťou priateľstva, ktorá môže postupne viesť k skúsenosti spoločenstva. Mnohí mladí ľudia žijú v hlbokej izolácii, v neuveriteľnej samote, najmä po pandémii, hoci sa to nezačalo až vtedy. So známym smartfónom, ktorý má dnes pravdepodobne každý vo vrecku, žijú osamelo, hoci hovoria: „Nie, môj priateľ je tu,“ no chýba skutočný ľudský kontakt. Žijú v akomsi odstupe od druhých, v chladnej uzavretosti, bez toho, aby poznali bohatstvo a hodnotu skutočne ľudských vzťahov. Preto je potrebné hľadať spôsoby, ako mladým ponúknuť inú skúsenosť priateľstva, zdieľania a postupne aj spoločenstva, a z tejto skúsenosti ich pozvať k poznaniu Ježiša, ktorý nás nevolá za svojich sluhov, ale za svojich priateľov.
Na to všetko je potrebný čas, obeta a aj premýšľanie, ako sa dostať k mladým, ktorí sú dnes neraz strhávaní do ťažkého spôsobu života: závislostí od drog, kriminality, násilia, rôznych ťažkostí a izolácie... Jeden mladý človek sa ma nedávno spýtal: „Vy často hovoríte o spoločenstve a jednote. Prečo? Akú to má hodnotu?“ V tej skúsenosti, ktorú žije, ani nechápal, akú veľkú hodnotu má výjdenie zo samoty a hľadanie priateľov a spoločenstva. Preto si myslím, že práve touto cestou môžu aj mladí kňazi, ktorí sú mladým blízki vekom, kultúrou i formáciou, vykonať veľkú službu pri ohlasovaní tohto posolstva, ktoré je v konečnom dôsledku vždy evanjelium.
Druhá otázka
Svätý Otče, dobrý deň a úprimná vďaka za túto chvíľu. Chcel by som vám položiť otázku týkajúcu sa doby, v ktorej žijeme, a ktorá je poznačená postupnou marginalizáciou náboženského rozmeru zo súčasného spoločenského priestoru, najmä vo veľkých mestách, akým je Rím. Ako môžeme byť v tejto postmodernej kultúre, v ktorej všetci žijeme a ktorú dýchame, účinní, bez toho, aby sme sa vracali k schémam minulosti, ktoré by dnes pôsobili zastarano? Aké priority by mala mať naša pastorácia, aby sme dokázali evanjeliovo odpovedať na výzvy dnešnej doby? Povedané inak: evanjelium sa vždy inkulturovalo; dnes pravdepodobne stojíme pred novou inkulturáciou. Ako môžeme prispieť k tomu, aby bola táto inkulturácia podporovaná a sprevádzaná, a nie brzdená našimi iniciatívami? Ďakujem.
Odpoveď pápeža Leva XIV.
Jedna vec, ktorú sám hľadám, je, ako odpovedať na túto výzvu. Začína sa potrebou skutočne poznať spoločenstvo, v ktorom som povolaný slúžiť. Hovorím z vlastnej skúsenosti. V Ríme som žil štyri roky v 80. rokoch, potom dvanásť rokov od roku 2000 do rokov 2012 – 2013 a teraz znovu už tri roky. A zakaždým, keď sa do Ríma vrátim, mám pocit, že nachádzam iný Rím. Je to mnoho vecí… „Večné mesto“, povedzme, ulice sú tie isté, výtlky sú rovnaké, no život sa veľmi zmenil.
A tak, aby som mohol slúžiť ako rímsky biskup, veľa som nad tým premýšľal. Keď sme sa minulú nedeľu vybrali do Ostie, uvedomil som si, že ak chceme hovoriť s týmito ľuďmi, s týmito osobami, treba začať tým, že sa – nakoľko je to možné – hlboko oboznámime s ich situáciou. Nemôžem si automaticky prenášať stále to isté: ak ma presunú z jednej farnosti do druhej a poviem si: „Tam to fungovalo, budeme pokračovať v tom istom.“ Ak chceš niekoho milovať, musíš ho najprv poznať. Ak chceš milovať a slúžiť spoločenstvu, je veľmi dôležité ho poznať.
