Vatikán 17. decembra (VaticanNews) „Skutočný cieľ srdca nespočíva vo vlastnení majetkov tohto sveta, ale v dosiahnutí toho, čo ho môže naplniť, a to je Boh Láska. Tento poklad však nájdeme len v láske k blížnym.“ O tom hovoril Lev XIV. v stredu 17. decembra v ďalšom pokračovaní cyklu katechéz „Ježiš Kristus, naša nádej“, v časti: „Veľká noc ako útočisko nepokojného srdca“.

Na Námestí sv. Petra nechýbali ani Slováci, tentoraz ich bolo najmenej 250, medzi nimi skupina miništrantov zo Spišskej diecézy vedená piatimi kňazmi, ako aj priatelia Katolíckej TV LUX. 

Svätý Otec ešte pred začiatkom generálnej audiencie pozdravil chorých zhromaždených kvôli počasiu v Aule Pavla VI. Okrem iného povedal: „Už sme blízko Vianoc a chceme prosiť Pána, aby radosť z vianočného času sprevádzala vás všetkých: vaše rodiny, vašich blízkych a aby ste boli vždy v rukách Pána s dôverou a láskou, ktorú nám môže dať len Boh“.

Katechéza

Cyklus katechéz – Jubileum 2025
Ježiš Kristus, naša nádej

IV. Kristovo zmŕtvychvstanie a výzvy súčasného sveta
8. Veľká noc ako útočisko nepokojného srdca

Čítanie: Mt 6,19 – 21

„Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“

Drahí bratia a sestry, dobré ráno a vitajte!

Ľudský život je charakterizovaný neustálym pohybom, ktorý nás poháňa konať, k činnosti. Dnes sa všade vyžaduje rýchlosť v dosahovaní optimálnych výsledkov v najrozličnejších oblastiach. Akým spôsobom Ježišovo zmŕtvychvstanie osvetľuje túto časť našej skúsenosti? Keď sa budeme podieľať na jeho víťazstve nad smrťou, budeme odpočívať? Viera nám hovorí: áno, budeme odpočívať. Nebudeme nečinní, ale vstúpime do Božieho odpočinku, ktorý je pokojom a radosťou. Nuž, musíme len čakať, alebo nás to môže zmeniť už teraz?

Sme pohltení mnohými činnosťami, ktoré nás nie vždy uspokojujú. Mnohé z našich činov sa týkajú praktických, konkrétnych vecí. Musíme prevziať zodpovednosť za mnoho záväzkov, riešiť problémy, čeliť únave. Aj Ježiš sa zapájal do života ľudí a do života samotného, nešetril sa, ba naopak, daroval sa až do krajnosti. A predsa, často vnímame, ako nám príliš veľa povinností namiesto naplnenia prináša zmätok, ktorý nás omámi, berie nám pokoj a bráni nám žiť naplno to, čo je pre náš život skutočne dôležité. Cítime sa potom unavení, nespokojní: čas sa zdá byť rozptýlený na tisíc praktických vecí, ktoré však neriešia konečný zmysel našej existencie. Niekedy sa na konci dní plných aktivít cítime prázdni. Prečo? Pretože nie sme stroje, máme „srdce“, ba môžeme povedať, že sme srdce.

Srdce je symbolom celého nášho ľudstva, syntézou myšlienok, pocitov a túžob, neviditeľným centrom našej osobnosti. Evanjelista Matúš nás vyzýva, aby sme premýšľali o dôležitosti srdca, keď cituje túto krásnu Ježišovu vetu: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6, 21)

Skutočný poklad sa teda uchováva v srdci, nie v pozemských trezoroch, nie vo veľkých finančných investíciách, ktoré sú dnes viac ako kedykoľvek predtým šialené a nespravodlivo koncentrované, uctievané za krvavú cenu miliónov ľudských životov a devastácie Božieho stvorenstva.

Je dôležité zamyslieť sa nad týmito aspektmi, pretože v mnohých záväzkoch, ktorým neustále čelíme, sa čoraz viac vynára riziko rozptýlenia, niekedy aj zúfalstva, straty zmyslu, a to aj u ľudí, ktorí sú na prvý pohľad úspešní. Naopak, čítať život v znamení Veľkej noci, pozerať sa naň so zmŕtvychvstalým Ježišom, znamená nájsť prístup k podstate ľudskej osoby, k nášmu srdcu: cor inquietum (nepokojnému srdcu). Týmto prídavným menom „nepokojný“ nám svätý Augustín pomáha pochopiť túžbu človeka dosiahnuť svoje plné naplnenie. Celá veta sa nachádza na začiatku Vyznaní, kde Augustín píše: „Pane, stvoril si nás pre seba a naše srdce je nepokojné, kým nespočinie v tebe [doslovne z taliančiny: kým si neodpočinie v tebe]“ (I, 1,1).

Nepokoj je znamením, že naše srdce sa nehýbe náhodne, chaoticky, bez cieľa alebo zámeru, ale je orientované na svoj konečný cieľ, na „návrat domov“. A skutočný cieľ srdca nespočíva vo vlastnení majetkov tohto sveta, ale v dosiahnutí toho, čo ho môže naplniť, a to je Božia láska, alebo lepšie povedané, Boh Láska. Tento poklad však nájdeme len v láske k blížnym, ktorých stretávame na našej ceste: bratom a sestrám z mäsa a kostí, ktorých prítomnosť podnecuje a vyvoláva otázky v našom srdci, vyzýva ho, aby sa otvorilo a darovalo. Blížny ťa žiada, aby si spomalil, pozrel mu do očí, niekedy zmenil plán, možno aj smer.

Milovaní, tu je tajomstvo hnutia ľudského srdca: vrátiť sa k prameňu svojho bytia, tešiť sa z radosti, ktorá nekončí, ktorá nesklame. Nikto nemôže žiť bez zmyslu, ktorý presahuje náhodnosť, presahuje to, čo pominie. Ľudské srdce nemôže žiť bez nádeje, bez vedomia, že je stvorené pre plnosť, nie pre nedostatok.

Ježiš Kristus svojím vtelením, utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním dal tejto nádeji pevný základ. Nepokojné srdce nebude sklamané, ak vstúpi do dynamiky lásky, pre ktorú bolo stvorené. Cieľ je istý, život zvíťazil a v Kristovi bude naďalej víťaziť v každej smrti každodenného života. To je kresťanská nádej: vždy žehnajme a ďakujme Pánovi, ktorý nám ju daroval!

Preklad: Zuzana Klimanová