Vatikán 15. novembra (VaticanNews) V Ríme sa 15. novembra stretli predstavitelia svetovej kinematografie so Svätým Otcom Levom XIV., ktorý hovoril o duchovnej a kultúrnej úlohe filmu. V jeho slovách sa striedala úcta k umeleckej tradícii so znepokojením nad súčasnými hrozbami pre filmové sály, ale aj nádej, ktorú toto médium dokáže vniesť do ľudských príbehov.

Pápež pripomenul 130. výročie prvej verejnej filmovej projekcie bratov Lumièrovcov – okamih, ktorý „z hry svetla a tieňov“ vytvoril nový spôsob rozprávania o človeku. Kino rýchlo prekročilo hranice zábavy a stalo sa miestom kontemplácie, otázok o zmysle života a túžbe po nekonečne, uviedol Svätý Otec a dodal:

„Je krásne si uvedomiť, že keď sa v tme rozsvieti čarovná lampa kina, súčasne sa rozžiari aj pohľad duše, pretože kino vie spojiť to, čo sa zdá byť len zábavou, s rozprávaním o duchovnom dobrodružstve človeka.“

Film podľa Petrovho nástupcu dokáže spájať zdanlivo bežné rozprávanie s duchovným dobrodružstvom človeka a pomáha divákovi vrátiť sa „k sebe samému“, pozrieť sa na svet novými očami a rozoznieť v sebe nádej.

Kinosála ako prah tajomstva

Vstúpiť do kina znamená prekročiť prah a vstúpiť do tmy a ticha, kde je zrak znovu sústredený a srdce otvorené. Filmári sú podľa pápeža partnermi všetkých, ktorí túžia po chvíli ľahkosti, ale aj tých, čo v sebe nosia otázky spravodlivosti, krásy či zmyslu.

V digitálnej dobe je obraz všadeprítomný, no film – ako kolektívny rituál, zážitok v tme – zostáva nenahraditeľným „krížom ciest túžob, spomienok a otázok“. V ňom sa „svetlo prebíja tmou a slovo sa stretáva s mlčaním“.

Ohrozené kiná, ohrozená kultúra

Lev XIV. otvorene hovoril aj o úpadku kinosál, ktoré miznú z mnohých miest a štvrtí. Ide podľa neho o kultúrnu stratu. Povedal: „Ak je mesto živé, je to aj vďaka jeho kultúrnym priestorom: musíme ich obývať, budovať v nich vzťahy, deň za dňom.“

Rímsky biskup vyzval inštitúcie, aby nepodľahli rezignácii a chránili spoločenskú hodnotu filmových priestorov, ktoré pomáhajú ľudí spájať a kultivovať.

Neopakovateľnosť umeleckého rizika

Pápež kritizoval kultúru algoritmov, ktorá sa usiluje opakovať to, čo „funguje“. Umenie však podľa neho otvára priestor pre to, čo je ešte len možné. Nabádal filmárov chrániť pomalosť, mlčanie a odlišnosť – prvky, ktoré v dobe rýchlosti a uniformity provokujú a zároveň uzdravujú. Pripomenul:

„Krása nie je len únikom, ale predovšetkým výzvou. Autentické kino nielen utešuje, ale aj provokuje. Vyjadruje otázky, ktoré v nás prebývajú, a niekedy aj slzy, o ktorých sme nevedeli, že ich musíme vyjadriť.“

Autentický film nielen utešuje, ale predovšetkým kladie otázky, pomenúva nevypovedané túžby a neraz aj slzy, o ktorých divák ani nevedel, že ich v sebe nosí.

Filmári ako pútnici imaginácie

V roku Jubilea 2025 ocenil Lev XIV. úlohu filmárov ako „pútnikov predstavivosti“. Ich cesta sa nemeria kilometrami, ale „obrazmi, slovami, emóciami a spoločnými spomienkami“.

Filmár je podľa pápeža ten, kto má odvahu nazrieť do bolesti sveta a objaviť v nej iskru nádeje – v násilí a vojnách, v chudobe, osamelosti, závislostiach či exilových príbehoch.

Priateľstvo medzi Cirkvou a umením

Svätý Otec nadviazal na slová Pavla VI.: „Ak ste priateľmi pravej krásy, ste našimi priateľmi.“ Umenie má podľa neho moc chrániť svet pred zúfalstvom a film musí zostať „laboratóriom nádeje“.

Spomenul aj slávne slová Davida W. Griffitha, ktorý si povzdychol nad stratou krásy vo filme: „The beauty of the moving wind in the trees.“ Pápež k tomu pripojil evanjeliový obraz vetra, ktorý „veje, kam chce“ (Jn 3, 8), a vyzval filmárov, aby robili z filmu „umenie Ducha“.

Odvaha vidieť rany sveta

Podľa Leva XIV. má veľký film morálnu aj ľudskú povinnosť – neskrývať utrpenie, ale skúmať ho s úctou a zdôraznil:
„Veľké kino bolesť nevyužíva, ale sprevádza ju a skúma.“

Rozprávať o temných, komplikovaných a protirečivých pocitoch človeka je podľa pápeža „akt lásky“. Umenie nesmie utekať pred krehkosťou, ale má sa pred ňou zastaviť a načúvať jej.

Film ako spoločné dielo

Pápež zdôraznil, že film je výsledkom kolektívnej práce – od režisérov a hercov až po technikov, zvukárov, maskérov, rekvizitárov či strihačov.

V dobe individualizmu filmový štáb pripomína, že „nikto nestačí sám pre seba“. Talenty vyniknú iba v spolupráci, v bratstve a vo vzájomnom rešpekte.

Umenie ako domov pre hľadajúcich

Lev XIV. zaželal filmárom, aby ich tvorba zostala „jazykom pokoja, domovom pre tých, ktorí hľadajú zmysel, a miestom úžasu“. Nech film nikdy nestratí schopnosť ukázať „aspoň jeden fragment Božieho tajomstva“. Svätý Otec sa s účastníkmi stretnutia rozlúčil želaním, aby boli „remeselníkmi nádeje.“

Martin Jarábek – VaticanNews