Trnava 9. januára (TK KBS) Svet sa mení, no človek túži stále po tom istom: po pokoji, po zmysle, po blízkosti – po láske. Ako sa v chaose súčasného sveta a v atmosfére neistoty naučiť znovu vnímať a žiť to podstatné a správne – vieru, pravdu, srdečnosť, úprimnosť či poctivosť? Nie návratom do minulosti, ale hľadaním spôsobov, ako v prítomnosti – tu a teraz – zostať ľudským a zároveň Božím v modernom svete – je témou, na ktorú sa rozpráva Júlia Kubicová s košickým eparchiálnym biskupom, arcibiskupom Cyrilom Vasiľom.

Je niečo, čo vás v dnešnom svete ešte dokáže prekvapiť?

Takmer som v pokušení povedať, že už asi nič – najmä nie v oblasti prítomnosti a činnosti metafyzického i osobného zla. Ak si uvedomíme, koľko zla dokázal človek napáchať a stále pácha počas celých dejín, a to v najohyzdnejších a bezbrehých formách – genocídy, holokaust, ideologicky podmienené tyranie, osobné perverzie páchané na najslabších, otrokárstvo a obchodovanie s ľudskou dôstojnosťou, ničenie nenarodeného života vyhlásené za ľudské právo, egoizmus na úkor kohokoľvek ako norma správania, túžba po moci –, pred očami nám defiluje nekonečný sprievod zla, ktorý sa tiahne ľudskými dejinami.

Napriek tomu ľudstvo stále existuje

Práve to ma prekvapuje: že napriek všetkému sme tu, že sme sa navzájom nezničili. Prekvapuje ma Božia trpezlivosť s ľudstvom i s každým jednotlivcom – trpezlivosť Otca, ktorý poslal svojho Syna, aby zachránil človeka; tento Boží obraz a podobu, neustále zohyzďovanú a zatemňovanú ľudskou pýchou a vzburou voči Bohu.

Prekvapuje ma aj neustále sa obnovujúci zázrak Božej milosti v srdciach ľudí, ktorí napriek našej dedičnej náklonnosti k egoizmu a pýche dokážu vydávať svedectvo nezištnej lásky, štedrosti, ba až sebaobetovania – v službe blížnemu, v zasvätení sa vznešenému ideálu, v práci pre dobro spoločenstva, v ktorom žijú.

Žijeme v dobe paradoxov. To, čo bolo kedysi jasné, sa dnes rozplýva – dobro sa často prezentuje ako zlo a zlo sa maskuje ako dobro. Kde nastala chyba?

Položili ste mi ťažkú otázku. O klamstve zla – alebo personifikovaného Zlého, ktorý sa vydáva za dobro – hovoria už prvé verše Biblie. Pokušenie v raji nebolo výzvou k priamej vzbure ani k otvorenej voľbe zla, ale k prijatiu presvedčenia, že Božie zákony sú obmedzujúce a že privlastnenie si práva rozhodovať o tom, čo je dobro a zlo, bude najdôležitejším ľudským víťazstvom.

Vyhladenie „menejcennej“ rasy malo vytvoriť priestor pre vlastnú; zbavenie sa „škodcu na rodnej hrude“ malo prispieť k obrode národa; likvidácia triedneho nepriateľa mala viesť k ideálnej beztriednej spoločnosti.

Morálne pravidlá majú pevné ukotvenie; nie sú výsledkom spoločenskej dohody.

A v súčasnosti? Čo dnes človeka najviac mýli, keď nedokáže správne rozlišovať dobro od zla či pravdu od klamstva?

Dnes je najnebezpečnejším podvodom Zla relativizácia morálnych hodnôt – vytváranie presvedčenia, že morálne pravidlá sú len výsledkom spoločenskej dohody a väčšinového súhlasu, teda že sú fluidné. Odmietnutie predstavy o nemennom, prirodzenom, večnom či Božom zákone znamená uvoľnenie kotvy. Loďka ľudstva môže byť potom unášaná prúdmi a príbojmi a logicky môže skončiť na plytčine alebo sa roztrieštiť o útesy.

