Vatikán 4. januára (VaticanNews) V Druhú nedeľu po Narodení Pána liturgia upriamuje pozornosť na tajomstvo Vtelenia – na Boha, ktorý sa v Ježišovi stal jedným z nás, aby kráčal spolu s človekom jeho životnou cestou. Práve v tejto blízkosti Boha, ktorý vstupuje do ľudskej krehkosti, má kresťanská nádej svoj pevný základ a konkrétnu podobu. O nádeji zakorenenej vo Vtelení Boha, o viere, ktorá sa má žiť v každodennosti a o zodpovednosti voči Bohu i človeku hovoril pápež v príhovore pred modlitbou Anjel Pána.
Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!
V túto druhú nedeľu po Narodení Pána chcem predovšetkým vám všetkým opäť vyjadriť moje srdečné priania. Pozajtra, zatvorením Svätej brány Baziliky svätého Petra, ukončíme Jubilejný rok nádeje a práve tajomstvo Vianoc, do ktorého sme ponorení, nám pripomína, že základom našej nádeje je vtelenie Boha. Pripomína nám to aj prológ Jánovho evanjelia, ktorý nám liturgia aj dnes predkladá: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Kresťanská nádej sa totiž nezakladá na optimistických predpovediach ani na ľudských výpočtoch, ale na Božom rozhodnutí zdieľať našu cestu, aby sme nikdy neboli sami na putovaní životom. Toto je Božie dielo: v Ježišovi sa Boh stal jedným z nás, rozhodol sa zostať s nami a chce byť navždy Boh s nami.
Príchod Ježiša v slabom ľudskom tele na jednej strane v nás znovu oživuje nádej, na druhej strane nám však dáva dvojitý záväzok: jeden voči Bohu a druhý voči človeku.
Voči Bohu, pretože ak sa on stal telom, ak si zvolil našu ľudskú krehkosť za svoj príbytok, potom sme vždy povolaní premýšľať o Bohu vychádzajúc z Ježišovho tela a nie z abstraktnej náuky. Preto máme neustále skúmať našu spiritualitu a spôsoby, akými vyjadrujeme vieru, aby boli skutočne stelesnené – to znamená, aby boli schopné myslieť, modliť sa a ohlasovať Boha, ktorý nám vychádza v ústrety v Ježišovi: teda nie akéhosi vzdialeného Boha, ktorý prebýva v dokonalom nebi nad nami, ale Boha, ktorý nám je nablízku, ktorý prebýva na našej krehkej zemi a sprítomňuje sa v tvárach našich bratov a sestier a zjavuje sa v situáciách každodenného života.
A takisto voči človeku musí byť náš záväzok rovnako dôsledný. Ak sa Boh stal jedným z nás, každá ľudská bytosť je jeho odrazom, nesie v sebe jeho podobu a uchováva iskru jeho svetla; a to nás volá, aby sme v každom človeku uznali jeho neporušiteľnú dôstojnosť a cvičili sa vo vzájomnej láske jeden voči druhému. Tak nás vtelenie vyzýva aj ku konkrétnemu záväzku podporovať bratstvo a spoločenstvo, aby sa solidarita stala kritériom ľudských vzťahov, aby sme sa usilovali o spravodlivosť a mier, o starostlivosť o najzraniteľnejších a ochranu slabých. Boh sa stal telom, a preto neexistuje autentická úcta Bohu bez starostlivosti o ľudské telo.
Bratia a sestry, nech nás radosť z Vianoc povzbudzuje pokračovať na našej ceste, prosiac Pannu Máriu, aby nás viedla k čoraz väčšej pripravenosti a ochote slúžiť Bohu a blížnym.
Preklad: Beáta Dorková
