Assisi 20. novembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. dnes navštívil talianske Assisi.

1) Pápež Lev XIV. sa v Assisi modlil pri hrobe svätého Františka
2) Lev XIV. biskupom v Assisi: Cirkev musí rásť v synodalite a budovať kultúru pokoja

ad 1) Svätý Otec Lev XIV. vo štvrtok 20. novembra ráno súkromne navštívil hrob svätého Františka v Assisi. V tichej a sústredenej atmosfére sa pápež dlhšie modlil pri jeho hrobe, obklopený komunitou františkánov zo Sacro Convento, ktorí sa s ním zhromaždili na spoločnú modlitbu.

Návšteva prichádza v čase príprav na veľké jubileum – 800. výročie smrti svätého Františka, ktoré si Cirkev pripomenie v roku 2026. Svätý Otec pri tejto príležitosti zdôraznil aktuálnosť odkazu svätca z Assisi a pripomenul, že jeho život bratstva, pokoja a nádeje môže aj dnes ukazovať cestu svetu poznačenému nepokojmi a rozdeleniami.

Ako uviedlo vedenie Sacro Convento, pápež povzbudil františkánov, aby ostali vernými svedkami týchto hodnôt.

„Pápež nás povzbudil, aby sme naďalej boli živými znakmi nádeje, pokoja a bratstva, ktorých svet tak veľmi potrebuje,“ povedal fra Giulio Cesareo, OFMConv, riaditeľ komunikačného úradu kláštora.

Podľa jeho slov bola návšteva Svätého Otca pre bratov veľkým darom:

„Keď sa Cirkev pripravuje na veľké jubileum svätého Františka, cítime zodpovednosť niesť jeho posolstvo. Pápežovo slovo nás hlboko povzbudilo, aby sme túto misiu žili s vierou a vážnosťou, kráčajúc spolu k františkánskej storočnici.“

Súkromná modlitba pápeža pri hrobe svätého Františka sa stala výrazným gestom podpory pre celú františkánsku rodinu. Pripomenula, že charizma Chudáčika – dôvera v Boha, otvorenosť k ľuďom a budovanie pokoja – zostáva nevyhnutným kompasom aj pre dnešnú dobu.

Návšteva v Assisi tak upriamuje pozornosť veriacich na pripravované jubileum a zároveň pozýva všetkých znovuobjaviť Františkov príklad ako cestu dialógu, zmierenia a evanjeliovej nádeje.

ad 2) V príhovore na Generálnom zhromaždení Talianskej biskupskej konferencie v Assisi pápež povzbudil biskupov, aby stavali Ježiša Krista do centra cirkevného života a aby v duchu synodality budovali otvorené a zodpovedné kresťanské komunity. Zdôraznil potrebu spoločného rozlišovania, obnovy pastoračných štruktúr, prorockej prítomnosti v spoločnosti a ľudskej zodpovednosti v digitálnom priestore. Lev XIV. vyzval biskupov byť blízko rodinám, mladým, starším a chudobným a dbať na ochranu zraniteľných.

Príhovor Svätého Otca Leva XIV. na Generálnom zhromaždení Talianskej biskupskej konferencie (Assisi, 20. novembra 2025)

Drahí bratia v biskupskej službe, dobrý deň!

Úprimne ďakujem pánovi kardinálovi predsedovi za slová pozdravu, ktoré mi adresoval, a za pozvanie byť dnes medzi vami pri ukončení 81. generálneho zhromaždenia. Teší ma aj táto moja prvá, hoci veľmi krátka zastávka v Assisi – na mieste mimoriadne významnom pre posolstvo viery, bratstva a pokoja, ktoré ohlasuje a ktoré svet dnes naliehavo potrebuje.
Tu svätý František prijal od Pána zjavenie, že má „žiť podľa spôsobu svätého evanjelia“ (2Test 14: FF 116). Kristus totiž, „ktorý bol nadovšetko bohatý, rozhodol sa v tomto svete spolu s preblahoslavenou Pannou Máriou, svojou matkou, zvoliť si chudobu“ (2Lf 5: FF 182).

Hľadieť na Ježiša – to je prvá vec, ku ktorej sme povolaní aj my. Dôvodom, prečo sme tu, je viera v neho, Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého. Ako som vám povedal v júni: v tomto čase viac než inokedy potrebujeme „postaviť Ježiša Krista do centra a – po ceste naznačenej Evangelii gaudium – pomáhať ľuďom žiť osobný vzťah s ním, aby objavili radosť evanjelia. Vo veľkej roztrieštenosti dnešných čias je potrebné vrátiť sa k základom našej viery, ku kerygme“ (Príhovor biskupom Talianskej biskupskej konferencie, 17. júna 2025). A to platí predovšetkým o nás: vychádzať z aktu viery, ktorý nás vedie rozpoznať v Kristovi Spasiteľa a ktorý sa premieta do všetkých oblastí každodenného života.

