Libanon 17. decembra (VaticanNews) Duchovný otec Toni Elias je farárom v Rmeich, libanonskej enkláve na hranici s Izraelom. Je príkladom blízkosti k ľuďom a odvahy. „Žijeme v neistote ohľadom budúcnosti. Stále sa pýtame: čo sa ešte stane?,“ hovorí v komentári k nedávnej návšteve Leva XIV. v krajine cédrov: „Pápež má v srdci celý Libanon. Upokojil nás. Povedal, aby sme odložili zbrane, to sme chceli počuť.“

Výbuchy rakiet na poliach a v kopcoch a šum stíhačiek letiacich v nízkej výške sú v Rmeichu už takmer rovnako bežným zvukom ako výkriky detí hrajúcich sa na ulici či búchanie dverí obchodov. Rmeich, libanonská enkláva na samom juhu Krajiny cédrov, patrí pod guvernorát Nabatiye, v provincii Tyr, čo je staroveké biblické mesto Týrus spolu so Sidonom. Ide o malé centrum obývané výlučne maronitskými kresťanmi, obklopené šiitskými dedinami, baštami Hizballáhu. V zime tu žije asi 10-tisíc obyvateľov, v lete o niečo viac. Mnohí z nich utiekli počas poslednej – už nespočetnej – vojny na juhu Libanonu. Deväťsto rodín však zostalo „brániť dedinu“. Brániť ju „mierovou cestou“, jednoducho tým, že neodišli, ale zostali vo svojich domoch. Izrael je len o kúsok ďalej. Už stred lesa je izraelským územím a z kopcov sú vidieť domy a antény židovského štátu. Odtiaľ štartujú rakety. Tam sa skrývajú milície, ktoré ohrozujú túto dedinu považovanú za nebojovnú a preto bola doteraz ušetrená od náletov, ktoré zdevastovali južnú časť Libanonu.

Hrdinský kňaz

Obyvateľstvo však žije s kufrom v ruke a strachom v srdci. „Aj keď po návšteve pápeža sa všetci cítime pokojnejší a uvoľnenejší,“ hovorí maronitský kňaz Toni Elias, farár Kostola Sv. Juraja v Rmeich, pre Vatikánske médiá dva týždne po apoštolskej ceste Leva XIV. Je to postava, ktorá vyžaruje istotu a ochranu, od ktorej by ste nečakali, že urobí to, čo pred pár mesiacmi a čo ho preslávilo v celom Libanone. Zvonením zvonov a prenasledovaním v aute zahnal členov Hizballáhu, ktorí sa chystali zaútočiť na dedinu mobilnými raketometmi, čo by takmer určite vyvolalo odvetu IDF (ozbrojené sily štátu Izrael). Rmeich by sa tak stal hromadou trosiek. „No, to nie je také dôležité...“, otec Toni sa vyhýba požiadavke, aby opísal tento čin, ktorý je svojím spôsobom hrdinským činom.

„Na konci vojny niektorí milicionári chceli vystreliť rakety v blízkosti domovov a škôl. Samozrejme, škola nebola otvorená, deti boli doma,“ vysvetľuje kňaz. „Keď som bol vo farnosti, prišiel za mnou jeden pán a povedal mi, že sa pohádal s ľuďmi, ktorí chceli vystreliť rakety. Tak som naštartoval auto, rýchlo som vyrazil a medzitým som informoval ELS (Južnú libanonskú armádu), s ktorou som stále v kontakte. Keď som dorazil, nenašiel som však základňu rakiet, všetci odišli... Po chvíli sme počuli rakety štartovať z kopca v blízkosti obývaných domov, z kopca porasteného borovicami, a tak sme sa „ozbrojili”.

Sila viery

Ozbrojili – znamená zvolali všetkých mužov z dediny, počnúc mladými, a začali nepretržite zvoniť na poplach, aby upozornili milicionárov. „Zablokovali sme cestu a prenasledovali ich, a tak odišli.“ Odkiaľ sa vzala sila postaviť sa im na odpor, „ozbrojení“ len volantom a povrazom zvonice, proti mužom vybaveným raketami a guľometmi, to otec Toni stále nevie. „Z viery...“, hovorí s úsmevom, „z dôvery a odvahy, ktorú nám Pán vkladá do sŕdc“. To isté sa stalo minulý rok, keď týždeň po začatí izraelského bombardovania, počas slávenia svätej omše v kostole San Giorgio, on a ostatní farníci počuli syčanie rakiet, ktoré preleteli prakticky nad ich hlavami. „Ľudia sa hodili na zem, báli sa, že dopadnú na nás. So silou, ktorá prichádzala skutočne zo svätostánku, som dvakrát zakričal: ‚Nebojte sa!‘ A v duchu som si povedal: prečo som to povedal?“

Kňaz si túto spomienku uchováva v srdci, oveľa viac ako spomienku na zvony, pretože svedčí o sile, ktorá nepochádzala od neho. „Bolo tam niečo silnejšie ako ja, čo mi podsúvalo, aby som povedal tieto slová, túto vetu. Obrátil som sa k svätostánku a skutočne som urobil úkon dôvery. Od tej chvíle som sa už nikdy nebál, bol som pokojný a povedal som Pánovi: ďakujem ti, že si ma upokojil, že nás skutočne chrániš počas celej vojny.“

