Libanon 2. decembra (VaticanNews) Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Leva XIV. zo svätej omše v Bejrúte, ktorá sa konala počas jeho apoštolskej cesty v utorok 2. decembra na priestranstve Waterfront District za účasti 150-tisíc ľudí.

Homília Svätého Otca
Svätá omša, Bejrút, Pobrežná promenáda (2. decembra 2025)

Drahí bratia a sestry,

na záver týchto intenzívnych dní, ktoré sme spoločne prežili v radosti, vzdávame vďaky Pánovi za mnohé dary jeho dobroty, za to, ako je prítomný uprostred nás, za Slovo, ktoré nám hojne ponúka, a za všetko, čo nám doprial spoločne zažiť.

Aj Ježiš – ako sme práve počuli v evanjeliu – má slová vďaky voči Otcovi. Obracia sa k nemu a modlí sa: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme.“ (Lk 10, 21)

Rozmer chvály však v nás nie vždy nachádza miesto. Niekedy sme pod ťarchou životných ťažkostí, znepokojení mnohými problémami, ktoré nás obklopujú, sme paralyzovaní bezmocnosťou čeliac zlu a ubití mnohými náročnými situáciami. Vtedy sme viac naklonení k rezignácii a sťažovaniu sa než k úžasu srdca a vďakyvzdaniu.

Vám, drahý libanonský ľud, adresujem pozvanie, aby ste stále pestovali postoj chvály a vďačnosti. Vám, ktorí ste obdarení vzácnou krásou, ktorou Pán obohatil vašu zem, a ktorí zároveň musíte byť svedkami či obeťami toho, ako zlo v mnohých podobách dokáže túto nádheru zatieniť.

Z tohto priestranstva nad morom môžem aj ja kontemplovať krásu Libanonu ospevovanú v Písme. Pán tu zasadil svoje vysoké cédre, „vysadil ich a dáva im rásť“ (Ž 103, 16). Vôňou tejto krajiny naplnil rúcho nevesty z Piesne piesní (porov. Pies 4, 11) a Jeruzalemu, svätému mestu odetému svetlom pre príchod Mesiáša, oznámil: „Nádhera Libanonu príde k tebe, cyprus, brest a jedľa pospolu, nech ozdobia miesto mojej svätyne a okrášlim mesto svojich nôh.“ (Iz 60, 13)

No zároveň je táto krása zatienená chudobou a utrpením, ranami, ktoré poznačili vaše dejiny – pred chvíľou som sa modlil v prístave na mieste výbuchu –; je zatienená mnohými problémami, ktoré vás sužujú, krehkým a často nestabilným politickým kontextom, dramatickou ekonomickou krízou, ktorá vás zviera, násilím a konfliktmi, ktoré prebudili prastaré obavy.

V takomto prostredí vďačnosť ľahko ustupuje sklamaniu, spev chvály nenachádza miesto v spustošenom srdci a prameň nádeje vysychá neistotou a dezorientáciou.

Pánovo Slovo nás však pozýva, aby sme hľadali malé svetlá, ktoré žiaria uprostred noci – aby nás otvorili vďačnosti a podnietili k spoločnému úsiliu pre túto zem.

Ako sme počuli, Ježiš vzdáva vďaky Otcovi nie pre mimoriadne skutky, ale preto, že svoju veľkosť zjavuje práve maličkým a pokorným – tým, ktorí nepriťahujú pozornosť, ktorí sa zdajú byť nevýznamní, ktorí nemajú hlas. Kráľovstvo, ktoré Ježiš prináša, má totiž tú vlastnosť, o ktorej hovorí prorok Izaiáš: Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne (Iz 11, 1), je to malá nádej sľubujúca znovuzrodenie, keď sa zdá, že všetko zomiera. Takto je Mesiáš ohlásený – a keď prichádza v drobnosti výhonku, môžu ho spoznať len maličkí, tí, ktorí bez veľkých nárokov vedia rozoznať skryté detaily a Božie stopy aj v dejinách, ktoré sa zdajú stratené.

To je poučenie aj pre nás: aby sme mali dostatočne prenikavý pohľad a vedeli spoznať maličký výhonok, ktorý rastie aj uprostred bolestných dejín. Malé svetlá žiariace v noci, malé klíčky, ktoré sa objavujú, malé semená zasadené do vyprahnutej záhrady tejto doby – môžeme ich vidieť aj my, tu a dnes. Myslím na vašu jednoduchú a úprimnú vieru, zakorenenú vo vašich rodinách a živenú kresťanskými školami; na vytrvalú prácu farností, rehoľných spoločenstiev a hnutí, ktoré odpovedajú na potreby ľudí; na mnohých kňazov a rehoľníkov, ktorí sa s odhodlaním venujú svojmu poslaniu uprostred nespočetných ťažkostí; na laikov angažovaných v charite a v šírení evanjelia v spoločnosti. Za tieto svetlá, ktoré sa namáhavo pokúšajú prežiariť temnotu noci, za tieto malé, často neviditeľné klíčky, ktoré napriek tomu otvárajú nádej do budúcnosti, máme dnes povedať spolu s Ježišom: „Zvelebujeme ťa, Otče!“ Ďakujeme ti, že si s nami a že nás nenechávaš upadnúť.

Zároveň však táto vďačnosť nesmie byť len intímnou či iluzórnou útechou. Má nás viesť k premene srdca, k obráteniu života, k uvedomeniu, že práve vo svetle viery, v prisľúbenej nádeji a v radosti z lásky Boh zamýšľal náš život. Preto sme všetci povolaní pestovať tieto klíčky, nedať sa odradiť, nepodľahnúť logike násilia a modlárstvu peňazí, nerezignovať pred zlom, ktoré sa šíri.

Každý musí urobiť svoju časť a všetci musíme spojiť svoje sily, aby táto zem znovu našla svoju nádheru. A máme na to len jediný spôsob: odzbrojiť svoje srdcia, nechať padnúť brnenia našich etnických a politických uzavretostí, otvoriť naše náboženské spoločenstvá vzájomnému stretnutiu, prebudiť v sebe sen o zjednotenom Libanone, kde víťazia pokoj a spravodlivosť, kde sa všetci môžu uznať za bratov a sestry a kde sa napokon naplní to, čo opisuje prorok Izaiáš: „Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom; i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu.“ (Iz 11, 6)

Toto je sen, ktorý vám je zverený; toto kladie Boh pokoja do vašich rúk: Libanon, znovu povstaň! Buď domom spravodlivosti a bratstva! Buď proroctvom pokoja pre celú Levantu!

Bratia a sestry, aj ja chcem zopakovať Ježišove slová: „Zvelebujem ťa, Otče!“ Ďakujem Pánovi, že mi dovolil prežiť tieto dni s vami, pričom som vo svojom srdci niesol vaše utrpenia i vaše nádeje. Modlím sa za vás, aby táto zem Levanty bola vždy osvetlená vierou v Ježiša Krista, slnko spravodlivosti, a aby si vďaka nemu zachovala nádej, ktorá neprejde.

Preklad Martin Jarábek