Vatikán 16. decembra (VaticanNews) Úmysel Svätého Otca nás v decembri v rámci Apoštolátu modlitby pozýva: Modlime sa, aby kresťania žijúci v oblastiach vojny alebo konfliktov, zvlášť na Blízkom východe, boli šíriteľmi pokoja, zmierenia a nádeje.

P. Jozef Bartkovjak SJ: Úmysel apoštolátu modlitby na december

Uveďme si niekoľko konkrétnych príkladov. Kňaz argentínskeho pôvodu Gabriel Romanelli z Inštitútu Vteleného Slova je v posledných rokoch jedným z najznámejších farárov sveta. V minulosti pôsobil v Egypte a v Jordánsku, dnes je duchovným otcom zhruba 70 veriacich v Rímskokatolíckej farnosti Svätej rodiny v Gaze. Je to jediná farnosť v palestínskom pásme, ktoré už vyše dva roky, od októbra 2023 trpí priamymi následkami vojny. Životy dvoch farníčok vyhasili guľky ostreľovačov.

Do Gazy dostával otec Gabriel pravidelné telefonáty od pápeža Františka. Bolo to ako lúč svetla do tmy. Telefonoval mu už aj Lev XIV. Lúč svetla uprostred Gazy však nie je len vecou poslednej doby. Už od roku 1973 tam obetavo slúžia ľuďom, kresťanom i moslimom, sestry Misionárky lásky. Pri farnosti v Gaze vedú dva domovy: pre hendikepované deti a pre dospelých.

Premýšľajme: Kto prinesie liek na nenávisťou rozdelené spoločnosti a znepriatelené krajiny? Ak je pre niekoho zmierenie neznámym pojmom, kto ho urobí známym? Kto bude katalyzátorom zmeny?

Vojna urobila život v Gaze neznesiteľným. Podobne sa to v oblasti Blízkeho východu dá povedať aj o iných miestach: o Sýrii, častiach Libanonu či Iraku. Zbedačenie dopadá na ľudí väčšinového i menšinového náboženstva, každý musí zápasiť o udržanie plamienka nádeje pre seba i pre druhých. Kto tú nádej ponúka? Kto dokáže prstom ukázať na nebi tú hviezdu? Je to človek, spoločenstvo spojené s Bohom, s Ježišom Kristom, Svetlom sveta, Božím Baránkom, ktorý sníma hriechy sveta.

Môže to vyzerať neprimerane vzletné, ale uprostred strašnej vojnovej a humanitárnej katastrofy vyžaruje zo svätostánku v Gaze evanjeliové znamenie Kristovej vykupiteľskej lásky, lúč nádeje, veľkonočné svetlo ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista.

Pred dvoma týždňami privítali pápeža Leva XIV. v Libanone. Prišiel aj na miesto explózie z roku 2020. Za pápežom prišli príbuzní obetí z rozličných náboženstiev. Bolo cítiť, že prítomnosť tohto Kristovho posla im dodáva nádej.

Tesne predtým bol Lev XIV. v Turecku, kde tiež v náročných podmienkach menšiny zdôraznil ekumenické vzťahy kresťanov pri 1700. výročí Nicejského koncilu. Katolíci sú na Blízkom východe malou menšinu medzi ostatnými kresťanmi – a kresťania ako celok sú malou menšinou medzi islamským obyvateľstvom. Už samotné ich rozhodnutie zostať a neemigrovať je znamením nádeje. Ich prítomnosť je v prospech všetkých obyvateľov. Toto je poslanie kresťanov. Kristus v Eucharistii v nás živí nádej, a táto nádej nie je naša súkromná.

Páter Ibrahim Faltas je františkánsky kňaz egyptského pôvodu. Od roku 1989 žije medzi Betlehemom a Jeruzalemom. Roky slúžil ako správca latinskej farnosti v Jeruzaleme, v súčasnosti je vikárom Kustódie Svätej zeme. Prežil vo Svätej zemi ťažké časy prvej a druhej Intifády (ozbrojené povstania v rokoch 1987 – 1993 a 2000) i obliehanie Baziliky Narodenia v Betleheme v roku 2002. Najväčšou bolesťou je pre neho exodus kresťanov z miest, kde po stáročia žili a dnes sú pre nedostatok obživy nútení odchádzať do emigrácie. Bol opakovaným svedkom toho, ako následky vojny postihli cestovný ruch a zamestnanosť kresťanského obyvateľstva.

V rozhovore pre taliansky časopis Aggiornamenti sociali (č. 10/2025, s. 534 – 539) páter Ibrahim vysvetľuje: „Trpia kresťania, tak ako trpia všetci: židia i moslimovia, Izraelčania i Palestínčania. Kresťanské komunity boli vždy považované za tie, ktoré dokážu udržiavať dobré vzťahy so všetkými. Konkrétnym príkladom je Inštitút Magnificat v Jeruzaleme, hudobná škola, ktorá vznikla v roku 1995 a je spätá s Kustódiou. Jej učiteľmi a žiakmi sú moslimovia, kresťania i židia. Škola poskytuje kvalitné vzdelanie a je zároveň aj miestom, kde sa mladí ľudia rozličných náboženstiev učia vzájomne spoznávať a spoznať aj tradície tých druhých, zhovárať sa a pokojne žiť pospolu.“

Vojna v posledných rokoch zasiahla aj toto zdarné dielo: „V posledných dvoch rokoch, žiaľ, atmosféra nedôvery rozdelila tých, ktorí dokázali prekonať vzájomné predsudky a spokojne udržiavať vzťahy a priateľstvá na pracoviskách a pri štúdiu, patriac k odlišným náboženstvám.“ Ale „vzťahy medzi kresťanmi sú v súčasnosti veľmi dobré: jednota je konkrétna a viditeľná,“ konštatuje páter Faltas.

Podobným svetlom nádeje uprostred vojny a ňou spôsobovanej biedy je komunita Archa, ktorá pôsobí na Ukrajine v meste Ľvov. Archa Ľvov začleňuje do spoločného života zdravých aj hendikepovaných členov, telesne i duševne „inak obdarených“. Venuje sa tým, ktorým sa pri správach o vývoji vojny a vyjednávaní mieru často už nedostane priestor v médiách. Vytvárajú pre nich denné stacionáre, kde môžu dostať terapiu a ľudskú opateru. Gréckokatolícki kňazi, jezuiti, obetaví laickí dobrovoľníci v Arche Ľvov spoločne svedčia o Kristovej láske tam, kde by to niekto možno nepovažoval za štatisticky významné. Ale významné to je, lebo stačí jedna sviečka, aby prežiarila tmu.

Zamyslime sa: Globálna politika sa niekedy tvári ako ťažkotonážny valec, ktorému sa zdanlivo nedá vzpierať. Vieme, že aj náboženstvo sa neraz inštrumentalizuje na politické ciele. Mnohí sa ho snažia zapriahnuť napr. do teórií kultúrnych vojen a stretu civilizácií. Treba si ale ujasniť, čo nás učí evanjelium. V prvom rade nás učí Ježišovej ceste. Ježiš sa nestotožnil s nejakou stranou. Ani so zelótmi, ani s herodiánmi, ani s Rimanmi, ba ani s náboženskými skupinami ako eséni. Nábožných farizejov a pragmatických saducejov často kritizoval, vecne poukazoval na ich nesprávne chápanie Božích vecí. Ježiš v Nazaretskej synagóge upozornil, ako cez proroka Boh zachraňuje malomocného Sýrčana Námana a vdovu z kraja pohanov, zo sidonskej Sarepty, v dnešnom Libanone.

Naša nádej, nádej kresťanov nie je súkromná, týka sa všetkých ľudí. Kresťan je človek, sused, spoluobčan, kolega. Ježišovo evanjelium je aj nie je politické. Nie je politické v zmysle boja proti nejakému človeku ako nepriateľovi, ktorého treba zlikvidovať. Kresťanovi nejde o likvidáciu niekoho, ale o premenu a záchranu jednotlivca i spoločenstva. Ak sa týka politiky, tak je tou najvyššou politikou, ktorá stojí nad všetkými straníckymi politikami, je politikou bratstva, spravodlivosti, vnútorne motivovanej mravnosti, čiže zodpovednej slobody, zmierenia, práva založeného na ľudskej dôstojnosti každého človeka bez výnimky.

Preto je evanjelium kvasom pokoja. Pôsobí aj v prostredí, ktoré nie je kresťanom naklonené. Presahuje bežné ľudské koncepty, tak ako ich presiahlo aj paradoxné Kajfášovo proroctvo, že Ježiš má zomrieť za národ, a nielen za národ, ale aj preto, „aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52). Kresťanskí mučeníci, akými sú napr. trapistickí mnísi z Tibhirine v Alžírsku, ktorých v roku 2018 blahorečil pápež František, sú toho príkladom. Sú to mučeníci našej doby.

Modlime sa teda v decembri spolu so Svätým Otcom, aby kresťania žijúci v oblastiach vojny alebo konfliktov, zvlášť na Blízkom východe, boli šíriteľmi pokoja, zmierenia a nádeje.

A pamätajme aj na úmysel našich slovenských biskupov, ktorý rezonuje so záverom Jubilejného roka nádeje: Za obnovu nádeje, aby Boh posilnil všetkých, ktorí prežívajú ťažkosti a straty, a aby sme boli svetlom nádeje pre tých, ktorí to najviac potrebujú.

Pre Vatikánsky rozhlas – Vatican News pripravil P. Jozef Bartkovjak SJ, národný koordinátor Apoštolátu modlitby