V tomto svete neustálej mobility, o ktorej som už trochu hovoril, sa situácia neustále mení. Preto je potrebné úsilie zo strany farárov, kňazov a všetkých, ktorí spolupracujú aj vo farských radách, aby sme skutočne videli, aké sú výzvy tejto chvíle práve tu, na tomto mieste, v tejto farnosti, ktorú máme spoznať a pochopiť.
Pokiaľ ide o dnešný svet, doteraz som nespomenul jednu skutočnosť, ktorá k nám prichádza, či chceme, či nechceme: umelú inteligenciu a používanie internetu, ktoré sú prítomné aj v živote kňaza. Dovoľte mi jednu poznámku: vyzývam vás, aby ste odolali pokušeniu pripravovať si homílie pomocou umelej inteligencie. Tak ako všetky svaly v tele, ktoré bez používania ochabnú, aj mozog potrebuje byť používaný. Aj naša inteligencia, vaša inteligencia, potrebuje byť cvičená, aby sme o túto schopnosť neprišli. No ide o ešte viac. Skutočná homília znamená odovzdávanie viery a umelá inteligencia nikdy nebude schopná odovzdávať vieru. A to je to najdôležitejšie. Ak chceme ponúknuť službu, povedzme inkulturovanú, na mieste, vo farnosti, kde pôsobíme, ľudia chcú vidieť tvoju vieru, tvoju skúsenosť stretnutia a lásky k Ježišovi Kristovi a jeho evanjeliu. A to je niečo, čo musíme neustále pestovať.
Preto úprimne hovorím, že súčasťou odpovede na všetky tieto otázky je význam modlitbového života. Nielen rutina čo najrýchlejšieho odriekania breviára – ktorý mám mimochodom aj v mobile – ale čas strávený s Pánom, počúvanie Božieho slova, modlitba žalmov, chvála Pána. A tiež schopnosť vstúpiť do dialógu, skutočne počúvať a vyjadriť ťažkosti, ktoré nosím v srdci: „Prečo, Pane? Čo odo mňa chceš? Čo môžem urobiť?“ Z tejto skúsenosti života skutočne zakoreneného v Pánovi potom môžeme ponúknuť niečo, čo nie je z nás samých. Nejde o to ponúkať seba. To je častý klam internetu a sociálnych sietí: „Mám veľa sledovateľov, veľa lajkov, lebo hovoria o mne…“ Nejde o teba. Ak neodovzdávame posolstvo Ježiša Krista, možno robíme chybu. A aj tu je potrebné s veľkou pokorou dobre rozlišovať, kým sme a čo robíme. S týmto postojom lásky, služby, pokory a počúvania však môžeme skutočne objaviť, čo máme robiť, aby sme odpovedali na potreby spoločenstva, v ktorom sme povolaní slúžiť.
Tretia otázka
Svätý Otče, počas týchto 39 rokov kňazskej vysviacky som mohol zakúsiť, že kňazské bratstvo je možné a že je krásne. Aj preto, že v našich kňazských spoločenstvách v Ríme máme možnosť prijímať aj kňazov z iných diecéz, ktorí sú obohatením nielen pre pomoc, ktorú poskytujú, ale aj tým, že prispievajú k rastu kňazského bratstva. A je pravda, že v spoločnom živote sa zakúša to, čo hovoril svätý Ján Berchmans: „Spoločný život je veľké pokánie, ale zakúsil som, že je aj prameňom nesmiernej radosti.“ Tri jednoduché príklady: po náhlej nevoľnosti jedného popoludnia som si na druhý deň ráno uvedomil, že moji spolubratia sa bez jediného slova počas noci zorganizovali na hodinové služby, aby sa potichu chodili pozrieť, ako sa veci vyvíjajú, ako sa mám. Ďalší príbeh, ktorý ma zasiahol: keď zomrela moja mama – som jedináčik, otec už nežil –, jeden mladý spolubrat, vidiac ma trochu znepokojeného, mi povedal: „Romano, pamätaj, že kým budem žiť, nikdy v živote nebudeš sám.“ Zažil som aj bolestnú skúsenosť – ťažké nedorozumenie – a práve tam ma osvietilo evanjelium: modliť sa za tú osobu, za toho spolubrata, a prosiť, aby ho Pán požehnal. A po niekoľkých mesiacoch prišla radosť zo správy o zmierení. Preto, tvárou v tvár tomuto všetkému, hovorím: existujú však aj nebezpečenstvá, Svätý Otče, ktoré Vám predkladám, aby som Vás poprosil o radu a niekoľko usmernení. Prvým je ťažkosť byť sám sebou zo strachu pred klebetami, zo strachu, že človek bude „predaný za tridsať strieborných“, aby sa niekto iný mohol vyvyšovať rozprávaním cudzích vecí. Potom sú tu rôzne pohľady, ktoré určite predstavujú obohatenie, no existuje pokušenie – namiesto toho, aby sa premenili na príležitosti – vytvárajú sa znepriatelené tábory, ktoré bojujú proti sebe. A napokon to, čo sa mi zdá byť najväčším nebezpečenstvom: žiarlivosť. Teda neschopnosť radovať sa zo schopností spolubrata, ktorý sa tak môže stať nepriateľom len preto, že je oceňovaný a má pastoračný úspech. Niekedy mi prídu na um trochu trpké slová jedného spolubrata, ktoré však niečo vystihujú: „Ak chceš niekomu ublížiť, hovor o ňom dobre,“ lebo tým ho vystavíš tomu, aby na neho útočili. Som si však istý, že Vy nám budete vedieť dať cenné usmernenie, ako toto všetko správne zhodnotiť. Ďakujem, Svätý Otče!
Odpoveď pápeža Leva XIV.
Ďakujem. Mohol by som povedať, ako profesor: „Ale veď ste si už sami odpovedali na svoju otázku, a teda…“. Začnem jednou naozaj bolestnou – povedal by som negatívnou – vecou, ktorá je niekedy akoby jednou z „pandémií“ kléru na celosvetovej úrovni. Volá sa invidia clericalis, kňazská závisť. Ide o situáciu, keď kňaz vidí, že iný bol ustanovený za farára väčšej, krajšej farnosti, že bol povolaný stať sa vikárom, že dostal inú úlohu… a vtedy sa medzi nimi doslova pretrhnú vzťahy. A nielen to: pridajú sa klebety, kritika, reči… Namiesto budovania väzieb, mostov priateľstva a kňazského bratstva sa všetko ničí. Toto hovorím hneď na začiatku, aby sme to pomenovali a odložili bokom, ale prosím, buďme veľmi pozorní voči tejto skutočnosti. Všetci sme ľudia, máme pocity, emócie, veľa vecí; no ako kňazi – a dúfam, že už od seminára – môžeme ponúkať príklad života, v ktorom kňazi môžu byť naozaj priateľmi, bratmi, a nie nepriateľmi či ľahostajnými jeden voči druhému. A neviem, čo je horšie: byť nepriateľom alebo byť voči druhému ľahostajný. O oboch treba premýšľať.
Videl som nádherné príklady kňazského bratstva a niektoré z nich spomeniem, lebo môžu poslúžiť všetkým, mladším aj starším. Jeden kňaz z Chicaga rozprával o svojich spolužiakoch zo seminára, ktorí si od dňa kňazskej vysviacky urobili dohodu, akýsi pakt: každý mesiac – neviem, vybrali si napríklad štvrtý štvrtok, alebo tak nejako – sa raz do mesiaca stretnú. Bola to „trieda“ s pomerne veľkým počtom kňazov a ja som ich spoznal, keď jeden z nich, ktorý bol už pomocným biskupom v Chicagu, mal 93 rokov a tí, ktorí sa dožili tohto veku, sa stále stretávali. Po celý život chceli pokračovať v tomto krásnom priateľstve, ktoré vzniklo už v seminári. Nebolo to však len obyčajné stretnutie: bola to skúsenosť modlitby, v ktorej venovali čas modlitbe, a potom aj štúdiu.
