Vatikán 14. decembra (VaticanNews) Na Tretiu adventnú nedeľu, slávenú ako Jubileum väzňov, Svätý Otec Lev XIV. pripomína, že Božia nádej sa nikdy nekončí a že spravodlivosť má vždy viesť k zmiereniu. Vyzýva k vytrvalosti, milosrdenstvu a odvahe budovať „civilizáciu lásky“, v ktorej má každý človek – aj po páde – možnosť začať odznova.

Medzi koncelebrantmi bol aj Mons. Jozef Haľko, pomocný biskup Bratislavskej arcidiecézy.

Homília Svätého Otca Leva XIV.
III. adventná nedeľa – Jubileum väzňov (14. december 2025)

Drahí bratia a sestry, dnes slávime Jubileum nádeje pre väzňov i pre všetkých, ktorí sa starajú o prostredie výkonu trestu. Robíme tak práve na Tretiu adventnú nedeľu, ktorú liturgia označuje slovom „Gaudete!“, podľa úvodných slov vstupnej antifóny svätej omše (Fil 4, 4). V liturgickom roku je to „nedeľa radosti“, ktorá nám pripomína svetlý rozmer očakávania: dôveru, že sa stane niečo krásne, niečo radostné.

V tejto súvislosti 26. decembra minulého roka pápež František pri otvorení Svätej brány v Chráme nášho Otca v rímskom väzenskom zariadení Rebibbia adresoval všetkým výzvu: „Poviem vám dve veci,“ zdôraznil. „Po prvé: držte v ruke lano s kotvou nádeje. Po druhé: dokorán otvorte dvere srdca.“ Odkazujúc na obraz kotvy vrhnutej smerom k večnosti, za každú bariéru priestoru a času (Hebr 6, 17 – 20), nás pozýval udržiavať živú vieru v život, ktorý nás čaká, a vždy veriť v možnosť lepšej budúcnosti. Zároveň nás však vyzýval, aby sme sa s veľkodušným srdcom stávali tvorcami spravodlivosti a lásky v prostrediach, v ktorých žijeme.

Ako sa blíži uzavretie jubilejného roka, musíme uznať, že aj napriek úsiliu mnohých je vo väzenskom svete v tomto smere ešte veľa práce. Slová proroka Izaiáša, ktoré sme počuli – „vykúpení Pánom sa vrátia a s jasotom prídu na Sion“ (Iz 35, 10) –, nám pripomínajú, že Boh je ten, ktorý vykupuje a oslobodzuje, a znejú ako dôležité a náročné poslanie pre nás všetkých. Väzenie je, pravdaže, náročné prostredie a aj tie najlepšie úmysly tam môžu narážať na mnohé prekážky. Práve preto sa však netreba unaviť, nechať sa odradiť ani cúvnuť, ale ísť vpred s vytrvalosťou, odvahou a duchom spolupráce. Stále je totiž mnoho tých, ktorí ešte nechápu, že po každom páde sa treba môcť postaviť, že nijaký človek sa nezhoduje s tým, čo vykonal, a že spravodlivosť je vždy procesom nápravy a zmierenia.

Keď sa však aj v ťažkých podmienkach chránia krása citov, citlivosť, pozornosť voči potrebám druhých, úcta, schopnosť milosrdenstva a odpustenia, potom z tvrdej pôdy utrpenia a hriechu vyrastajú nádherné kvety a aj medzi múrmi väzníc dozrievajú gestá, projekty a stretnutia jedinečné svojou ľudskosťou. Ide o prácu na vlastných citoch a myšlienkach, ktorá je potrebná pre ľudí zbavených slobody, no ešte skôr pre tých, ktorí majú veľkú zodpovednosť zastupovať pri nich a pre nich spravodlivosť. Jubileum je výzvou na obrátenie – a práve preto je dôvodom nádeje a radosti.
 
Preto je dôležité pozerať sa predovšetkým na Ježiša, na jeho ľudskosť, na jeho kráľovstvo, v ktorom „slepí vidia, chromí chodia […], chudobným sa hlása evanjelium“ (Mt 11, 5), pamätajúc na to, že ak sa niekedy tieto zázraky dejú mimoriadnymi Božími zásahmi, omnoho častejšie sú zverené nám – nášmu súcitu, pozornosti, múdrosti a zodpovednosti našich spoločenstiev a inštitúcií.