Pohľad upretý na Ježišovu tvár nás robí schopnými vnímať tváre bratov a sestier. Je to jeho láska, ktorá nás k nim pohýna (porov. 2 Kor 5, 14). A viera v neho, náš pokoj (porov. Ef 2, 14), nás pozýva ponúkať všetkým dar jeho pokoja. Žijeme v čase poznačenom rozdeleniami – v národnom aj medzinárodnom kontexte: často sa šíria posolstvá a jazyk prejavujúce sa nepriateľstvom a násilím; honba za výkonnosťou necháva bokom tých najslabších; technologická všemohúcnosť obmedzuje slobodu; samota oslabuje nádej, zatiaľ čo mnohé neistoty doliehajú na našu budúcnosť. A predsa nás Slovo a Duch naďalej povzbudzujú, aby sme boli tvorcami priateľstva, bratstva a autentických vzťahov v našich komunitách, kde – bez zamlčiavania a strachu – máme načúvať a zlaďovať napätia, rozvíjať kultúru stretnutia a byť tak proroctvom pokoja pre svet. Keď sa Zmŕtvychvstalý zjavuje učeníkom, jeho prvé slová sú: „Pokoj vám!“ (Jn 20, 19.21). A hneď ich posiela, ako Otec poslal jeho (v. 21): veľkonočný dar je pre nich, ale preto, aby bol pre všetkých!

Drahí bratia, na našom predchádzajúcom stretnutí som naznačil niekoľko smerovaní, aby Cirkev bola taká, ktorá stelesňuje evanjelium a je znamením Božieho kráľovstva: ohlasovanie posolstva spásy, budovanie pokoja, podpora ľudskej dôstojnosti, kultúra dialógu a kresťanská antropologická vízia. Dnes by som chcel zdôrazniť, že tieto zámery sa zhodujú s perspektívami, ktoré sa ukázali v synodálnej ceste Cirkvi v Taliansku. Vašou úlohou je teraz načrtnúť pastoračné línie na nasledujúce roky, a preto vám chcem ponúknuť niekoľko úvah, aby v našich cirkevných spoločenstvách a medzi nimi rástol a dozrieval skutočne synodálny duch.

Predovšetkým nezabúdajme, že synodalita označuje „kráčanie kresťanov spolu s Kristom a k Božiemu kráľovstvu, v jednote s celým ľudstvom“ (Záverečný dokument Druhej sesie XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov, 28). Od Pána prijímame dar spoločenstva, ktorý oživuje a dáva tvar našim ľudským i cirkevným vzťahom.

Úsilie o skutočne účinné spoločenstvo je potrebné zo strany všetkých, aby mohla vzniknúť tvár kolegiálnej Cirkvi, ktorá zdieľa spoločné kroky a rozhodnutia. V tomto zmysle nás výzvy evanjelizácie a zmeny posledných desaťročí – demografické, kultúrne aj cirkevné – vyzývajú, aby sme sa v otázke spájania diecéz nevracali späť, najmä tam, kde nás potreby kresťanského ohlasovania pozývajú prekročiť určité územné hranice, otvoriť naše cirkevné identity, učiť sa spoločnej práci a premýšľať o pastorálnom pôsobení so spojením síl. Zároveň – vzhľadom na rozmanitosť Cirkvi v Taliansku, prítomnej v rôznych regiónoch, a na únavu či neraz aj dezorientáciu, ktorú tieto kroky môžu vyvolať – si želám, aby biskupi každej oblasti urobili pozorné rozlišovanie a – ak je to možné – ponúkli realistické návrhy týkajúce sa niektorých malých diecéz s obmedzenými ľudskými zdrojmi, aby sa zhodnotilo, či a ako môžu pokračovať vo svojom služobnom poslaní.

Dôležité je, aby sme sa v tomto synodálnom štýle učili pracovať spoločne a aby sme sa vo všetkých partikulárnych cirkvách usilovali budovať otvorené, pohostinné a prijímajúce kresťanské komunity, v ktorých sa vzťahy premietajú do vzájomnej spoluzodpovednosti pri ohlasovaní evanjelia.

Synodalita, ktorá zahŕňa účinné uplatňovanie kolegiálnosti, si vyžaduje nielen spoločenstvo medzi vami a so mnou, ale aj pozorné načúvanie a seriózne rozlišovanie podnetov prichádzajúcich od Božieho ľudu. V tomto zmysle musí spolupráca medzi Dikastériom pre biskupov a Apoštolskou nunciatúrou – v duchu spoločnej spoluzodpovednosti – umožniť väčšiu účasť osôb pri konzultáciách o menovaní nových biskupov, popri vypočutí úradujúcich ordinárov miestnych cirkví a tých, ktorí sa pripravujú ukončiť svoju službu.

