Bratislava 15. decembra (TK KBS) Biskup Ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Pavol Šajgalík sa v adventno-vianočnom liste prihovára zamestnancom rezortov, príslušníkom ozbrojených zložiek i veriacim. Pripomína zmysel služby, ktorá sa v každodennej všednosti môže vytrácať, a pozýva vrátiť sa k jednoduchosti betlehema ako zdroju sily, nádeje a lásky pre osobný aj profesionálny život.

–

Vážení zamestnanci rezortov, v ktorých pôsobí ordinariát,
kolegyne a kolegovia,
bratia a sestry vo viere v Ježiša Krista.

Narástli sme v skúsenosti našich životov o ďalší rok a blížime sa k dňom, ktoré nás v týchto našich končinách spájajú o čosi zreteľnejšie.

A my môžeme spolu s tými, ktorí sú nám blízki, vytvoriť spoločenstvo, ktoré je každodenne vystavované „útokom“ všednosti. Všednosti, ktorá ubíja vznešené ideály našich mladých čias, našu kreativitu či naše sny. Všednosti, ktorá býva poznačená mnohými ťažkosťami nášho života, navonok neraz artikulovanými ako nedostatok materiálnych dobier. Takéto „ubíjajúce“ vnímanie môže mať aj svoj objektívny základ, a preto tieto slová nepíšem ako výčitku, ale ako výsledok reflexie ľudského vnímania. A to v dejinách mení svoje podoby, aj keď princíp je stále rovnaký – robí ľudskú bytosť „kolieskom v súkolí“ a ubíja jeho vnútro.

Občianska spoločnosť vníma členov ozbrojených síl a zborov neraz ako tých, ktorých sa obdobné úvahy netýkajú. No moja vlastná skúsenosť hovorí niečo celkom iné. Sme ľudia, ako sa hovorí, „z mäsa a kostí“, máme svoje radosti, túžby aj trápenia. Spolu s hasičmi a záchranármi tvoríme jednu „rodinu“ a jej poslaním je slúžiť: mieru, poriadku, bezpečnosti, ochrane zdravia a životov, ba i majetku. A tu vidím dodatočnú výzvu pre nás všetkých, keďže pojem slúžiť sa akoby vytratil z nášho moderného slovníka. Nechcem pomenúvať, ako sa transformoval, lebo to asi zvládne každý z nás. Chcem skôr ponúknuť častokrát „prachom zapadnutý“ zmysel našich stretnutí s blízkymi, o ktorom som písal už v úvode tohto listu.

Pre nás kresťanov sú totiž tieto stretnutia odrazom stretnutia človeka s Bohom. V tomto čase budeme obklopení malými, či väčšími figúrkami betlehemov, ktoré dotvárajú atmosféru vianočných sviatkov...

A v tejto chvíli Vás chcem nahovoriť na to, aby sme tieto „figúrky“ umiestnili spolu do centra našej úvahy. A tak ako reštaurátori, ktorí pri svojej práci odkrývajú celkom pomaly vrstvu po vrstve, aby objavili originálne dielo, skúsme ho rozpoznať aj my. Zbavme ho nánosov, premaľúvaných gýčových náterov, ktoré na ňom zanechali „móda“ alebo niektorá z ideológií, a pokúsme sa objaviť krásu pôvodného diela.

Zaiste, určite sa nám to nepodarí dokonale. Veď všetci sme poznačení dobou, nevieme prekročiť svoj tieň, ale „dobrodružstvo“ života môže byť práve v tom, že sa o to aspoň pokúsime.

Syn samého Boha by mal mať ako miesto narodenia vznešený priestor...

Avšak figúrky betlehemov zobrazujú domáce zvieratá, jednoduchých pastierov či vznešených učencov – cudzincov. Žiadna domáca elita, žiaden prepych či honor.

K tomu obraz rodiny: matka, otec – hoc poznáme ten príbeh Jozefovho otcovstva – a dieťa. A skôr atmosféra služobníkov ako „VIP“ osôb.

A napriek tomu takto vyobrazená scéna drží mnohých „nad vodou“ už viac ako dve tisícročia.

Prečo? Neponúknem Vám prefabrikovanú odpoveď.

To je práve to spomínané „dobrodružstvo“ našich životov. Rozpoznáme v ňom ten náš hlboký zvyk, zvyk ľudských stretnutí. Skúsenosť nám hovorí, že ak my ideme urobiť radosť iným, svojou službou lásky obmäkčíme aj tých, u ktorých by sme to nečakali. Je to ťažšia a dlhší čas trvajúca cesta, ale je to cesta malého Dieťaťa, ktorá je overená v ľudských dejinách.
Mnohí z Vás budú počas vianočných sviatkov slúžiť: nie pri stoloch Vašich najbližších, ale pri stoloch spoločného dobra.
Chcem Vám týmto listom poďakovať za Vašu službu. Ja ju vnímam ako jeden z obrazov v našich betlehemoch. V reálnom živote a v každom stretnutí, ktoré je pre nás službou lásky k druhému, sa objavuje Ježišov príchod. Ak máme pocit, že už nevládzeme len dávať, vytiahnime znovu tie naše „zaprášené“ betlehemy a postavme ich do centra našej pozornosti. Nech nás originálny obraz príchodu Božieho Syna na náš svet povzbudí v našej službe. Veď svet nerozvíjajú a neposúvajú dopredu agresívni ozbrojenci či bezcitní technokratickí záchranári. Posúvajú ho len tí, ktorí svoju službu konajú s láskou.

Prajem Vám, aby nasledujúci rok bol rokom osobnej sily, múdrosti v rozhodovaní a ochrany v každej službe.

Nech Vás sprevádza požehnanie, ktoré dáva istotu aj tam, kde ľudská kontrola končí. Nech Vás Boh chráni na cestách, v teréne, počas zásahov aj pri plnení úloh, ktoré prinesie Vaša služba. Nech krása betlehemov posilní Vaše povolanie a pokoj Dieťaťa Ježiša nech prebýva vo Vašich srdciach.

Vám, Vašim rodinám aj všetkým, ktorých strážite, prajem milostiplné sviatky Narodenia Pána a požehnaný nový rok. K tomu prijmite moje požehnanie.

Pokoj a dobro.        

+ Pavol Šajgalík, biskup Ordinariátu OS a OZ SR

-