Rím 28. decembra (TK KBS) Kresťanská nádej neignoruje vojny, krízy, nespravodlivosti a zmätok, ktoré dnes svet zažíva, povedal kardinál James Michael Harvey, arcikňaz Pápežskej Baziliky sv. Pavla za hradbami, vo svojej homílii počas eucharistickej slávnosti so zatvorením svätej brány, ktorá sa konala v nedeľu 28. decembra.

Uniknúť, utiecť pred realitou vlastných obmedzení a nedokonalostí, pred zranenou kolektívnou históriou dneška; alebo zostať spútaný vo vlastných vnútorných väzeniach a dovoliť rezignácii, aby sa stala zvykom a potom ranou: sú to dva protichodné a dopĺňajúce sa pohyby, ako otváranie a zatváranie svätej brány.

V týchto posledných dvoch sa však zachováva spomienka na milosrdenstvo, ktoré nie je strávené, na „už danú spásu“, ktorá, keď je raz vložená do dejín, sa stáva semenom schopným vyklíčiť bez toho, aby zvädla. Toto je horizont významu, ktorý evokuje kardinál.

Pokoj a jediná nádej

Slnko vysoko nad sochou svätého Pavla, v strede štvoruholníka baziliky, zohrievalo veriacich, ktorí sa zhromaždili na liturgii, a zmierňovalo drsné zimné teploty.

Svätá brána sa nachádza na pravej strane fasády, pod ktorej krížom stojí nápis „Spes unica“. A „jediná nádej“, ako si americký kardinál pripomenul na omši, spočíva v „Kristovom kríži“: „veľkonočnom“ želaní, ktoré vyrastá z bezpodmienečného daru seba samého a „kvitne v novom živote zmŕtvychvstania“.

Neďaleko sa nachádza fráza vyrytá na svätej bráne, ktorá sprevádza pútnikov po celý rok – „Ad sacram Pauli cunctis venientibus aedem – sit pacis donum perpetuumque salus“ – ktorá je neustálou nádejou, že „dar pokoja“ sa skutočne rozšíri vo svete poznačenom „vojnami, krízami, nespravodlivosťou a zmätkom“.

Zatvorenie svätej brány

Záverečný ceremoniál sa niesol v znamení kontemplatívneho ticha, ktoré sprevádzalo kardinála Harveyho až k svätej bráne, ktorej tri panely pripomínajú tri roky prípravy na Svätý rok 2000, o ktorý požiadal svätý Ján Pavol II. a ktorý je venovaný Otcovi, bohatému na milosrdenstvo „Duchu Svätému, hlavnému činiteľovi evanjelizácie“ a Synovi, Vykupiteľovi.

Kardinál si pred ňou kľakol a po niekoľkých chvíľach modlitebného zamyslenia zatvoril jej brány.

Nádej v „boji života“

Dosiahnutie záveru „je vždy okamihom,“ zdôraznil kardinál vo svojej homílii, „zatiaľ čo Božie milosrdenstvo zostáva neustále otvorené“. Pozvanie je práve pokračovať na ceste „obrátenia a nádeje“ inšpirovanej svätým rokom.

V kostole zasvätenom pamiatke svätého Pavla znejú s osobitnou silou slová z Listu Rimanom: „nádej nesklame“, ktoré sprevádzali celé jubileum.

Tieto slová sú oveľa viac než len „mottom“, ale skutočným „vyznaním viery“. Apoštol národov zveruje tieto slová dejinám vo vedomí „ťažkostí života“, zakúsil väznenie, prenasledovanie a „zdanlivé zlyhanie“. Nádej však nesklame, pretože nie je založená na krehkých ľudských schopnostiach, ale „na vernej Božej láske“.

Vstup do priestoru milosrdenstva

Svätá brána teda nie je len fyzickým prahom, ale priechodom, ktorý treba prekročiť, zanechávajúc za sebou „to, čo ťaží srdce“, aby sme vstúpili do „priestoru milosrdenstva“.

Prekročenie tejto cesty, dodal kardinál arcikňaz, znamená vzdať sa všetkých „nárokov sebestačnosti“ a pokorne sa zveriť „Tomu, ktorý jediný môže dať nášmu životu plný zmysel“.

Táto cesta je tiež spojená s kajúcnou cestou ako miestom „návratu k spoločenstvu“ a „znamením návratu do Otcovho domu“ – gestom, ktoré v priebehu rokov nestratilo svoju symbolickú silu: „Boh nikdy nezatvára dvere pred človekom; je to človek, kto je povolaný prejsť nimi.“

Čakanie na už danú spásu

Nádej, ale aj viera a láska, boli pápežom Františkom opísané ako „srdce kresťanského života“. Cnosť spojená s Jubileom 2025, hovorí kardinál Harvey, ide ďaleko za „naivný optimizmus“ a akýkoľvek „únik z reality“.