To nás privádza k ďalšiemu rozmeru proroctva, ktoré sme počuli: k záväzku podporovať v každom prostredí – a dnes osobitne vo väzniciach – civilizáciu založenú na nových kritériách a napokon na láske, ako to povedal svätý Pavol VI. na záver Jubilejného roka 1975: „Táto – láska – by chcela byť, najmä na úrovni verejného života, […] princípom novej hodiny milosti a dobrej vôle, ktorú nám kalendár dejín otvára pred očami: civilizáciou lásky!“ (Generálna audiencia, 31. decembra 1975).

Na tento účel si pápež František osobitne želal, aby sa počas svätého roka mohli udeliť aj „formy amnestie alebo odpustenia trestu, zamerané na pomoc ľuďom znovu nadobudnúť dôveru v seba samých a v spoločnosť“ (bula Spes non confundit, 10) a aby sa všetkým ponúkli skutočné príležitosti na opätovné začlenenie (porov. tamže). Dúfam, že v mnohých krajinách sa jeho želanie naplní. Jubileum bolo totiž vo svojom biblickom pôvode rokom milosti, v ktorom sa každému rôznymi spôsobmi ponúkala možnosť začať odznova (porov. Lv 25, 8 – 10).

Hovorí o tom aj evanjelium, ktoré sme počuli. Ján Krstiteľ, keď kázal a krstil, vyzýval ľud k obráteniu a k tomu, aby znovu – symbolicky – prešiel cez rieku, ako za čias Jozueho (porov. Joz 3, 17), a vstúpil do novej „zasľúbenej zeme“, teda do srdca zmiereného s Bohom a s bratmi. V tomto zmysle je výrečný aj jeho prorocký obraz: bol priamy, asketický, otvorený až do takej miery, že bol pre odvahu svojich slov uväznený – nebol „trstinou, ktorú zmieta vietor“ (Mt 11, 7); a predsa bol zároveň plný milosrdenstva a porozumenia voči tým, ktorí sa úprimne kajali a s námahou sa snažili zmeniť (porov. Lk 3, 10 – 14).

Svätý Augustín v tejto súvislosti vo svojom známom komentári k evanjeliovému príbehu o odpustenej cudzoložnici (porov. Jn 8, 1 – 11) uzatvára slovami: „Keď odišli žalobcovia, zostali […] bieda a milosrdenstvo. A jej povedal Pán: […] choď a už nehreš“ (Jn 8, 10 – 11) (Sermo 302, 14).

Drahí, úloha, ktorú vám Pán zveruje – všetkým, väzňom i tým, ktorí nesú zodpovednosť za väzenský svet –, nie je jednoduchá. Problémov, ktorým treba čeliť, je veľa. Myslíme na preplnenosť väzníc, na ešte stále nedostatočné úsilie zabezpečiť stabilné vzdelávacie programy obnovy a pracovné príležitosti. A na osobnej rovine nezabúdajme na ťarchu minulosti, na rany, ktoré treba liečiť na tele i v srdci, na sklamania, na nekonečnú trpezlivosť potrebnú voči sebe i voči iným na cestách obrátenia, ako aj na pokušenie vzdať sa alebo prestať odpúšťať. Pán nám však napriek všetkému neprestajne pripomína, že jedna vec je podstatná: aby sa nikto nestratil (porov. Jn 6, 39) a aby všetci „boli spasení“ (1 Tim 2, 4).

Aby sa nikto nestratil! Aby boli všetci spasení! To chce náš Boh, to je jeho kráľovstvo, k tomu smeruje jeho pôsobenie vo svete. Keď sa blížia Vianoce, chceme aj my s ešte väčšou silou prijať jeho sen, vytrvalí vo svojom úsilí (porov. Jak 5, 8) a plní dôvery. Lebo vieme, že ani tvárou v tvár najväčším výzvam nie sme sami: Pán je blízko (porov. Fil 4, 5), kráča s nami a s ním po našom boku sa vždy stane niečo krásne a radostné.

Preklad: Martin Jarábek