Španielsko 7. februára (VaticanNews) V Španielsku bol 7. februára vyhlásený nový blahoslavený. Kňaz Salvador Valera Parra, nazývaný aj Cura Valera, známy svojou odvážnou službou chudobným a chorým, bol blahorečený na základe zázračného uzdravenia dieťaťa, pripisovaného jeho príhovoru. Boží služobník zasvätil celý život pastorácii, charite a starostlivosti o najzraniteľnejších, najmä počas epidémií a prírodných katastrof v 19. storočí.
Vo svojej homílii pri blahorečení Salvadora Valeru Parru kardinál Marcello Semeraro vyzdvihol, že život nového blahoslaveného možno zhrnúť jednoduchými slovami: „život darovaný druhým“. Pripomenul pritom pastiersky list biskupov z Almeríe, Cartageny a Getafe, ktorý bol pripravený pri príležitosti blahorečenia a nesie názov Život darovaný druhým (Una vita dedicata agli altri). „Už samotný názov tohto listu vystihuje život nášho nového blahoslaveného – život darovaný mnohým ľuďom, najmä chorým, chudobným a tým, ktorí mali nedostatok všetkého,“ zaznelo v homílii. Semeraro zdôraznil, že Salvador Valera Parra šíril medzi ľuďmi to, čo svätý Pavol nazýva „vôňou Krista“ (porov. 2 Kor 2,15) a zanechal tak „svedectvo i vzor života“.
Osobitná pozornosť bola venovaná evanjeliu o Dobrom pastierovi (porov. Jn 10,11 – 16), v ktorom sú zvýraznené dve kľúčové činnosti: darovať život a poznať. „Dobrý pastier dáva svoj život,“ pripomenul kardinál, pričom vysvetlil, že nejde len o smrť, ale o ochotu vystaviť svoj život, riskovať ho a celkom ho venovať druhým. Tento postoj prirovnal k matke, ktorá živí dieťa vlastným telom, dáva mu bezpečie a pomáha mu rásť. Práve takto daroval svoj život aj nový blahoslavený. Slovo cura – odvodené z latinského cura animarum – nadobudlo v jeho živote plný význam: „milovať ľudí, byť im nablízku, rozumieť ich problémom a zmierňovať ich utrpenie“. Počas epidémií cholery, zemetrasení a iných katastrof zostal medzi ľuďmi, navštevoval chorých, pomáhal slabým a sprevádzal starých.
Druhou črtou dobrého pastiera je poznanie, ktoré nie je len záležitosťou rozumu, ale aj srdca a slobody. Ide o poznanie, ktoré je neoddeliteľné od lásky. V tejto súvislosti kardinál citoval svätého Gregora Veľkého: „Poznám svoje ovce, to znamená: milujem ich.“ Kardinál Semeraro pripomenul slová biskupov, podľa ktorých „dvere jeho srdca boli vždy otvorené všetkým zvereným veriacim“, a zdôraznil, že príklad Cura Valeru presahuje hranice kňazskej služby. „Vo svete poznačenom uponáhľanosťou, individualizmom a povrchnosťou sa jeho postava stáva pripomienkou, že pravá veľkosť spočíva v jednoduchosti, tichej obetavosti a vytrvalej vernosti.“ Na záver zaznela myšlienka, že nový blahoslavený bol „živým evanjeliom“ – človekom, ktorý sa na všetkých díval Ježišovými očami a miloval ich Kristovým srdcom. „Je vzorom a príkladom pre nás všetkých,“ povedal kardinál Marcello Semeraro, „a práve to je aj poslaním svätých.“
Krátky životopis nového blahoslaveného
Salvador Valera Parra sa narodil 27. februára 1816 v meste Huércal-Overa (Španielsko). Po vstupe do seminára bol 13. marca 1840 vysvätený za kňaza. Kňazskú službu vykonával prevažne vo svojom rodnom meste, najprv ako kaplán a neskôr ako farár. Ako farár sa vyznačoval mnohými dielami duchovného i sociálneho charakteru, najmä počas epidémií cholery a zemetrasení, ktoré v roku 1863 spôsobili rozsiahle škody a vzali život mnohým ľuďom. Aktívne sa zapájal aj do hasenia častých požiarov a následne do zbierok na pomoc núdznym. Spolu so svätou Terezou Jornet, zakladateľkou Kongregácie Malých sestier opustených seniorov, založil v roku 1885 Dom starostlivosti a útulok pre starších ľudí. Na sklonku života ho postihli vážne choroby. Zomrel 15. marca 1889 v Huércal-Overa (Španielsko).