Ako sám pripomenul pri otvorení svätej brány 5. januára 2025, nie je to „prázdne slovo“ ani „vágna túžba, aby sa veci vyvíjali dobre“. Nádej skôr znamená s dôverou čakať na „spásu, ktorá už bola daná“ a stále je na ceste k naplneniu: naplneniu, ktoré sa odvíja v ľudských dejinách, ktorým treba prejsť s pohľadom „upretým na Krista“, čeliť bolesti v istote, že „posledné slovo patrí životu a spáse“.

Odvaha zostúpiť do hlbín, oslobodený od reťazí

Toto sú teda všetko, len nie abstraktné túžby, vyjadrené prostredníctvom „obrátenia srdca“ a oslobodzujúcej skúsenosti odpustenia prežívanej vo sviatosti zmierenia.

Pápež František na tomto aspekte trval a jeho nástupca, pápež Lev XIV., sa k nemu vrátil, povedal kardinál Harvey a vysvetlil, že nádej sa živí nájdením odvahy „ísť hlboko“, kopaním „pod povrch reality“ a prelamovaním „kôry rezignácie“. Krehká cnosť, ale s obrovským potenciálom „zmeniť svet“.

Kardinál opäť zdôraznil postavu svätého Pavla, ktorý po tom, čo zažil svoju vlastnú slabosť, vo svojom Druhom liste Korinťanom potvrdil, že práve v tejto slabosti, prostredníctvom stretnutia s Kristom, čerpal svoju silu. Reťaze väzníc, v ktorých bol uväznený – od Filipí po Jeruzalem, od Cézarey po Rím – neutíšili jeho túžbu po dôvere, úteche a nádeji. „Žiadne väzenie nemôže uhasiť vnútornú slobodu tých, ktorí žijú v Kristovi.“

Najväčšia nádej

Kardinál arcikňaz pripomenul, že pápež Benedikt XVI. venoval svoju encykliku Spe salvi nádeji, v ktorej zdôraznil, ako človek potrebuje „mnoho nádejí“, aby osvetlili jeho cestu: malé aj veľké, ale všetky sa zbiehajú v jednej veľkej nádeji, v samotnom Bohu, v Jeho „ľudskej tvári“, prejavenom ako „živá a prítomná realita“, ktorá zahŕňa celé dejiny ľudstva.

Je to láska, ktorá podporuje vytrvalosť v každodennom živote, aj vo svete poznačenom „nedokonalosťou a obmedzeniami“, pretože zaručuje existenciu toho, po čom človek v konečnom dôsledku túži: „život, ktorý je skutočným životom“.

Zodpovednosť pútnika

Prechod svätou bránou sa tak stáva pozvaním na „návrat do sveta“, pričom v bežnom živote vydáva svedectvo o prijatom dare.

Je to cesta vnútorná aj konkrétna, prechádzajúca uvedomením si vlastných obmedzení a „neúplnosti vlastného pohľadu“, zverujúc sa do vedenia Pána. Je to postupný proces, ako v modlitbe, s dôverou, že každý krok je dostatočný.

Každý pútnik, zdôraznil Harvey, nesie zodpovednosť byť vierohodným svedkom toho, čo prijal, „pokorným, ale žiarivým znamením Božej prítomnosti“ vo svete poznačenom „rozdeleniami a strachom“.

Otvorené dvere srdca

Toto je bremeno, ktoré na seba vzali svätí, zostávajúc verní miestam, ktoré im boli zverené v dejinách, a žijúc nádej každodenného života, ako Svätá rodina Ježiša, Márie a Jozefa, na ktorú sa spomína v dnešnej liturgii: obyčajný život pozostávajúci z tichej práce, „vzájomnej starostlivosti“ a počúvania Božej vôle v rôznych okolnostiach existencie. Gestá opakované s láskou, a preto schopné žiariť, podopierané dôverou, ktorá „pretrváva aj v tme“.

„Keď sa svätá brána zatvára,“ uzavrel kardinál, „nech dvere viery, lásky a nádeje zostanú otvorené v našich srdciach. Nech dvere misie zostanú otvorené, pretože svet potrebuje Krista.“

Svätá brána Baziliky sv. Pavla za hradbami bola treťou z pápežských bazilík, ktoré boli zatvorené. Prvou bola Bazilika Santa Maria Maggiore na Prvý sviatok vianočný. V sobotu ráno 27. decembra prišla na rad Bazilika sv. Jána v Lateráne. Pápež Lev XIV. zatvorí Svätú bránu Baziliky sv. Petra 6. januára, na slávnosť Zjavenia Pána.

Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia