Bratislava 7. januára (TK KBS) Svätý Rajmund z Peñafortu, ktorého si dnes pripomíname v liturgickom kalendári, patrí k najvýznamnejším osobnostiam cirkevných dejín 13. storočia. Bol vynikajúcim právnikom a teológom, ktorý dokázal jedinečným spôsobom spájať vernosť Božiemu zákonu s milosrdenstvom a hlbokou pastoračnou múdrosťou.
Narodil sa v Španielsku, neďaleko Barcelony, v katalánskom meste Peñafort, podľa ktorého nesie aj svoje meno. Už v mladosti vynikal mimoriadnym nadaním. Študoval na katedrálnej škole v Barcelone, kde pôsobil aj ako choralista, a už vo veku dvadsiatich rokov sa stal učiteľom filozofie. Deväť rokov formoval svojich žiakov nielen po intelektuálnej stránke, ale predovšetkým osobným príkladom života hlboko zakoreneného vo viere.
V roku 1205 odišiel do talianskej Bolone, kde vyštudoval cirkevné právo a získal doktorát. Ako verejný učiteľ a právnik sa stal vyhľadávanou autoritou a osobitne sa zasadzoval za chudobných, ktorí v ňom nachádzali spravodlivého a neúnavného obhajcu.
Na naliehanie barcelonského biskupa Berengara sa vrátil do vlasti. Po kňazskej vysviacke bol menovaný za kanonika barcelonskej katedrály, neskôr sa stal prepoštom a generálnym vikárom. Napriek významným cirkevným funkciám vstúpil okolo 46. roku života z pokory do dominikánskeho rádu, vtedy ešte mladého spoločenstva schváleného v roku 1216. Vynikal ako kazateľ, spovedník i duchovný radca a rýchlo si získal všeobecnú autoritu.
Na pokyn pápeža Gregora IX. bol povolaný do Ríma, kde pôsobil ako pápežov spovedník, poradca a kaplán. Práve tam vykonal svoje najvýznamnejšie dielo v oblasti cirkevného práva – zostavil zbierku pápežských dekretálov v piatich zväzkoch, známych ako Dekretálky. Tie sa stali základným prameňom kanonického práva na celé stáročia. Zo skúseností so spovednou praxou vzniklo aj jeho dielo Summa casuum, praktická príručka pre správne a užitočné vysluhovanie sviatosti zmierenia.
V spolupráci s Petrom Nolaskom a aragónskym kráľom Jakubom I. sa Rajmund podieľal na založení rádu mercedárov, ktorého poslaním bolo vykupovanie kresťanských zajatcov z moslimského otroctva. Rehoľné pravidlá tohto rádu spísal práve Rajmund a pápež ich následne potvrdil; prvým generálnym predstaveným sa stal Peter Nolasko.
Po návrate do Španielska bol po tragickej smrti Jordána Saského zvolený za generálneho predstaveného dominikánskeho rádu (1238 – 1240). Usporiadal rádové stanovy a ako múdry a láskavý otec navštevoval jednotlivé komunity. Po dvoch rokoch sa zo zdravotných dôvodov úradu vzdal a zvyšok života zasvätil misijnej práci. Zakladal školy arabčiny a hebrejčiny, aby boli misionári schopní viesť skutočný a rešpektujúci dialóg s moslimami a Židmi.
Život svätého Rajmunda sprevádzali aj zázraky. Najznámejší z nich – plavba po mori na vlastnom plášti – sa stal symbolom jeho neochvejnej vernosti Božiemu zákonu. Keď ako spovedník kráľa Jakuba I. sprevádzal panovníka na Malorku a zistil, že kráľ porušil sľub zanechať hriešny vzťah, otvorene ho napomenul. Kráľ však jeho výčitky odmietol a zakázal Rajmundovi návrat do Španielska.
Svätec vtedy nekonal z tvrdohlavosti, ale z hlbokej dôvery v Boha. Rozprestrel svoj plášť na hladinu mora, vstúpil naň a s Božou pomocou bezpečne doplával späť k pevnine.
Zdroj: Catholica/Cirkev.cz