Salvador bol mužom hlbokej viery v Boha, z ktorej čerpal. Intenzívne sa modlil, osobitne venoval čas eucharistickej adorácii. Jeho mariánska zbožnosť sa zvlášť prejavovala úctou k Panne Márii Virgen de los Desamparados, uctievanej v Huércal-Overa a ľudovo nazývanej Virgen del Río. Úplne sa zveril do rúk Božej prozreteľnosti. Dôkazom tejto dôvery v Boha bol už v jeho detstve mimoriadny skutok: keď mu vo veku 13 rokov zomrel otec, kľakol si k jeho nebohému telu a sám sa pomodlil s takou zbožnosťou, že to dojalo všetkých prítomných.
Žil s cieľom páčiť sa Bohu prostredníctvom modlitby, úplnej chudoby, asketického života, pokánia a pôstov. Zároveň sa zo všetkých síl usiloval podporovať svätosť veriacich, ktorí mu boli zverení. Prejavoval veľkú lásku k blížnym tým, že sa dával do služby najchudobnejším. V historickom období poznačenom veľkou biedou v Andalúzii dokázal verne odpovedať na potreby svojej doby. Odlúčený od majetku rozdával aj to, čo sám potreboval na živobytie. Do jeho domu prichádzali mnohí chudobní po jedlo a on prijímal všetkých. Staral sa o chorých, ktorých neustále navštevoval a ktorým poskytoval pomoc.
Zázrak na jeho príhovor
V rámci procesu blahorečenia predložila postulácia Dikastériu pre kauzy svätých na preskúmanie údajné zázračné uzdravenie pripisované jeho príhovoru. Ide o uzdravenie chlapca, narodeného 14. januára 2007 v Memorial Hospital v štáte Rhode Island (USA). V ten večer bola matka po predčasnom odtečení plodovej vody hospitalizovaná v Memorial Hospital v Pawtuckete. Keďže záznam srdcovej činnosti plodu nezodpovedal klinickým normám, lekári umelo vyvolali pôrod. Po diagnostikovaní chorioamnionitídy a nedostatku kyslíka u plodu rozhodli o vykonaní cisárskeho rezu. Dieťa sa narodilo predčasne, s príznakmi sekundárnej apnoe, bolo cyanotické, bez dychu, s nízkou srdcovou frekvenciou a ani hodinu po pôrode nejavilo známky zlepšenia – lekári dokonca nezaznamenali žiadnu srdcovú činnosť.
Ošetrujúci lekár v tejto krajnej situácii vzýval Salvadora Valeru Parru, svojho krajana, ku ktorému mal osobnú úctu, a spontánnou modlitbou prosil o jeho príhovor za záchranu dieťaťa. Krátko potom sa u novorodenca – bez akéhokoľvek vonkajšieho zásahu – obnovila srdcová činnosť. Na nasledujúci deň bolo dieťa prevezené na jednotku intenzívnej starostlivosti pre novorodencov v nemocnici Women & Infants Hospital, kde zostalo 15 dní s diagnózou hypoxicko-ischemickej encefalopatie. Lekári boli presvedčení, že utrpí vážne následky vo vývoji, ako je mozgová obrna alebo mentálne postihnutie. Napriek vážnemu klinickému obrazu však dieťa vykazovalo spontánnu aktivitu. Od 19. januára sa jeho neurologický a behaviorálny stav začal postupne zlepšovať. Dňa 3. apríla bolo dieťa prepustené do domácej starostlivosti. Pri následných kontrolách bol zaznamenaný psychomotorický vývoj, vďaka ktorému začalo dieťa hovoriť v 18 mesiacoch a chodiť vo veku dvoch rokov. Malý Tyquan pokračoval v raste ako zdravé dieťa, viedol normálny život a venoval sa športu.
Beáta Dorková – VaticanNews
