Vatikán 16. novembra (VaticanNews) V nedeľu 16. novembra slávil pápež Lev XIV. vo Vatikánskej bazilike eucharistiu v rámci Jubilea chudobných.

Na bohoslužbe sa zúčastnilo aj päťdesiat pútnikov zo Slovenska – seminaristi, predstavení a zamestnanci Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka zo Spišskej Kapituly. Svätý Otec vo svojej homílii zdôraznil, že uprostred neistôt dnešného sveta je Cirkev povolaná byť matkou chudobných a každý kresťan je pozvaný prelamovať kultúru osamelosti pozornosťou, nehou a konkrétnou blízkosťou.

Homília Svätého Otca Leva XIV.
Svätá omša na Svetový deň chudobných (16. novembra 2025)

Drahí bratia a sestry,

posledné nedele liturgického roka nás vyzývajú, aby sme hľadeli na dejiny v ich konečnom zavŕšení. V prvom čítaní prorok Malachiáš vníma v príchode „dňa Pánovho“ vstup do nového času. Tento deň opisuje ako Boží čas, v ktorom – podobne ako pri úsvite vychádza slnko spravodlivosti – dostanú nádeje chudobných a pokorných od Pána svoju poslednú a definitívnu odpoveď. Zároveň bude vyvrátené a spálené ako slama dielo bezbožných a ich nespravodlivosť, najmä tá, ktorá ubližuje bezbranným a chudobným.

Toto slnko spravodlivosti, ktoré vychádza, je – ako vieme – sám Ježiš. Deň Pánov nie je totiž len posledným dňom dejín, ale je to priblíženie sa Božieho kráľovstva ku každému človeku v Synovi, ktorý prichádza. V evanjeliu, používajúc apokalyptický jazyk typický pre svoju dobu, Ježiš ohlasuje a otvára toto Kráľovstvo: on sám je Božou vládou, ktorá sa stáva prítomnou a nachádza si miesto aj uprostred dramatických udalostí dejín. Preto tieto udalosti nemajú učeníka vydesiť, ale majú ho viesť k ešte väčšej vytrvalosti vo svedectve a k uvedomeniu si stále živej a vernej Ježišovej prisľúbenej istoty: „Ani vlas z vašej hlavy sa nestratí.“ (Lk 21, 18)

Toto je, bratia a sestry, nádej, ktorej sa držíme aj uprostred neraz bolestných udalostí života. Aj dnes „Cirkev pokračuje vo svojom putovaní medzi prenasledovaním sveta a Božími útechami, ohlasujúc Pánovu smrť, kým nepríde“ (Lumen gentium, 8). A tam, kde sa zdajú všetky ľudské nádeje vyčerpať, stáva sa ešte pevnejšou jediná istota, stabilnejšia než nebo a zem: že Pán nedá zahynúť ani jedinému vlasu z našej hlavy.

V prenasledovaniach, utrpeniach, námahách a útlakoch života i spoločnosti nás Boh neopúšťa. Zjavuje sa ako ten, ktorý sa zastáva nás. Celé Sväté písmo je pretkané touto červenou niťou – príbehom Boha, ktorý je vždy na strane najmenších, na strane siroty, cudzinca a vdovy (porov. Dt 10, 17 – 19). A v Ježišovi, jeho Synovi, dosahuje Božia blízkosť vrchol lásky: preto sa Kristova prítomnosť a jeho slovo stávajú radosťou a jubileom pre najchudobnejších, keďže on prišiel ohlasovať chudobným radostnú zvesť a hlásať Pánov milostivý rok (porov. Lk 4, 18 – 19).

Tohto roku milosti sa osobitným spôsobom zúčastňujeme aj my dnes, keď v rámci tejto svetovej iniciatívy slávime Jubileum chudobných. Celá Cirkev plesá a raduje sa a predovšetkým vám, drahí bratia a sestry, chcem s dôrazom odovzdať neodvolateľné slová samotného Ježiša: „Dilexi te – Miloval som ťa“ (Zjv 3, 9). Áno, tvárou v tvár našej malosti a chudobe nás Boh vidí tak, ako nás nevidí nikto iný, a miluje nás večnou láskou. A jeho Cirkev aj dnes, možno najmä v tomto čase poznačenom starými i novými formami chudoby, túži byť „matkou chudobných, miestom prijatia a spravodlivosti“ (apošt. exhort. Dilexi te, 39).