Všetci sú vítaní

Je to istota, ktorú sa otec Toni Elias snaží vštepiť aj všetkým ostatným obyvateľom Rmeichu, ktorí sú zvyknutí, alebo skôr zmierení s vojnou, ale ktorí vždy prejavovali odpor a ústretovosť. „V roku 2006 (počas druhej izraelsko-libanonskej vojny, pozn. red.) sme prijali takmer 30-tisíc moslimov, ktorí utekali pred konfliktom. Boli u nás ubytovaní v domoch, školách, farských sálach. Teraz je ich o niečo menej, pretože boli vopred upozornení: choďte do Týru!“ Ktokoľvek by však zaklopal na dvere domov a farností, bol by prijatý. „Nemáme nič proti šiitskému, sunnitskému obyvateľstvu ani proti iným náboženstvám. Sme bratia. Nie sme proti ľuďom, sme jednoducho proti vojne. A krásne je, že pápežova cesta potvrdila to, čo vyhlasujeme, čo hlásame: chceme dialóg, nie jazyk sily, zbraní. Chceme zabrániť vojne, chceme dialóg, chceme mier.“

Cesta – „injekcia nádeje“

Práve cesta pápeža Leva, ktorá sa konala od 30. novembra do 2. decembra v Libanone, ako druhá zastávka po Turecku, bola injekciou dôvery a nádeje pre mnohých Libanončanov, a najmä pre obyvateľov Rmeichu, ktorý sa nachádza na hranici nielen geograficky, ale aj na hranici vojny. „V súčasnosti prežívame obdobie temnoty, strachu z budúcnosti: čo sa ešte stane? Bude ešte vojna? Nájdeme si prácu? Zostaneme v našej dedine, v našej krajine alebo...? Ľudia si kladú tieto otázky, budúcnosť je dosť neistá, temná, nie je jasné, čo nás čaká, avšak stále máme dôveru,“ vysvetľuje otec Toni. Ako hovorí, „práve dnes ráno mi jedna pani, ktorá je učiteľkou, povedala, že po návšteve pápeža sa cítila upokojená. Povedala mi: mala som strach, mala som vždy pripravený kufor, aby sme mohli hneď odísť, keby sa niečo stalo, avšak teraz nie, teraz som pokojnejšia. Pápež nám skutočne daroval posolstvo dôvery.“

Pápežova podpora

Otec Elias sprevádzal pápeža na všetkých stretnutiach. Sedel v prvom rade počas svätej omše v Bejrúte a spolu s ostatnými kňazmi, zasvätenými osobami, diakonmi a seminaristami mával bielo-žltou vlajkou Vatikánu v mariánskej svätyni v Harisse, aby privítal príchod rímskeho biskupa. Pápež bol v Libanone po 13 rokoch. Kňaz bol tiež v Bkerké, na istom druhu Svetových dní mládeže, ktorými bolo stretnutie pápeža s mladými ľuďmi z Libanonu a Blízkeho východu. „Toto stretnutie ma naozaj veľmi zasiahlo. Tie pozvania: zostaňte pevní, vy ste budúcnosť, pokračujte ďalej. A aj svätá omša s povzbudením pre Libanon, aby sa opäť stal svedkom – ako hovoril svätý Ján Pavol II. – medzináboženského života, aby bol znamením pre celý svet, že môžeme žiť s ostatnými v bratstve“.

Konečne mier

To, čo však najviac upokojilo farára z poslednej dediny na juhu Libanonu, bola záverečná reč pápeža pred rozlúčkou a odchodom do Ríma. „Naozaj mu leží na srdci celý Libanon, všetky regióny Libanonu, ktoré nemohol navštíviť, od severu po juh. To je to, čo od neho ľudia naozaj očakávali.“ Spolu s tým aj výzva, aby odložili zbrane: „Presne tak! Odložiť zbrane, to sme chceli počuť. Mne to skutočne dalo veľký pokoj a to nie je maličkosť.“ Pre otca Eliasa je to znamenie, že Cirkev neopúšťa krajinu cédrov. Ďalší znak, pretože Cirkev „nikdy“ – tvrdí – neopustila ľudí. „Predovšetkým tu na juhu... Náš maronitský biskup z Týru, Charbel Abdallah, nikdy neopustil svojich veriacich. Aj apoštolský nuncius, Monsignor Paolo Borgia, nás počas vojny navštívil päťkrát. Pre nás je to veľmi dôležité, je to znamenie.“ Teraz, dva týždne po odchode Leva XIV. z Libanonu, majú otec Toni Elias a jeho komunita jediné želanie. Veľké želanie, ktoré sa dá vyjadriť slovom: „mier“. „Povedal som to a budem to opakovať stále: mier. Mier, ktorý bude konečne „trvalý“, mier navždy.“

Salvatore Cernuzio – VaticanNews
Preklad: Zuzana Klimanová