A tu chcem povedať všetkým ešte jednu vec: štúdium v našom živote musí byť trvalé, nepretržité. Keď počujem niekoho hovoriť – a toto je skutočné, povedal mi to jeden kňaz –: „Odvtedy, čo som vyšiel zo seminára, som už neotvoril ani jednu knihu.“ Preboha, pomyslel som si, aký smútok! A aký smútok pre jeho veriacich, ktorí potom musia počúvať bohviečo. Musíme sa neustále vzdelávať. A táto skupina kňazov v rámci svojich mesačných stretnutí vždy niekomu povedala: „Teraz si na rade ty, vyber článok, tému.“ Ten ju vopred poslal všetkým, všetci si ju prečítali a potom sa pri spoločnom zdieľaní rozprávali o teológii, pastorácii, nových iniciatívach, o situácii Cirkvi a podobne. Bolo to niečo veľmi krásne. A vzniklo to z ich vlastnej iniciatívy.
A z toho vyplýva ďalší veľmi dôležitý bod: ak tu budem sedieť a hovoriť si: „Nikto ma nepríde navštíviť“ – môže sa to stať aj niekomu z vás –, nemajme strach zaklopať na dvere druhého, vziať iniciatívu, povedať spolubratom alebo skupine priateľov: „Prečo by sme sa občas nestretli, aby sme spolu študovali, spoločne premýšľali, mali chvíľu modlitby a potom dobrý obed?“ Farár s najlepšou kuchárkou môže pozvať ostatných, a tak sa spolu dobre naobedujeme. Tí chicagskí kňazi, o ktorých hovorím, tam všetci diecézni kňazi hrávajú golf. V lete teda spolu chodili aj športovať. Ide o to, že niekto musí urobiť prvý krok. Možno to nepôjde so všetkými – som tu veľmi realistický –, Boh nás všetkých stvoril rozdielnych, vďaka Bohu. Nie sme všetci rovnakí; s niekým si rozumiem viac, s iným menej. Ten ďalší je dobrý človek, ale možno k nemu nebudem mať takú dôveru – a to ste spomínali aj vy vo svojej otázke. Nedá sa rozprávať celý svoj životný príbeh každému, kto ide okolo. Treba si nájsť niekoľko ľudí, s ktorými možno prežiť skúsenosť, z ktorej môže vyrásť hlbšie priateľstvo, bratský vzťah, a s ktorými možno zdieľať život, aby človek neostal sám. Tak ako ten mladý kňaz, ktorý vám povedal: „Kým tu budem ja, nikdy nebudeš sám.“
Mali by sme sa usilovať budovať kňazské bratské vzťahy aj v tomto zmysle. Nemusí to byť vždy farár so svojimi vikármi; možno je lepšia skupina farárov, neviem, treba sa pozrieť na konkrétnu situáciu. Ale vytvárať príležitosti, ktoré narušia túto tendenciu k osamelosti a izolácii jeden od druhého. A skutočne si nájsť trochu času – nemôže to byť každý deň, to je jasné –, ale s istou pravidelnosťou sa stretnúť, a nie cez obrazovku. Aj to môže mať svoj význam, ale osobné stretnutie, byť spolu, mať stretnutie, kde sa zdieľajú radosti aj ťažkosti života, skúsenosti. Môže prísť chvíľa krízy, či už zdravotnej alebo spojenej s nejakými problémami, a ak je človek sám, kríza ho často odvedie ďaleko od toho, čím je jeho život. Ak mám skupinu dôvery, s ktorou som niečo prežil, môžem pokračovať v ceste spolu s nimi; ak mám niekoho, s kým môžem zdieľať ťažkosti a skúšky. Toto je teda veľmi konkrétny typ skúsenosti, o ktorej možno aj dnes snívať: takýto spôsob kňazského života, ktorý podporuje autentické kňazské bratstvo.
Štvrtá otázka
V deň vášho zvolenia, Svätosť, som si uvedomil, že už patrím medzi najstarších kňazov. Aj pápež je odo mňa mladší o jeden rok! A keď mám porady na vikariáte, všetci sú mladší než ja – kardinál, generálny vikár, biskup, riaditelia –, a tak neustále zakúšam túto životnú etapu, ktorou je už zrelosť. Vo farnosti je emeritný biskup, ktorý je starší než ja, no sú tam aj traja kňazi z rôznych diecéz a spolu prežívame peknú skúsenosť bratstva, aby sme v tomto takom dôležitom rozmere pokračovali. A títo mladí sú obohatením. Predstavujem teda generáciu starších kňazov; dnes som tu hlasom všetkých kňazov v pokročilom veku. Mnohí po živote úplne zasvätenom evanjeliu a Cirkvi pociťujú samotu: po množstve ľudí prichádza veľká osamelosť. Mnohí sú, žiaľ, poznačení chorobou a museli sa nevyhnutne stiahnuť do úzadia ešte pred odchodom do dôchodku. Otázka je dvojitá. Čo by ste odporučili tým z nás, ktorí sú osamelí a chorí a ktorí už prinášajú svoju krehkosť a svoje obmedzenia spolu s eucharistickým Chlebom Ježišovi – obetovanému? A dovolím si Vás opýtať aj toto, Svätosť: ako môžeme my, starší kňazi, v našich spoločenstvách pomáhať mladším, aby zostávali duchovne mladí, nadšení pre ohlasovanie Slova a zapálení pre budovanie Cirkvi, nevesty Krista?
Odpoveď pápeža Leva XIV.
Jedna vec, ktorú hovorím, je táto: aj keď sa nedá všetko robiť dokonale, v živote sa treba istým spôsobom pripraviť na to, aby človek dokázal prijať, keď príde ten čas, vek, starobu, chorobu a aj samotu. Ak však niekto celý život žil s duchom dialógu, priateľstva, spoločenstva a bratstva, v skutočnosti sa dajú nájsť veľmi konkrétne odpovede aj na skúsenosť osamelosti a choroby, napríklad. Sú ľudia – povedzme to s istou otvorenosťou –, ktorí už ako mladí kráčajú cestami života s istou zatrpknutosťou. Nikdy sa nenaučili žiť skúsenosti priateľstva, bratstva či spoločenstva. A tak už od mladosti alebo od stredného veku žijú s touto trpkosťou, nikdy nie sú s ničím spokojní a vždy majú v sebe akéhosi negatívneho ducha.
Ak niekto prežíva celý život ako cestu, ktorá ho vedie vpred, aj s ťarchou rokov, často aj – či už v mladosti alebo v starobe – s chorobami a ťažkosťami, bude mať s Božou milosťou schopnosť prijať kríž, utrpenie, ktoré prichádza. Prijme ho s tým istým duchom modlitby a obety, s akým chcel žiť v deň kňazskej vysviacky, keď povedal Pánovi: „Áno, Pane, chcem ťa nasledovať vo všetkom a prijmem to, čo mi život dáva, ako súčasť tvojej vôle.“
Tu je teda potrebná celá spiritualita, ktorú treba pestovať už od seminára a ďalej. Nemôžem povedať dvadsaťdvaročnému mladíkovi: „Priprav sa na to, keď budeš mať osemdesiat,“ ale ide o celý proces, o spôsob vstupu do života s duchom vďačnosti. O tom som ešte nehovoril, ale začína sa to vďačnosťou za povolanie ku kňazstvu. Často zabúdame, aké veľké je naše povolanie a aké dôležité je pre život Cirkvi. Nie z pocitu klerikalizmu – „tu som ja“ –, ale preto, že Pán nás povolal, aby sme boli jeho priateľmi, učeníkmi, služobníkmi celého jeho ľudu. A to je nádherné! Žiť teda s duchom vďačnosti od prvého dňa môjho kňazstva mi môže pomôcť žiť aj v starobe, aj ako človek, ktorý nesie kríž choroby, a povedať: „Ďakujem, Pane, za život, za dar, ktorý mi dávaš.“
Veľmi dobre viete, že v mnohých krajinách – v Európe, v Taliansku… v Kanade je to už legálne – sa na mnohých miestach hovorí o eutanázii, o otázke konca života. Sú ľudia, ktorí už nevidia zmysel života a s krížom choroby hovoria: „Tento kríž už nechcem niesť, radšej si vezmem život.“ Ak sme my sami takí negatívni vo vzťahu k vlastnému životu, a niekedy pritom trpíme menej než mnohí iní, ako im potom môžeme hovoriť: „Nie, ty si nemôžeš vziať život, musíš prijať…“? A pritom sa sami správame veľmi negatívne vo všetkom. Práve my musíme byť prvými svedkami toho, že život má nesmiernu hodnotu. A vďačnosť počas celého života je v tomto smere veľmi dôležitá.
Ďalšia vec je pokora. Pokora ako postoj, v ktorom uznávam, že to nie som ja: je to Pán, kto mi dal život, Pán, ktorý ma sprevádza a nesie vo svojom náručí, aj vtedy, keď som najslabší. Pán je s nami. A žiť s týmto duchom dáva život a nádej.
K tomu patrí aj blízkosť. A tu by som chcel vyzvať všetkých prítomných, aby sa zamysleli: určite všetci poznáme nejakého staršieho človeka, nejakého chorého – kňaza, laika, rehoľníčku –, ktorí prežívajú veľké ťažkosti. Zavolajme im, choďme ich navštíviť. Urobme aj my námahu pomôcť týmto trpiacim ľuďom. Inštitucionálne bolo kedysi bežnejšie, že kňaz vo farnosti – povedzme každý štvrtok – nosil sväté prijímanie a olej na pomazanie chorých a navštevoval všetkých chorých. Dnes, keď je menej kňazov a sú starší, sa často povie: „Dobre, pošlime laikov, oni to urobia.“ Je to krásna služba laikov, napríklad prinášanie svätého prijímania do domácností. Ale to neznamená, že kňaz môže zostať doma a pozerať internet, zatiaľ čo iní navštevujú chorých. Aj pre nás je to služba, apoštolát, veľmi dôležitá forma pastorácie: byť nablízku tým, ktorí trpia.
Aj starší kňazi majú svoju službu. Aj keď sú chorí a pripútaní na lôžko, ak prežili život v službe a obete, veľmi dobre vedia, že ich modlitba môže byť veľkou službou a veľkým darom. Ich život má stále veľký zmysel. A môžu si pripomínať a duchovne sprevádzať mnohých ľudí, situácie a spoločenstvá, ktoré potrebujú ich modlitbu. Aby bolo možné žiť tento duch – pravda, ak niekto štyridsať rokov nemodlil a potom povie: teraz ležím v posteli a neviem, čo robiť, je to ťažké –, aj tu je potrebná neustála formácia duchovného života. Tá sa začína ešte skôr, než sa staneme starými a chorými.
A tu pridám ešte jednu vec pre všetkých, ktorá môže mať rôzne podoby: nemajme strach pokračovať v krásnej praxi duchovného sprevádzania, mať v živote niekoho, kto nás pozná. Priateľ je dobrý. Ale často je dobrý spovedník, kňaz alebo osoba veľkej duchovnej múdrosti, ktorý vás môže sprevádzať a pomáhať v časoch veľkých ťažkostí. Všetci sme ľudia, všetci prechádzame ťažkými chvíľami a rôznymi druhmi bolesti. Mať niekoho dôveryhodného, kto nás môže sprevádzať veľmi zblízka – v srdci a v duchu –, je veľký dar. A niektorí z vás, dúfam, že mnohí, máte aj dar sprevádzať druhých, keď prežívajú takéto ťažkosti.
Nejde teda len o obdobie staroby. Ide o celý život, ktorý máme žiť ako spoločnú cestu: kráčať spolu, kráčať s Ježišom a rásť v duchu viery, nádeje a autentickej lásky.
To bola posledná otázka. Ak sa ma budete pýtať ešte na ďalšie veci, možno dnes už nebudú odpovede! Chcem však znovu a veľmi úprimne povedať, že mám veľkú radosť z tohto stretnutia s vami. Žiaľ, nedá sa uskutočňovať častejšie… Keď som bol diecéznym biskupom, každý mesiac som mal stretnutie s kňazmi – a toto hovorím pre biskupov. Dozvedel som sa o jednej diecéze, kde biskup prišiel na prvých desať minút stretnutia s klérom a potom odišiel… Dúfam, že to nie ste vy – bolo to v inej krajine! Treba vedieť žiť, sprevádzať a kráčať spolu: kardináli, arcibiskupi, biskupi, biskupskí vikári, farár so svojimi vikármi. Žiť tohto ducha. Nie iba to, čo je napísané v programe na papieri, ale autentický duch bratstva a spoločného záväzku uskutočňovať našu misiu služby v Cirkvi. Zo srdca vám teda želám požehnanú pôstnu cestu, ktorá je časom obrátenia aj radosti pre všetkých. A nech máme aj v budúcnosti príležitosti žiť v tomto duchu. Môžeme zakončiť požehnaním.
Preklad Martin Jarábek