Existuje na to nejaké riešenie, ktorým by sme sa vyhli tomuto hroziacemu nebezpečenstvu?

Riešením je pokorné prijatie skutočnosti, že morálne pravidlá majú pevné ukotvenie.

Dnes má každý svoju vlastnú „pravdu“ a pre každého je „normálne“ niečo iné. Ako by ste definovali, čo je „normálne“?

V slove „normálne“ sa nachádza slovný základ norma. Pre kresťana by malo byť „normálne“ pripustenie a prijatie skutočnosti, že existujú rôzne typológie toho, čo označujeme termínom „normy“. V niektorých povrchných, druhoradých veciach ide o bezvýznamné veci. 

Ako možno rozlíšiť normy, ktoré sú len spoločenským zvykom, od tých, ktoré majú všeobecnú morálnu záväznosť?

Pripusťme, že existujú veci, ktorých „normálnosť“ je legitímne premenná. V 18. storočí bolo napríklad v Európe bežné, teda štatisticky „normálne“, že muži z vyšších spoločenských vrstiev nosili napudrované parochne. Dnes  to bežné nie je, nie je to teda štatisticky „normálne“.

V istých prípadoch môžeme hovoriť, že niektoré situácie a okolnosti vytvárajú normy, ktoré sú len štatistické – vyjadrujú len opis toho, ako sa väčšina ľudí správa. Tieto normy sú premenné, lebo vyjadrujú len opis toho, že isté percento ľudí sa nejako správa, alebo považuje za správne a prijateľné, či nesprávne a preto neprijímané. Ide ale len o opisnú stránku veci. Treba však odlišovať, o aký druh popisovaného fenoménu sa jedná.

Najvyššia morálna norma pochádza od Boha – Najvyššieho normotvorcu.

Na akom príklade by ste vysvetlili, aké konanie je normálne a nie iba spoločensky rozšírené alebo tolerované?

Ako jasný paradox môžeme uviesť príklad ľudožrútov: keďže je u nich zvykom rituálne zjesť zajatého protivníka, mohli by sme byť v pokušení vyhlásiť, že prinajmenšom v danom kmeni je normálne, že zavraždia a zjedia aj zajatca XY. Veď takto je to u nich štatisticky „normálne“.

Civilizovaný svet to však považuje za „morálne nenormálne“, pretože rešpektovanie života inej ľudskej bytosti nie je to isté ako rešpektovanie či zmena formy účesu alebo parochne. Formu pánskeho účesu určuje móda, zvyk, kultúra, podnebie a počasie a nepatrí k najvyššej morálnej norme, ktorú možno odvodiť od základných princípov stanovených Bohom ako najvyšším Normotvorcom.

Úcta k ľudskému životu patrí do okruhu hodnôt odvoditeľných od najvšeobecnejších, Bohom stanovených princípov. 

Konať čestne nie preto, že sa to oplatí alebo že nás niekto sleduje, ale preto, že náš vlastný rozum uznáva spravodlivosť ako jedinú cestu k dôstojnému ľudstvu.

Čo by teda malo zostať pevným cieľom morálneho hodnotenia aj napriek zmenám a pokrokom doby?

Cieľom morálneho hodnotenia každej životnej situácie je rozlišovanie, do ktorej kategórie „noriem“ daný jav spadá. Ak by sme nechceli prijať predstavu, že posudzovanie morálnej hodnoty javov sa má diať aj vo svetle Božieho zjavenia a príkazu, môže nám v mnohom pomôcť aj ľudské racionálne uvažovanie, ktoré reprezentuje filozof Immanuel Kant.

Predstavme si morálku nie ako zoznam príkazov, ale ako vnútorný kompas postavený na čistej logike. Kant veril, že v každom z nás sídli schopnosť rozlíšiť správne od nesprávneho bez toho, aby sme sa museli pýtať na názor iných alebo sa riadiť emóciami. V srdci jeho učenia stojí zodpovednosť za celý svet. 

Mohli by ste poradiť nejaký veľmi jednoduchý tip, podľa čoho sa riadiť pri rozhodovaní?

