Bratislava 1. februára (TK KBS) Blahoslavenstvá nie sú poéziou odtrhnutou od reality, ale opisujú, ako milosť pôsobí v dejinách. Zdôraznil to sekretár Svätej stolice pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami, arcibiskup Mons. Paul Richard Gallagher v homílii, počas svätej omše v Katedrále sv. Martina v Bratislave. Kristus podľa neho ponúka inú logiku života než tú, ktorú presadzuje svet – logiku dôvery, pokory, spoločenstva a nádeje zakorenenej v Bohu.

Arcibiskup Gallagher poukázal na aktuálnosť biblického posolstva v čase otrasených istôt, vojen, polarizácie a rozdelenia. Pripomenul výzvu proroka Sofoniáša hľadať Pána, spravodlivosť a pokoru a slová svätého Pavla o tom, že Boh si vyberá to, čo je v očiach sveta slabé. Mier podľa jeho slov nemožno len vyjednať, ale treba ho žiť – rodí sa v srdciach otvorených milosrdenstvu, v komunitách ochotných viesť dialóg a v spoločnosti, ktorá dáva prednosť spoločnému dobru pred mocou.

V homílii sa dotkol aj 25. výročia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorú označil za ovocie dialógu a vzájomného rešpektu. Vytvára podľa neho priestor na ochranu svedomia, podporu rodín a rozvoj náboženskej slobody v prospech celej spoločnosti. Na záver vyzval veriacich, aby sa nechali formovať blahoslavenstvami a stávali sa šíriteľmi pokoja a nádeje, osobitne v modlitbe za trpiacich ľudí a krajiny zmietané násilím, najmä Ukrajinu.

-

PLNÉ ZNENIE homilie (úvod a záver prečítal v anglickom jazyku arcibiskup Gallagher, zvyšnú časť prečítal v slovenskom jazyku kňaz Ján Bittšanský, ktorý pôsobí na Apoštolskej nunciatúre v Bratislave)

Vaša Excelencia, Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita,
bratia biskupi, kňazi, rehoľníci a zasvätení,
vážení predstavitelia verejného života Slovenskej republiky,
vážení členovia diplomatického zboru,
drahí bratia a sestry v Kristovi.

Dnešné evanjelium nás privádza do srdca Ježišovho učenia – k blahoslavenstvám. Skôr, než by nám Pán dával prikázania, skôr než by od nás čokoľvek žiadal, ohlasuje  blahoslavenstvá. Pozerá sa na chudobných v duchu, tichých, milosrdných, na tých, čo šíria pokoj, na lačných po spravodlivosti a hovorí: ste blahoslavení.

Vo svete zvyknutom merať život úspechom, istotou a uznaním nám Kristus otvára inú perspektívu. Odhaľuje spôsob života, charakterizovaný nie nadvládou ale dôverou; nie presadzovaním seba ale spoločenstvom; nie strachom ale nádejou, zakotvenou v Bohu.

Túto perspektívu ukazovali už proroci. V prvom čítaní prorok Sofoniáš hovorí k ľudu, ktorý je otrasený v základoch. V siedmom storočí pred Kristom stál Jeruzalem v tieni mocných ríš. Politické a spoločenské štruktúry kráľovstva sa rozpadali a dlhotrvajúce istoty sa rúcali. Dokonca aj náboženský život bol poškvrnený modloslužbou a nespravodlivosťou. Ľudia boli konfrontovaní s tvrdou a neústupčivou pravdou: to, do čoho vkladali dôveru, ich už nezachráni a vlastnými silami si nedokážu zabezpečiť budúcnosť.

Nebezpečenstvo nehrozilo len zvonku, ale aj zvnútra. Ľudské srdcia boli v pokušení zatrpknúť alebo prepadnúť zúfalstvu. Sofoniáš neponúka lacnú útechu ani nepredstavuje ľudské riešenia. Volá ľudí späť k tomu, čo jediné pretrvá: hľadať Pána, hľadať spravodlivosť a pokoru. Hlása, že Boh ponechá ľud pokorný a chudobný – verný zvyšok, ktorý nájde útočište v jeho mene.

Žalm odpovedá ako ozvena: Pán zachováva vernosť naveky; Pán dvíha skľúčených a bdie nad tými najzraniteľnejšími – nad cudzincami, vdovami a sirotami. Už dávno pred Ježišovou rečou na vrchu Písmo odhalilo, kde sa Pán rozhodol prebývať. Nie tam, kde sa prejavuje moc, ale tam, kde majú pre neho otvorené srdcia.

Svätý Pavol nám pomáha vstúpiť hlbšie do tohto tajomstva. Hovorí, že Boh si vyvolil to, čo je svetu slabé, aby zjavil svoje dielo. To nie je stratégia – to je Boží spôsob konania. Blahoslavenstvá teda nie sú poéziou odtrhnutou od reality, ale opisujú, ako milosť pôsobí v dejinách.

Boh koná tam, kde sa končí ľudská sebestačnosť. Buduje tam, kde už svet nevidí veľa, na čom by sa dalo budovať. Patriť Kristovi znamená dovoliť tejto logike stvárňovať nás, aby sa pokora stala miestom slobody, milosrdenstvo formou sily, vytrvalosť tichým vyjadrením nádeje.

Nie je ťažké rozoznať, aké blízke je toto slovo času, v ktorom žijeme. Náš svet zatieňujú vojny a konflikty, polarizácia a hlboké rozdelenie. V tejto atmosfére sa môže nádej zdať vzdialená, ba dokonca nedosiahnuteľná. A predsa volanie, ktoré počul Sofoniáš a ktoré sa naplnilo v Kristovi, nezaniká. Vracia sa v našom čase ako výzva na zodpovednosť: znovu vybudovať dôveru tam, kde bola zranená, vytrvať v dialógu aj vtedy, keď je pomalý a náročný a nechať otvorené cesty, vedúce k mieru.