Koľko foriem chudoby dolieha na náš svet! Sú to predovšetkým materiálne biedy, no existuje aj množstvo morálnych a duchovných situácií, ktoré často zasahujú najmä mladých. A drámou, ktorá všetky tieto formy chudoby pretína naprieč, je osamelosť. Tá nás vyzýva hľadieť na chudobu integrálne. Niekedy je potrebné reagovať na naliehavé potreby, no vo všeobecnosti musíme pestovať kultúru pozornosti, aby sme prelomili múr osamelosti. Preto chceme byť všímaví voči druhému, voči každému – tam, kde sme, kde žijeme, a tento postoj odovzdávať už v rodine, aby sa konkrétne žil na pracovisku, v školách, v rôznych spoločenstvách, v digitálnom svete – všade, až po okraj spoločnosti, kde sa máme stať svedkami Božej nehy.

Dnes nás najmä vojnové scenáre, ktoré bohužiaľ zasahujú viaceré regióny sveta, akoby presviedčali o našej bezmocnosti. No globalizácia bezmocnosti pramení z lži – z presvedčenia, že takto to v dejinách vždy bolo a nikdy sa to nezmení. Evanjelium nám však hovorí, že práve uprostred otrasov dejín prichádza Pán, aby nás zachránil. A my, kresťanské spoločenstvo, máme byť dnes, medzi chudobnými, živým znakom tejto spásy.

Chudoba je výzvou pre kresťanov, ale oslovuje aj všetkých, ktorí nesú spoločenskú zodpovednosť. Preto vyzývam hlavy štátov a predstaviteľov národov, aby načúvali hlasu najchudobnejších. Nebude pokoja bez spravodlivosti a chudobní nám to pripomínajú mnohými spôsobmi – svojím putovaním, ale aj svojím volaním, ktoré je neraz prehlušené mýtom blahobytu a pokroku, ktorý nemyslí na všetkých a mnohé Božie deti ponecháva ich osudu.

Tým, ktorí sa venujú charitatívnej službe, mnohým dobrovoľníkom a všetkým, ktorí sa starajú o zmiernenie ťažkých podmienok najchudobnejších, vyjadrujem svoju vďačnosť. Zároveň ich povzbudzujem, aby boli v spoločnosti čoraz viac kritickým svedomím. Dobre viete, že otázka chudobných nás vracia k podstate našej viery, lebo pre nás sú chudobní samotným Kristovým telom a nie iba sociologickou kategóriou (porov. Dilexi te, 110). Preto „Cirkev ako matka kráča s tými, ktorí kráčajú. Tam, kde svet vidí hrozby, ona vidí deti; tam, kde sa stavajú múry, ona buduje mosty“ (tamže, 75).
Zapojme sa všetci. Ako píše apoštol Pavol kresťanom v Solúne (porov. 2 Sol 3, 6 – 13), v očakávaní slávneho Pánovho príchodu nemáme žiť život uzavretý do seba ani náboženský intimizmus, ktorý vedie k nezáujmu o druhých a o dejiny. Naopak, hľadať Božie kráľovstvo znamená túžiť premieňať ľudské spolužitie na priestor bratstva a dôstojnosti pre všetkých, bez výnimky. Vždy nám hrozí nebezpečenstvo žiť ako roztržití pútnici, ktorí si nevšímajú cieľ cesty a nezaujímajú sa o tých, čo kráčajú s nimi.

V tomto Jubileu chudobných sa nechajme inšpirovať svedectvom svätcov a svätíc, ktorí slúžili Kristovi v najnúdznejších a nasledovali ho na ceste malosti a zriekania. Osobitne by som chcel pripomenúť postavu svätého Benedikta Jozefa Labra, ktorý so svojím životom „Božieho tuláka“ má všetky predpoklady byť patrónom všetkých chudobných bez domova. Nech nás Panna Mária, ktorá v Magnifikate stále pripomína Božie voľby a stáva sa hlasom tých, čo hlas nemajú, sprevádza pri vstupe do novej logiky Kráľovstva, aby bolo v našom kresťanskom živote vždy prítomné Božie prijímajúce, odpúšťajúce a uzdravujúce milosrdenstvo, ktoré obväzuje rany, potešuje a lieči.

Highlighty svätej omše

Preklad Martin Jarábek