Keď sa človek rozhoduje, ako konať, nemal by sa pýtať: „Čo z toho budem mať?“, ale: „Chcel by som žiť vo svete, kde by sa každý v mojej situácii zachoval presne takto?“ 

Ak je odpoveďou chaos – napríklad ak by každý klamal –, sľuby by stratili zmysel. Potom je také konanie logicky chybné a nemorálne.

Kant nás zároveň učí vidieť v druhom človeku posvätnú hranicu. Druhý človek pre nás nikdy nesmie byť len nástrojom, rebríkom k úspechu alebo prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Každý je cieľom sám o sebe. Byť morálnym v Kantovom zmysle znamená prijať rolu vlastného zákonodarcu: konať čestne nie preto, že sa to oplatí alebo že nás niekto sleduje, ale preto, že náš vlastný rozum uznáva spravodlivosť ako jedinú cestu k dôstojnému ľudstvu.

Hlavné pravidlo, ktoré Kant sformuloval, znie: „Konaj len podľa tej zásady, o ktorej môžeš zároveň chcieť, aby sa stala všeobecným zákonom.“ Alebo zjednodušene: „Čo by bolo, keby tak robili všetci – bol by svet lepším, alebo horším?“

Moderný svet produkuje množstvo imitácií, falzifikátov a alternatív aj pre duchovný život. Neznalí ľudia sú neistí, komu veriť a podľa čoho žiť. Ako si možno pestovať zmysel pre pravdu?

Je potrebné prijať za svoju vlastnú hodnotovú súradnicovú os určenú Kristom. Ak by sme mali Kristovo učenie zbaviť nánosu strohých definícií a pozrieť sa naň ako na živý návod pre život, najlepšie ho vystihuje obraz hodnotovej súradnicovej osi. Tento model nie je len statickou mapou pravidiel, ale dynamickým navigačným systémom, ktorý nám pomáha nájsť rovnováhu v rozkolísanom svete.

Mohli by ste túto myšlienku rozvinúť?

V tomto diskurze môžeme túto myšlienku rozvinúť cez tri kľúčové roviny: Provou je vertikála – kotva v nekonečne. Táto os predstavuje smerovanie človeka k tomu, čo ho presahuje. V Kristovom učení je to vzťah k Bohu, ktorý nie je postavený na strachu z trestu, ale na uznaní zdroja života a pravdy. Bez tejto vertikály sa morálka stáva „bytovou architektúrou“ bez základov – môžeme v nej mať pekný nábytok v podobe slušného správania, ale celá stavba nemá pevné ukotvenie. 

Druhá os čo predstavuje?

Druhou je horizontála – terén lásky v praxi. V mieste, kde sa duchovný život dotýka zeme, vzniká horizontálna os. Je to priestor našich vzťahov, solidarity a každodenných činov. Kristus tu radikálne rozširuje hranice: „blížny“ už nie je len ten, kto mi je sympatický alebo patrí do mojej skupiny, ale každý človek. 

Horizontála bez vertikály však prináša riziko – ak sa zameriame len na „tu a teraz“, naša pomoc sa môže ľahko zmeniť na pragmatický kalkul alebo vyhorenie. Až v spojení s vyšším princípom nadobúda horizontálne konanie rozmer skutočnej obety a milosrdenstva.

Kristus je bytostným stredom tejto sústavy; v každom okamihu života držal vertikálu - odovzdanosť Otcovi, aj horizontálu - lásku k ľuďom až do krajnosti.

Čo je v tomto prípade to najdôležitejšie?

Dôležitý je priesečník – rovnováha v tvare kríža. To najdôležitejšie sa odohráva v bode, kde sa tieto dve osi pretínajú. Práve tam vzniká tvar kríža, ktorý je v tomto systéme „nulovým bodom“ – stredom, od ktorého sa odvíja všetko ostatné. Kristus nie je len teoretickým učiteľom, ale bytostným stredom tejto sústavy. On sám v každom okamihu svojho života držal vertikálu – odovzdanosť Otcovi, aj horizontálu – lásku k ľuďom až do krajnosti.

Teda nejde len o dodržiavanie prikázaní? 