Pápež Lev XIV. vo svojom prvom posolstve k Svetovému dňu pokoja vyjadruje také isté presvedčenie, ktoré nám pripomína, že: „je potrebné motivovať a podporovať každú duchovnú, kultúrnu a politickú iniciatívu, ktorá udržiava nádej.“ Tieto slová nenahrádzajú evanjelium, ale vychádzajú z neho a pripomínajú nám, že nádej nie je sentiment, na ktorý treba počkať, ale povolanie, ktoré treba vykonávať – v našich srdciach, v živote Cirkvi, v našej spoločnosti a vo svete: spolu ako národ a spolu ako jedna ľudská rodina.

Dejiny tejto krajiny sú svedkami takejto vytrvalej nádeje. Viera Slovenska sa nezrodila bez ťažkostí, ale vďaka trpezlivej evanjelizácii, neochvejnej vernosti a tichej vytrvalosti, ako to dosvedčujú nespočetní svätí muži a ženy. Medzi nimi sú príkladom tejto cesty svätí Cyril a Metod, spolu so svojím žiakom, svätým Gorazdom. Nespoliehali sa na silu ani na privilégiá, ale na trpezlivú prácu so slovom – formovanie jazyka, stvárňovanie kultúry a otváranie sŕdc pre evanjelium. Dôverovali, že Boh koná cez to, čo je pokorné, cez to, čo sa slobodne ponúka a že semienka zasievané v slabosti môžu priniesť úrodu pre ďalšie pokolenia.

Z tej istej perspektívy môžeme hľadieť na dvadsaťpäť rokov Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Zrodila sa z dialógu a vzájomného uznania a odráža spoločné úsilie slúžiť ľudskej osobe v celej komplexnosti súčasného života. Cez rešpektovanie správneho rozlíšenia medzi duchovným a časným poriadkom a podporovanie spolupráce pre spoločné dobro zabezpečuje priestor, kde sa ctí svedomie, podporujú sa rodiny a komunity a kde náboženská sloboda posilňuje morálny a kultúrny život spoločnosti. Poskytuje tak rámec, v ktorom sa dá postaviť za ľudskú dôstojnosť, kde môže prekvitať dialóg a kde sa môže usadiť a rásť nádej, založená na viere, láske a spravodlivosti.

Tu sa nám blahoslavenstvá ukazujú v ešte jasnejšom svetle. Pripomínajú nám, že mier sa nedá len vyjednať, ale že mier sa tvorí, živí a žije. Zakoreňuje sa v srdciach, ktoré sú schopné milosrdenstva, v komunitách ochotných hľadať spravodlivosť, v inštitúciách, ktoré dávajú prednosť dialógu pred vylúčením. Chudobní v duchu, tichí a šíritelia pokoja z evanjelia nie sú odtrhnutí od dejín – sú to tí, cez ktorých Boh koná zvnútra, vedie ľudské srdcia a stvárňuje život spoločnosti.

Keď sa približujeme k oltáru, nielen uvažujeme nad týmito slovami, ale prijímame toho, ktorý ich napĺňa. V Eucharistii sa nám dáva Kristus, ktorý je tichý a pokorný srdcom, ktorý zmieruje, ktorý nesie na svojom tele nielen chudobu a rany, ale aj nádej ľudstva. Od neho sa Cirkev učí zostať prítomná vo svete nie ako mocnosť medzi mocnosťami, ale ako živá sviatosť nádeje a lásky.

Odporúčame Pánovi zvlášť trpiacich ľudí všetkých krajín, zmietaných násilím, najmä Ukrajinu. Nech nás Duch Svätý robí šíriteľmi pokoja, schopnými udržiavať nádej aj vtedy, keď sa zdá byť krehká.

Nech sa slovo, ktoré sme dnes počuli, zakorení v našich srdciach. Kiež sa aj my staneme pokornými ľuďmi, ktorí majú útočište v Pánovom mene. Nech naše životy, stvárňované blahoslavenstvami, svedčia, že Boh od sveta neodtiahol svoje požehnanie.

Amen.

-

Svätou omšou v Katedrále sv. Martina v Bratislave vyvrcholila trojdňová návšteva arcibiskupa Gallaghera na Slovensku.

Eucharistiu slávil za účasti viacerých biskupov na čele s predsedom Konferencie biskupov Slovenska Bernardom Boberom a apoštolského nuncia na Slovensku arcibiskupa Nicolu Girasoliho.

Medzi prítomnými boli aj veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici Juraj Priputen a bývalý osobitný vyslanec Európskej únie pre náboženskú slobodu Ján Figeľ.

Na liturgii prítomných privítal bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Vyjadril radosť z toho, že zástupcovia Svätej stolice a Slovenskej republiky sa pri príležitosti 25. výročia Základnej zmluvy rozhodli sláviť svätú omšu v spoločenstve miestnej Cirkvi.

Osobitne privítal apoštolského nuncia Girasoli,  predsedu KBS a ostatných biskupov, kňazov, diakonov, členov diplomatického zboru, ako aj veriacich prítomných v katedrále a tých, ktorí sa k sláveniu pripojili prostredníctvom priameho prenosu katolíckej Televízie LUX.

„Som rád, že môžeme vytvoriť duchovné spoločenstvo a sláviť svätú omšu s otcom arcibiskupom, ktorý nám v tejto chvíli sprítomňuje aj Svätého Otca Leva XIV.,“ povedal arcibiskup Zvolenský v úvode liturgie. V jej závere sa za slávenie poďakoval Peter Slepčan, farár farnosti sv. Martina v Bratislave.