Vatikán 1. januára (VaticanNews) Pri Prvých vešperách slávnosti Panny Márie Bohorodičky so slávnostným spevom Te Deum, na záver občianskeho roka a jubilea, sa Lev XIV. v Bazilike svätého Petra zamýšľal nad „plnosťou času“ ako jadrom Božieho plánu spásy. V homílii zdôraznil úlohu Panny Márie, nádej jednoduchých ľudí a povolanie Ríma slúžiť obnovenému a zmierenému svetu. Na liturgii prisluhovali aj diakoni zo Slovenska.
Homília Svätého Otca Leva XIV.
Drahí bratia a sestry!
Liturgia Prvých vešpier Božej Matky je mimoriadne bohatá – a to tak pre závratné tajomstvo, ktoré slávi, ako aj pre svoje umiestnenie na samom konci občianskeho roka. Antifóny žalmov a Magnifikátu zdôrazňujú paradoxnú udalosť Boha, ktorý sa rodí z panny, alebo – povedané opačne – božské materstvo Márie. Zároveň táto slávnosť, ktorá uzatvára vianočnú oktávu, zahŕňa prechod z jedného roka do druhého a rozprestiera nad ním požehnanie toho, „ktorý je, ktorý bol a ktorý prichádza“ (Zjv 1, 8).
Navyše dnes ju slávime na sklonku jubilea, v srdci Ríma, pri Petrovom hrobe. Preto Te Deum, ktoré o chvíľu zaznie v tejto bazilike, akoby sa malo rozšíriť, aby dalo hlas všetkým srdciam a tváram, ktoré prešli pod týmito klenbami i ulicami tohto mesta.
V biblickom čítaní sme počuli jednu z ohromujúcich syntéz apoštola Pavla: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4 – 5). Tento spôsob predstavenia Kristovho tajomstva nás vedie k myšlienke na plán – veľký plán dejín ľudstva. Tajomný plán, no s jasným stredom, ako vysoký vrch osvietený slnkom uprostred hustého lesa: týmto stredom je „plnosť času“.
A práve toto slovo – „plán“ – zaznelo aj v hymne Listu Efezanom: „keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 9 – 10).
Sestry a bratia, v našom čase cítime potrebu múdreho, dobrotivého a milosrdného plánu. Plánu slobodného a oslobodzujúceho, pokojného a verného, takého, aký Panna Mária ohlásila vo svojom chválospeve: „Jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja“ (Lk 1, 50).
Svet však dnes – rovnako ako včera – obklopujú aj iné plány. Sú to skôr stratégie zamerané na ovládnutie trhov, území a sfér vplyvu. Ozbrojené stratégie, zahalené do pokryteckých rečí, ideologických vyhlásení a falošných náboženských dôvodov.
No svätá Božia Matka, najmenšia a zároveň najvznešenejšia zo stvorení, vidí veci Božím pohľadom: vidí, že Najvyšší ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. (porov. Lk 1, 51 – 53).
Ježišova Matka je ženou, s ktorou Boh v plnosti času zapísal Slovo, ktoré zjavuje tajomstvo. Nevnútil ho: najprv ho ponúkol jej srdcu a po prijatí jej „áno“ ho s nevýslovnou láskou vpísal do jej tela. Tak sa Božia nádej preplietla s nádejou Márie, potomkyne Abraháma podľa tela, ale predovšetkým podľa viery.
Boh rád dúfa srdcom maličkých a robí to tak, že ich zapája do svojho plánu spásy. Čím krajší je plán, tým väčšia je nádej. A naozaj, svet ide vpred práve takto – poháňaný nádejou mnohých jednoduchých ľudí, neznámych svetu, no nie Bohu, ktorí napriek všetkému veria v lepší zajtrajšok, lebo vedia, že budúcnosť je v rukách toho, ktorý im ponúka najväčšiu nádej.
Jedným z takýchto ľudí bol Šimon, rybár z Galiley, ktorého Ježiš nazval Petrom. Boh Otec mu daroval vieru takú úprimnú a veľkodušnú, že na nej mohol Pán vybudovať svoje spoločenstvo (porov. Mt 16, 18). A my sme tu dodnes, modliac sa pri jeho hrobe, kam prichádzajú pútnici zo všetkých častí sveta obnovovať svoju vieru v Ježiša Krista, Božieho Syna. Osobitným spôsobom sa to dialo počas svätého roka, ktorý sa chýli ku koncu.
Jubileum je veľkým znakom nového sveta – obnoveného a zmiereného podľa Božieho plánu. A v tomto pláne Prozreteľnosť vyhradila osobitné miesto tomuto mestu Rímu. Nie pre jeho slávu, nie pre jeho moc, ale preto, že tu Peter a Pavol a mnohí ďalší mučeníci preliali svoju krv za Krista. Preto je Rím mestom jubilea.
Čo môžeme zaželať Rímu? Aby bol na výške svojich maličkých: detí, osamelých a krehkých starších ľudí, rodín, ktoré sa len s ťažkosťami prebíjajú životom, mužov a žien prichádzajúcich zďaleka v nádeji na dôstojný život.
Dnes, drahí, ďakujeme Bohu za dar jubilea, ktoré bolo veľkým znamením jeho plánu nádeje pre človeka a pre svet. Ďakujeme aj všetkým, ktorí počas mesiacov a dní roku 2025 slúžili pútnikom a pracovali na tom, aby bol Rím pohostinnejší. To bolo – pred rokom – želanie milovaného pápeža Františka. Prajem si, aby to platilo aj naďalej, ba ešte viac po tomto čase milosti. Nech toto mesto, oživené kresťanskou nádejou, slúži plánu Božej lásky pre ľudskú rodinu.
Nech nám to vyprosí orodovanie svätej Božej Matky, Salus Populi Romani.
Preklad Martin Jarábek