K tomuto poslednému bodu by som vám rád ponúkol niekoľko usmernení. Synodálna Cirkev, ktorá kráča dejinami a čelí novým výzvam evanjelizácie, sa musí neustále obnovovať. Treba sa vyhnúť tomu, aby zotrvačnosť – hoc aj s dobrým úmyslom – brzdila potrebné zmeny. V tejto súvislosti máme všetci pestovať vnútorný postoj, ktorý pápež František nazval „vedieť sa rozlúčiť“ – cenný najmä vtedy, keď sa treba pripravovať na odovzdanie svojho úradu. Je potrebné rešpektovať normu 75 rokov ako hranicu pre ukončenie služby diecéznych ordinárov; iba v prípade kardinálov možno zvážiť pokračovanie v službe o ďalšie dva roky.

Drahí bratia, keď hľadíme na širší horizont misie Cirkvi v Taliansku, povzbudzujem vás pamätať na cestu vykonanú po Druhom vatikánskom koncile, ktorú sprevádzali celonárodné cirkevné zhromaždenia. A povzbudzujem vás dbať o to, aby vaše diecézne i farské komunity nestrácali pamäť, ale ju udržiavali živú – lebo v Cirkvi je podstatné pamätať na cestu, ktorou nás Pán vedie cez „púšť času“ (porov. Dt 8).

V tejto perspektíve môže a musí Cirkev v Taliansku pokračovať v podpore integrálneho humanizmu, ktorý sprevádza a podopiera životné cesty jednotlivcov i spoločnosti; humanizmu, ktorý vyzdvihuje hodnotu života a starostlivosti o každé stvorenie a ktorý prorocky vstupuje do verejnej diskusie, aby šíril kultúru zákonnosti a solidarity.

V tomto kontexte nemožno zabúdať ani na výzvu digitálneho sveta. Pastorácia sa nemôže obmedziť iba na „používanie“ médií, ale musí vychovávať k tomu, aby sme v digitálnom priestore pôsobili ľudským spôsobom, bez straty pravdy v záplave prepojení – tak, aby sieť bola naozaj priestorom slobody, zodpovednosti a bratstva.

Kráčať spolu, kráčať s každým, znamená byť Cirkvou, ktorá žije medzi ľuďmi, prijíma ich otázky, zmierňuje ich utrpenia a delí sa o ich nádeje. Pokračujte v blízkosti rodinám, mladým, seniorom i tým, ktorí žijú v osamelosti. Neúnavne sa venujte starostlivosti o chudobných: kresťanské komunity hlboko zakorenené v území, množstvo pastoračných pracovníkov a dobrovoľníkov, diecézne a farské charity už v tomto smere vykonávajú veľkú službu a som vám za ňu vďačný.

V tej istej línii starostlivosti chcem osobitne odporučiť pozornosť venovanú najmenším a zraniteľným, aby sa rozvíjala aj kultúra prevencie každej formy zneužívania. Prijatie a vypočutie obetí sú pravým znakom Cirkvi, ktorá v spoločnej konverzii vie rozpoznať rany a usiluje sa ich zahojiť, lebo „tam, kde je bolesť hlboká, musí byť ešte silnejšia nádej, ktorá sa rodí zo spoločenstva“ (Vigília Jubilea útechy, 15. septembra 2025). Ďakujem vám za všetko, čo ste už urobili, a povzbudzujem vás, aby ste pokračovali vo svojom úsilí o ochranu maloletých a zraniteľných dospelých.

Drahí bratia, na tomto mieste svätý František a prví bratia naplno žili to, čo dnes nazývame „synodálnym štýlom“. Spoločne prežívali jednotlivé etapy svojej cesty; spoločne sa vybrali k pápežovi Inocentovi III.; spoločne rok čo rok zdokonaľovali a obohacovali pôvodný text predložený pápežovi – text, ktorý, ako hovorí Tomáš z Celana, pozostával „najmä z evanjeliových výrazov“ (1Cel 32: FF 372) – až ho napokon pretvorili na to, čo dnes poznáme ako Prvú regulu. Toto rozhodné prijatie bratstva, ktoré je – spolu s malosťou – srdcom františkánskej charizmy, bolo inšpirované neochvejnou a vytrvalou vierou.
Nech príklad svätého Františka aj nám dodáva silu konať rozhodnutia inšpirované autentickou vierou a byť ako Cirkev znamením a svedectvom Božieho kráľovstva vo svete. Ďakujem!

-

Po stretnutí s biskupmi Talianskej biskupskej konferencie Svätý Otec Lev XIV. zamieril na štadión v Santa Maria degli Angeli, odkiaľ odletel vrtuľníkom do Montefalca. V tamojšom kláštore rehoľných sestier svätého Augustína slávil svätú omšu.

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia – Martin Jarábek