Žiť morálne podľa tohto návodu neznamená len nekradnúť alebo neklamať. Znamená to neustále hľadať tento stred. Je to celoživotné úsilie o to, aby náš život nebol len „vysoký“ – odtrhnutý od reality v náboženskom pátose, ani len „široký“ – rozplynutý v povrchnom aktivizme, ale aby mal svoju hĺbku v mieste, kde sa nebo dotýka zeme.

Kým Kant hľadal morálnu normu v chladnej logike rozumu, Kristus ponúka morálnu normu v osobe. Táto súradnicová os nie je klietkou, ale navigačným systémom. 

Akú špeciálnu misiu máme my kresťania katolíci pre súčasný svet?

Ohlasovať existenciu tejto súradnicovej osi morálnych hodnôt a dosvedčovať krásu i užitočnosť jej rešpektovania na príklade nášho vlastného života.

Ide o súlad Božského a ľudského v nás? Ako máme zostať v dnešnom svete nielen ľudskými, ale aj Božími?

Dobrou odpoveďou sú pojmy „obliecť sa do Krista“ a „byť ponorený do Krista“. Nie sú to len básnické obrazy, ale kľúčové teologické koncepty, ktoré definujú novú identitu veriaceho človeka. V biblickom kontexte znamenajú radikálnu zmenu podstaty, kde sa Kristus stáva nielen vzorom, ale „životným prostredím“ kresťana.

Čo znamená „byť ponorený do Krista“?

Ponorenie do Krista sa týka sviatosti a identity, V gréckom origináli Nového zákona sa pre krst používa slovo baptizein, čo doslova znamená „ponoriť“ (Rim 6, 3). Byť ponorený do Krista znamená stratiť sebestrednosť. Kresťanský život nie je úsilím o „vylepšenie“ starého ja, ale o prijatie faktu, že starý človek „zomrel“ v krstnom kúpeli a vstal nový. 

Spomenuli ste aj výraz „obliecť sa do Krista“

Ide o naše viditeľné svedectvo. Kým ponorenie hovorí o vnútornej premene, obraz „oblečenia“ sa zameriava na to, čo je viditeľné navonok – na konanie a charakter (Gal 3, 27; Rim 13, 14). Šaty v antike definovali spoločenský status a poslanie. Obliecť si Krista znamená, že moje správanie má „pripomínať“ Krista každému, koho stretnem. Svätý Pavol v liste Kolosanom (3, 12) hovorí, čo sú „gombíky“ tohto odevu: „Ako Boží vyvolenci... oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť.“ Kresťanský život je teda každodenným procesom „obliekania“ sa do týchto čností.

Obliecť sa do Krista neznamená len obliecť si slávnostné rúcho, ale aj brnenie

Ide aj o duchovnú výzbroj, ktorá je ochranou v boji. Svet a vlastné slabosti kladú odpor, preto je tento odev aj ochranou. „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla.“ (Ef 6, 11). Kresťanský život je bdelý a aktívny. Pravda, spravodlivosť, evanjelium pokoja a viera nie sú abstraktné pojmy, ale súčasti „odevu“, ktorý chráni integritu človeka. 

Téma je veľmi obsiahla. Mohli by ste ju na záver stručne a jednoducho zhrnúť?

Ide o život ako Christofóros – Bohonosec, nositeľ Krista. Z týchto referencií vyplýva životný štýl, ktorý môžeme nazvať integrovaným. Neexistuje delenie na „náboženský čas“ a „svetský čas“. Vnútri – čo sme spomínali ako „ponorenie“ – ide o kontempláciu, modlitbu a vedomie, že nie som sám. Moje súradnice sú pevne dané Kristom. Navonok – spomenuté „obliekanie“ – ide o to, že moje gestá, slová a postoje sú „látkou“, z ktorej ľudia spoznávajú Krista. Ak som si obliekol Krista, nemôžem si súčasne ponechať „šaty“ nenávisti alebo pýchy.

Tento spôsob života je neustálym návratom k onomu „nulovému bodu“ na našej hodnotovej osi. Keď sa „zašpiníme“ , teda zlyháme, ponorenie do Krista – v pokání, nás očisťuje a dáva nám možnosť znova si ho obliecť.

Zdroj: Arcibiskupský úrad v Trnave Júlia Kubicová